http://www.oslovma.hu

Keď v roku 1946 podpisovali šéfovia diplomacií Československa a Maďarska dohodu o výmene obyvateľstva, dotkla sa tisícov ľudí. Kým presídľovanie Slovákov žijúcich v Maďarsku do ČSR bolo dobrovoľné, z Maďarov sa zo Slovenska z vlastnej vôle odsťahovala len časť. Ostatných štátne orgány ČSR vysťahovali. Hoci sa v dohode oba štáty zaviazali, že počet presídlencov bude rovnaký, nakoniec to tak nebolo.

EMOTÍVNA ROZLÚČKA S RODINOU

„Môj otec sa na presídlenie prihlásil v máji 1946. V tom čase pracoval ako hlavný strojník v mestskej elektrárni v Békešskej Čabe a každý tretí mesiac sa s ďalšími dvoma strojníkmi striedal vo funkcii vedúceho elektrárne, lebo bývalý riaditeľ, Žid, bol odvlečený do koncentráku. Po prihlásení sa na presídlenie otca okamžite suspendovali. Mal však šťastie v tom, že hoci bol až do evakuácie, teda takmer rok a pol, na nútenej dovolenke, poberal plný plat. Na rozdiel od ľudí, ktorí sa na presídlenie prihlásili ešte pred oficiálnym vyvesením verejnej listiny o presídlení. A tých bolo neúrekom. Takých okamžite vyhodili z práce bez akejkoľvek náhrady. Môj otec však nebol zvyknutý nič nerobiť, preto šiel do elektrárne a ponúkol sa, že si tú mzdu odpracuje. Odmietli ho, súhlasili len s podmienkou, že odvolá prihlášku na repatriáciu. No to zase odmietol on.
Železničný transport s presídlencami, v ktorom sa nachádzala aj naša rodina, bol z Békešskej Čaby vypravený 28. októbra 1947. Pridelili nám dva nákladné vagóny, tzv. dobytčáky, v jednom bola rodina s bytovým zariadením a v časti druhého vagóna sa prevážali hospodárske zvieratá, ktoré sme sebou brali na Slovensko. O nejakom komforte v dobytčákoch sa rozhodne nedá hovoriť, no to ani nikto nečakal. Všetci sa však na návrat do vlasti svojich predkov tešili, a tak strasti s tým spojené prijímali s pokorou. Náročné to bolo najmä pre rodiny, kde boli malé deti, čo bol aj náš prípad (6-, 3,5- a 2,5-ročné),“ spomína 77-ročný Zoltán Šereš.

TRAGÉDIA STRÝKA JANKA

„V Čabe nám ostali starí rodičia a väčšia časť rodín otcových súrodencov, takže rozlúčka na stanici bola nesmierne emotívna.
Prečo sa moji rodičia rozhodli pre presídlenie? Naša rodina v Čabe bola vyložene slovenská. Mužská vetva Šerešovcov sa rozhodla celá repatriovať, až na strýka Janka. Rodina mala pocit, že Slováci v Čabe majú čoraz menší priestor a možnosť svojho uplatnenia, no hlavne perspektívu pre svoje deti videli na Slovensku. Ženská vetva sa, hlavne z dôvodu svojich manželských väzieb, rozhodla zostať v Čabe. Starí rodičia, aj vzhľadom na vek, nemali odvahu ísť do neistoty. Keď stará mama v roku 1963 zostala sama, zobrali si ju moji rodičia, s ktorými mala veľmi dobrý vzťah, k sebe do Zvolena.
Z otcovej strany sa presídlila okrem nás ešte rodina jeho brata Juraja. Prihlásený bol aj brat Ján, no osud sa s ním kruto zahral. Po ukončení elektro učilišťa v Budapešti sa chcel vlakom vrátiť do Čaby, mal však neuveriteľnú smolu - na stanici stál transport maďarskými zajatcami do ruského zajatia, 23 z nich využilo nepozornosť stráží a ušlo. Rusi okamžite odchytili z perónu na stanici náhodných 23 cestujúcich a strčili ich do vagónov so zajatcami. Medzi nimi aj môjho strýka Janka. Viezli ho, aká to irónia osudu, cez stanicu Békešská Čaba, kde mal práve službu jeho švagor výhybkár, ktorému stačil cez okno zakričať, aby ho doma nečakali. A tak sa rodičia a súrodenci dozvedeli, čo s ním je. Môj otec sa ho, ako Slováka prihláseného na presídlenie, niekoľkokrát pokúšal dostať zo zajatia v Sevastopole cez Červený kríž. Nakoniec sa mu to začiatkom 1947 aj podarilo. Vrátil sa však vo veľmi zúboženom stave, musel sa dať do poriadku. Z presídlenia teda zišlo.“

