Oprášené fotografie - Z našej nedávnej minulosti
Anno 1994 - Konferencia Vývinové tendencie tvorby slovenských spisovateľov z Dolnej zeme ● Predstavy na Slovensku o Dolnej zemi - predstavy dolnozemských Slovákov o Slovensku ● Texty a kontexty ● Niekoľko nepohodlných myšlienok ● Neuzatvárať sa do seba ● Ťaživé položenie - Keď vymiera národnosť...
8.-10. novembra 1994 v Bratislave: Konferencia Vývinové tendencie tvorby slovenských spisovateľov z Dolnej zeme. Na podujatí, ktoré pripravila Asociácia organizácií spisovateľov Slovenska, sa zúčastnili títo slovenskí spisovatelia zo zahraničia: z Juhoslávie (Vojvodiny) Zlatko Benka, Miroslav Demák, Miroslav Dudok, Michal Harpáň, Víťazoslav Hronec, Martin Prebudila, Zoroslav Spevák, Jaroslav Supek; z Maďarska Juraj Dolnozemský, Imrich Fuhl, Ildika Fúziková, Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal, Alexander Kormoš, Andrej Medveď, Gregor Papuček (dolnozemskú literatúru v Maďarsku zastupovala aj Mária Fazekašová, ktorá v súčasnosti žije na Slovensku); z Rumunska Ivan Miroslav Ambruš, Dagmar Mária Anocová, Pavol Bujtár, Štefan Dováľ, Adam Suchánsky, Ondrej Štefanko, Pavol Rozkoš. Konferenciu svojou účasťou poctili zástupcovia Krajanského múzea MS Ľubica Bartalská, Oľga Gregorovičová a riaditeľ Claude Baláž.
Stiahnite si publikáciu Texty a kontexty tvorby slovenských spisovateľov z Dolnej zeme
www.oslovma.hu/01-Imro-Ment/ZdruSSUM/texty_a_kontexty.doc
Obsah
Michal Harpáň: Singulár a plurál slovenskej literatúry na Dolnej zemi
Ondrej Štefanko: Niekoľko nepohodlných myšlienok
Michal Hrivnák: Okolnosti vývoja slovenskej literatúry v Maďarsku
Miroslav Dudok:
Literárna dynamickosť v podmienkach enklávneho vývinu
Zoroslav Spevák: Vývin slovenskej vojvodinskej prózy pre deti
Jaroslav Supek:
Vizualizácia textu v literatúre vojvodinských Slovákov
Martin Prebudila: Konečne to máme
Imrich Fuhl: Ťaživé položenie
Peter Andruška: Neuzatvárať sa do seba
Gregor Papuček: Poznámky k problému prekladu národnostnej literatúry do reči väčšinového národa
Ján Sirácky: Predstavy na Slovensku o Dolnej zemi - predstavy dolnozemských Slovákov o Slovensku
Imrich Kružliak: List AOSS
Záverom - Prehľad vydaných publikácií
Súčasťou programu konferencie Vývinové tendencie tvorby slovenských spisovateľov z Dolnej zeme bola návšteva Brezovej pod Bradlom, kde účastníkov konferencie prijal primátor mesta RNDr. Vlastimil Kátlovský, CSc. Po prehliadke mohyly M. R. Štefánika nasledovala návšteva Senice a stretnutie s primátorom mesta Mgr. Pavlom Grimmom. Na záver podujatia spisovatelia navštívili Skalicu, kde ich s pamätihodnosťami mesta oboznámil Jozef Špaček.
Na vlastnej konferencii bol priestor aj na rozhovory o rozličných otázkach literatúry a života Slovákov z Dolnej zeme. Martin Prebudila navrhol, aby sa na podobné podujatia pozývali najmä mladí autori a aby sa stali pravidelnými. Pokladá za potrebné vydať antológiu, ktorá by reprezentovala tvorbu spisovateľov Dolnej zeme. Podľa Oldřicha Kníchala je nepochopiteľné, ako málo sa dolnozemskí slovenskí autori navzájom poznajú. Informoval o tom, že Zdraženie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku pripravuje antológiu s ukážkami z tvorby a bibliografickými údajmi o autoroch. Pavol Bujtár pokladal za potrebné navzájom so vymeniť publikácie. V súvislosti so záujmom o tvorbu národnostných autorov a ich poznaním medzi občanmi z radov týchto národností pripomenul prax v Rumunsku, a to, že do učebníc pre národnostné školy sú zaradené aj ukážky z diel tamojších slovenských autorov. Aj v rámci učebných osnov je vyhradený priestor pre národnostných autorov. Víťazoslav Hronec vyslovil názor, že nestačí hovoriť o tom, čo by sa malo robiť, potrebné je prikročiť ku konkrétnym praktickým skutkom.
