Z optiky slnečného svetla a klobásovej vône
Prirodzené svetlo ako základná podmienka fotenia sa prenáša aj na tvorbu literárneho textu o druhej svetovej vojne, vrátane holokaustu. ● V románe je nahromadené veľké množstvo faktov a fotografií (247 záberov) z oblasti európskej, maďarskej a lokálnej histórie, z dejín kultúry, ako aj z dejín miestnej slovenskej kultúry.
Myšlienky k novému románu Pála Závadu
Természetes fény (Prirodzené svetlo), Magvető, 2014
Pál Závada sa podujal na neľahkú úlohu, keď do centra svojho nového románu kládol maďarskou verejnosťou dodnes obchádzané a zamlčané, isté citlivé obdobia druhej svetovej vojny, vrátane aj holokaustu. Autor sa v ňom pokúsil z perspektívy malého človeka, z 
viacerých pohľadov sa priblížiť k tejto zložitej problematike. O jeho nekaždodennej informovanosti v histórii a o jeho záujme o ňu sme sa mohli presvedčiť už aj pri čítaní jeho doterajších románov. Kým však stvárnenie dejín v nich má funkciu predovšetkým historického zákulisia pri projekcii románových postáv, v novom románe sa kladie dôraz skôr na podrobné a dôkladné predstavenie vybraného úseku dejín. Z toho vyplýva, že tentokrát stvárňovanie hrdinov akoby sa ocitlo trochu bokom, nakoľko sa zdá, že ich hlavnou funkciou v románe je, aby z pozície priameho účastníka udalostí podávali svedectvo o nich, a tým aby prispeli k vytváraniu široko rozvetveného, monumentálneho historického tabla, pripomínajúceho Tolstého Vojnu a mier. Výsledkom tejto spisovateľovej stratégie je mohutné dielo, ktoré už svojou váhou vo fyzickom zmysle prevyšuje kilogram a má rozsah 623 strán, ale závažné je najmä z pohľadu zobrazovaného historického materiálu a ľudských osudov. V románe je nahromadené veľké množstvo faktov a fotografií (247 záberov) z oblasti európskej, maďarskej a lokálnej histórie, z dejín kultúry, ako aj z dejín miestnej slovenskej kultúry prezentované úzko profilovanými vedeckými a sociografickými opismi. Tie sú však doplnené fiktívnymi príbehmi, a tak prelínaním žánrových znakov literatúry faktu so znakmi fiktívnych naratívov vzniká príťažlivý, veľký historický román, obohatený životnými osudmi ľudí, pochádzajúcimi z 
juhovýchodného regiónu Maďarska.
Cieľom autora bolo podávať čo najpravdivejší obraz daného obdobia, bez jeho sfalšovania a prikrášľovania. Na tento autorský zámer upozorňuje už aj titul románu, ktorý je vlastne vypožičaný z odbornej terminológie fotografovania. Nič prekvapujúce nie je na tom, veď sme sa o Závadovom obdive k tomuto druhu umenia mohli presvedčiť okrem Milotu (2002) vo všetkých jeho predchádzajúcich dielach: Kulákprés, 1986 (Kulacký lis); Jadviga párnája, 1997 (Jadvigin vankúšik); A fényképész utókora, 2004 (Potomkovia fotografa); Idegen testünk, 2008 (Naše cudzie telo), Arctalan árnyak, 2009 (dokumentárny film Tiene bez tvárí). Nóvum Prirodzeného svetla v porovnaní so spomínanými dielami spočíva v spájaní 
dvoch médií: textu a fotografie, ktoré sa navzájom dopĺňajú, a naraz sa prehovoria o danom románovom príbehu, posilňujúc tak nielen jeho dokumentárnu hodnotu, ale otvárajúc aj možnosť tvorby rozličných interpretácií tej istej fotografie a jej konotačnej siete vo vzťahu k textu a opačne.
