Zoltán Bárkányi Valkán: Elektrikár a jazykovedec
Novučičký Citroën zastavil pred starou, ošarpanou budovou. Vodič, chudý, vysoký chalan, zľahka vyskočil z dodávky, obišiel ju a na druhej strane dokorán otvoril predné dvere. - Pán majster, sme na mieste činu, - riekol úslužne. Elektrikár, zavalitý muž nižšieho rastu v stredných rokoch, chvíľku akoby zaváhal, či má vystúpiť.
Najprv nasmeroval na seba spätné zrkadielko a vzápätí uvidel svoj ksicht: na vypasenej tvári niekoľkodňové strnisko, trošku mastné, hnedé vlasy zviazané do konského chvosta a zelenkasté, krvou podliate oči. Vôbec nebol so svojim vzhľadom uveličený. Zhlboka si utrápene vzdychol, mávol rukou a musel vynaložiť mnoho síl, kým sa horko-ťažko vyteperil z auta.
- Pozri do tašky, či je tam dlátko a kladivko! - vydal rozkaz. - A vezmi so sebou aj gyps a 
ohybné rúrky! V múroch natiahneme krátke nové elektrické vedenie, no bez vysekania drážky do stien to veru nepôjde. Aby to čert vzal! - odpľul si znechutene.
V schodišti bez okien, v starej, ešte za monarchie postavenej budove elektrikára a jeho učňa ovanul stuchlý, od mačacích výkalov páchnuci vzduch. Celé schodište samá špina, sem-tam opadaná omietka hrozila, že sa môžu potknúť a veru si aj dolámať hnáty. Navyše žlté svetlo chabých žiaroviek im sotva posvietilo, preto len pudovo dvíhali nohy a jednou rukou sa pevne pridŕžali zábradlia.
Kým vyšli na štvrté poschodie, vari trikrát sa zastavili, aby si trošičku vydýchli.
- Mohli sme aj výťahom, - riekol učeň. - Iba teraz vidím, tam je, hľa! - ukázal smerom ku koncu chodby. - Zrejme tam je hlavné schodište budovy.
Elektrikár dlho tlačil na zvonček.
- Máme správnu adresu? - zapochyboval po chvíľke učeň.
- Pozri sa,- elektrikár ťukol ukazovákom do tabuľky na dverách, - tu je čierne na bielom: doktor Jozef Kabát, lingvista, a tuná je zasa číslo bytu: štyristo dvanásť. Sedí! Takto mi to nadiktoval do telefónu.
- Čo je to lingvista? - pýtal sa učeň nechápavo.
- A odkiaľ to mám vedieť? Je to iste dajaký darmožráč, ktorý si nevie vymeniť ani vypálenú žiarovku alebo poistku.
Elektrikár opäť silne viackrát za sebou stlačil zvonček. Po chvíľke konečne počul slabý 
šramot spoza dvier a potom váhavý mužský hlas:
- Moment! Už idem!
V zámke zaštrngotal kľúč a v vzápätí sa dvere otvorili. Stál v nich starý, vycivelý pán v župane. Najprv sa zvedavo zahľadel na mužov, potom sa mu pomaličky rozihral na perách úsmev.
- Dobrý deň! Už som vás čakal, - riekol zdvorilo.
- Moja úcta, pán ling… lingvi… Pán Kabát! Tu sme… Prišli sme… aby sme vám pomohli, - usmieval sa elektrikár v rozpakoch. - Určite sa pamätáte, pane, telefonicky sme hovorili. Bolo to hádam v stredu. Áno. S dovolením, som Karol Karas.
- Aká zaujímavá aliterácia! - usmial sa jazykovedec.
- Čo prosím? - zarazil sa elektrikár. - Čo ste ráčili poznamenať, pane?
- To iba tak… Nič zvláštneho…
- Pane, môžem vás upokojiť, naša práca bude veľmi kvalitná a pekná, uvidíte. A bude so zárukou, nie ako inde. Ja som, prosím, súkromný remeselník a nie dajaký ulievač z družstva, - dodal elektrikár po chvíľke s nemalou hrdosťou. - U mňa, s prepáčením, kvalita je na prvom mieste…
- Ja som si pred chvíľkou dovolil iba zdvorilo poznamenať, že prvé slabiky vášho priezviska 
a krstného mena aliterujú, čiže opakujú sa zhodné hlásky…, - začal sa jazykovedec ospravedlňovať za svoju poznámku.
