Významné jubileum Ľudovíta Izáka
150 rokov od narodenia a 85 rokov od smrti pedagóga a hudobného skladateľa Ľudovíta Izáka-Lihoveckého. ● Usporiadaním vedeckého sympózia vzdali úctu pozoruhodnej postave budapeštianskeho spoločenského života. ● O vývoji národného povedomia Izákovej rodiny. ● „Pre potešenie svoje a svojich najbližších.“
V roku 2012 uplynulo 150 rokov od narodenia a 85 rokov od smrti pedagóga a hudobného skladateľa Ľudovíta Izáka-Lihoveckého. Pri príležitosti tohto významného jubilea sa pracovníci Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku rozhodli vzdať úctu pozoruhodnej postave budapeštianskeho spoločenského života, a usporiadať vedecké sympózium. Sympózium otvorila riaditeľka SIB Jana Tomková, ktorá medzi prítomnými privítala vnučku Ľudovíta Izáka Danicu Štubňovú. Podujatie moderovala riaditeľka VÚ CSSM Anna Kováčová. V rámci tohto podujatia prednášatelia oboznámili prítomných so životom a pôsobením učiteľa v hlavnom meste Uhorska, s peštianskym slovenským cirkevným zborom počas jeho všestrannej činnosti a hovorili aj o vývoji národného povedomia Izákovej rodiny, ako aj o rokoch strávených učiteľa Ľ. Izáka v novovytvorenom Československu.
O evanjelickom učiteľovi a kantorovi mala prednášku A. Kováčová, ktorá pripomenula, že patril medzi úspešných ľudí svojej doby a medzi významnejších osobností budapeštianskych slovenských dejín. Vynikol ako zborový dirigent, ako organizátor spoločenského, hudobného a kultúrneho života.
Budapešť, ako mnohonárodnostné a multikultúrne hlavné mesto, ponúkala široké možnosti vzdelávania i uplatnenia sa. Pred rokom 1918 sa v metropole Uhorska usadili takí intelektuáli slovenského pôvodu, taká vzdelanostná a kultúrna vrstva, ktorí zveľaďovali a rozvíjali kultúru, jazyk a formovali spoločnosť, s ktorou boli dennodenne v kontakte. Pričinili sa o vytvorenie a zachovanie spolkov, pričinili sa o založenie slovenských časopisov, vydavateľstiev a ich srdcovou záležitosťou bolo vzdelávanie ľudí. Mohli by sme spomenúť napríklad evanjelických a katolíckych duchovných, staviteľov, redaktorov, učiteľov a osvetárov, ktorí patrili k významným aktérom vtedajšej doby.
V druhej polovici 19. storočia a v prvých dvoch dekádach 20. storočia jedným zo známych intelektuálov budapeštianskych slovenských kultúrnych dejín bol aj Ľudovít Izák, ktorý vyše 30 rokov pôsobil v slovenskej evanjelickej škole a bol zborovým dirigentom rôznych speváckych zborov.
Osobnosť Ľudovíta Izáka
Ľudovít Izák si v Budapešti našiel široké možnosti sebarealizácie a tu prežil najdlhšie obdobie svojho plodného a činorodého života. Izák predstavuje neobyčajný príklad mimoriadne zaujímavého človeka, ktorý vďaka svojim odborným a charakterovým vlastnostiam zaujímal v peštianskom slovenskom 
spoločenskom živote ojedinelé miesto.
Bol mimoriadne aktívnym učiteľom a duchaplným osvetovým pracovníkom svojej doby. Na poli hudobnom, organizačnom, ale aj osobnom si získal značnú prestíž. Jeho práca sa neobmedzovala iba na vyučovanie v slovenskej evanjelickej cirkevnej škole a na hru na organe pri bohoslužbách v kostole. Zastával funkciu tajomníka, pokladníka a zapisovateľa v Dobročinnom ženskom spolku a v Pomocnej pokladnici. Popritom s obrovským elánom viedol spevácke zbory, zúčastňoval sa na spolkových stretnutiach, schôdzach a režíroval divadelné predstavenia. Návštevy kultúrnych programov a literárnych večerov neodlučiteľne patrili ku každodennému životu učiteľa Izáka.