Prerozprávanie široko rozbiehajúceho a z rôznych pohľadov projektovaného deja vyžaduje primeranú naračnú štruktúru, v organizovaní ktorej Závada už vo svojich predchádzajúcich románoch preukázal svoju kreatívnosť. Vo svojom novom románe rozširuje počet rozprávačov, ktorí sú zároveň aj románové postavy. Prioritným narátorom je bezmenný hlavný rozprávač, v ktorom objavujeme samého autora, niekdajšieho sociológa, ktorý sa na konci románu uvedením vlastnej fotografie z detstva sám odhaľuje. Hlavný rozprávač akiste vzhľadom k zložitej téme, ako aj k zachovaniu plurálneho prístupu, vzdáva sa tradičných kompetencií vševediaceho rozprávača a podelí sa o tento privilegizovaný post s ďalšími postavami - narátormi (poverený, pomocný, 
suplijúci narátor), ako aj s kolektívnym narátorom „My”, pripomínajúcim funkciu antického chóra. Úlohou plejády narátorov je, aby doplnili, spochybnili, komentovali a opravili „hlavným rozprávačom” prerozprávané deje. V tejto dosť komplikovanej naračnej schéme poznávame Závadovo presvedčenie o tom, že niet jedinej platnej pravdy, a že vnímanie skutočnosti iba z jediného aspektu vedie k mylným a zdeformovaným úsudkom. O tomto tolerančnom zmýšľaní svedčia aj jeho verejné vystúpenia, v záujme záchrany demokratických ľudských práv, v súčasnom Maďarsku. Keď sa však zblízka pozeráme na disemináciu rozprávačských pozícií, napriek predbežným dojmom zisťujeme, že „hlavný” bezmenný rozprávač zdanlivo bezvýhradne sa odovzdávajúci vplyvu spolurozprávačov, z úzadia takmer nebadane riadi a 
usmerňuje naráciu, a pritom dozerá aj na dôkladne premyslenú štruktúru románu. V tomto prístupe si autor zachoval jednu z pôvodných funkcií tradičného rozprávača a súčasne sa pokúsil o kombinovanie tohto „totalitného” poetického prvku s postmodernou mnohoznačnosťou.
Centrálnym epickým priestorom románu je multikultúrna juhomaďarská obec, čitateľom dôverne známa zo Závadových predchádzajúcich románov, ktorú autor označil písmenom „T”, čo odkazuje na autorovo rodisko (Tótkomlós, Slovenský Komlóš). Tentokrát románové dianie prekročí regionálne hranice zatiaľ uzavretého dedinského spoločenstva a do svojho priestoru popri blízkych osadách v Maďarsku (Pitvaroš, Mezőhegyes, Makó, Nagyszénás, Sarvaš, Békešská Čaba, Segedín) a obci „M” na Slovensku pojme aj ďaleké frontové krajiny stredo-východo-európskeho regiónu. Ústredný epický priestor je zaľudnený už značne asimilovanými Slovákmi, Maďarmi a Židmi, ktorí v poslednom desaťročí pred druhou svetovou vojnou žijú svoj každodenný život, avšak prvé vážne signály nastávajúcich tragických udalostí už anticipujú rozklad ich pokojného spolunažívania ako kolektívu, a hrubo zasahujú aj do života jednotlivcov. Z obce „T” odchádzajú románové 
postavy nie z vlastnej vôle na front, do pracovných lágrov a koncentračných táborov a sem sa navracajú tí šťastnejší, ktorí prežili hrôzy tohto rozporuplného obdobia. Vracajú sa však zaťažení duševnými traumami, spôsobenými spomienkami na otriasajúce udalosti, ktorých boli svedkami, obeťami, či práve ich samými vykonávateľmi.
Román sa skladá z troch, rozsahovo odlišných kapitol bez názvu, ktoré tematicky voľne nadväzujú na seba. Prerozprávaním niekdajších udalostí autor poverí svojich hlavných hrdinov - informátorov (Marišku Šemetkovú a Pištu Šemetku - Šebeša), ku ktorým sa pripájajú ďalší narátori (napr. Kóbi Weis, Böži Lásik, Róži Karkuš, Miška Šógor, atď.), ktorí z 
perspektívy 90. rokov 20. storočia sa v spomienkach vracajú do obdobia svojej mladosti a z pozície svedka pohnutých časov podávajú svedectvo o nich. V prvej časti sa cez osudy jednotlivcov a rodín venuje pozornosť dejinám a kultúrnym dejinám posledných desaťročí pred vojnou, obce „T”. Druhá, najrozsiahlejšia kapitola románu podáva obraz druhej svetovej vojny a holokaustu z pohľadu frontových vojakov a Židov, pochádzajúcich z východiskového epického priestoru, ako aj z pohľadu ich príbuzných a známych zo zázemia. Tretia časť približuje prvé chaotické povojnové roky s dôrazom na rozklad dedinského spoločenstva a na rozklad ľudských vzťahov, ešte existujúcich v prvej časti.
