"Hojže Bože" - P. Korbel našiel spásu v umení
Akademický maliar so sarvašskými koreňmi - V texte zhudobnenej básne Andreja Sládkoviča „Hojže Bože...“ nachádzame priliehavé prirovnania o vysťahovalectve a návrate našich rodných, o ktorých v básni o časoch neslobody nachádzame krátko a výstižne, že „...každý pošiel svojou stranou, hnaní žitia nevôľou“.
Akademický maliar so sarvašskými koreňmi
Pavel Korbel hnaní žitia nevôľou
V čase feudalizmu sa za chlebom a slobodou z novohradskej Dolnej Strehovej na Dolnú zem vydala aj rodina Korbeľovcov. Na dlhej ceste za lepším a slobodnejším životom ich konečnou zastávkou boli ladom ležiace plochy zeme v Sarvaši a okolí, ktoré vlastnil J. J. Harruckern. Už pri svojom usadení mali tu Slováci zaručenú slobodu vierovyznania, v prvých troch rokoch aj 
oslobodenie od platenia daní a nakoniec sa dočkali aj vykúpenia sa z poddanstva. Rozšírená rodina Korbeľovcov zo začiatku iba hospodárila na pozemkoch v miestnej časti Sarvaša - Strieborných Viniciach, neskôr sa sem spoločne s ďalšími sarvašskými slovenskými rodinami presťahovala do vybudovaných príbytkov. Strieborné vinice sa takto stali obývanou prímestskou časťou, ktorá mala od konca 19. storočia aj svoju školu, kde sa vyučovalo po slovensky. Korbeľovci patrili v Strieborných Viniciach medzi významné slovenské rodiny, ktoré si nielen udržiavali slovenské národné povedomie, ale aj sami sa pričinili o šírenie slovenskej kultúry. A to aj tým, že svoje národné cítenie tu pretavovali do veršov. Boli nimi ľudoví básnici Ján Korbeľ (1895-1971), Ondrej Korbeľ (1897-1971) a Juraj Korbeľ (1903-1963). Pretrvávajúce obmedzovanie národnostných práv a tlaky na odnárodňovanie sa prejavovali aj tým, že pri profesijnom uplatnení boli mnohí Slováci diskriminovaní a nútení zmeniť si aj slovenské priezviská. Napríklad ich súkmeňovci Srnka sa stal Szebeni, Líška - Lovás, Frčka - Feldesi, Grečnik - Gémes, Uhliar - Szénes, Stacho - Stasz... Korbeľovci, presvedčení Slováci, už tam známy svojou tvorivosťou, sa v roku 1947 aj z uvedených príkladov rozhodli v rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom presídliť na Slovensko. Usadili sa v obci Mikula, ktorá je teraz 
časťou mesta Želiezovce.
Obrazy Pavla Korbela predstavujú ticho
Syn učiteľa a básnika Juraj Korbeľa - Pavel Korbeľ, narodený 18. 1. 1932 v Sarvaši, už pred výmenou obyvateľstva v roku 1946 ako 14-ročný odišiel z rozhodnutia rodičov študovať na Slovensko. V tom istom roku nastúpil na gymnázium v Kežmarku, do Sarvaša sa už nevrátil, pretože rodina sa o rok neskôr presídlila na Slovensko. Pavel Korbeľ pokračoval v pedagogickom štúdiu v Modre a po maturite pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarného umenia v Bratislave, kde mu bol profesorom Ján Mudroch. Medzi tým absolvoval aj nadstavbové pedagogické štúdium a po jeho ukončení učil do roku 1969 estetiku, dejiny umenia a maľbu na Pedagogickej fakulte v Trnave.
