http://www.oslovma.hu

Je Božia nedeľa chladnej jesene, krátko pred malou svätou omšou. Starenky aj teraz, ako už dlhé desaťročia, boli presné, jedna, zababušená do veľkého hrejivého vlniaka, prišla z dolného, druhá, tiež pod ťarchou hrubej ručne pradenej čiernej šatky, z horného konca dediny. Stretli sa pred kostolom presne v dohodnutom čase, aby sa – ako sa na bývalé spolužiačky a dobré priateľky patrí – mohli ešte pred svätou omšou trošičku dôverne pozhovárať a hlavne vymeniť si najnovšie dedinské správy.

– Ach, moja milá Anka, došla si? – objala teta Zuzka svoju priateľku a milo sa na ňu usmiala. – Aby sme tu pri dverách jamu nevystáli, poďme na chvíľku za kostol, máme ešte trošičku času!

– Poďme, – súhlasila teta Anka. – Tak sa ti teším, milá Zuzka, – dodala a oči jej zahoreli šťastím. – Po týždni sa zase vidíme. Toto je prevelice dobrá vec, ale to sa mi už nijako neľúbi, že odjakživa sa tu stretávame len my dve. Ty a ja. A tí naši iba doma trčia a nič nerobia.

– Á, ani nehovor! – zdvihla pravicu do výšky očí teta Zuzka. – Tí moji aj do sklepu mňa posielajú, keď im doma niečo chýba. A potom že by sa pridali ku mne do kostola, o tom nemôže byť ani reči. To je vylúčené! Bezbožníci jedni, pohani!

– Tak je tomu aj u nás, – pritakala teta Anka. – Našim robota nevonia. Keď im pripomeniem, že by mali niečo urobiť, doslova sa na mňa osopia: či som slepá a nevidím, že nemajú na to čas? Nevesta mi jednoducho odvrkne, že má plné ruky roboty, vnuk, ktorý sa už dávno holí a behá za dievčencami, sa vyhovára, že sa musí učiť. Ten sa vždycky len učí a učí!

– Á, hovoriť do luftu, to hej, to vedia! – riekla teta Zuzka s bôľom v rozochvenom hlase. – Sú to prázdne slová, samé výhovorky! Aj moja vnučka furtom furt len sedí nad knihami, vraj sa učí. A čo má z toľkého učenia sa? No povedz, čo? Ani jemnú blúzku či nohavičky si nedokáže vyprať… ZbvZeSa3 A navyše darmo sa naši potomkovia hrbia nad knihami, z takých kníh sa veru nemôžu naučiť čo je móres, čo je slušné správanie, alebo čo je česť…

Teta Anka spozornela, skúmavo zapichla oči do priateľkinej tváre.

– Na čo myslíš? – spýtala sa s obavou v hlase.

– Neviem, či si počula najnovšiu správu, včera ráno v nemocnici zomrel Števo Kováč.

– Nepočula, – zagúľala očami teta Anka. – Veď Števo ešte ani nebol natoľko starý…

– Napriek tomu smrť si preňho prišla, – poznamenala teta Zuzka. – Smrť si nevyberá. Náhle zišiel z tohto sveta. Nič sa nedá robiť: raz na svet, raz zo sveta. Nech mu dá Pán Boh ľahké odpočinutí. Števo bol statočný, dobrý človek, ktorý by nikdy ani len muche neublížil. Nie jak tá jeho… Hm… Že sa nehanbí…

– Priateľka moja, čil opravdu neviem, o čo ti ide, na čo myslíš, – poznamenala teta Anka rozpačito.

– Veľmi dobre vieš, na koho myslím, – pokračovala teta Zuzka stíšeným hlasom. – A hneď pochopíš aj to, prečo. Predstav si, včera predvečerom som sa náhlila do potravín kúpiť si kilo múky a liter mlieka a uhádni, koho som cestou stretla? Aj tak neuhádneš! Nikoho iného, ako najnovšiu vdovu v našej dedine. Áno, Marku Kováčovú. Čert aby ju vzal!

– A prečo by ju mal čert zobrať?

– Hneď pochopíš, že hovorím o osobe, ktorá nevie, čo je móres, – začala vysvetľovať teta Zuzka a horkosť jej sťahovala hrdlo. – Ja som ju, jak sa patrí, ubezpečila, že spolucítim s ňou a vyslovila som jej moju úprimnú sústrasť. Potom, aby si nemyslela, že mi je ľahostajný jej ďalší osud, zdvorilo som sa jej opýtala: Marka moja, že si teraz ostala sama ako prst, čo bude s tebou? Ako budeš ďalej žiť? Iné ženy v takejto situácii by sa boli rozplakali, boli by nariekali nad svojím osudom, ale Marka nie, ona nie je taká. Veruže nie je! Nechápavo mi pozerala rovno do očí a potom ma veľmi rozhodne ubezpečila, že ona veru nebude dlho sama jak kôl v plote, že aj ona má len jeden život. Preto sa postará, a to čím skôr, aby sa ZbvZeSa4 sama nebála v tom veľkom dome. Toto mi povedala. Presne toto. A potom aj to, že každý nech si myslí o nej čo chce, ale ona nebude chodiť v čiernom jak ostatné vdovice.