V prvej časti sa koncipuje epický pôdorys románu, exponuje sa štruktúra kľúčových postáv, pritom sa anticipujú aj nastávajúce udalosti. Románové dianie sa začína v roku 1993, takmer banálnou, ale z hľadiska štruktúry diela o to dôležitejšou scénkou návštevy delegácie z obce „T” u rodiny 97-ročného presídlenca Jána Šemetku, bývalého richtára, praktizujúceho v 30. rokoch minulého storočia v rodisku návštevníkov, ale v súčasnosti žijúceho v obci „M” na Slovensku. Vedúcou delegácie je báči Ďurko Milota, hlavná postava rovnomenného 
románu, ktorému autor v tomto diele udelil pozíciu predsedu slovenského národnostného klubu. Jeho sujetovou úlohou je však, aby hlavného rozprávača priviedol k starému Šemetkovi a jeho dcére Mariške, k autentickým svedkom minulosti jeho rodnej dediny, s nevysloveným cieľom nasmerovať jeho ďalšiu tvorbu. V tomto akte sa báči Ďurko prejavuje ako mentor, ktorý už vyčerpal všetky svoje možnosti vo vzťahu k mentorovanému a pokladá za svoju poslednú povinnosť určiť mu smer ďalšej cesty rozvoja a priviesť ho k prameňu nových podnetov. V jeho postave Závada akiste dáva hold pamiatke báčiho Bandiho Lopušného, ľudového rozprávača, vševeda, ktorý mu bol verným informátorom a bol mu vzorom pri stvárňovaní románovej postavy Milotu.
Akt návštevy, a obdarovania starca dvomi erbovými symbolmi dolnozemskosti: chlebom a klobásou, ako aj reflexie obdarovaného sa stávajú východiskovou naratívnou udalosťou, akýmsi indikátorom rozvíjania deja. O tom svedčí nasledujúci citát z románu: „Šemetka už podľa hlasu spoznáva Györgya Milotu. V očiach starca sa objavujú slzy radosti, keď sa zvíta so svojím rodákom, a hneď prosí, aby mu vybalili tú klobásu. Teraz ju chce iba ovoňať a rozkazuje dcére, aby ju rozkrojila veľkým nožom a krajec z nej aby zabalila do servítky, a nech mu tak strčí pod nos, aby sa mohol nadýchať z tej opojnej vône, pripomínajúcej šero niekdajších komôr, nasiaknutých arómou údeného mäsa, čo v ňom - podľa nášho rozprávača - vyvoláva spomienky na dávne vábne dievčence, rozkladajúce oheň a na ženy zaliate potom pri zakurovaní pece”. (s.18, môj preklad)
Starec prítomnosť svojich rodákov vníma skôr iba cez zmysly: cez typický hlas báčiho Gyurka Milotu, priateľa z mladosti, cez vôňu domácej klobásy a doma pečeného chleba. Hlavný rozprávač využívajúc túto okolnosť, vžíva sa do súčasnej situácie starca a v duchu si predstaví a pretlmočí, aké pocity a myšlienky mohli v starcovi 
vyvolávať impulzy z domova. V súvislosti s vôňou klobásy vynárajú sa mu zážitky o niekdajších svadbách a rodinných slávnostiach, na ktorých sa podávala táto pochúťka, pripomínajúca starcovu mladosť. Tu sa objavuje aj neodmysliteľný akt fotografovania vykonávaného povestným miestnym fotografom Dávidom Weisom. Vôňa klobásy sa takýmto spôsobom stáva indikátorom rozvíjania románového deja a zahráva podobnú funkciu ako chuť „magdalénky” namáčanej v lipovom čaji v Prostuovom románe Hľadanie strateného času. Od vône klobásy sa odvíja dej a postupne sa konštruuje životný príbeh rodiny Jána Šemetku, jeho detí a ďalších rodín, či jednotlivcov žijúcich v obci „T” v období od 30. do 90. rokov 20. storočia.