- Zabudnime na to, - prerušil elektrikár dobromyseľne jazykovedca a tým dal s úsmevom najavo, že sa neurazil. - Tak kde by malo byť to miesto v byte?
- Tá miestnosť v byte, - opravil domáci pán elektrikára.
- Samozrejme, miestnosť som chcel povedať aj ja, - zakoktal elektrikár.
Jazykovedec s pochopením pritakal a zaviedol majstra a učňa do kuchyne.
- Toto je veľmi stará budova, - poznamenal. - Tu v kuchyni, ale i v izbe, máme nedostatok elektrických zásuviek. Ako sme sa telefonicky dohovorili, staré by bolo treba vymeniť a nainštalovať aj dve, alebo tri nové a 
bolo by treba vymeniť aj dva vypínače. Jeden tu a jeden v obývačke.
- To bude pre nás hračka! - zvolal od radosti elektrikár. - Spoľahnite sa na nás. Uvidíte, nesklameme vás. Iba mi ráčte ukázať, kde chcete mať tie nové konektory.
Elektrikár vybral z tašky ceruzu, colštok a akýsi notes. Najprv v kuchyni, potom v obývačke krížom-krážom meral, čarbal po stenách, vyznačil miesta nových elektrických vedení a nových konektorov. Potom celkom zahĺbený do myšlienok ohrýzal koniec ceruzky. Počítal, rozmýšľal, tváril sa nesmierne vážne.
Učeň veľmi dobre poznal toto správanie sa svojho majstra. Protivilo sa mu, odvrátil tvár.
- Prosím ponížene, - škriabal sa za uchom elektrikár, - keď toto všetko dám dokopy, keď všetko zrátam… materiál, prácu… Samozrejme, ako dôchodcovi, môžem vám poskytnúť desaťpercentnú zľavu… Nuž, berúc do ohľadu všetko… Hm…
Zvýšený hlas jazykovedca prezradil podráždenie, keď prerušil elektrikárovo otáľanie:
- Pán majster, mali by ste rátať tak, aby to bolo pre mňa prijateľné a aby ste i vy boli spokojný... A sme dohodnutí...
- Pravdaže, pane, veď sa usilujem, práve o toto mi ide… Ale musíte uznať, materiál sa ťažko zháňa, benzín čoraz drahší...
Chlapcovi tento rozhovor bol už proti srsti, ďalej ho nemohol počúvať. Niekoľkými krokmi podišiel ku skrini z čerešňového dreva a mimovoľne ju začal po jej povrchu hladkať.
- Prečo špiníš tú skriňu, daj tomu pokoj! - okríkol elektrikár učňa. Potom sa obrátil k zákazníkovi:
- Taký masívny antický nábytok, ako je váš, dnes už veru nezoženiete, - usvedčoval elektrikár svojho zákazníka. - Náš nábytkársky priemysel stojí za hovno, s prepáčením. Kde v tomto skurvenom svete zoženiete takéto drevo a umeleckých majstrov, ktorí by dokázali vyrobiť takúto nádheru? Nikde, pane, s tým si môžete byť istý! Toto je smutná skutočnosť. Iste súhlasíte so mnou, že?
- Ja nepoznám náš terajší nábytkársky priemysel, - riekol ironicky jazykovedec. - Tento nábytok som zdedil po starých rodičoch z otcovej strany.
Elektrikár pristúpil k obrovskej vyrezávanej sklenej skrini plnej kníh a prstami prešiel po dreve.
- Jasné, takéto drevorezbárstvo je dnes nepredstaviteľné, - riekol uznanlivo. - A toľkoto kníh na jednom mieste som ešte v živote nevidel, - dodal lichotivo. - Vari ste ich len všetky neprečítali? Musím sa priznať, niekoľko kníh som aj ja prečítal. Ale toľkoto… Čítal som kedysi, ešte v škole, o nejakom Víťazovi Jankovi… Dobre sa pamätám?
- Áno, Alexander Petőfi.