– Takto ti to povedala?

– Veru takto! Doslova takto!

– Bože môj! – sklonila hlavu teta Anka. – V akom skurvenom svete to žijeme? Ľudia sa celkom zopsuli, nevedia, čo sa patrí. Stali sa pohanmi, lumpami, klamármi, nevedia, čo je to česť. Je im jedno, čo si o nich druhí myslia. Uver mi, milá priateľka, tento svet už dozrel na posledný súd. Veruže dozrel!

– Máš recht, Anka, – pritakala teta Zuzka. – Medzi takýchto nečestných ľudí patrí veru aj naša Marka. Dobre ju poznáme, aj ty, aj ja. Už ako mladé dievča sčervenela ako rak, keď zbadala mužské nohavice. A keby bola ešte zazrela aj to, čo tie nohavice skrývajú! Hahaha! – rozosmiala sa teta na celé hrdlo.

Po chvíľke nespútaného smiechu teta Zuzka zvážnela a pokračovala v hlasnom rozvíjaní svojich myšlienok:

– Áno, dobre si povedala, svet sa skurvil, celkom sa skazil, nie je tu už žiadna morálka, – zdôraznila teta zvýšeným hlasom. – Dnes už ľudia neuvažujú, čo je dobré a čo zlé, čo je správne a čo nesprávne. Veru nie. Dávnejšie tomu nebolo tak. Mne keď pred dvadsiatimi dvoma rokmi zomrel milovaný manžel, pre smútok a plač som nebola na nič súca. Furt som len plakala a nariekala. Rozhodla som sa skoncovať so životom. Veď s manželom sme si pred oltárom sľúbili, že sa nikdy neopustíme, ani v zdraví, ani v chorobe. Bola som tej mienky, že keď sme boli spolu v sviatosti manželstva, buďme spolu aj v smrti. Rozhodla som sa, že skočím do studne a všetko bude vyriešené.

– Chvála Pánu Bohu, že si to neurobila! – riekla teta Anka tichým hlasom.

– Nemohla som, – poznamenala priateľka. – Akurát v tom čase sa začalo liahnutie húseniec. Jedno za druhým sa ich vyliahlo dvanásť. Dvanásť prekrásnych žltučkých páperových húseniec! Potrebovali ma. Nemohla som ich opustiť, veď by sa o ne nemal kto postarať. Za to, že sa tu takto zhovárame, môžeme ďakovať aj tým mojim vtedajším húsatám.

– Ja ti verím, Zuzka, – poznamenala so súcitom teta Anka. – Myslím si však, že tento náš rozhovor by mal ostať iba medzi nami. Nepatrí to na ZbvZeSa1 nikoho iného. Nehovoriac už o tom, že iní by to určite pokladali za naše zlomyseľné klebety. No nie?

– Súhlasím, – odpovedala teta Zuzka. – Ale tebe poviem, čo si myslím v spojitosti s úmrtím Števa Kováča. V prvom rade to, že jeho manželka, tá premilená Marka, je jedna neslušná, nemorálna ženská, – zdôraznila a na chvíľku sa trošku zamyslela. – Ja som už dávnejšie tušila, ale teraz som si už celkom istá, že aj ona patrí medzi ženy s bielou pečeňou. Ty si to nemyslíš?

– Je v tom veľa pravdy, – odpovedala teta Anka.

– Určite je, – pokračovala teta Zuzka. – Veď Števo ešte ani nie je pochovaný, leží v dome smútku, ba ešte ani truhlu nemá. A premilená Marka mi otvorene povedala, že ona veru čím prv urobí všetko možné, aby neostala sama. Jej verný manžel ešte ani poriadne nevychladol, a ona – ako ju dobre poznáme – má už vyhliadnutého druhého. Čo bude takto s týmto svetom? Čo? Fuj!

– Máš recht, Zuzka! – súhlasila teta Anka. – Táto naša po sexe bažiaca Marka by mala aspoň do pohrebu počkať a potom začať hľadať nového muža.

– Kdeže! – rozhodne protirečila teta Zuzka. – Do pohrebu, ak mŕtveho odvezú do krematória, sú niekedy aj dva týždne. Bol by stačil deň-dva, ale tak sa ukazuje, že naša Marka nevydrží bez muža takýto dlhý čas. Že sa nehanbí!

– Veru, mala by sa hanbiť! – pritakávala zvýšeným hlasom teta Anka.

Na kostolnej veži sa rozozvučali dva zvony.

– Máme tri minúty a začne sa svätá omša, – konštatovala teta Zuzka. – Poďme dnu!

Starenky s vážnym výrazom na tvári vkročili do kostola, naklonili sa nad svätenicu, namočili si do vody konce prstov, prežehnali sa, potom mierne pokľakli a pobrali sa k lavici na svoje miesta.

Po chvíľke dvermi zo sakristie vstúpili do poloprázdneho kostola farár a miništrant, ktorý zacengal zvončekom. V tom momente z chóru zahrmel organ a ozval sa spev, ktorý preniesol starenky do druhej dimenzie.