MUSELA SA SŤAŽOVAŤ

„Vlani na Dušičky to bolo presne 70 rokov, čo náš transport prekročil štátne hranice v Štúrove (vtedy Parkáň) a bol odstavený na československej strane hraníc na koľajisku vedľa Dunaja, priamo oproti ostrihomskej katedrále. Stravovanie od toho momentu zabezpečovala československá armáda. Stáli sme tam tri dni, do Bratislavy sme dorazili 5. novembra, kde transport znovu odstavili. Už bolo veľmi chladno, tak nás asi po piatich dňoch presťahovali do hotela, celý náš majetok ostal vo vagónoch vrátane hospodárskych zvierat, ktoré bolo treba každodenne chovať. V skromnom hoteli s minimálnym hygienickým vybavením sme bývali zhruba týždeň, keď sa matka rozhodla ísť sa sťažovať na presídľovaciu komisiu, že takto sa s troma malými deťmi žiť nedá, a naliehavo žiadala urýchliť pridelenie nejakého bývania. Asi po piatich dňoch nám konečne na Ružovej ulici v Bratislave-Ovsišti (časť Petržalky, pozn. red.), kúsok od štátnej hranice s Rakúskom, pridelili dom. Bol to dom po odsunutej nemeckej rodine,“ pokračuje v rozprávaní 77-ročný pán Šereš.

CHODILI VYPLAKÁVAŤ

„Československé občianstvo sme nadobudli v marci 1948, teda štyri mesiace po prekročení hraníc. Otec nastúpil do bratislavskej elektrárne ako vedúci strojník, ja som v septembri toho roku nastúpil do školy. Bývanie v pridelenom dome však bolo vypäté. Dalo sa ešte peši prechádzať cez hranice a pôvodní vlastníci, odsunutí Nemci, chodili z Rakúska po nociach vyplakávať pred svoj skonfiškovaný dom. Naša matka to veľmi ťažko znášala. Našťastie, v teplárni v roku 1948 demontovali turbínu pre novo budovanú Pôtorskú elektráreň pri práve otvorenej bani Dolina a otec dostal ponuku najprv zabezpečovať výstavbu a neskôr ju ako prvý správca riadiť. Rok po presídlení sme sa za ním všetci presťahovali. Zaujímavosťou je, že po našom príchode ešte neboli dostavané elektrárenské domy a trištvrte roka sme bývali v prenájme u pani Petrovičovej, tety herca Ctibora Filčíka, ktorá mu robila druhú mamu. Mali sme to šťastie niekoľkokrát ho stretnúť. Jeho prianie byť pochovaný v Potri vedľa nej sa splnilo. My sme sa o ďalšie štyri roky opäť sťahovali, tentoraz do Zvolena.
Náhrady za obydlia, ktoré presídlenci v Maďarsku zanechali, boh samostatnou kapitolou. K dispozícii boli len tie domy, čo zostali prázdne po ľuďoch, ktorí sa odsťahovali, prípadne, ak štátne orgány usúdili, že ich pobyt na našom území je nežiaduci a boli teda z Československa vysťahovaní. Hlavne v druhom prípade repatriantom život veľmi strpčoval fakt, že sa ocitli v prostredí, kde sa hovorilo po maďarsky a väčšina z nich tejto reči nerozumela. Navyše tam žili príbuzní a známi vysťahovaných ľudí. Pochopiteľne, panovala voči nim nevraživosť, ľudia ich považovali za príčinu svojho nešťastia, robili im rôzne schválnosti a trvalo veľmi dlho, kým ich medzi seba prijali.“

