Zoltán B. Valkán: Smrť prichádza ako vykúpenie
Tí sa odhodlali emigrovať ešte v smutne známom päťdesiatom šiestom a nikdy to neobanovali, hoci ani začínať nový život ďaleko od rodného domu nie je prechádzkou ružovou záhradou. Jozefa Šišku, vždy keď si spomenul na syna, zastavili predstavy na osudovú chvíľu, v ktorej ho stratil navždy. Šokujúcu stručnú správu o smrteľnej autonehode prisťahovalca J. Š. mladšieho sa dozvedel z mesiac starých kanadských novín, ktoré mu ktosi vhodil do poštovej schránky. O dcére už roky nič nepočul, nevie, ako sa jej vodí. Ani nie pred tromi rokmi ho náhle, bez vážnejšej choroby navždy opustila manželka. Akurát zavŕšil sedemdesiatpäť rokov a cítil sa ešte pomerne zdravý a mocný. Vtedy ho susedka a jej priateľky nahovárali, aby si vzal k sebe vdovu, bacuľatú šesťdesiatničku, ktorá by sa o neho príkladne postarala. Jozef Šiška iba hmkal. Tá nie mňa chce, ale baží po mojom priestrannom dome a po mojich úsporách, dumal. Naďalej dával prednosť životu samotára.
Keď však ochorel, keď príšerne kohŕňal, mal vysoké teploty a navyše ho ešte aj pichalo pri srdci, susedka a jej kamarátky mu dohovárali. Ak sa mu už bacuľatá vdova nepozdáva, nech si z veľkého príbuzenstva zavolá k sebe neter. Je to poriadna dievka, určite ho slušne opatrí. Šiška takéto reči ani počúvať nemohol. Veď jeho sestra a celá jej bagáž iba tak striehnu na jeho majetok. Za pol roka by mu hádam ani toľko peňazí neostalo, z čoho by ho dôstojne, ako sa patrí, pochovali. Nie. V nijakom prípade si do domu nepustí nikoho z rodiny. A keď opäť skolabuje na záchode ako minule, kto mu pomôže do postele, kto mu podá aspoň pohár vody, namietala susedka.
- Tak teda pôjdem do starobinca, - vyhlásil ako už svoje pevné rozhodnutie.
Uplynulo horúce leto, pominuli jesenné dažde, potom aj zimné fujavice. Keď sa spiaca zem postupne zmenila na prebudenú záhradu plnú kvetín, Jozef Šiška sa vybral na obecný úrad. Schudnutý, zoslabený. Až vtedy, po roku, keď sa z tej ťažkej choroby vystrábil, vtedy dozrelo v ňom rozhodnutie: poprosí o miesto v sociálnom domove.
- Všetok môj majetok bude váš, ak mi dáte miesto v domove dôchodcov, - povedal starostovi. - Už sa nedokážem poriadne postarať sám o seba. Nechám si z peňazí iba na dôstojný pohreb. Nič viacej.
- Ale netáraj voloviny, Jozef, - riekol starosta, ale jeho úsmev bol strojený. - Vari ťa už tá s kosou naháňala?
- Kdežeby naháňala, ale skôr už doháňa, - povedal Šiška celkom vážne.
Jozef Šiška po stretnutí so starostom zo dňa na deň čoraz viac strácal nervy. Dni, týždne, ba aj mesiace uplynuli bez toho, že by mu poštár priniesol nejakú správu z obecného úradu. Keď už celkom stratil trpezlivosť, opäť zašiel na samosprávu. Tam ho milo prijali a pekne požiadali, aby mal strpenie, veď len čo sa uvoľní miesto, ihneď mu dajú vedieť!
- A koľkí čakáme na to miesto? - zaujímal sa s netajenou zvedavosťou.
- Pán Šiška, vy ste na druhom mieste, - znela odpoveď úradníka. - Majte strpenie, čoskoro príde rad na vás. Netrpezliví môžu byť právom tí, čo sú podľa poradia na desiatom alebo až na pätnástom mieste.
- Chápem, - zamrmlal si popod nos, bez slovíčka sa zvrtol a vyšiel na ulicu.
Keď otváral malú bránku, jeho sluch zachytil susedkin hlas:
- Tak ako, Jozef, povedali ti niečo povzbudzujúce?
- Nič. Treba čakať, - zahundral si popod nos.
- Ja som to dopredu vedela, - usmievala sa susedka škodoradostne. - Ej, budeš ty ešte banovať, že si tú poriadnu vdovu nepustil k svojmu stolu a do svojej postele. Tá by ťa bola poriadne opatrila až do smrti.
