Po gotickej ceste obcami Malohontu
Historický región Malohont, na území ktorého ležia od začiatku jeho založenia (l5. storočie) slovenské obce rimavskej doliny, dnešnej severnej a strednej časti okresu Rimavská Sobota a východnej časti okresu Poltár, bol už od jeho zrodenia predmetom nespokojnosti so stavom samosprávy zo strany zemianstva.
Po stopách prvých Slovákov Békešskej Čaby
Aj napriek tomu, že územie nesúviselo s Hontom, lebo ho oddeľovala Novohradská stolica, bol pripojený k Hontianskej stolici. V polovici 16. storočia boli Malohont a Hont od seba násilne odtrhnutý, čoskoro sa ale spojili. Rozpory však pretrvávali ďalej, pretože hontianska šľachta zneužívala Malohont neúmerným daňovým zaťažovaním. To bol dôvod, aby zástupcovia Malohontu roku 1687 žiadali uhorský snem, aby boli pripojení k susednej Novohradskej stolici. Snem sa rozhodol pre kompromisné riešenie ponechať Malohont v Hontianskej stolici ako osobitný dištrikt so zvýšenou samosprávou. Pokusy o pripojenie k Novohradu pokračovali naďalej, ale neúspešne. Ďalší vývoj prispel k tomu, že po rokovaniach na konci 18. storočia sa Malohont stal roku 1802 súčasťou Gemerskej stolice ako Gemersko-malohontská stolica (neskôr župa), s tým že administratívne centrum Malohontu bolo v Rimavskej Sobote. Zo začiatku k Malohontu patrilo 38 sídel, ale po vyhnaní Turkov a útekoch poddaných začiatkom 18. storočia smerom na Dolnú zem, kde konečnou stanicou im bola už v roku 1718 Békešská Čaba, nastal úpadok osídlenia všetkých obcí. Roku 1720 bolo to už iba 35 sídel. Výsadné postavenie v Malohonte si udržali Rimavská Sobota a Tisovec. Aj keď v niektorých sídlach sa v dávnejšej minulosti zaoberali obyvatelia baníctvom a hutníctvom, rozhodujúcim zamestnaním bolo neskôr roľníctvo a pastierstvo. V tom čase sa tu rozšírila aj remeselná výroba. Obyvatelia obcí sa venovali výrobe plátna a súkna, výrobe kože, hrnčiarstvu, mlynárstvu, debnárstvu a výrobe iných výrobkov z dreva a prútia (košikárstvo). Po reformácii prevažná väčšina obcí zostala evanjelická. Zásluhou pôsobenia protestantských škôl, vzišlo z týchto obcí mnoho vynikajúcich osobností. V 18. a 19. storočí sa tu narodili a pôsobili viacerí učitelia a farári, šírili vzdelanosť, napríklad v Nižnom Skálniku roku 1808 založili seniorátnu knižnicu. Jej členovia sa združili v Učenú spoločnosť malohontskú, v ktorej vyvíjali kultúrno-osvetovú a vedeckú činnosť. Vydávali ročenku s názvom Solennia.
Dnešný región Malohont svojou bohatou históriou, kultúrnym dedičstvom a príťažlivou prírodou tvorí 39 obcí. V minulosti bol známy hlavne rozvinutými remeslami, medzi ktorými bolo najmä hrnčiarstvo, mlynárstvo, debnárstvo, výroba dreveného náradia, súsekov, košikárstvo, gubárstvo, garbiarstvo, tkáčstvo, voštinárstvo. Malohont je bohatý na sakrálne kultúrne pamiatky - kostoly, ktoré tvoria súčasť známej gotickej cesty. Prvý tohtoročný máj bol slnečný a teplý a vhodný na absolvovanie tejto cesty, na ktorú som sa s priateľmi vydal.
Prvou našou zastávkou bola Rimavská Baňa, voľakedajšie mesto, dnes obec iba s päťsto obyvateľmi. Na pamiatkovo chránenej bývalej mestskej radnici je umiestnená pamätná tabuľa, že sa v tomto bývalom meste narodil básnik, novinár a prekladateľ Juraj Palkovič (1769 R. Baňa - 1850 Bratislava). Sprievodcom opevneného kostola z 13. storočia, ktorý od 17. storočia slúži evanjelikom, ktorí si interiér upravili pre vlastné potreby, nám bol evanjelický farár na dôchodku Mgr. Mojmír Zúrik. Kostol vznikol prestavbou neskororomanského kostola, v ktorom v 15. storočí bola pristavená protestantská empora v lodi kostola a veža. Stredoveké nástenné maľby, ktoré sa zachovali v presbytériu, na strane víťazného oblúka a na severnej lodi kostola vznikli v 80-90-tych rokoch 14. storočia. Maliarska výzdoba sa zachovala len na fragmentoch. Maľovaný kazetový strop kostola pochádza z roku 1783. Evanjelická matrika zomrelých Békešskej Čaby z rokov 1781 - 1799 vydáva svedectvo zapísané farárom, že tam počas uvedených rokov zomreli Matej Kešjar, Ján Bakoš, Lukáš Kacian, Matej Knapovech, narodení v rokoch zakladania tohto mesta v Rimavskej Bani.