OTEC BOL ODVÁŽNY

„Ako sa ďalej vyvíjali osudy našej rodiny na Slovensku? Adaptovali sme sa bez akýchkoľvek problémov, všetci štyria súrodenci sme dosiahli vysokoškolské vzdelanie. Početnú rodinu zo strany mojej matky presídlili do Kolárova, vtedy sa to volalo Gúta. Kým pred presídlením bola v Maďarsku pre nich maďarčina španielskou dedinou, teraz po sedemdesiatich rokoch je u ich potomkov situácia presne opačná - prevažná väčšina z nich má dnes, paradoxne, problémy so slovenčinou. A čo dodať k osudu rodín z otcovej strany, ktoré zostali v Maďarsku? Po vojne, už aj vzhľadom na to, že Maďarsko ako krajina, ktorá prehrala vojnu, bolo zaťažené obrovskými vojnovými reparáciami, sa tam žilo veľmi ťažko. Hoci sa neskôr situácia skonsolidovala, napríklad vysokoškolské vzdelanie sa podarilo získať iba jedinému môjmu bratrancovi. A nakoniec hamletovská otázka: Presídliť sa, či zostať? Garancia, že sa naše očakávania splnia, nebola žiadna. Otec zobral na seba všetky riziká a ja si nesmierne vážim, že tak urobil. Život mu dal za pravdu.“

SLOVÁCI V MAĎARSKU

Slováci, ktorí od roku 1723 osídľovali Čabu, mali, čo sa týka uplatňovania svojho národného povedomia, relatívne veľký priestor a hrdo sa hlásili k Tótom (ako Slovákov Maďari volali). Svedčí o tom aj sčítanie obyvateľstva Rakúsko-Uhorska v roku 1900, keď Békešská Čaba mala 35 550 obyvateľov a bola najväčším slovenským mestom v Rakúsko-Uhorsku, čo sa týka tak absolútneho počtu Slovákov - 27 487, ako aj percentuálneho zloženia podľa národností - 73,2 percenta.

Radikálny obrat pre národnosti v Uhorsku, teda aj Slovákov, nastal v roku 1907, keď vstúpili do platnosti školské zákony tzv. Lex Apponyi, ktoré zdecimovali národnostné školstvo. V tridsiatych rokoch minulého storočia si Slováci v Maďarsku, tak ako iné národnosti, museli pomaďarčiť mená. Teda ak chceli zostať zamestnaní v štátnej správe hoci aj ako radoví železničiari, poštári a nechceli prísť o prácu. Aj tieto skutočnosti iste veľmi zavážili pri rozhodovaní sa o tom, či sa presídliť, alebo ostať v Maďarsku.

Rokovania o výmene obyvateľstva sa začali hneď po skončení druhej svetovej vojny. Československá vláda postupne uzatvorila päť reemigračných dohôd, v rámci ktorých sa do ČSR postupne presídlilo takmer 170-tisíc krajanov zo Sovietskeho zväzu, z Bulharska, Maďarska, Juhoslávie a Rumunska. Zvláštnou kapitolou bola výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom, ktorá bola, okrem iného, motivovaná nielen posilnením národného charakteru štátu (v prípade návratu krajanov), ale z hľadiska vysťahovania Maďarov a osídlenia južného pohraničia Slovenska Slovákmi aj elimináciou prípadných snáh o revíziu hraníc.

Ako v publikácii Povojnové migrácie a výmena obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom uvádza historik Štefan Šutaj zo SAV, už v júli 1945 pred konferenciou v Postupime požiadala československá vláda spojenecké veľmoci nielen o súhlas s presídlením Nemcov, ale aj o schválenie výmeny 400-tisíc Slovákov žijúcich v Maďarsku za rovnaký počet Maďarov zo Slovenska. Spojenci sa však touto otázkou nakoniec nezaoberali.

Dohodu o výmene obyvateľstva napokon podpísali ministri zahraničných vecí Československa a Maďarska Jan Masaryk a János Gyöngyösi 27. februára 1946 a platnosť nadobudla po ratifikácii 15. mája toho istého roku. Hoci maďarská strana výmenu obyvateľstva od začiatku odmietala, dohodu považovala za vynútenú a snažila sa jej plneniu vyhnúť, k jej realizácii napokon čiastočne došlo. Z Československa do Maďarska sa presídlilo 89 660 osôb, z Maďarska do Československa 73 273.

Zoltán Šereš
Týždenník Téma (21/2018)

Hojil či jatril článok o presídlencoch rany?
Zoltán Šereš: Treba sa za akt repatriácie po vyše sedemdesiatich rokoch ospravedlniť? Začo a komu?

