Železné putá mostov - A čo Pilíšania?
Môžeme pretaviť mosty zo starého železa do nových myšlienok? - Naša vlasť je samé puto, ale aj my sami sme spútaní vlastnými putami. A stále vznikajú nové putá a nové brehy, reálne aj vzdušné, ktoré musíme, chceme a sme nútení spojiť alebo rozdeliť.
Môžeme pretaviť mosty zo starého železa do nových myšlienok?
V týchto dňoch slávil jeden z mostov cez Dunaj desiate výročie svojho obnovenia. Veľkolepé oslavy sa niesli mestom tri dni. Koľko driny je za rekonštrukciou dunajského mostu, koľko energie a času za jeho obnovením a koľko rizika za jeho znovuzrodením? A koľko mostov sa ešte postaví cez Ipeľ? Týkajú sa nás mosty? A čo je za nimi? Ťažko by sme na oslavách obnovy dunajského mostu hľadali tunajších Slovákov a nenašli by sme ich ani medzi iniciátormi vzkriesenia mostu. Dlho sme rozmýšľali, či chceme mosty na južnej hranici. Aj keď sa niektoré obnovili a obnovia, dodnes nie sme s nimi stotožnení. Prekážajú nám, vyvolávajú v nás zmiešané pocity, ale zároveň sú pre nás aj putom a poznaním. 
Nevieme sa rozhodnúť, či sú pre nás darom, obeťou, trofejou alebo „nechceným dieťaťom“. Spájajú nás, alebo nás rozdeľujú? Dokážeme niekedy nadviazať na bohatú históriu mostov cez južné rieky Dunaj, Hron a Ipeľ? Asi ťažko sa zhodneme na tom, pre koho je most výhodnejší. Ale na oboch brehoch si myslia, že pre tú druhú stranu. Po slávnostnom odovzdaní mostu do prevádzky na jeseň pred desiatimi rokmi, keď si pri ňom šťastne potriasali ruky vtedajší premiéri Slovenska a Maďarska sa udialo kadečo a kadečo sme aj pochopili. Ale tunajší Slováci sa akosi nepodieľali ani na jeho radosti, ani na jeho smútku. Celá krajina bola na nohách, keď sa na hraniciach oslavoval vstup Slovenska do schengenského priestoru. Aj v cípe republiky, pri dunajskom moste sa veľkolepo oslavovalo, ale bez jediného Slováka. A tak Slováci, našťastie, neboli prítomní pri oných smútočných chvíľach, keď sťahovali zo žrde slovenskú vlajku, čoby akt kapitulácie našej vlasti. Spočiatku sme si nevedeli predstaviť, načo nám bude most, videli sme v ňom iba neistotu a hrozbu. No kým sme sa trochu spamätali a pochopili, že aj my by sme mohli ťažiť z tejto výhody, cez most už pochodovali transparenty s cudzími nápismi a vejúcimi cudzími trikolórami, sebavedome, hrdo a nesympaticky. Prinášali nám ešte viac cudzej kultúry, ešte viac kriku v cudzom jazyku, ešte viac drzosti. Pohŕdavo, s nátlakom a bez zábran. To bolo veľa aj pre tunajších súkmeňovcov tej istej cudzej kultúry, zvyknutých na pomalšie tempo, bez povýšeneckého zaobchádzania.
Koľko rizika podstupujeme, aby sme sa aspoň priblížili k opustenému brehu a akými veľkými oblúkmi musíme k nemu mnohokrát preplávať?
Ale, nereptali sme, nahlas. Zvykli sme si, navonok. Vznikol cezhraničný euroregión. Maďarský s maďarským. Podpísali sa zmluvy o priateľstve a spolupráci medzi susednými mestami, maďarského s maďarským, organizuje sa spoločná kultúra, maďarská s maďarskou. Keď sme sa konečne odhodlali objavovať zákutia našej histórie aj v zahraničnom geografickom priestore, pretože kompou, bez mostu boli tieto možnosti obmedzené, užasli sme. Len toť, za vodou a jedným mohutným chrbtom zvaným Pleš (dnes Pilíš) žijú zase Slováci. Okamžite sme pochopili, prečo raz zložili svoje batohy práve tu. Tá podobnosť krajiny, akoby sme boli opäť doma, len trochu severnejšie. Pilíšania pozorujú východ Pleša, my sa dívame na jeho západ, my im posielame slnko, oni nám vietor a niekedy nám príliš často kradnú dážď. Bolo že to radosti objavovať Huť, Mlynky, Čobánku, Bogdan, Senondrej, Kestúc, Chotárnu skalu, každý náhrobný kameň v slovenčine, trpezlivo sme hľadali každé slovenské slovo v skrytých rázovitých obydliach. Po nadšení prišlo vytriezvenie - Slováci v pomaďarčených starých školách, zanikajúce slovenské ulice, dožívajúce slovenské symboly. Týkajú sa nás mosty? Chceme vrátiť čas mostov?
