Bytostné otázky Slovákov v Maďarsku (A. Kormoš)
Alexander Kormoš: Bytostné otázky
Slovákov v Maďarsku
Vydávanie slovenských publikácií medzi rokmi 1948 a 1998
Premeškaná reforma národnostného školstva
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/nazory/22-nazory/324
-alexander-kormos-bytostne-otazky-slovakov-v-madarsku-2
Literatúra bez čitateľov nemôže existovať
http://www.oslovma.hu/pilis-slovak.hu/nazory/22-nazory/323
-alexander-kormos-bytostne-otazky-slovakov-v-madarsku-3
Nad zaniknutým časopisom SME
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory/487
-alexander-kormo-nad-zaniknutm-asopisom-sme
Asimilácia
Maďari sa môžu tešiť, že po Trianonskej mierovej zmluve (1920) konečne nadobudli samostatný, nezávislý a „jednojazyčný” maďarský štát, o čo sa v rámci monarchie neustále usilovali násilným pomaďarčovaním nemaďarských národov. Ak by si Maďari uvedomili historický fakt, že dejiny Karpatskej kotliny formovali nielen oni, ale aj Česi, Slováci, Slovinci, Chorváti, Srbi, Rumuni, Nemci a Rusíni, ba aj niektoré etnické skupiny, vtedy by sa ihneď vyliečili zo svojej „trianonskej” traumy a zriekli by sa konečne chorého názoru, že pod pojmom materinský jazyk rozumejú výlučne jazyk maďarský, a pod pojmom národnosť rozumejú národnosť výlučne maďarskú (žijúcu v susedných štátoch). Ak by si Maďari konečne uvedomili, že v Karpatskej kotline spolu s nimi žije už vyše 1000 rokov asi osem ďalších národov, tak by prestali lepiť plagáty s mapou bývalého Uhorska.
X X X
Počas totálnej diktatúry komunistov, od r. 1948 do r. 1988, v Maďarsku stratilo svoj materinský jazyk a národnú identitu asi 400 000 Slovákov, ktorí sa počas výmeny obyvateľstva nepresídlili do Československa.
(Ladislav Deák: Poznámky k demografii Slovákov v Maďarsku.
Budapešť, 1992, 14. a 15. dvojčíslo časopisu SME, 88. str.).
X X X
Prostriedkom násilnej maďarizácie sú v prvom rade tzv. národnostné školy, v ktorých sa všetky predmety vyučujú po maďarsky, vyjmúc jediný predmet: národnostný jazyk a literatúru. Popri takejto škole v patričných lokalitách neexistuje nijaká alternatívna škola, ani trieda, do ktorej by si mohli zapísať svoje deti rodičia, ktorí sa ešte nezriekli svojej národnosti.
Rodičov dnešných rodičov za totálnej diktatúry Horthyovského režimu prinútili zrieknuť sa svojho materinského jazyka a národnej identity najdrastickejšími metódami. Ešte aj meno si museli pomaďarčiť, ak chceli mať pracovisko. Najaktívnejších národovcov prenasledovali, väznili, poslali ich do prvej línie na ukrajinský front zomrieť za „svoju” maďarskú vlasť, ako o tom svedčí i táto ľudová pieseň zo Santova:
Došli na nás čase mrchavé,
mosíme íst do vojny.
Zanehávam šeckú rodinu,
aj mojú mladú ženu.
Kamarádi, prosím vás,
kerý dojde domu z vás,
pozdravujte šeckú rodinu,
aj mojú mladú ženu.
Žáden sa ma nepýtal,
jako som vás vychoval,
ani sa ma nepýtal,
jako som vám chleba dal.
V cinteríne, cinteri,
v ukrajinském cinteri,
tam je jeden hrobíček,
tam ležá náš tatíček.
Na ščedrý den, na večér,
seďá deti pri stole,
a prosá pána Ježiša,
by im vrátil tatíčka.