K spomienkam na ten hektický čas ma ako priameho účastníka presídlenia z Békešskej Čaby podnietil článok Presídlenci - (ne)prijatí vlasťou - zahojiť rany v časopise Dolnozemský Slovák (3-4, ročník 2017), prvýkrát publikovaný v Cirkevných listoch č. 9 v roku 2012 (ročník 13), ktorý, obávam sa, skôr rany jatril, ako ich hojil. Článok som objavil náhodou na Detvianskych slávnostiach. Autorka, ako sa zdá, naznačuje Slovensku ako jednému z dvoch nástupníckych štátov Česko-Slovenska, že je čas sa za akt repatriácie ospravedlniť. Jeho opätovné zverejnenie po štyroch rokoch aj v Dolnozemskom Slovákovi, keď som v ňom uvidel súpis krívd, asi malo za cieľ utvrdiť tých krajanov, ktorí v Maďarsku zostali, v tom, ako dobre urobili, že sa na Slovensko nepresídlili.

DESAŤROČIA PO...

Bol som veľmi zvedavý na autorku článku, ktorá má pocit takej veľkej krivdy, na ktorú nemožno zabudnúť, a celý život ako dcéra presídlenkyne s týmto genetickým, rodovým a osudovým predurčením zápasí. S veľkým údivom som zistil, že autorkou je žurnalistka a činorodá autorka viacerých literárnych diel Mgr. Eva Bachletová, PhD., ktorá sa narodila dvadsaťdva rokov po presídlení svojich rodičov, teda v čase, keď sme my, presídlenci už, obrazne povedané, dávno zabudli, že sme presídlenci (v skutočnosti sa na to, samozrejme, zabudnúť nedá) a bezproblémovo sa zaradili do spoločnosti.
Ďalším prekvapením pre mňa bolo zistenie, že ide o praneter Michala Borguľu, autora hádam najlepšieho literárneho diela o dolnozemských Slovákoch, aké kedy bolo v Česko-Slovensku vydané, Tu sa usadíme. Nie som si vôbec istý, žeby on bol z takto tendenčne ladeného článku svojej pranetere nadšený.
Rodina starého otca autorky sa s krivdou (skonfiškovali mu pozemky, ktoré dostal ako náhradu za pozemky zanechané v Maďarsku) nevedela zmieriť, čo je celkom pochopiteľné. Mám za to, že nielen on, ale aj všetci ostatní v ČSR rovnako postihnutí mali plné právo žiadať od spoločnosti satisfakciu a ospravedlnenie. Zostáva len veriť, že sa tak po roku 1989 naozaj aj stalo. Ospravedlnenie sa štátu za repatriácie je však o niečom úplne inom. Ani fakt, že medzi postihnutými boli aj viacerí presídlenci, nedáva nikomu právo en bloc spochybňovať oprávnenosť krokov vlády ČSR v tejto oblasti, a už vôbec nie znevažovať a bagatelizovať historický význam presídlenia. Kladiem si preto v súvislosti s nepochopiteľným ladením článku otázku: Ciu bono? Nám presídlencom teda celkom iste nie.

ČIERNO-BIELE VIDENIE

Autorka v článku otvorila nejednu polemickú tému. Musel som si preto oprášiť spomienky na dávno minulé roky a na skúsenosti našej rodiny a našich priateľov - priamych aktérov repatriácie. Ružové okuliare by tu rozhodne neboli namieste - to by bol jeden extrém, no druhým je čierno-biele videnie a hodnotenie problematiky. Presídľovanie, a o tom som presvedčený, bolo z hľadiska stabilizácie ČSR nevyhnutné. Presídlencom zase umožnilo zachovať si svoju národnú identitu. Akékoľvek náznaky, aby sa štát za akt repatriácie ospravedlnil, považujem za scestné. Pýtam sa: komu a za čo? Tu, okrem jednej výnimky - a tou je osídľovanie Sudet presídlencami Slovákmi, sa niet za čo ospravedlňovať. Osídľovanie Sudet nimi pokladám za necitlivé a bezohľadné. Veľká časť z nich, ktorej sa ani neskôr nepodarilo z Česka presťahovať sa na Slovensko, sa tam asimilovala a sú dnes z nej Česi.
Že presídľovanie bolo v priamej súvislosti s udalosťami počas druhej svetovej vojny, bolo nad slnko jasnejšie. Cieľom československo-maďarskej výmeny obyvateľstva (presídľovania) bolo zo strany ČSR, ako to ja vidím, zaplniť opustené a prázdne domovy, ktoré ostali po presídlených či vysídlených Maďaroch a Nemcoch. Kde konkrétne kto dostane obydlie, to dopredu presídlenci vedeli len veľmi orientačne. Riešila to presídľovacia komisia neraz až po prekročení hraníc podľa toho, ako a kde sa ubytovacie kapacity uvoľnili. Určite však nikto z nich neočakával (ani im to nikto nesľuboval), že sa im tu budú stavať nové príbytky. Krajania v súvislosti s výmenou dostali šancu presídliť sa do starej vlasti. Uskutočnila sa agitácia - informovanie o podmienkach a možnosti sťahovania sa a o situácii na Slovensku. Nikoho na odchod nenútili a ani žiadne hory-doly na Slovensku sa nesľubovali. Na každom jednotlivo bolo, či sa rozhodne ponuku prijať, alebo nie.