Izák sa ako skladateľ a dirigent podieľal na založení speváckych spolkov v Budapešti. Najdlhšie, a to v rokoch 1892 - 1919, stál na čele Speváckeho spolku, s ktorým naštudoval veľa slovenských zborov a menších divadelných hier, čím nepochybne prispel k zachovaniu slovenskej hudobnej tradície u budapeštianskych Slovákov.
Jeho výnimočná organizačná schopnosť sa ukázala aj v tom, že sa mu podarilo združiť slovenských remeselníkov a študujúcu mládež do spevokolov a zapojiť ich do kultúrneho života. Izák cítil povinnosť prebúdzať záujem mládeže o vzdelanie, hudbu, spev a divadlo.
Zo života Ľudovíta Izáka
Učiteľ, zbormajster a hudobný skladateľ Ľudovít Izák sa narodil v roku 1862 v Banskej Štiavnici. Zomrel v roku 1927 vo Zvolene. Pochádzal z uvedomelej slov. rodiny. Po získaní základného vzdelania a maturity na Evanjelickom lýceu v Banskej Štiavnici a v rokoch 1882 - 1886 študoval na Učiteľskom ústave v Leviciach, ktorý absolvoval v roku 1886. V 1. septembra tohto roka sa dostal do hlavného mesta vtedajšieho Uhorska.
Vyše tridsaťročné budapeštianske pôsobenie (od 1. septembra 1886 do 21. júna 1919) tejto výnimočnej osobnosti slovenskej kultúrnej minulosti sa viaže k Lutherovmu dvoru na dnešnej Rákócziho ceste, na bývalej Kerepešskej ceste. Ľudovít Izák pôsobil ako pedagóg v slovenskej „zmiešanej“ evanjelickej škole aug. vierovyznania. Učil v nerozdelenej štvortriedke. Miesto učiteľa obsadil ako 24-ročný mladý učiteľ. V slovenskej evanjelickej škole vyučoval deti po maďarsky, po nemecky a po slovensky, popritom bol i organistom u svojho svokra, biskupa D. Bacháta.
Izák si v roku 1887 vzal za manželku Emíliu, mladšiu dcéru slovenského evanjelického farára Daniela Bacháta. Na Lutherovom dvore pôsobiaci peštiansky biskup je však známy aj ako slovenský spisovateľ a básnik tvoriaci pod pseudonymom Miloslav Dumný. Izákovcom sa v Pešti narodilo päť detí, ale niekoľko dní po poslednom pôrode Emília vo veku 36 rokov zomrela (1902). Najmenší Janko mal iba 5 dní, keď osirel.
Hudobne nadaný komponista a kantor-učiteľ sa vzdelával i v čase svojho pôsobenia v Budapešti. V rokoch 1893 - 1895 študoval v Budapešti na konzervatóriu skladbu. V dôsledku politických udalostí po vyše tridsaťročnom pôsobení v Budapešti, bol Izák prinútený presťahovať sa do nového štátu. Jeho deti odišli na Slovensko skôr s rodinami známych. Izák si len veľmi ťažko zvykal na nový život na Slovensku. Ostal odtrhnutý od „ochrannej siete“ Lutherovho dvora, kde mal blízko pri sebe rodinu a priateľov, kde mal autoritu, kde bol obklopený ľuďmi, s ktorými po večeroch sedával v kaviarňach, stretával sa s nimi na spolkových programoch alebo ako dirigent v speváckych zboroch. To všetko z jedného dňa na druhý stroskotalo. Jeho rodina a dobrí priatelia sa rozpŕchli po celom Slovensku. Zmeny v politickom, spoločenskom a osobnom živote, strata bytu a učiteľskej práce ho celkom zničili. Na Slovensku mu ponúkli prácu. Začal pracovať ako dočasný správca školy v Malackách a potom v rokoch 1919 - 1926 pôsobil ako správca v dosť zničenej chlapčenskej škole vo Zvolene. Tu mal neskôr možnosť založiť hudobnú školu. V tejto inštitúcii pracoval až do dôchodku. Zhoršujúce sa zdravie ho donútilo presťahovať sa k dcére do Kremnice. Mal iba 65 rokov, keď na jar v roku 1927 umrel.