Širšia diskusia sa rozvinula okolo obnovenia časopisu Dolnozemský Slovák, na ktorom sa uzniesli autori z Dolnej zeme začiatkom roka 1994 v Békešskej Čabe, svoje rozhodnutie potvrdili na stretnutí v Novom Sade (jún 1994) a napokon aj v Segedíne (september 1994). Nepriamym pokračovaním bratislavskej konferencie bola aj prezentácia kníh vydavateľstva ESA, ktorá sa konala 11. novembra 1994 v Slovenskom inštitúte v Budapešti.
Ako na to upozornil vo svojom vystúpení na konferencii Ján Sirácky, v roku 1994 sa konalo niekoľko podujatí, venovaných problematike slovenskej literatúry na Dolnej zemi (alebo iným blízkym otázkam). Po februárovom stretnutí v Békešskej Čabe to bol seminár Slovenské panónske diaspóry v Novom Sade a v Petrovci 4.-6. júna, vedecká konferencia venovaná slovakistovi L. Sziklaymu, uskutočnená 27.-28. septembra pri príležitosti 45. výročia vzniku Katedry slovenského jazyka a literatúry na Vysokej škole pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne a Dni slovenskej literatúry v Nadlaku 17. 18. septembra 1994.
Vzhľadom na to, že počas našej konferencie zazneli citácie zo záverov okrúhleho stola Slovenské panónske diaspóry a aj diskusia sa dotkla problémov, obsiahnutých v týchto záveroch, uvádzame ich v plnom znení tak, ako ich v Novom Sade z poverenia účastníkov seminára pripravila pracovná skupina.
Závery okrúhleho stola Slovenské panónske diaspóry
Vychádzajúc zo spoločných koreňov, kultúrnych tradícií a dnešných záujmov Slovákov, žijúcich v Maďarsku, Rumunsku a v Juhoslávii, účastníci rokovania konštatujú:
- Slovenské dolnozemské ostrovy tvoria špecifický kultúrny a civilizačný fenomén, ktorý pokladajú za prirodzenú súčasť slovenskej duchovnej a materiálnej kultúry ako celku.
- Zároveň sa pokladajú za integračný prvok v štátnych útvaroch, v ktorých žijú.
Na základe predchádzajúceho účastníci sa rozhodli:
1. uskutočňovať vedecké výskumy v oblasti historiografie, národopisu, jazykovedy, literárnej vedy, pedagogiky a iných oblastí, a preto aspoň raz ročne usporiadajú spoločnú vedeckú konferenciu,
2. budú sa navzájom pozývať na podujatia jednotlivých subjektov týchto záverov (konferencie, sympóziá, semináre, porady),
3. zaväzujú sa vymieňať vedeckých odborníkov (študijné pobyty, stáže, hosťujúci profesori) na realizáciu rozličných projektov,
4. budú spolupracovať na sprítomňovaní svojich autorov na Slovensku a v krajinách, v ktorých žijú,
5. v tomto zmysle podporujú myšlienku založenia spoločnej edície slovenských dolnozemských spisovateľov,
6. pri realizácii edičných zámerov a ich popularizácii budú využívať jestvujúce periodiká v zainteresovaných krajinách a na Slovensku,
7. na ďalšie prehlbovanie vedomia spolupatričnosti navrhujú založiť (obnoviť) časopis Dolnozemský Slovák ako periodikum orientujúce sa na literatúru, vedu, kultúru a ďalšie duchovné intelektuálne aktivity, najmä dolnozemských autorov (projekt vydávania časopisu vypracuje pracovná skupina vymenovaná v Békešskej Čabe vo februári 1994),
8. budú iniciovať uskutočnenie výstavy výtvarného umenia v niektorej zo zúčastnených krajín (alebo na Slovensku) aspoň raz do roka s priliehavými sprievodnými umeleckými podujatiami (koncerty, literárne večierky a pod.),
9. budú spolupracovať pri riešení všetkých otázok národnostného školstva (koncepčné otázky, učebnice, výmena prednášateľov, učiteľov, študentov, účasť na doškoľovaniach pedagógov, organizovaných v jednotlivých krajinách a pod.),
10. pri propagovaní tvorivých aktivít (vedeckých, umeleckých, kultúrno-spoločenských, osvetových) sa budú usilovať dosiahnuť maximálnu spoluprácu vo vlastných a iných masmédiách,
11. všetky tieto aktivity nie sú v rozpore so zásadami činnosti Únie slovenských spisovateľov, umelcov a kultúrnych pracovníkov, žijúcich mimo územia Slovenska, ale sledujú jediný cieľ - rozvíjanie osobitostí slovenskej kultúry v širokom kontexte európskej kultúrnej vzájomnosti.
Účastníci rokovania navrhujú, aby koordinátormi záverov boli: Literárny spolok Ivana Krásku v Nadlaku, Slovenský výskumný ústav v Békešskej Čabe a slovenskí spisovatelia v Maďarsku a Spolok vojvodinských slovakistov.