KRIVDY KOLEKTIVIZÁCIE

Pre majetnejších presídlencov, ktorí vlastnili v Maďarsku väčšiu výmeru poľnohospodárskej pôdy a v ČSR im bola v mieste bydliska pridelená zodpovedajúca náhrada, nastali približne po dvoch rokoch po presídlení ťažké časy. V roku 1949 sa totiž začína násilná kolektivizácia, v ktorej prišli aj oni o svoj majetok. Právom sa preto cítili podvedení.
Samostatnou kapitolou sú náhrady, ktoré dostali presídlenci za obydlia zanechané v Maďarsku. K dispozícii boli len tie obydlia, ktoré zostali prázdne po tých, čo sa odsťahovali, prípadne (ak štátne orgány usúdili, že ich pobyt je na našom území nežiaduci) boli z Česko-Slovenska vysťahovaní. Dialo sa tak v súlade s medzištátnou dohodou a existujúcou legislativou. V druhom prípade (keď dostali obydlia po nútene vysťahovaných) však repatriantom veľmi strpčovala život skutočnosť, že sa ocitli v cudzojazyčnom, a nie vždy ústretovom prostredí, kde navyše zostali ich príbuzní a známi. Panovala tam voči nim, mierne povedané, nie vždy priateľská atmosféra, lebo ich pokladali za príčinu svojho nešťastia. V danej dusnej atmosfére to bola neľahká realita, ktorú repatrianti dopredu nemohli predvídať. Robili sa im rôzne prieky, ktoré im často neskutočne sťažovali život, a teda aj proces ich adaptácie na nové prostredie. Bola to veľká obeť od tých rodín, čo hľadali svoje šťastie v staronovej vlasti a ocitli sa takomto nevraživom prostredí. Trvalo dlhý čas, kým ich v novom prostredí medzi seba prijali.

REVERZ MINCE

Autorka článku však nikde nespomína, aj keď o tom musela vedieť, druhú stranu mince - že v týchto lokalitách následne dochádzalo k pomaďarčovaniu tam presídlených Slovákov. Vinu za to nesie okrem iného bezmedzne tolerantná legislatíva nášho národnostného školstva, ktorú súčasne nesprevádzala nevyhnutná reciprocita z maďarskej strany. Ak by to tak bolo, takúto situáciu a stav by sme vôbec nemohli registrovať. A ak predsa, tak len recipročne!
Následky - a to treba otvorene priznať, v obidvoch štátoch pociťujeme dodnes. Bolo by naivné tvrdiť, že Slováci tu neťahajú za kratší koniec. Autorka spomína, že jedným z obydlí jej rodiny bolo Kolárovo (vtedy Gúta). Práve tam bola presídlená celá moja rodina z matkinej strany. Kým pred presídlením bola pre nich v Maďarsku maďarčina „španielskou dedinou“, teraz po sedemdesiatich rokoch je situácia ich potomkov na Slovensku presne opačná. Prevažná väčšina z nich má problém so slovenčinou!
Odvolávanie sa autorky článku na spomienky svojej matky na dávno minulé časy sú protichodné a ťažko sa v nich orientovať. Uvádza trebárs, že jej starý otec, aby „vykúpil“ pre svoje deti vysokoškolské vzdelanie, musel ísť v roku 1951 (jej matka v tom čase mala okolo devätnásť a strýko šestnásť rokov) pracovať do bane v Ostrave, a píše, že umrel mesiac po príchode z bane v roku 1968. Čiže sa vrátil z bane trinásť rokov po promócii jej matky! Nie je mi tiež jasné, čo za zločin proti spoločnosti spáchal, že si takto dlho musel „vykupovať“ budúcnosť svojich detí? Fakt, že k tomu, aby ho zaradili medzi kulakov, stačilo, že na Slovensku bol dva roky majetný, je šokujúci. Začiatok päťdesiatych rokov bol krutý, všeličo bolo vtedy možné. Nechápem však, prečo svoje deti, keď už boli dávno vyštudované, „vykupoval“ až do roku 1968. Je predsa všeobecne známe, že v šesťdesiatych rokoch - presnejšie do okupácie v auguste 1968, bol tu politický odmäk. Spájať jeho smrť s témou kulactva v roku 1968? Tak to hádam nemyslela vážne. Až do okupácie v roku 1968 to bolo úplne vylúčené a potom boli na stole úplne iné témy. Súdruhovia si museli urobiť v strane čistky najmä sami medzi sebou.

