Kňaz a národný buditeľ Ondrej Caban
Ondrej Caban (1813-1860) bol človek odhodlaný pre svoj slovenský národ urobiť všetko, aby nezabudol, z akých koreňov pochádza. Zameraním svojich diel sa zaraďuje do plejády autorov moralizovanej prózy Radlinského skupiny 19. storočia. Situácia v tom období nebola ľahká, strach sa striedal s biedou...
„Človek bez svedomia je koža biedna, daromná,
národ bez vedomosti historickej o sebe
a predkoch svojich je hromádka koží otrockých.“
(Ľudovít Štúr)
2. mája 1860 zomrel kňaz, národný buditeľ Ondrej Caban
Ondrej Caban sa narodil v jednoduchej slovenskej rodine 7. decembra 1813 v obci Selce pri Banskej Bystrici. Jeho otec Martin Caban bol krajový povozník a špeditér. Aktívne sa zaujímal o dianie v spoločnosti, bol odberateľom slovenských novín a časopisov, ovládal niekoľko cudzích jazykov. Po absolvovaní Ľudovej školy a gymnázia v Banskej Bystrici pokračoval Ondrej na ceste za vzdelaním v Leviciach, v Ostrihome a v Trnave. Jeho rozhodnutie stať sa kňazom bolo pevné. Od roku 1828 študoval v Trnave katolícku teológiu, ktorej štúdium ukončil v roku 1834. Za kňaza bol vysvätený v Ostrihome dňa 22. februára roku 1837. Príčinou neskoršieho vysvätenia bolo nenaplnenie veku potrebného na prijatie do presbyteriátu. Krátko po vysviacke nastúpil ako kaplán na faru do Komjatíc. V roku 1844 sa stal farárom. V Komjaticiach pôsobil až do svojej smrti - 2. mája 1860.
Ondrejovi Cabanovi právom patrí aj prívlastok národný buditeľ. Počas svojho pôsobenia v službách cirkvi aktívne podporoval pospolitý ľud, staral sa o rozvoj vzdelanosti svojich farníkov, pre Komjatičanov a ľudí z blízkeho okolia založil Nedeľnú školu, podporoval spolky striezlivosti, spolupracoval s významnými osobnosťami kultúrno-spoločenského života 19. storočia, medzi ktorých nesporne patrili Ľudovít Štúr, Juraj Holček, Martin Hattala, Jozef Sčasný a mnohí ďalší. 
Otvorene bojoval za práva slovenského ľudu, o čom svedčí i to, že roku 1846 spolu s Jurajom Holčekom sa zúčastnili tzv. Tatrínskeho vyslanectva - za účelom potvrdenia stanov spolku Tatrín - u Kráľovskej rady v Budíne.
Za svoje slovenské národné presvedčenie, za verejné pranierovanie praktík maďarizácie v Nitrianskej župe bol prenasledovaný. V roku 1849 musel utiecť z komjatickej fary pred maďarskými žandármi. Podarilo sa mu dostať sa do Viedne. Po návrate do Komjatíc pokračoval nielen v národnobuditeľskej činnosti, ale v roku 1850 naplnil svoj cieľ - v tomto roku sa ukončila rekonštrukcia komjatického kostola sv. Petra a Pavla. Na fare v Komjaticiach sa v roku 1851 uskutočnila schôdza katolíckych intelektuálov. Účastníci stretnutia tu schválili gramatiku Martina Hattalu.
Ondrej Caban bol aktívnym prispievateľom do časopisu Cyril a Metod, kde boli uverejňované jeho básne, rozprávky, dialógy, kázne, poučenia. Ľudovými rozprávkami z Ponitria prispel do zbierky Pavla Dobšinského. Cenné je jeho dielo: Memorabilia parochiae Komjath sub Andrea Caban ab Anno Domini 1844 (Pamätihodnosti fary v Komjaticiach za Ondreja Cabana od roku 1844), kde zaznamenával dôležité udalosti odohrávajúce sa počas jeho pôsobenia v obci Komjatice.
Ondrej Caban bol podporovateľom aj založenia Matice slovenskej a Spolku sv. Vojtecha. Otvorenia týchto inštitúcií sa nedožil, pretože dňa 2. mája 1860 podľahol dlhotrvajúcej pľúcnej chorobe. Pochovaný je v obci Komjatice, kde sa dodnes vzorne starajú o jeho hrob. Dôkazom toho, že pamiatka Ondreja Cabana dodnes žije v Komjaticiach, je aj to, že škola i námestie nesú meno Ondreja Cabana. V obci nájdeme i pamätnú tabuľu a bustu tohto významného národného dejateľa.