Zoltán Bárkányi Valkán: Odkladaná návšteva
Starý Petrík dlho postával pred bránou svojho domu. Iba Pánboh vie, povzdychol si zo srdca plného smútku, keď sa rozhodol aj on k odchodu a zamykal bránu do šera ponoreného domu. Už s kľúčom v ruke mávol beznádejne, ako človek, ktorý už nemá čo povedať. Iba Pánboh vie, iba Pánboh vie...
Stredoškolského učiteľa, Jozefa Petríka mladšieho, už oddávna trápia výčitky svedomia a má zranenú dušu. Presnejšie odo dňa, keď si na posteľ jeho staručkej a preveľmi chorej mati sadla Smrť a odniesla ju sebou. Otec ostal v rodinnom dome sám samučičký a vo svojich osemdesiatich siedmich rokoch ľahko zraniteľný. Jozef Petrík mladší na pohrebe, keď už nemohol objať matku, lebo truhla ju obvíňala, v duchu sa pevne zaprisahal, že bude otca navštevovať za každých okolností čo najčastejšie. Áno, ibaže voľného času mal príliš málo, skoro nič. Predpoludním vyučoval a 
potom od skorého popoludnia až do neskorého večera v internáte učil móresom nespratné decká. A nebol pánom svojho času ani koncami týždňov, prekladal z nemčiny odborné texty. Predsa z niečoho musím živiť rodinu, vyhováral sa. Otcovi sprvu častejšie, neskôr však čoraz redšie volal a húdol dokola to isté, roboty má neúrekom, ale nech sa otec nestrachuje, nájde si on čas a príde ho pozrieť, musí.
Jedno ráno, v deň otcových i vlastných menín, teda na Jozefa, na čo ho ináč manželka upozornila, začal nahlas vulgárne hrešiť a nadávať si sebe samému do sprostých, bezcitných a nevďačných klamárov. Hanbil sa prenáramne. Najradšej by sa bol prepadol pod zem. Mimovoľne siahol po telefóne, vytočil číslo do roboty a stroho zahlásil: má vysokú horúčku, musí k lekárovi.
O necelé tri hodiny neskôr Jozef Petrík mladší pred bránou rodinného domu vystúpil z auta, pod pazuchou tuho zvieral darček otcovi, fľašu jeho obľúbenej frankovky. Frankúš, ako otec nazýval frankovku modrú, ktorú dávnejšie i sám pestoval a statočne i popíjal. Než mladší Petrík vošiel, chvíľu ešte prešľapoval, miesto radosti pocítil ľahké chvenie, aké 
sa ho zvykne zmocniť pred občasným vyspovedaním sa z hriechov. Jeho pozornosti neušiel pritom chátrajúci drevený plot, a zanedbaná bránka tiež volala po novom farebnom olejovom nátere. Keď sa potom ocitol na širokom priestranstve na dvore, obraz biedy, ktorý mu padol do očí, bol ešte žalostnejší. V minulosti, ako sa pamätá, bolo tu stále vzorne poupratované, všade panoval príkladný poriadok, dvor vždy vyzametaný do poslednej smietky. A teraz? Zbytočným haraburdím zaprataný, úplne zanedbaný, sťa všetkými naveky opustený. Vôkol samá rozbujnená burina. Chlievy prázdne ako vykradnuté, iba zopár sliepok zobkalo trávu, čo rástla vo fľakoch. Zapískal na psa. Nič. Až ním zatriaslo. Neveštilo ani toto nič dobrého. Starý nemecký ovčiak, jeho dávnejší kamarát, vždy vycítil, keď mal prísť a vybehol mu radostne v ústrety, aby ho pozdravil. Vedeli si spolu zašantiť i posťažovať. Už ho asi ani niet, právom odišiel do 
psieho neba. Teraz sa sem iste niekde zhora díva a vrtí chvostom, chcel by sa hrať, poláskať, zadumal sa nostalgicky Jozef Petrík mladší.
