Literárna tvorba Slovákov žijúcich v Maďarsku po vydaní antológie Výhonky (1978) zaznamenala búrlivý kvantitatívny a kvalitatívny rozvoj. Základom tohto rozmachu, ktorý pripadá na osemdesiate a deväťdesiate roky, bola okolnosť, že prvýkrát v dejinách našej menšiny bolo zabezpečené plánovité a sústavné vydávanie literatúry národných menšín. Tým sa otvorila nová etapa aj vo vývine slovenskej literatúry v Maďarsku, o čom svedčí naša knižná produkcia od vydania Výhonkov do r. 1996. Uvedieme základné informácie o slovenských literárnych publikáciách v Maďarsku, bez nároku na úplnosť. V tomto takmer 20-ročnom období vyšlo spolu 30 samostatných básnických zbierok, 13 prozaických a 1 román. Medzi rokmi 1978 a 1991 vyšli 4 antológie: Výhonky (1978), Fialôčka, fiala (1980), Pramene (1981) a Chodníky (1984). Kým Výhonky obsahujú diela troch básnikov a dvoch prozaikov, Fialôčka, fiala obsahuje básne pre deti od 6 autorov. Antológia Chodníky uvádza básne 10 a Pramene zase poviedky 6 autorov. Popri týchto antológiách vyšla antológia mladých autorov v Bratislave s názvom Skutočnosti a antológia básní pre deti s názvom Je to? vyšla v edícii vydavateľstva ESA v Bratislave. Okrem toho Literárna sekcia pri Demokratickom zväze Slovákov v Maďarsku pod vedením Gregora Papučka v rokoch 1981-1987 vydala 6 ročníkov almanachu Zrod. V rokoch 1988-1992 pod vedením šéfredaktora Alexandra Kormoša vyšlo 15 čísel literárneho a spoločensko-politického štvrťročníka SME, ktorý pre absenciu finančnej podpory musel zaniknúť. Redakcia tohto časopisu, ktorý po zmene režimu zohrával v rozvoji našej literatúry a z ohľadu ochrany menšinových práv kardinálnu úlohu, dostala od Matice slovenskej vysoké vyznamenanie. Zodpovedným vydavateľom tohto časopisu bolo Združenie slovenských spisovateľov, neskôr Slobodná organizácia Slovákov. Posledné dve organizácie vznikli demokratickou cestou (tajným hlasovaním) r. 1990, z iniciatívy Alexandra Kormoša. Pre absenciu finančnej podpory SOS fungovala len do r. 1992. Od tej doby pre nedostatok financií nemohla vyvíjať pozoruhodné aktivity a z toho istého dôvodu sa nemohla ani rozpustiť. Inak SOS mala najviac individuálnych členov medzi všetkými organizáciami Slovákov v Maďarsku. Prihlášky do SOS svedčia o tom, že len mladých mala viac ako Organizácia slovenskej mládeže v Maďarsku. Neskoršie, keď sa k spisovateľom pripojili aj výtvarníci, si rozšírili názov na Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku. Avšak posledných 5-6 rokov pre mizernú finančnú podporu aj táto organizácia iba vegetuje a tak sa vidí, že je taktiež odsúdená na zánik.

Táto mimoriadna tvorivá aktivita priniesla so sebou, samozrejme, nielen kvantitatívny, ale i kvalitatívny rast. O tom svedčí skutočnosť, že spočiatku oprávnená skepsa literárnej kritiky na Slovensku voči našej literatúre sa postupne rozplynula. Z našej tvorby sporadicky publikovali aj popredné literárne časopisy a dvom našim autorom Slovenský spisovateľ vydal po jednej básnickej zbierke. Zo 16 našich spisovateľov ôsmich prijali za čestných členov Spolku slovenských spisovateľov.