Hlavný rozprávač vďaka svojmu mentorovi si získava priazeň starcovej dcéry Marišky, ktorá mu otvára svoje krabice od čokolády plné fotografií a osobnej korešpondencie a rozbehne príbehy od druhej polovice 30. rokov 20. storočia o vtedajšej mladej generácii, nositeľke meštianskej kultúry. Mladí sú napríklad členmi mandolínovej kapely, hercami a pomocníkmi slovenského ochotníckeho divadla bez ohľadu na národnosť a vieru. V tejto časti hlavný rozprávač opierajúc sa o svoje sociologické výskumy nakreslil detailný obraz o kultúrnych dejinách svojho rodiska (napr. dejiny rodiny významného fotografa Dávida Weisa), vrátane aj životného spôsobu stredných slovenských gazdov (spôsob hospodárenia, svadby, rodinné slávnosti, etnogastronómia). V druhej, najrozsiahlejšej časti románu je hlavným aktérom rozprávania Ištván Šebes (syn Jána Šemetku), niekdajší podporučik maďarskej armády, pôvodne rodák z obce „T”, v súčasnosti žijúci Segedíne. Na základe jeho písaných a prerozprávaných zážitkov, ako aj jeho korešpondencie so sestrou a milou sa vykresľujú rozvrátené udalosti druhej svetovej vojny z pohľadu jej bezprostredného účastníka, ktoré sa dopĺňajú správami z domova, vytvárajúc tak autentický obraz tejto doby, umocnený z rôznych uhlov. Šebesove 
zážitky sú podávané v chronologickom slede, ktoré sú popretrhávané dlhšími a kratšími vsuvkami pomocných rozprávačov, z ktorých vyniká Miška Šógor svojimi anekdotami a príbehmi na rôzne témy, týkajúce sa histórie a kultúrnych dejín Karpatskej kotliny. Brutálne frontové scény a scény z miestneho geta sa prelínajú s obrazmi pokojnej sarvašskej domácnosti Kláry Šutovej, ktorá pojme k sebe Marišku a pred nilašmi ukrýva Juci Weisovú. Tragicky sa končiaca láska medzi ňou a Kóbim Weisom je jedným z najkrajších obrazov románu.
Tretia časť približuje prvé chaotické povojnové roky v obci „T”, keď v radoch miestnych 
Slovákov vzniká rozkol z rozdielneho postoja voči výmene obyvateľstva. Tento konflikt vedie aj k rozchodu Jána Šemetku so synom, ktorý proti presídleniu svojej rodiny protestuje pomaďarčením svojho priezviska. (Tomuto problému sa venuje Pál Závada napríklad aj v románe Milota a Zoltán B. Valkán v próze Jabloň). Následkom tiesnivých vojnových a povojnových tráum románové postavy zisťujú na sebe stopy rozkladu svojej integrity, manifestujúcej sa v nemožnosti nadviazania úprimnej komunikácie medzi sebou (Pišta Šemetka a Róži Karkuš). Akísi nesvoji si hľadajú svoje miesto v nových podmienkach, ale ho nenachádzajú.
Záverom sa vráťme k názvu románu a všímajme si súvislosti medzi ním a spisovateľovou stratégiou. Závada ovplyvnený tradičnou metódou fotenia využívajúceho prirodzené (slnečné) svetlo, svoju optiku pri písaní románu nastavil smerom k autentickým prameňom (historická veda, sociologické výskumy, písomné 
dokumenty rôzneho druhu, fotografie) v záujme toho, aby sme ostrejším a čistejším zrakom vnímali v románe predstavené historické udalosti a rozličné ľudské postoje k ním. Takýmto spôsobom prirodzené svetlo ako základná podmienka fotenia sa prenáša aj na tvorbu literárneho textu, zrovnoprávňujúc akt písania a fotografovania.