Kysáčska insita v Galérii na schodoch FF UKF v Nitre
Fotogaléria ● 45 obrazov Márie Pálikovej, Zuzany Ferkovej a Márie Slávikovej ● Tri autorky - tri pohľady na malebnú krásu rodného Kysáča ● Slováci v Kysáči od začiatku svojho príchodu na báčsku rovinu sa všemožne snažili o zachovanie svojej identity, slovenská kultúra a vzdelanosť tu pretrváva dodnes.
Slovenské insitné umenie v Srbsku dominuje v banátskej Kovačici už od jeho začiatkov v päťdesiatych rokoch minulého storočia, kedy dali o sebe vedieť prví kovačickí samoukí maliari-sedliaci, ktorí boli aj zakladateľmi prvej galérie naivného-insitného umenia v bývalej Juhoslávii. O pár rokov neskôr pribudli k nim jednotlivci zo susednej Padiny, ale zo samotnej Kovačice vyšlo v priebehu rokov niekoľko svetoznámych insitných umelcov. To pretrváva 
dodnes a vďaka tomuto trendu sa Kovačica nielen doma, ale aj vo svete považuje za kolísku a centrum insitnej tvorby. Insitné umenie Slovákov v Srbsku stalo sa významnou súčasťou kultúrneho dedičstva Slovákov v celej Vojvodine, teda okrem Banátu, aj Báčke a v Srieme. Už niekoľko rokov sa prihlasujú k tejto výtvarnej tvorbe aj jednotlivci a skupinky Slovákov v Báčke a dávajú o sebe vedieť aj individuálnymi a kolektívnymi výstavami doma a v zahraničí. V ústrety im v tomto smere pomáhajú svojimi aktivitami aj 
pedagógovia a výskumníci z Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, ktorí v rámci súčasného mapovania a hodnotenia kultúrneho potenciálu Slovákov na Dolnej zemi im umožňujú predstaviť svoje diela na pôde univerzity v Nitre. Z viacerých Slovákmi osídlených obcí je to z regiónu Báčka Kysáč, kde v ostatnom čase dali o sebe vedieť okrem akademických maliarov aj jednotlivci a skupinky insitných maliarov, ktorí tu dostali možnosť po prvýkrát na Slovensku prezentovať svoje obrazy v galerijných priestoroch fakulty. Prvým, 
ktorý tu prezentoval svoje diela, bol akademický maliar a výtvarný pedagóg Michal Ďurovka z Kysáča a onedlho po ňom aj dojén insity Ján Bačúr z Padiny. Po nich prichádza do Galérie na schodoch FF UKF v Nitre Kysáčska insita, reprezentovaná tromi členkami Galérie SND v Kysáči. Slávnostná vernisáž 45 obrazov Márie Pálikovej, Zuzany Ferkovej a Márie Slávikovej sa uskutočnila 6. novembra 2018 v Galérii na schodoch za účasti predstaviteľov akademickej obce, prorektorky docentky Jany Duchovičovej, prodekana profesora Martina Hetényiho, prvého radcu srbskej ambasády v Bratislave Dragana Stojoviča, predsedníčky Slovenskej národnostnej rady Slovákov v Srbsku Anny Makanovej-
Tomanovej a širokej verejnosti. Výstavu s krátkym kultúrnym programom, po vystúpení prorektorky, prodekana a hostí otvoril vedúci Katedry manažmentu kultúry a turizmu, docent Boris Michalík a tvorbu troch insitných maliarok predstavil riaditeľ Galérie SND v Kysáči a zároveň kurátor výstavy Michal Madacký. Je to prvá výstava týchto maliarok na Slovensku.