Napriek všetkým pochybnostiam, neistote, obavám a zábranám putá začali vznikať aj medzi Slovákmi a s krajinami spoza Dunaja. Matičiarom už nestačí plesať iba doma, vzájomne si s Pilíšanmi chodia podrkotať a zakrepčiť po slovensky na obe strany Dunaja, pilíšsky spevácky súbor rád príde zaspievať aj na mestské slávnosti na ľavý breh rieky, lyžovačka je dobrá aj na Vyšehrade, ak v novozámockých Čechách niet snehu, s maďarskými trhovníkmi sa mnohokrát lepšie dohovoríme v slovenčine ako s našimi spoluobčanmi.
Koľko výstražných trojuholníkov nám musia predkladať, aby sme pochopili možnú hrozbu puta? Koľko sily je potrebnej na vznik puta a koľko na jeho zánik?
Až prišla búrka. Medzinárodná aj medziľudská. Na druhej strane mostu sa tlačili akési nastúpené uniformy, na našej strane, v protismere jazdy policajné autá so zasvietenými reflektormi. A medzi nimi - puto. Tŕpli sme. Ale sme aj protestovali, potichu. Aj sme hrešili, doma. Týkajú sa nás mosty? Kto vlečie cez ne ťažké putá a kto si odnáša cez ne domov ešte ťažšie myšlienky?
Ľudia sa na moste striedajú, prichádzajú a odchádzajú skupiny politikov, aktivistov, letmo „preletia“ mostom, rozhadzujú rukami, ústa majú plné symbolov a porozumenia a zajtra si spokojne odfajknú „akciu na moste“. Jedno občianske združenie zorganizovalo na moste živú reťaz z dobrovoľníkov pre symbolické spojenie oboch národností, v domnienke, že aj oni prispejú k putám, iní rozvešali na zábradlie pozdĺž celého mostu detské výtvarné práce, dokonca miestny mecenáš vytvoril funkciu strážcu mostu vo svojom vlastnom dome pri moste, kde sa striedajú záujemcovia z celého sveta, pozorujú most, ľudí v jeho okolí a vydávajú o nich svoje svedectvá. A všetci si myslia, že pochopili toto železné puto.
Veľa sa zmenilo. Kdeže sa dá dnešok porovnať so starými časmi s tichým, zabudnutým a uzavretým vidiekom na „konci sveta“? Keď sme sedeli na kýpti mostu a hompáľali nohami nad dunajskými vírmi a tí najväčší hrdinovia skákali do vody? Alebo sme na seba pokrikovali z jedného kýpťa mostu na druhý kýpeť? My sme si žili svoj život a Pilíšania svoj. Ale už sme iní, poznačení putami. Môžeme sa vrátiť do spomienok a chcieť kýpeť mostu? A čo Pilíšania?
Koľko odlišností sa musí spojiť, aby sa rozdelili brehy a koľko symbióz sa musí rozdeliť, aby brehy splynuli?
Dnes často prichádzame na pilíšsku stranu Dunaja podopierať trasľavé slovenské písmenká v prváckych zošitoch, roztáčať kolesá budúceho mlynského slovenského domu, aby opäť nemilosrdne mlel slovenské osudy a pýtať vodu od starých prameňov spod Pleša, aby ešte dávali vlahu vysychajúcej zemi. Čo stojí výmena svedomia a výčitiek z tejto strácajúcej sa národnej existencie našich krajanov za vrátenie času? A akú hodnotu ponúkneme my za národnú existenciu Slovákov na južných hraniciach našej vlasti, aby raz naše deti tiež nemuseli bezmocne drankať o takúto výmenu?
Dokážeme sa ubrániť neistote a riziku železných pút a dať priechod novým putám na južných hraniciach? Nové mosty sa majú stavať a ďalšie obnovovať neďaleko, na Ipli. V Ipeľskej Domaši, na druhej strane Ipľa ešte dodnes hovoria starší ľudia po slovensky. Týkajú sa nás mosty?