Tento prekvapujúci tvorivý rozmach, ktorý prebiehal práve v období jazykového úpadku našej menšiny, sa dá vysvetliť z jednej strany prirodzeným nárokom autorov na hodnoverné zaznamenanie osudov svojej menšiny pred jej hrozivo sa blížiacim zánikom, z akéhosi pudu menšinovej sebazáchovy, z druhej strany zase stretnutím dvoch priaznivých okolností: autori, väčšinou absolventi dvoch 12-ročných, naozaj slovenských škôl, ktoré fungovali v Budapešti a v Békešskej Čabe v rokoch 1948-1960, sa stretli vo svojom najplodnejšom tvorivom veku s pomerne dobrými podmienkami knižného vydávania literatúry národných menšín, aké predtým v Maďarsku nikdy neexistovali. Avšak pre nedostatok jednojazyčných slovenských škôl náležitá výchova slovenských spisovateľov a chápavých čitateľov, prepotrebná pre existenciu tejto literatúry, absentovala, a chýba nám podnes. Navyše ani otázka rozširovania týchto publikácií nebola nikdy vyriešená. Naše knihy buď ležali zaprášené v sklade, alebo boli zošrotované. O zabezpečenie ich rozširovania sa nepostaral ani štát, ani Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku. Zväz sa staral iba o rozširovanie svojej ročenky Náš kalendár, ktorý aj dosiahol niekedy slušný náklad napriek tomu, že jeho obsahová a estetická úroveň bola občas na zaplakanie. Z obsahovej stránky väčšina jeho materiálov bola prevzatá z týždenníka DZSM Ľudových novín.

Ako vieme, literatúra bez čitateľov nemôže existovať - ani krásna, ani odborná, ani vedecko-populárna. Naši autori od počiatku dobre poznali tento problém, aj preto sa tak intenzívne zaujímali o rozširovanie literárnych publikácií a o charakter a úroveň slovenského národnostného školstva. Pokladali za potrebné obnoviť a rozšíriť systém jednojazyčných slovenských škôl a súrne zabezpečiť vzdelávanie slovenských odborných pedagógov pre všetky základné a stredné školy. Uvedomili si, že po zániku jednojazyčných slovenských škôl školský systém nevyhovuje ani najzákladnejším požiadavkám pre zachovanie materčiny a národnostnej identity. Boli presvedčení, že bez zabezpečenia týchto podmienok naša literatúra ostane iba posledným svedectvom toho, že na území Maďarska dakedy žili aj Slováci. Nanajvýš bude ona trápnou kronikou ich tragického zániku. Ale ak by boli existovali skutočne slovenské školy (samozrejme, paralelne so zabezpečením rovnakých šancí pre menšiny v každej oblasti života), aj našej literatúre by sa dostala dôstojná funkcia, aká jej prináleží. Bola by potom nielen citlivým meradlom a efektívnym stimulátorom nášho národného sebapoznania a povedomia, lež aj hodnoverným zrkadlom hospodárskeho, politického, spoločenského a kultúrneho života našej národnej minority v jej organickom vzťahu s literatúrou materskej krajiny a maďarskej majority. Totiž kľúčovou otázkou prežitia našej menšiny je predovšetkým pestovanie spisovnej slovenčiny a slovenského národného povedomia, v čom hlavnú úlohu by mala zohrávať rodina, škola a knižnica. Keďže rodičia a starí rodičia dnešných školákov sa učili tiež prevažne v maďarských školách, kde boli vychovávaní v maďarskom jazyku a duchu, znalosť svojho materinského jazyka si mohli zachovať iba na úrovni archaického dialektu, ktorého slovná zásoba požiadavkám modernej komunikácie nevyhovuje. Preto výučba v spisovnej slovenčine a výchova v slovenskom národnom duchu sa stala kardinálnou úlohou slovenského národnostného školstva od materskej školy až po univerzitu. A to až dovtedy, kým sa mladé matky nezačnú prihovárať svojim novorodeniatkam v spisovnej slovenčine. Lebo až potom sa prinavráti slovenskej rodine jej pôvodná základná funkcia – výchova detí v slovenskom jazyku a duchu. Aj knižnica a v nej slovenská kniha môže plniť svoju pôvodnú funkciu zabezpečenie dialógu medzi autorom a čitateľom iba vtedy, ak sa stretne s chápavým čitateľom, odchovaným v ozajstnej slovenskej škole.