Hudobná činnosť dirigenta Izáka
Predovšetkým mestská časť Jozefovo mesto bola najužšie spojená s históriou a kultúrou peštianskych Slovákov ako aj s pôsobením L. Izáka. Takmer všetko, čo sa týkalo cirkevného a kultúrneho života pešťbudínskych Slovákov, sa odohrávalo okolo slovenského evanjelického kostola a cirkevnej školy na 
Kerepešskej (od roku 1906 Rákócziho) ceste VIII. obvodu.
Ľudovít Izák už v mladosti prejavoval záujem o hudbu. Výborne ovládal hru nielen na klavíri, ale aj na organe. Popri svojom civilnom povolaní - pedagóg a kantor - sa po celý svoj život intenzívne venoval hudbe. Bol všeobecne známy ako dlhoročný dirigent slovenských a českých spevokolov v Budapešti. „Bol typom beznáročného umelca, tvoriaceho pre potešenie svoje a svojich najbližších,“ zmienil sa o nadanom skladateľovi redaktor Slovenských pohľadov Štefan Krčméry.
Izákova hudobná a skladateľská aktivita je významná. Základ jeho záujmu tvorili úpravy, resp. harmonizácie slovenských ľudových a spoločenských piesní. V tvorbe pre spev a klavír vynikajú jeho úpravy slovenských ľudových piesní. Počas svojho pobytu v Budapešti s radosťou predstavoval slovenskému a českému publiku hudobné skladby pre klavír, mužské a miešané zbory, svetské i cirkevné piesne a operety. Vystupoval pod pseudonymom Miloš Lihovecký.
V priebehu dvadsaťročnej zberateľskej práce Izák zozbieral vyše tisíc piesní a ich varianty, ktoré ešte nie sú vydané. Zbieral slovenské ľudové piesne a upravoval ich pre zbor, spev a klavír. Sám chodil po „Horniakoch“, navštevoval salaše, kde mu bačovia a ženy spievali. Izák sa v Pešti pustil do veľkej práce. Snažil sa zozbierať a zachovať ľudové a umelé piesne slovenského obyvateľstva, ktoré žilo v hlavnom meste a v jeho okolí. Počas svojho pobytu prepracoval a upravil približne 170 slovenských ľudových piesní a skomponoval zborové spevy, z ktorých mnohé predstavili speváci záujemcom na programoch Slovenského spolku. Zaujímavá je aj Izákova pôvodná tvorba, klavírne skladby Anica, polka pre klavír a variácie na ľudové piesne Tečie voda.
Ambície, nadšenie a neúnavnú prácu Izáka podčiarkuje taktiež fakt, že popri zbieraní a prepracovávaní slovenských ľudových piesní si našiel čas aj na komponovanie. Pozoruhodné sú jeho samostatné cykly Bačovské piesne (1914), Detvianske piesne (1920) a Krupínska svadba (1920). Izák vynikol aj ako teoretik a praktik evanjelickej duchovnej piesne. Dlhé roky zbieral cirkevné chorály a mienil upraviť nápevy evanjelických cirkevných piesní. Z poverenia pastorálnej konferencie slovenských evanjelických kňazov v Liptovskom Sv. Mikuláši sa v roku 1901 pustil do vytvorenia partitúry nábožných piesní. Jeho dielo, na ktorom pracoval 20 rokov, zahrňuje všetky piesne Tranovského kancionála a Zpěvníka. Izák pozbieral a spracoval vyše 1200 cirkevných piesní a ich variantov, no tlačou sa v roku 1914 uverejnili iba výbery piesní: Školský zpěvník evanjelický k Tranosciu a Zpěvníku evanjelickému. Jeho početné cirkevné zbory nie sú ani dodnes dostatočne prebádané.