O Kysáči
Slovákmi roku 1773 založený Kysáč v srbskej Báčke osídlili prevažne kolonisti pochádzajúci z Novohradskej a Peštianskej stolice. Kysáč je jediná slovenská obec v okrese Nový Sad, ktorá aj administratívne patrí do širšieho spoločenstva obcí mesta Nový Sad. Má bezmála dve tisíc domácností a 5500 obyvateľov s výraznou prevahou slovenskej národnosti. Slováci od začiatku svojho príchodu na báčsku rovinu sa všemožne snažili o zachovanie svojej identity, povolávali k sebe vzdelancov, najmä učiteľov a farárov, tí ako sa po viac ako dvoch storočiach ukázalo, stali sa neprerušenou zárukou zachovávania a rozvíjania kultúry a 
vzdelanosti. A čo je rozhodujúce a potešiteľné, tá pretrváva do dnešných čias. V tejto veľkodedine či veľkoobci majú všetko čo k zachovávaniu slovenskosti patrí. Na prvom mieste je to Základná škola Ľudovíta Štúra, z ktorej každoročne po jej skončení vychádzajú desiatky slovenských žiakov, z ktorých veľká časť pokračuje v štúdiu na gymnáziu v Báčskom Petrovci a stadiaľ na rôznych odboroch vysokých škôl doma i na Slovensku. Druhým pilierom v zachovávaní identity je miestna slovenská evanjelická cirkev, ktorá významne napĺňa slová, ktoré za svojho života vyslovil veľký Slovák a Slovan Ján Kollár, že národnosť a nábožnosť sú dve sestry. Nemalé zásluhy v tomto smere má aj Miestny odbor Matice slovenskej, počtom svojich členov jeden z najväčších v Srbsku a Ženský spolok kysáčskych žien, ktorý nadviazal na takmer storočnú tradíciu. Slovenská kultúra je v Kysáči prítomná celý rok pravidelne sa opakujúcimi podujatiami, akými sú Detský folklórny festival 
Zlatá brána, Kysáčsky spevník, Novoročná estráda, Slnečná jeseň života, Festival Zuzany Kardelisovej, Deň kysáčskej sármy a Festival slovenského ľudového kroja Slovákov vo Vojvodine. Popri Kultúrno-informačnom stredisku s knižnicou, má Kysáč od roku 2010 aj svoju vlastnú galériu umiestnenú v Slovenskom národnom dome. Riaditeľom tejto Galérie SND je umelecký fotograf a výtvarný umelec Michal Madacký.
Tri autorky - tri pohľady
na malebnú krásu rodného Kysáča
Mária Páliková (1949) začala maľovať olejovými farbami roku 1969 a jej objektom boli na samom začiatku svoje vnúčatá, neskôr pravnúčatá. „Svojou maliarskou tvorbou som sa začala vážne zaoberať v roku 2013, keď som sa pripojila k maliarskemu krúžku dôchodcov. Rozhodla som sa maľovať iba krásy tohto sveta. Rada maľujem kvety, našu krásnu panónsku rovinu, ale najradšej na nej kone. Kôň pre mňa symbolizuje voľnosť, krásu, pôvab, úžitok a preto tieto ušľachtilé zvieratá zbožňujem a im výtvarne venujem zvláštnu pozornosť“ - vysvetľuje na výstave. Na jej obrazoch ich vidíme pri poľných prácach, zvážaní obilia, orbe, v lete a i v zime pri sánkovačke a tiež aj keď ujdú gazdovi. Ich plnú obrazovú krásu vidieť na voľnom priestranstve salašov a pasienkov. Inšpirácie k tvorbe nachádza vo svojom 
bezprostrednom okolí - dome, dvore, na ulici, v záhrade, na poli. Tvorí olejovými farbami, ktoré pôsobia až pastelovo. Farby na jej obrazoch sú zosúladené, používa gamu, ale obrazy sú predsa dynamické a návštevníkovi výstavy poskytujú možnosť preniknúť do odkazu autorky. Časť jej obrazov dekoruje priestory veľkej sály kysáčskeho podniku Romansa.