- Potom som čítal aj o nejakom… Ako sa len volal? Á, dnes už bohvie ako… Jedno je isté, dobre som sa zabával. Uverte mi…
Jazykovedec netrpezlivo prešľapoval z jednej nohy na druhú. Elektrikár si opäť čosi zapisoval do bloku. Počítal. Potichu hmkal. Niekoľkokrát sa pozrel úkosom na nervózneho zákazníka, až nastala chvíľa, ktorú vždy prežíval v napätí a so stíšeným hlasom:
- Prosím ponížene, myslím si, že by sme sa mohli dohodnúť, - riekol a sklopil pritom zrak, akoby sa k vyslovenej sume priznával. - Čo poviete na dvadsaťštyri tisíc? V tom je zarátané všetko... materiál, práca…
- Dvadsaťštyri tisíc? - zdvihol obočie jazykovedec veľavravne, aby dostal majstra do pomykova.
- Prečo? Zdá sa vám to veľa? - stihol ten iba hlesnúť.
- Nielen že sa mi zdá, ale je to sakramentsky priveľa. Keď si spomeniem na môj žobrácky dôchodok… A na ešte mizernejšie honoráre za články vo vedeckých časopisoch…
- Milý pane, uverte mi, ani som vám neúčtoval až po hornú hranicu povolenej kalkulácie ako iným … Vy ste predsa učený človek… Máte prenáramne veľa kníh. Kto ich má toľko, tomu na stravu iste vychádza pramálo, viem vás pochopiť...
- Nemajte strach, pán majster, i keď skromne, ale zato stravujeme sa pomerne zdravo, - ubezpečoval zákazník elektrikára. - Predsa aby človek žil a prežil, musí jesť, musí sa riadne stravovať…
- Hej, tak je! - pritakal elektrikár. - Dobre, že vravíte! Chlapče, - obrátil sa na učňa, - skočíš dole do obchodu! Kúpiš kilo chleba, štyridsať-päťdesiať dekov suchej salámy Pick alebo Herz. To sú najlepšie salámy na svete! Kvalita zaručená! Predsa musíme podporovať domáci mäsiarsky priemysel. No nie? Pre seba si tiež dačo musíš 
kúpiť. Nejakú klobásu, alebo šunku. A ešte niečo, nezabudni pribrať aj päť plechoviek piva. Ak majú, tak Budvar, keď nie, môže byť náš Dreher. Moment! Tých pív radšej nech je desať. Budeme prášiť a bude nám teplo. Aj ty potrebuješ dačo na pitie. Rozumel si?
Učňa akoby boli vystrelili, zdrapil tašku a treskol za sebou dverami.
Jazykovedec zahlásil elektrikárovi, že sa ide poradiť s manželkou.
Majster spočiatku bezradne prešľapoval pred skriňou, potom jeho zrak upútali knihy. Niektorú si aj z pekne usporiadaného radu vybral. Vyššia a objemnejšia ako ostatné a iste aj 
múdrostí viac ponúka, hoci skromne, jedným slovom: Fonetika. Nikdy nepočul toto slovo, ktoré znelo ako cudzie ženské meno. Akože nemal ani šajnu, čo môže znamenať slovo syntax. Potom na najnižšej poličke v skrini zočil iné knihy. Tu sa už dovtípil, že mená na tvrdých farebných obálkach sú autori. Thomas Mann, L. N. Tolstoj a hľa, Jack London, ktorého životopis dokonca videl vo filme!
- Detektívky nemáte? - obrátil sa na vstupujúceho domáceho pána, viditeľne mrzutého.
- Nie, detektívky, Jamesa Bonda u mňa nehľadajte, - odpovedal jazykovedec stroho. - Pokiaľ však ide o tú vašu kalkuláciu, manželke sa dvadsaťštyri tisíc tiež zdá priveľa. Nehnevajte sa, ale dajte nám lepšiu cenu!
- No dobre, aby ste vedeli, že nie som nejaký bezcitný vydierač. Ja mám svedomie a pochopenie pre ľudí, ktorí mi chcú dôverovať, verte. Viete čo, pane, dohodnime sa, nech je dvadsaťtri! Ale iba pre vás. V poriadku?
Jazykovedec a elektrikár sa ešte dlho dojednávali, napokon sa dohodli. Za prácu domáci vyplatia rovných dvadsaťdva tisíc. V momente, keď si podali ruky, do izby vrazil zadychčaný učeň s ťažkou, nabalenou taškou.