- Nič sa neboj, postarám sa o seba ja sám, - riekol Šiška mrzuto.
- Ja viem, ako sa postaráš! - zosilnila hlas susedka. - Tak, že čakáš na smrť iného človeka… Čakáš, kedy sa uvoľní miesto…
Šiška sa odrazu zháčil a vzápätí od prekvapenia priam zmeravel.
- Ja nečakám na smrť nikoho, - zdvihol hlavu.
- Ale nevrav! Predsa veľmi dobre vieš, že iba vtedy sa uvoľní v starobinci miesto, ak si odtiaľ niekoho pozve k sebe Pánboh.
- Ty sa len nestaraj… - tiež zosilnil hlas Šiška, no nepokračoval v rozhovore. Náhle sa zvrtol a bez pozdravu vkročil bránkou do dvora.
V kuchyni úplne vyčerpaný klesol za stôl, oprel si hlavu o ruky. Dlho nehybne sedel a tuho sa zamyslel. Susedkine slová ho celkom pomotali, vyšinuli z koľají. Že by čakal na smrť človeka, aby sa dostal do toho prekliateho domova? Nezmysel. Predsa on si nepraje smrť iného človeka. Ani toho, ktorého miesto koniec koncov obsadí.
Večer dlho nemohol usnúť a po hriešne krátkom odpočinku pred jednou v noci sa strhol zo spánku. Mal sen plný úzkosti. Zavraždil človeka! Bezbranného starca v sociálnom domove. Kuchynský nôž mu vrazil do brucha a potiahol zdola nahor, až narazil na hrudnú kosť. Jeho nos rozhodne zachytil odporný pach rozpáraného ľudského tela. Vydesený, zaliaty potom si sadol na peľasť postele a len pomaly sa spamätával. Po dobrej chvíli pochopil, že to bol zlý sen, nočná mora.
Odporný sen sa mu niekoľkokrát ešte zopakoval. Po nociach už sotva spal hodinku - dve. Cez deň sa mu nechcelo vychádzať ani na ulicu. Keď aj vyšiel z dvora, ani náhodou nenamieril k obecnému úradu. Nechcel, aby si tamtí mysleli, že snorí, či im niekto v tom domove neskonal. On nesnorí po ničom, hlavne nie komusi po smrti.
Jeseň opäť zafarbila stromy a vyzliekla ich zo šiat. Po nej zaklopala aj zima, predstavila sa štedrou snehovou nádielkou, ale aj metelicou, fujavicou a snehovou búrkou.
Sociálny pracovník z obecného úradu a sestrička zo sociálneho domova zabúchali na dverách Šiškovho domu.
- Máme pre vás dobrú správu, - podával sociálny pracovník ruku starkému.
- Smrť nie je dobrá správa, - poznamenal ticho Šiška.
- Akáže smrť? - zagúľal očami sociálny pracovník.
- Nie preto ste prišli, že sa pre mňa uvoľnilo miesto v sociálnom domove?
- Čoby nie, - odvetila sestrička. - Srdečne vás čakáme.
- Tak niekto predsa len musel zomrieť, - poznamenal lakonicky Šiška.
Návštevníci zarazene pozerali jeden na druhého, potom na starkého. Nič rozumného im nenapadlo, ako mu odpovedať. Iba stáli v pomykove a čakali. Čakali a mlčky sa pozerali, ako si ďalší obyvateľ sociálneho domova vyberá už dávno zabalené kufre zo skrine.
- Toto je všetok môj majetok, tieto dva kufríky, - ukázal na batožinu. - Ostatné všetko nechám tu. Novému majiteľovi, rodine, ktorú sem nakvartíruje samospráva. Pevne verím, že si tu všetko budú ceniť a nič nenechajú vyjsť navnivoč.
Jozef Šiška sa odmlčal. Po chvíľke uvažovania tichšie pokračoval:
- Moja vec sa tak vyriešila. Doteraz som ja čakal, aby niekto zomrel a takto sa dostal do domova. Odteraz niekto ďalší bude čakať na moju smrť… Aby to čert zobral…
- Ale pán Šiška!
- Viem, je to tak. Ale aj to viem, že niekedy daromne čakáme smrť iného… Smrť sa nenáhli… Smrť presne vie, kedy má prísť a iba vtedy príde… Ani skôr, ani neskôr… A prichádza ako vykúpenie. Verte mi…
- Ale pán Šiška!
- No dobre, - poddal sa starec. - Môžeme ísť. Tu sú kľúče, pozatvárajte vy.
Jozef Šiška neriekol viacej ani slovíčka. Iba konal to, o čo ho jeho sprievodcovia požiadali.