Zuzana Ferková (1956) je z mladšej generácie insitných umelcov, ktorú na začiatku očarilo maľovanie tanierov. A keďže ju farba opantala, vybrala si plátno a na palete začala s fortieľom maľovať. Svoje obrazy maľuje s pestrými farbami, plošne, jednoduchým ťahom štetca a výsledkom je žiadaná krása. Stvárňuje krajinu okolo seba, maľuje kysáčske domy, ulice, tradície na nich. Úprimnosť výtvarného prejavu znázorňuje príbehmi z dedinského života, ako sú priadky, starí rodičia a vnúčatá. Nadchýna ju farebnosť krojov a kvetov, vykrajovanie papriky a všetko to, čo by mohlo odísť do zabudnutia. Tým sú voľakedajší spôsob poľných prác, architektúra starších domov a hospodárskych stavieb, domáce zvieratá, medzi nimi pyšné kohúty. Na niektorých vystavených obrazoch vidno, že sa venovala detailom. Pozoruje sa to na zobrazených čipkách ľudových krojov a maľovaných stenách. Obľubou jej tvorby sú aj kvety, zátišia. Svoje vyznanie o tvorbe podáva takto „Talent je Boží dar. Alebo ho máš, alebo ho nemáš. Do vena som dostala zobraziť krásu Božieho diela na plátne. Najskôr som začala maľovať nielen taniere, ale aj mliečniky, na kolovraty... na všetko čo sa našlo v dome a dalo sa maľovať. A to plných dvadsaťpäť rokov, až potom 
som vážnejšie začala maľovať na plátno, a to od roku 2013 najmä po výstave v Galérii SND v Kysáči ešte húževnatejšie. To ma veľmi vzpružilo“. Zuzana Ferková sa vo výtvarnom umení angažuje aj organizačne - je predsedníčkou maliarskeho Krúžku Michala Geržu.
Mária Sláviková (1948) obľubuje biblické motívy, ale inšpiruje ju aj tradičná dedinská architektúra. Prostredníctvom portrétov predstavuje svojich blízkych a tiež aj seba. Jej autoportrét nechýbal ani na tejto nitrianskej výstave. Podobne ako jej kolegyne z kysáčskeho tria, aj ona rada maľuje kvety a zátišia. Najsilnejšie emócie sa prejavujú na obrazoch, ktoré ona prežíva, nosí vo svojom povedomí alebo námetom a obrazom zviditeľňuje, to čo si zachovala z rozprávania svojich starých rodičov. Medzi takéto jej obrazy patria Lenivá žena, Večerný zber zemiakov, Dieťa pod jasľami. Na ďalších znázorňuje ako sa kedysi gruntovala podlaha a tiež ako v minulosti vyzerali poľné práce. Maľuje silnými farbami, ktoré pôsobia priestorovo. Tak je to pri ročných obdobiach plných farieb. Medzi také patrí aj vystavený obraz, ktorý je symbolikou osudu dolnozemských Slovákov a ich odchodu do vlasti svojich predkov. Neľutuje farbu, ani štetec, čím vyjadruje svoje umelecké impresie. Sama o svojej tvorbe hovorí: „Z predmetov v škole som mala najradšej výtvarnú výchovu a nemecký jazyk. Učiteľ mi navrhoval, aby som šla na umeleckú školu v Novom sade. Keďže som z roľníckej rodiny, moji rodičia to nemohli pochopiť... Po kratšom čase som sa vyučila krajčírskemu remeslu. Učiteľka krajčírstva vždy hovorila, že kto vie maľovať, musí vedieť aj šiť a kto vie šiť, musí vedieť aj maľovať... Moja prvá samostatná výstava bola v roku 2016. Maľovanie je moja veľká láska a záľuba, ktorá neprestane pokiaľ mi Pán Boh dá zdravé oči a presnú ruku.”
Výstava, ktorá je prístupná aj verejnosti, potrvá do 22. decembra 2018.
Text a foto: Ján Jančovic
Fotogaléria:
https://www.facebook.com/pg/oslovma/photos/?tab=album&;album_id=1863232947109006