- Všetko som doniesol, dostal som aj Budvar, - zahlásil s nemalou pýchou chlapec. Elektrikár priam vytrhol z chalanovej ruky nákup a nedočkavo rozložil všetko na písací stôl, na dajaké papiere. V momente mal jedno pivo vo svojej moci, dobre nacvičeným pohybom otvoril vrchnák plechovky a jej dobre chladený obsah stiahol na jeden dúšok.
- Chlapče, ty máš hlavu otvorenú! Doniesol si správne vychladené pivo, - pochválil učňa. Cítil sa sťa znovuzrodený. Teraz sa už neponáhľal.
- Pane, okoštujte túto salámu! - rád ponúkol domáceho pána. - Je fantastická! Uznávam iba takúto, na ktorej sú farby našej zástavy.
- Áno, je to originálny, domáci výrobok, - súhlasil ochotne jazykovedec, ale ponúknutý kúsok salámy s vďakou neprijal.
Elektrikár medzitým vzal do ruky ďalšie pivo. Plech zapraskal, z piva vyletela pena a pomaly stekala po plechovke. Elektrikár si to nevšimol a pivo položil na písací stôl. Domáci pán s ľútosťou videl, že na lakovanej doske stola ostáva poriadny fľak. Nemohol sa na to dívať. Nepovedal nič, iba sa zvrtol a vyšiel z obývačky.
Na druhý deň sa scénka zopakovala. Navlas. Učeň najprv zakúpil obvyklú dávku salámy a piva, potom vysekával do steny drážky pre nové elektrické vedenie, ako mu to vyznačil pán majster. Robil to s chuťou, pochvala ho vždy potešila, aj preto sa staral, aby pivo nechýbalo, nech by robili hoci aj na kraji mesta. Elektrikára uznával, bol to macher. Doprial si, to je pravda, no pritom svoju robotu urobil vždy včas a dobre.
Na tretí deň, už predpoludním, ako sľúbili, elektrikárske práce boli hotové. Domáci sa tešili, že konečne sa môžu zbaviť stavebnej sute, ktorá už zaplavovala kuchyňu a obývačku. Kde len stúpili, všade samý prach, špina a smeti. A to všetko dať do poriadku! Vyčistenie bytu po remeselníkoch ostávalo na jazykovedcovi s manželkou. Ani pomyslieť, že by si upratovanie objednali u firmy. Nakoľko času mali viacej ako peňazí, iné im neostávalo, len dať sa do toho.
- Aha, pozri, čo nám to tu nechali? - zvolala žena od prekvapenia.
Po troch dňoch kváriaceho upratovania mu manželka strká do ruky nejaký igelitový sáčok, 
ktorý vraj našla v obývačke vedľa skrine.
Nemusela viac vysvetľovať. Spomenul si na elektrikára, ako ho ponúkal tou fantastickou salámou z takéhoto nylonového sáčka. Jazykovedec sa nemýlil. Pred očami manželky však opatrne rozbaľoval sáčok. Bol tiež zvedavý. Ako kúzelník z klobúka vyťahoval podľa svojho očakávania pekný kus salámy, na ktorej bola ešte aj papierová stuha s národnými farbami. Domáci výrobok. Kupujte domácu salámu Pick! Vyzývali aj dnes z rádia. Kvalitná a naša! Ale nie pre nás, jazykovedcov na dôchodku, mali by dodať, - pousmial sa sotva badateľne.
- Ponúkali ma ňou elektrikári, - vysvetľoval manželke.
Bol by si veru i vtedy, keď ho núkali, pochutnal. Bolo to však pod dôstojnosť učeného človeka, akým bol aj v očiach elektrikára. Teraz pochopil jeho dobromyseľnosť, že salámu spravodlivo rozdelil a jeho podiel tu nechal.
- Iste zapácha a bude sa jej chytať už aj pleseň, - mienila manželka.
Jazykovedec si dobre privoňal k vychýrenému kráľovi suchých salám. Nič jej nie je, práve trvanlivosťou vyniká aj vo svete. Táto by ešte vydržala v batohu horolezca aj výstup na osemtisícovku v Himalájach, mienil vážne.
- Škoda, že nemám v chladničke aj plechovku piva, - zamrmlal si popod nos sotva čuteľne a so salámou v ruke si to namieril do kuchyne.