Starec sedel na otvorenej verande a vychutnával si lúče ešte zubatého slnka. Keď zbadal syna, vstal a neveriac vlastným očiam prekvapene zvolal:
- Jožko, ty si to? Vedel som, vycítil som v kolenách, že sa mi tu raz objavíš… Ale že tak nečakane, o tom sa mi ani vo snoch nezdalo…
Syn objal svojho starého, vyciveného otca. Zápäť sa mu skúmavo zahľadel do tváre. Nechcelo sa mu veriť, že v náručí drží ako perie ľahulinké telo, samá kosť a koža, do ktorého už len duša chodí spávať. Je to možné, že otec natoľko schudol? Nechcelo sa mu veriť.
Fľašu s vínom vtisol do rúk dojatému otcovi a vzápätí vreckovkou si začal utierať okuliare a hneď aj oči. Najradšej by 
sa bol rozplakal. Avšak v ich rodine slzy prelievať mohli iba ženy. S precitlivenými, slziacimi mužmi sa v rodine nesmierne opovrhovalo. A nielen v ich rodine, ale v celej obci.
- Otec, ako sa vám vodí? - opýtal sa návštevník, keď si bol už istý, že sa mu hlas zo smútku neroztrasie.
- Mám sa dobre, synak, - odpovedal starký bez rozmýšľania. - Ale prezraď mi, načo si doniesol víno? Predsa vieš, že aj ja mám a ešte koľko.... Dokonca nielen víno, ale aj pálené… ohnivé ako žeravá pahreba. Nemal by si zbytočne vyhadzovať peniaze…
- Iba preto, aby sme si štrngli, - odpovedal syn. - Predsa dnes je Jozefa… Či nie je?...
- Máš recht, syn môj, - poddal sa oslávenec. - Tak štrngnime si…
- Všetko najlepšie, - Jozef Petrík mladší zdvihol pohár do výšky očí. - Na vaše zdravie, otec…
- Na tvoje, syn môj!
Starký sa na chvíľku odmlčal, potom sa pokojne obrátil na syna:
- Keď si teraz tu, to znamená, že na Veľkú noc nedôjdete, však? Chápem ja, syn môj, chápem… Chcete byť spolu… Tak je to v poriadku… Človek sa teší, že je tomu tak, ale aj ľutuje. Samozrejme nie to, že je rodina spolu, ale že ste čoraz zriedkavejšími hosťami tu, u mňa…
Syn už naberal dych, aby protestoval, ale starký rýchlo pokračoval:
- Sme tu niekoľkí, osirelí starci, čo sa po nedeliach stretávame jeden u druhého… Zhovárame sa, pozeráme televízor… Každý niečo prinesie… víno, pálenku… Hostiteľ, čiže gazda domu, pripraví nejaké obyčajné jedlo, zaobstará niečo sladké alebo slané... Pred dvoma týždňami, na moje pozvanie, potom sme sa zišli tu u mňa. Navaril som im kurací perkelt s haluškami… To si mal vidieť... nezostalo mi na večeru ani za lyžičku… No, ale nie o toto mi ide… Vtedy sme sa dohodli, že na Veľkú noc sa nejako poskladáme, na našom stretnutí by malo byť, ako sa patrí, pečené jahňa, varená údená šunka s vajíčkom na tvrdo, prípadne pečený králik…
- Otec, ja by som vám mohol poslať nejaké to mäso…
- Nič také, synak, - mávol rukou na znak pobúrenia starký. - Máme my tu všetko, čo len potrebujeme. Dokonca… Málom som zabudol! Veď mi si k Veľkej noci môžeme upiecť aj tú pravú veľkonočnú pochúťku - z kozľaťa. Miško Bujna má veľkonočné kozliatko, ponúkol nám z neho… Už sme dosť starí, aby sme nevedeli, že si všetko musíme zaobstarať my sami, nikto nám nič do úst nedá! Ako v reštaurácii... nikto sám od seba, keď neobjednáš, nič na tvoj stôl nepoloží!
Petríkovci si opäť štrngli.
Jozef Petrík starší po krátkej odmlke sa rozhovoril o osamelých starých ľuďoch, ktorých aj syn pozná, o stretávkach s nimi, nielen po nedeliach, ale aj vo všedné dni. Nezabudol ešte pridať na ich chválu dobré vzťahy medzi nimi, že keď niekto z nich dostane balík od svojich detí alebo vnúčat, ihneď zalarmuje ostatných, aby prišli na kúsok reči a aby si 
pošmakovali na dobrotách, čo mu akurát posielajú.