Korbeľovci, ako je už uvedené v predchádzajúcich riadkoch, za dve storočia putovania za slobodou mali silne zakorenenú slovenskosť a rovnako aj pokračovateľ rodu Pavel Korbeľ. Rok 1969, ktorý bol v Československu poznačený začínajúcou okupáciou sovietskymi vojskami a tým aj obmedzenou slobodou akéhokoľvek slobodného prejavu a tvorby, Pavel Korbeľ, aby mohol slobodne tvoriť a rozvíjať svoj umelecký talent, využil rok 1969 na neplatenú dovolenku s pobytom vo Švajčiarsku. Stadiaľ sledoval ďalší vývoj vo vtedajšom Československu a uvážil, že vzhľadom na jeho osobný profesionálny vývoj a slobodu tvorby bude lepšie nevrátiť sa a stať sa emigrantom. Prvých päť rokov učil na známej výtvarnej škole Kolégium Leman v Ženeve. Aby sa na začiatku uživil, maľoval na objednávku portréty. V roku 1975 sa osamostatnil, založil súkromnú výtvarnú školu a súkromnú galériu. Po desiatich tvorivých rokoch v Ženeve dostal aj švajčiarske štátne občianstvo. Počas svojho pobytu vo Švajčiarsku vytvoril množstvo obrazov, ktoré charakterizuje symbolizmus, expresionizmus a v ostatnom období najmä lyrický a geometrický abstrakcionizmus. Len nedávno ho zaujalo aj bádanie slovenských a slovanských tradícií, najmä ikon, kde v sklomaľbe pre ezoteriku vidí zdroj inšpirácií. Vo svojich maľbách využíva najmä olejomaľbu, akvarel, temperu a 
miešané technológie.
Pavel Korbeľ je uznávaný umelec, ktorého obrazy mali možnosť vidieť návštevníci v rôznych svetových mestách ako je Paríž, Madrid, Ženeva, Lyon, Lisabon, Frankfurt, Bazilej, Bern, Monte Carlo, Rím, Grenada, Praha, Budapešť, Bratislava (Paleta troch generácií.., 2007). Za svoje diela vyhral viacero súťaží a stal sa držiteľom mnohých medzinárodných ocenení - diplomov a zlatých medailí, ktoré zdobia jeho terajší príbytok v Montreux. Medzi nimi je aj z roku 1997 Pocta ministra kultúry SR. Sarvašský rodák je autorom oltárneho obrazu v kaplnke Slovenského evanjelického cirkevného zboru v Budapešti, ktorý veriacim dlho chýbal.. Z jeho ateliéru vyšiel aj oltárny obraz v jedinom barokovom kostole v Ženeve. V jednom z jeho katalógov, ktorý z roku 2008 držím v ruke, laureát Francúzskej akadémie umení Michel Bérnard vysoko hodnotí jeho 
celoživotnú tvorbu, kde okrem iného uvádza, že súvisí s exodusom, identitou, zo skúseností z detstva a reálnosti. Jeho technika je vynikajúca a umelecká cesta je bohatá a kompletná. Korbelova tvorba vyniká všetkými formami prejavu s pevným bodom dizajnu. Podľa Bérnarda Korbel je rafinovaný portrétista, ktorý vie ako na obraze znázorniť ľudskú dušu, rozšírenú o poetický dotyk. Vidno, že jeho duch tvorivosti pochádza aj z komunikácie s ľuďmi. Uvádza tiež, že tento Slovák je milovníkom jednoduchej krásy, rojko, majster vo výreze a inštinktívny vizionár. Mysticizmus, pobožnosť a hľadanie pravdy dávajú jeho tvorbe hlbší zmysel - napísal v katalógu Michel Bérnard.
Pavel Korbel okrem slovenčiny a maďarčiny dokonale ovláda francúzštinu, nemčinu a angličtinu. Tvorivosťou vyniká aj jeho dcéra Mária, ktorá sa zaoberá módnym návrhárstvom a vnučka Julliete knižným dizajnom. V roku 2010 v Slovenskom inštitúte v Budapešti uviedli o Pavlovi Korbelovi dokumentárny film pod názvom Majster svetla a harmónie. Je to jeho životný príbeh a umelecký vzostup. Film vyrobila slovenská redakcia MTV zo Segedína.
Po roku 1989 je na Slovensku nielen častým hosťom, ale aj Slovákom, ktorý striedavo žije a tvorí vo Švajčiarsku a na Slovensku. V meste Montreux, ležiacom na brehu Ženevského jazera, vlastní byt s ateliérom, z ktorého je bezprostredný pekný výhľad na jazero a pohorie Álp, čo je výborný zdroj tvorivej inšpirácie. V Levickom okrese žijú viacerí jeho príbuzní a priatelia, u ktorých často býva pravidelným hosťom. Mesto Želiezovce mu v roku 2010 udelilo čestné občianstvo. Aj u neho platí zaužívané, že človek je pútnikom na zemi, tentoraz už s dlho želanou slobodou.