V Novom Sade a v Petrova 3. a 4. júna 1994
Imrich Fuhl: ŤAŽIVÉ POLOŽENIE
Keď vymiera národnosť a keď sa sotva nájde niekoľko tisíc Slovákov, o uvedomelých ani nehovoriac, keď nemáme pomaly čitateľov - a ani neviem, či sme ich vôbec niekedy mali, ťažko hovoriť o literárnom živote v kruhu slovenskej národnosti v Maďarsku, preto neberte ako politizovanie a odbočovanie od témy, keď hovoríme o publicistike a spomíname okolnosti, ktoré nás tlačia.
Teším sa tomu, že sa podarilo čiastočne si ozrejmiť pojmy a špecifické črty našej literatúry a chcel by som k tomu prispieť iba maličkosťou, a to, že označenie dolnozemská literatúra mi z terminologického hľadiska nesedí, pretože väčšina, alebo aspoň polovica našich literárnych tvorcov nie je dolnozemská v pravom slova zmysle, ale ide o Pilíšanov. Pilíš má 757 metrov, nič sa nedá robiť, môžete o nás hovoriť ako o dolnozemských autoroch, my sme hôrni chlapci, ba máme medzi sebou aj autorku ženu - Ildiku Fúzikovú. Isteže, máme aj Komlóšanov, Čabäna a Sarvašana, ale podstatná časť našich autorov sa rodí pod Pilíšom, a to nie náhodou. Najmä vďaka Gregorovi Papučkovi a Alexandrovi Kormošovi sa Pilíš stal symbolom Slovákov v Maďarsku. Symbolizuje aj našu slovenskú literatúru, ak o nej vôbec môžeme hovoriť.
U nás literatúra musí plniť aj inú funkciu ako inde, vo Vojvodine a v Rumunsku sú normálne okolnosti pre Slovákov, majú školy, začlenili sa do väčšinovej kultúry, v Maďarsku je to všetko inak. Mali by sme začať odtiaľ, že nemáme základ, na ktorom by sme mohli stavať, nemáme slovenské školy, slovenského čitateľa, preto sa stalo, že sme dvadsiati-tridsiati a tvoríme ZSSUM a je to hotový zázrak, odkiaľ sa berie toľko nenormálnych ľudí, že sa dali na to, aby robili literatúru, a je tu otázka, pre koho to robia, a vôbec ja hodnotím jednoznačne ako dačo zázračné, že napriek všetkému, napriek tomu, že nemáme pevný základ, podarilo sa urobiť niečo v Maďarsku. Vydavateľské možnosti sú také isté ako všade inde, aj my sme prešli na trhový mechanizmus, ktorý nám neveľmi sedí, na všetko treba žobrať peniaze a aj tak ich nebude, teda rukopisy aj u nás sú, ale veľmi zle to vplýva na autorov, keď ich nemôžu uplatniť. Keď má niekto rukopis piaty, šiesty rok pripravený aj odovzdaný na vydanie a nemôže vyjsť, vykašle sa na to, nerobí ďalej, zastaví sa, zablokuje a povie si, že možno ani nie je naozajstný autor, my sme takí literáti, nikto nie je profesionál, máme, svoje riadne zamestnanie a iné povinnosti, aj medzi vami sa nájdu ľudia, ktorí sa musia starať aj o niečo iné ako o literatúru, sú aj existenčné problémy atď..., takže pomerne málo času ostáva na tvorbu, navyše u nás ide o veľmi tenkú vrstvu inteligencie, tí istí ľudia musia robiť prakticky všetko, alebo si aspoň namýšľajú, že oni to musia robiť, lebo možno si niekedy len namýšľame, že bez nás by nešlo to ani ono, ale je to fakt, že prozaici Mišo Hrivnák a Oldo Kníchal a básnici Šaňo Kormoš a Gregor Papuček sa dali na publicistiku, museli obstáť aj pred maďarskou verejnosťou, keď išlo o to, že tu treba vystupovať za nejaké slovenské záujmy v Maďarsku. Je pravda, že takto sa v istom zmysle vzdialili od literatúry.
Dodnes nemáme ozajstných politikov, podľa mňa nemáme jediného, právnika, ktorý by nám mohol robiť hovorcu v parlamente, teda natoľko nemáme kádre, že my literáti musíme, sme nútení prevziať veľa vecí, spĺňať iné funkcie, aké by sme mali za normálnych okolností. Najväčší problém je v tom, že okolnosti nie sú normálne. Veľa sa dá naprávať a nestrácať nádej. Ja osobne si myslím, že ešte dobrých desať, dvadsať, tridsať rokov budeme hovoriť o slovenskej literatúre v Maďarsku, ale ďalej dorast nevidím, ja som posledný v rade, darmo by sme chceli objaviť mladých. Keď píšu, píšu po maďarsky a nikto sa nehlási k slovenskosti. A to je zle, lebo aj ja starnem, mám už tiež vyše tridsať, a keď nenájdeme mladých, čo bude s nami, vykapeme, a to by sme zasa nechceli. A hrajú tu úlohu aj také faktory ako spomínal Mišo Hrivnák - zastrašenosť aj politika nás ovplyvňuje. Zastrašenosť na nás môže pôsobiť negatívne aj pozitívne, možno práve to nás privedie k tomu, aby sme sa venovali literatúre...