Uvedené súvislosti jasne svedčia o tom, že možnosť vydávania kníh sama osebe ešte nestačí k zabezpečeniu permanentného literárneho života. Z toho všetkého vyplýva, že ide o jednu z foriem prezentovania menšinovej politiky výkladnej skrine. Veď jestvujúce typy tzv. slovenských národnostných škôl, ktoré sú zjavnými alebo skrytými prostriedkami násilnej asimilácie, nijako nemôžu zodpovedať požiadavkám pre zachovanie slovenskej národnej identity, aj keď vyše 50 rokov dôkladne vylepšovali štatistické údaje o počte slovenských národnostných škôl a žiakov. Ak nahliadneme do zoznamu našich literárnych diel, môžeme zistiť, že figurujú ako publikácie DZSM. Avšak vskutku to nikdy neboli publikácie Zväzu, lebo ich autori väčšinou predstavovali opozíciu Zväzu, redigovali ich vo vydavateľstve Tankönyvkiadó, a navyše náklady na ich vydanie hradilo ministerstvo školstva, a nie Zväz, ktorý ich nikdy neredigoval a nevydával, ani sa nepostaral o ich rozširovanie, iba uzurpoval titul vydavateľa. Preto od tej doby, ako sa Literárna sekcia osamostatnila a dištancovala od Zväzu a začala pôsobiť pod názvom Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku (26. januára 1990), už naše knihy figurujú ako publikácie ZSSM/ZSSUM alebo SOS.

Pre slovenskú literatúru v Maďarsku je charakteristická trojkontextovosť, podobne ako aj pre literatúru Slovákov vo Vojvodine a v Rumunsku. Nadväzuje na medzivojnovú literatúru slovenských ľudových spisovateľov, ktorí publikovali hlavne v Čabianskom kalendári (1920-1944), v mesačníku Evanjelický hlásnik (1930-1944), v ľudovýchovnom časopise Slovenská rodina (1934-1941), v orgáne Strany slovenskej jednoty s názvom Slovenská jednota (1939-1944) a v týždenníku Sloboda (1945-1948), a ktorí sa po vojne presídlili na Slovensko.

Rukolapne zjavná je aj náväznosť na literatúru materskej krajiny a taktiež náväznosť na literatúru väčšinového maďarského národa, ktorá sa prejavuje najmä u našich dvojjazyčne tvoriacich básnikov a prekladateľov.

Príslušníci novej slovenskej inteligencie v Maďarsku r. 1955 vydali zborník Hrušky mamovky Špiakovej, ktorý obsahuje nielen beletriu, ale aj iné žánre: štúdie z oblasti národopisu, jazykovedy a dejepisu. Najvýznamnejšou osobnosťou tejto tvorivej skupiny bol básnik Pavol Samuel zo Slovenského Komlóša. P. Samuel spolu so svojím komlóšskym rodákom a vrstovníkom Jurajom Antalom Dolnozemským svojou tvorbou predstavujú určitý generačný, jazykový a štýlový prechod od ľudových básnikov medzivojnového obdobia k niektorým predstaviteľom našej súčasnej poézie.

Literatúru ľudových spisovateľov medzivojnového obdobia spracovala, pre knižné vydanie pripravila a úvodnú štúdiu napísala Ľubica Bartalská, pracovníčka Oddelenia pre výskum dejín a života zahraničných Slovákov Matice slovenskej. Antológiu ľudových básnikov a prozaikov vydala Matica slovenská v Martine r. 1985 pod titulom Ozveny rovín. Zborník má spolu 17 autorov, obsahuje tvorbu 12 básnikov, 4 prozaikov a jedného dramatika. Výber z diela ľudových autorov je obohatený o ilustrácie insitného maliara, rodáka zo Sarvaša Juraja Lauku mladšieho.