Za totálnej diktatúry komunistov Santovčania sa báli spievať túto pieseň. O tom svedčí fakt, že druhý verš štvrtej slohy spievali pozmenene: „a to v krajném cinteri.” Ale autorom tohto príspevku založený a desať rokov vedený spevácky zbor Studienka (1980-1990) ju dlhé roky mal v repertoári s jej pôvodným textom.
Ďalšie príklady na násilnú maďarizáciu uvádzam z autobiografie Štefana Hudáka: „To, že som sa ako 21-ročný ocitol v koncentračnom tábore v Nagykanizsi, úzko súvisí s mojou básnickou zbierkou Za pluhom. Nie ani preto, že som ju napísal a vydal, ale že som ju rozširoval, predával i rozdával medzi rodákmi. To bolo pre vtedajších mocipánov veľkým previnením.“
X X X
Už teraz rozumiete, prečo nebola nikdy vyriešená otázka rozširovania našich kníh? Ja tomu už dávno rozumiem, lebo vždy som sa kriticky díval na to, že Zväz Slovákov sa nikdy neusiloval zabezpečiť podmienky pre rozširovanie literárnych diel našich autorov.
X X X
Ten, koho zaujímajú i ďalšie príklady násilnej asimilácie, nech si prečíta Hudákove články, uverejnené v Ľudových novinách: Ako nás pomaďarčovali (22. júla 1993), Kto nad krivdou biednych (28. septembra 1994), V tieni žandárskych bajonetov (26. novembra 1999).
Ako ďalej?
Publikácia Cesta zarúbaná? v období dokončenej asimilácie postavila básnickú otázku: Ako ďalej, Slováci v Maďarsku? Je to naozaj básnická otázka, lebo pomaďarčení Slováci už nie sú Slováci, lež Maďari, keďže ich materinská reč je maďarčina. Veď ich pomaďarčení rodičia sa taktiež učili v tzv. národnostných školách, kde sa okrem jediného predmetu všetky ostatné vyučovali po maďarsky, a to v maďarskom duchu. Na túto ťažkú básnickú otázku najmúdrejšie odpovedal, ako inak, náš populárny básnik Juraj Antal Dolnozemský:
Už niet času na oddych,
ani kam sa schovať.
Čisté víno nalej,
treba začať znova.
A že ako ďalej?
Skôr zatúžme po dôvere,
i po pravde starej.
(Zo zbierky básní Vernosť)
X X X
Najmodernejší návod pre ľudský život je ten najstarší: učenie Ježiša Krista, stvoriteľa sveta a nášho spasiteľa. Dôverujme jeho láske, jeho milosti a všemohúcnosti, lebo on je cesta, pravda i život. Večný život, večná pravda, večná cesta. On bol ten, kto zbúral všetky steny, ktoré oddeľovali ľudí rôznej národnosti a rôzneho spoločenského postavenia, lebo on vykúpil zo smrti každého človeka bez výnimky. Veď ľudstvo pochádza z jedinej krvi. Kto uverí, že Ježiš je jeho osobným spasiteľom a jednorodeným synom Boha, a aj zostane v tejto pravde, ten iste obsiahne večný život, aj keby zomrel. Lebo ako bol vzkriesený Ježiš Kristus zo svojej smrti, tou istou silou bude vzkriesený v deň Pána každý pravoverný kresťan (christian). Ostatní zomrú večnou smrťou, 
lebo radšej počúvali klamstvo Satana, ako pravdu Ježiša Krista.
X X X
Teda, ako ďalej? Túto otázku si už raz položil aj náš popredný básnik, Gregor Papuček:
„Ako mám ďalej žiť,
keď slová umierajú?“
On (spolu so svojimi kolegami) sa hneď pokúsil aj odpovedať na svoju básnickú otázku v dokumente Zamlčaný protipól, ale aj celou svojou tvorbou, ako básnik-publicista s vycibreným umom a dobre naostreným perom. Príznačné je pre maďarské médiá, že v televízii ukázali mená signatárov Zamlčaného protipólu s deprimujúcim komentárom, ale z obsahu dokumentu neukázali divákom nič. Prečo? Lebo v tom dokumente pre jeho signatárov nebolo nič deprimujúce. Keď má niekto odvahu napísať a vysloviť pravdu, ten sa nemá za čo hanbiť. Ale kto bez základu prilepil k jeho menu deprimujúci komentár, ten by sa naozaj mal hanbiť.