Je tiež pozoruhodné, že Izáka ako zbormajstra a skladateľa mali vo veľkej úcte aj na Horniakoch. Bol v kontakte so zbormajstrami a vedúcimi spevokolov väčších slovenských miest. Navzájom si pomáhali, vymenili si názory, posielali si prepracované ľudové piesne, vyjadrili svoju mienku o dielach, vymieňali si noty s cieľom predstaviť slovenskému publiku čo najzaujímavejší a najnovší repertoár.
Pre slovenskú kulturológiu hlavného mesta Uhorska je zaujímavé, že slovenský básnik Peter Bella (pseud. Horal) od roku 1873 do konca svojho života pôsobil v Budapešti. Bella a Izák boli dobrí známi. Izákovi sa Bellova nostalgická báseň Materinská reč v cudzine tak zapáčila, že ju zhudobnil (1893). V roku 1897 zhudobnil aj ďalšiu báseň Aká si mi krásna, ktorá mala pôvodne názov Návrat. Túto pieseň neskôr do podoby hymnickej piesne zhudobnil Eugen Suchoň.
Sme presvedčení, že L. Izák patrí k tým významným osobnostiam slovenského národa, ktorí na poli hudobného, spoločenského a národného života vykonali 
veľký kus práce. V každom prípade si zasluhuje našu pozornosť a úctu.
Krst publikácie o Ľ. Izákovi
Pri príležitosti 150. výročia narodenia a 85. výročia úmrtia Ľ. Izáka-Lihoveckého sa A. Kováčová rozhodla napísať o ňom monografiu, aby mohla podrobnejšie zmapovať jeho všestranné, 33-ročné pôsobenie v Budapešti. Predstavila v nej nie len jeho životnú dráhu, ale aj tie ustanovizne (na slov. ev. kostol a slov. školu) a združenia, v ktorých pracoval. Predstavila v nej nie len jeho životnú dráhu, ale aj tie ustanovizne spolky a združenia, v ktorých pracoval.
O Ľudovítovi Izákovi dodnes nebola uverejnená komplexnejšia publikácia - nájdu sa o ňom iba fragmentárne údaje v lexikónoch a roztrúsené články v rôznych časopisoch. Podrobnejšie predstavila menej známe alebo úplne neznáme stránky jeho budapeštianskeho pôsobenia, osvetlili prostredie a priestor, v ktorom pôsobil a ukázať, akú úlohu zohral v slovenskom evanjelickom cirkevnom zbore a v slovenskej cirkevnej škole v Budapešti. Predovšetkým prostredníctvom dokumentov Evanjelického krajinského archívu v Budapešti, Archívu literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine a rodinného archívu sme chceli ukázať, do akej miery vplývala jeho osobnosť na duchovný a spoločenský život slovenskej pospolitosti v hlavnom meste Uhorska vrátane toho, ako ovplyvnil myslenie a konanie jednotlivcov vo svojom okolí. Snažila som sa zistiť, aký mal vzťah k hudbe, divadelníctvu a k iným kultúrnym aktivitám a aká vlastne bola jeho osobnosť. Niet najmenších pochýb o tom, že bol výnimočným človekom.
Publikáciu Ľ. Izák: Emblematická postava peštianskej slovenskej spoločnosti predstavili kulturológ, docent Katedry manažmentu kultúry a turizmy FF UKF v Nitre L. Lenovského a historik Ladislav G. Kovács.