Jozef Petrík mladší sa zápäť zapýril. Úporne hľadal v mysli, kedy on poslal otcovi balík? Kedyže to bolo? Nemohol si spomenúť. Je tomu vari už aj štyri-päť mesiacov. Potom sa mu vynorila otázka: prečo nechce otec, aby mu aspoň na Veľkú noc mohol niečo poslať? Skúmavo pátral po vychudnutej, strhanej, žltej tvári otca, nahliadol do vpadnutých očí s modrými kruhmi pod nimi a na jeho prenáramne vycivené telo. Od ľútosti srdce sa mu bolestivo zvieralo. Hocičo povedal otec, tentokrát ho neposlúchne. Skalopevne sa rozhodol: pošle mu veľký balík a už aj vie, čo mu zapakuje, aké maškrty neodmietne, pravda, musia tam vojsť aspoň dve fľaše kvalitnejšieho šampusu. Nech sa starci aspoň na Veľkú noc majú z čoho radovať ako za mladi, nech si užijú aj 
žranice, akou veru ich gazdinky nemuseli dvakrát núkať!
Otec a syn v tej chvíli akoby stratili reč. Ticho sa chopili pohárov, oddali sa živej predstave ďalšieho stretnutia a na dobrú chvíľu opäť odmlčali. Bez slovka sedeli a popíjali. Vlastne, syn iba opatrne si ovlažoval jazyk vo víne, predsa musel ešte šoférovať. Občas nenápadne vrhol pohľad na svoje náramkové hodinky. Zavčasu by sa chcel dostať domov, má ešte všakovaké povinnosti. Na odchod sa na počudovanie zodvihol nečakane.
- Prosím ťa, kam sa ponáhľaš?
- Je už neskoro. Za chvíľku sa už stmieva, a pravdu povediac, ja nerád jazdím…
- Máš pravdu, syn môj… Ale trošičku počkaj ešte…
Otec vstal a rovno namieril do komory. O chvíľku sa vrátil a náruč mal plnú údenín. Celá zadná, doma údená šunka, kusy voňavých klobás a štangla solenej bielej slaniny. Vychýrené domáce výrobky, ktoré má len pre rodinu a ozaj 
dobrých priateľov.
- Otec, prosím vás… - ozval sa syn v rozpakoch.
- Nič sa neboj… Toto nie je pre teba, ale posielam vnúčatám… A neveste, tvojej Anke, zober toto vrecko vylúskaných orechov aj trochu maku.. Viem, že ona rada pečie všelijaké maškrty…Hneď donesiem aj mrkvu, petržlen a zeler… Zeleniny mám habadej, ani neviem čo s ňou… Á, teraz ma napadlo, mohol by si zobrať domov aj vrece zemiakov. Sú v pivnici, choď a naber z nich aspoň za vrece. Ber, pochvália ťa!
- Nie, otec, nie… - protestoval syn rozhodne. - Predsa viete, že my všetko máme, všetko, čo len 
potrebujeme…
- Ale, prosím ťa, dieťa moje. Ja za celý rok toľkej zeleniny nijako nespotrebujem…Ja už iba zobkám…
Jozef Petrík mladší nemusel vysvetľovať, zapýrená tvár hovorila o nemalej hanbe, ktorú pociťoval pri prekladaní takto nanútených výrobkov z otcovej produkcie do batožinového priestoru svojho auta.
- Otec, k vašim meninám vám ešte raz želám všetko najlepšie, - lúčil sa Jozef Petrík mladší od rodného... - A pozdravujem aj vašich priateľov. Prajem vám všetkým veselú Veľkú noc! - povedal na rozlúčku a priam vhupol za volant svojho vozidla.
Starý Petrík ešte aj vtedy postával pred bránou svojho domu, keď sa synove auto v ostrej zákrute už dávno stratilo pred jeho zrakom. Iba Pánboh vie, povzdychol si zo srdca plného smútku, keď sa rozhodol aj on k odchodu a zamykal bránu do šera ponoreného domu. Už s kľúčom v ruke mávol beznádejne, ako človek, ktorý už nemá čo povedať. Iba Pánboh vie...