X X X
Teraz sa ma opýtajte, prečo píšem aj po maďarsky. Preto, aby aj Maďari dostali pravdivú informáciu z prvej ruky o tom, aké životné pocity má v našich časoch príslušník slovenskej inteligencie v Maďarsku. Lebo médiá neustále podvádzajú verejnú mienku. Ukazujú veselo spievajúcu a tancujúcu mládež v krásnych slovenských krojoch, ale o tom nepodávajú žiadne informácie, že tá mládež nerozumie tomu, čo spieva, a že žiaci v tzv. národnostnej škole nerozumejú, prečo sa musia učiť aj po slovensky, keď ich materinská reč je maďarčina. Maďarské médiá podávajú slávohymnu o chutnej čabianskej domácej klobáse, ale o tom nehovoria nič, že Slováci v Maďarsku nemajú ani jednu slovenskú jednojazyčnú školu.
X X X
V roku 1993 schválená verzia historicky oneskoreného národnostného zákona je protinárodnostná, lebo nezabezpečuje demokratické zastúpenie minorít v parlamente, a taktiež chýbajú z neho časové a finančné garancie, o tom ani nehovoriac, že nezabezpečuje možnosť na vytvorenie kultúrnej autonómie. Podľa môjho vedomia ani jedna národnosť nežiadala mať v parlamente ombudsmana. Toho tam potrebuje maďarská vláda. Ten sa od počiatku zapodieva 
najmä tým, že vysvetľuje, v ktorých bodoch je (parlamentom schválený) národnostný zákon nedokonalý. Ako by sme sami nevedeli, že je naskrze protinárodnostný. Ja som sa totiž od počiatku zúčastnil vytvárania národnostného zákona v rámci menšinového okrúhleho stola, kde som zastupoval Slobodnú organizáciu Slovákov. Môžem povedať, že parlament schválil nie nami (konsenzom) zhotovenú verziu, ale celkom inú. Našu verziu dali preložiť do angličtiny, a predseda vládneho menšinového úradu ju ukazoval v Štrasburgu ako najdokonalejší národnostný zákon na svete, pričom doma parlament schválil inú, protinárodnostnú verziu národnostného zákona.
X X X
Teda ako ďalej? Modliť sa k Bohu a vykonávať jeho vôľu. Ježiš Kristus svojim učeníkom povedal: 
„Ľudia vás poznajú podľa toho, že jeden druhého budete milovať.” Avšak aj to im povedal, že „Bezo mňa nevykonáte nič.” Ale ich aj povzbudzoval mnohými prísľubmi, o čom svedčí aj tento verš: „Na všetko mám silu v Kristovi, ktorý ma posilňuje.”
Teda ako ďalej? Buďme milosrdní k nemilosrdným, modlime sa za spásu tých, ktorí nám ublížili, ktorí nás okradli, oklamali a zneuctili. Lebo nie proti krvi a telu vedieme náš boj, lež proti Satanovi a jeho démonom. Ježiš Kristus sa ešte aj na kríži modlil za svojich trýzniteľov a vrahov takto: „Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia!” (Ev. sv. Lukáša, 23:34/a).
Teda ako ďalej? Milujme Pána Boha a jeden druhého, ako nám to prikazuje Desatoro prikázaní. (Mojžišova II. kniha, 20:2-17). Pri tom všetkom zostávajme verní svojim koreňom, lebo aj slovenský materinský jazyk je od Boha. Lebo celá Zem a jej úplnosť je vo vlastníctve stvoriteľa sveta. Aj sám človek, stvorený od Boha, žije a mrie pre Boha, a nie pre seba. Ešte ani jeden človek nepriniesol na svet nič, keď sa narodil, ani neodniesol z neho nič, keď zomrel.