BERINČOK PRI ČABE

Eva Bachletová píše, že bola a stále je v kontakte s Berinčokom, tvrdí, že na Slovensku jej rodinu zaradili medzi kulakov, a uzatvára, že nevie, aký osud by jej matku (a zrejme celú rodinu) v Maďarsku čakal. Tak to jej môžem prezradiť celkom presne: Ak by tam bola označená za dcéru kulaka, nepomohla by jej ani svätená voda a starý otec by nedostal nijakú šancu „vykúpiť“ pre svoje deti vysokoškolské vzdelanie. Bolo by zázrakom, ak by jej vôbec dovolili ukončiť gymnázium. Nie je ani ťažké sa domyslieť, aký osud by čakal obchod starého otca, ak ho v Berinčoku vlastnil...
Zo skúsenosti našej rodiny viem, aký ťažký bol život v povojnovej Čabe. V Maďarsku bola od augusta 1945 až júla 1946 hyperinflácia, denná miera inflácie bola vyše dvesto percent, ceny rástli na dvojnásobok každých dvanásť hodín. Kto to nezažil, ani predstaviť si nevie, čo to znamenalo. Výplata bola každý večer. Ak ste ju približne do dvoch hodín neminuli, zajtra ju už bolo možné použiť len na podpaľovanie v šporáku.
Maďarsko ako krajina, ktorá prehrala vojnu, bolo zaťažené obrovskými reparáciami. Ak človek nebýval na dedine, tak maslo, masť, mlieko a múku zohnať bolo zázrakom. O cukre sa dalo vtedy len snívať. Chlieb bol takmer výlučne kukuričný. Na Slovensku bol síce zavedený prídelový systém, no na plné regály obchodov sme tu hľadeli ako Alenka v ríši zázrakov...
V Maďarsku, ktoré sme prvýkrát od roku 1947 navštívili až v roku 1955, treli nesmiernu biedu. Na našu šesťčlennú rodinu sa v mojom rodisku v Čabe dívali ako na Američanov. Nechcelo sa im veriť, keď nás štyri pekne poobliekané deti naši tamojší známi videli, že to nie je česko-slovenská štátna propaganda a že nás nezaodel štát...
Iste nie všetkým repatriantom sa ich očakávania v plnej miere naplnili. Boli aj nespokojenci, pokiaľ viem bolo zopár takých jedincov. Bola však možnosť vrátiť sa do Maďarska. Mám jednu skúsenosť so spätnou repatriáciou nespokojenca - nášho známeho. Zo Zvolena sa koncom päťdesiatych rokov vrátil do Maďarska starší bezdetný manželský pár v dôchodkovom veku. On pracoval až do dôchodku vo funkcii hlavného majstra v teplárni. V šesťdesiatych rokoch som ich v Čabe navštívil. Kým vo Zvolene mali nádherný dvojizbový byt, v Čabe bývali v jednej tmavej kutici bez pomoci príbuzných, na ktorých sa tak veľmi spoliehali. Boli chorí a v pokročilom veku. Jediné, čo im tam pomohlo dožiť, bol slušný dôchodok zo Slovenska. Trpko oľutovali svoj nerozvážny návrat.