Druhou zastávkou bolo Rimavské Brezovo, ktorého obyvatelia sa v minulosti zamestnávali baníctvom a sklárstvom. Už koncom 18. storočia tu postavili železiareň, ktorú v 19. storočí prevzala Rimamuránska spoločnosť. Dnes v obci žije 535 obyvateľov a evanjelickou farárkou v nej je Mgr. Janka Miháliková, ktorá nás ochotne sprevádzala v práve rekonštrujúcom interiéri kostola. Gotický kostol postavený v 13. storočí bol pôvodne jednoloďovou stavbou s presbytériom, ktoré bolo v polovici 14.storočia zaklenuté krížovou klenbou. V 17. a 18. storočí bol evanjelikmi viackrát prestavaný a v roku 1893 predĺžený južným smerom, čím sa zmenila jeho podoba a orientácia. V tomto kostole sa nachádzajú pôvodné stredoveké maľby zo 60-80 rokov 14. storočia. Rimavské Brezovo je rodiskom ľudovýchovného pracovníka Samuela Fábryho (1769-1826) a publicistu Bedricha Malatinského (1824-1899). Pôsobili tu spisovateľ Michal Bosý (1780-1847), literárny historik Matej Holko ml. (1757-1832), spisovateľ Ľudovít Kubáni (1830-1869), je tu aj pochovaný, osvietenský spisovateľ a filozof Michal Stiegel (1769-1829). V strede obce stojí pamätník Ľudovíta Kubániho. Na Dolnú zem v prvých rokoch osídlenia Békešskej Čaby odišiel z obce Matej Dlháň, Ján Franko, Ján Hudec...
Dedinka Kyjatice dnes už iba so 77 obyvateľmi bola ďalšou našou zastávkou na gotickej ceste. Tunajší kostol vznikol v polovici 14.storočia. V 15. storočí bol prestavený a presbytérium bolo nanovo zaklenuté. Stredoveké maľby v tomto útulnom kostole, kde naozaj počuť len ticho, pochádzajú zo 70-80 rokov 14. storočia a kompozícia Posledného súdu na severnej strane lode je z obdobia druhej polovice 15. storočia. Fragmenty stredovekých nástenných malieb sa nachádzajú aj na južnej a severnej strane interiéru. Maľovaný kazetový strop renesančný, zhotovený evanjelikmi je z roku 1637 a renesančný oltár z roku 1678. Po kostole nás sprevádzal Milan Cikrai. Obec bola v dávnejšej minulosti známa výrobou drevených súsekov a od roku 1936 výrobou drevených hračiek a drobných spomienkových predmetov. Nad obcou sa nachádza oddychový priestor s archeologickým náleziskom - pamätníkom ľudu kyjatickej kultúry.
Na návrší za obcou Kraskovo, v opevnenom areáli, stojí starobylý kostol s oddelene postavenou drevenou renesančnou zvonicou z roku 1657. Postavený bol na mieste staršieho kostola v polovici 14. storočia. Stredoveké nástenné maľby sa nachádzajú v presbytériu, na víťaznom oblúku, na severnej strane lode a na východnej exteriérovej strane evanjelického kostola. Maľby boli realizované technikou pravej fresky dvoma dielňami majstrov 60-80 rokov 14. storočia. Obec má už iba 137 obyvateľov, bohoslužby sa v kostole nekonajú, iba v modlitebni obce. Pri kostole je hrob a pomník spisovateľa a prvého riaditeľa slovenského gymnázia v Revúcej A. H. Škultétyho (1819 Veľký Krtíš - 1892 Kraskovo). Ochotným sprievodcom nám bol syn kostolníčky. Od tejto obce sa odvodzuje čabianske pomiestne priezvisko Kraskovský a tiež Krasko.
Súčasťou obce Veľké Teriakovce s 850 obyvateľmi je jej časť Malé Teriakovce, ktorá bola v nedávnej minulosti samostatnou obcou. Nachádza sa v nej gotický evanjelický kostol, pochádzajúci z 15. storočia. Jeho súčasťou je kazetový strop z obdobia prvej polovice 16. storočia a tiež zo 17. a 18. storočia. Protestantský chór a kazateľnica je z 18. storočia. Obvod kostola je obohnaný múrom. Počas nedávneho výskumu boli v priestore renesančnej lode objavené základy pôvodného presbytéria. V obci Veľké Teriakovce sa nachádza vzácna technická pamiatka - vodný mlyn postavený v roku 1800 na brehu rieky Rimava, ktorý prešiel v rokoch 2008-2010 rozsiahlou rekonštrukciou a teraz slúži ako regionálne múzeum malohontského mlynárstva. Medzi prvých obyvateľov Békešskej Čaby prisťahovaných z Teriakoviec patril Mikuláš Koška a Martin Perso. Takto by sa dalo menovať všetky malohonské obce, z každej z nich sa niekto v uvedenom období na Dolnú zem vysťahoval.