Teda ako ďalej? Aby bola táto myšlienka ucelená, prečítajte si, ako som odpovedal na túto otázku ešte pred 25, respektíve 17 rokmi ja:
Doba pomôže
smelo napísať presne seba-nás
stanúc sa verným rytierom
ako sa písal a čítal Otčenáš
ako je čierne na bielom
do služby stúpiť naraz a navždy
nedať sa vetrom zhasínať
vyzývať osud plameňom pravdy
naveky znova začínať
všetko napísať ohňom do kože
svedomie chrániť
v pokoji
váha chvíľka no doba pomôže
pokroku stŕhať
okovy
Santov 1979
Znova a znova sa stvorme
Letím k svojej večnej dievčine
s odvekým mučivým smädom,
vychutnávať slasti liečivé,
odolné storakým jedom.
Letné slnko pláva nad nami,
pod nami volajú hroby,
rodná zem nás drží na dlani,
na prahu desivej doby.
Hoc nás mrzké časy splodili,
držme sa verne i svorne,
znova a znova sa stvorme.
Každý krok náš sliedia mohyly,
do ktorých orieme brázdy,
sejeme plamene pravdy.
Santov 1987
Z uvedených úryvkov môžeme vyvodiť poučenie, že v budúcnosti by sme mali pozornejšie čítať verše našich básnikov, lebo oni obyčajne predstihujú svoju dobu o niekoľko desaťročí. Totiž dobrý básnik sa usiluje hľadať správnu odpoveď na všetky závažné otázky ľudstva.
Slovenský chlieb
Vďačný som pánu Bohu, že ja som mal možnosť učiť sa v jednojazyčnej, naozaj slovenskej dvanásťročnej škole v Budapešti, kde sa vtedy ešte všetky predmety vyučovali v slovenskom jazyku, vyjmúc jediný predmet: maďarský jazyk a literatúru. (Takto som sa mohol stať básnikom a publicistom, ktorý od počiatku pestuje symetrický bilingvizmus). Bola to inštitúcia s celoštátnym zaškoľovaním spolu so žiackym domovom. Naši učitelia boli kvalifikovaní 
pedagógovia, ktorí dobre ovládali spisovnú slovenčinu a vychovávali nás v slovenskom duchu.
Počas môjho štúdia medzi rokmi 1948-1960 miesto našej školy a žiackeho domova sa viackrát menilo. Keď som bol stredoškolák, naša škola sa nachádzala v VIII. obvode na ulici Orczyho a ubytovaní sme boli na námestí Köztársaság, odkiaľ sme každý deň dochádzali do školy električkou č. 24. Raz (asi v r. 1958), keď sme traja spolužiaci (Pilíšania) cestovali zo školy do žiackeho domova, Jozef Baďura (Čobánčan), Alexander Mihalovič (Kestúčan) a ja (Santovčan), sprievodca električky sa nás opýtal, akým jazykom sa zhovárame. Jožko odpovedal, že slovenským. Sprievodca na to, že prečo sa v Maďarsku zhovárame po slovensky, veď jeme maďarský chlieb.
Na to som mu odpovedal ja:
- My nejeme maďarský chlieb, ale slovenský.
On: - V Maďarsku slovenský chlieb?
Ja: - Áno, v Maďarsku slovenský chlieb.
On: - Ako môžeš tvrdiť takú hlúposť?
Ja: - To nie je hlúposť, ale číra skutočnosť. Totiž môj otec je Slovák, a ja jedávam jeho chlieb, nie váš. Je čestným daňovým poplatníkom z roka na rok, a dane zaňho nie vy zvyknete platiť. Môj otec žije a pracuje na Santove, v slovenskej dedine, kde sa všetci zhovárajú po slovensky aj dnes.
On: - V Maďarsku slovenská dedina?
Ja: - Áno, v Maďarsku je vyše sto takých dedín aj miest, kde bývajú Slováci vo väčšine. A oni tu všetci jedia slovenský chlieb už vyše dvesto rokov.
Náš dialóg počúvali aj ostatní cestujúci, preto som pokladal za múdry nápad A. Mihaloviča, aby sme z električky rýchlo vystúpili.
Alexander Kormoš