IV. Výroky o súčasnej slovenskej literatúre v Maďarsku

Milan Resutík:

„Koncom roka 1988 vyšlo prvé číslo časopisu SME. Z tiráže sa dozvedáme, že je to literárny a kultúrnospoločenský časopis, ktorý vychádza štyrikrát ročne. Nový časopis je vždy významnou udalosťou, avšak v situácii slovenskej menšiny a jej literatúry ide o fakt existenčnej dôležitosti. Po slovensky písanú literatúru v Maďarsku evidujeme vlastne iba niečo viac ako jedno desaťročie. Táto, akoby náhla aktivizácia slovenských spisovateľov upozornila nielen na prítomnosť slovenskej menšiny, ale aj na jej až ťažko pochopiteľný národnostný život. V období vydania prvého literárneho zborníka slovenských autorov Výhonky len málokto predpokladal, že by sa ich literatúra mohla ešte aj ďalej vyvíjať. Po prvom zborníku však ďalšie artefakty - antológie aj samostatné knižky básnikov a prozaikov - dokazujú, že je životaschopná a rozvojaschopná. Ak teda dnes pribudol k skromným publikačným možnostiam aj národnostný časopis s literárnym zameraním (ostatné národnosti v Maďarsku ho nemajú), dá sa predpokladať, že bude slúžiť nielen na prospech literatúry, ale predovšetkým na dvíhanie národnostného života vôbec. Pravda, nemôžeme si nahovárať, že jeden časopis vyrieši všetko. Problémov, ktorými žije národnostná literatúra v Maďarsku, je priveľa.“

Sme! Aj budeme? SME 1990/3.

Karol Tomiš:

Autori básnickej a prozaickej antológie Výhonky z roku 1978, ohlasujúcej začiatok vývinovej periódy slovenskej literatúry v Maďarsku boli skoro všetci absolventmi slovenských škôl v Maďarsku, ktoré v časoch ich mladosti ešte existovali. A tak jazykovú kultúru a národnostné povedomie si osvojili jednak v rodinnom prostredí a jednak na nižšej a strednej škole. Tento fakt, spolu s ich túžbou osloviť príslušníkov svojej národnosti v materinskom jazyku, sa stali motiváciou ich literárnej tvorby a trvalej, aktívnej prítomnosti v literatúre národnosti. Svojím kolektívnym vystúpením otvorili novú vývinovú etapu slovenskej literatúry v Maďarsku. Jej nová kvalita je daná tým, že na rozdiel od medzivojnového obdobia, keď vtedy dominujúca tvorba ľudových autorov bola medzným javom na rozhraní ľudovej slovesnosti a umeleckej literatúry, tentokrát je to par excellence umelecká literatúra, aj keď jednotlivé diela majú rozmanitú umeleckú úroveň podľa miery talentu a tvorivej vyspelosti ich tvorcov”. SME 1990/1.

Vladimír Mináč:

„Slovenská literatúra v Maďarsku nie je len taká na zahodenie, ale miestami celkom vážna, ktorá môže prehovoriť aj do kontextu celoslovenskej literatúry”. Imrich Fuhl: Vladimír Mináč o nás, SME 1988/1.

Ján Bobák: „…súčasná slovenská literatúra v Maďarsku… je až neuveriteľne tesne spätá so životom slovenskej menšiny v Maďarskej ľudovej republike, vyjadrujúca jej najintímnejšie pocity a túžby. Práve týmto sa stala skutočným svedomím Slovákov v Maďarsku.” Slováci v dnešnom Maďarsku, SME 1989/4.

Oldřich Kníchal: „…aj napriek určitej stagnácii v poslednom čase ďalšia existencia slovenskej literatúry v Maďarsku bude v rozhodujúcej miere závisieť od čitateľského zázemia doma - čo je podmienené predovšetkým rozvojom vzdelávania v slovenskom jazyku -, ako aj od záujmu verejnosti v materskej krajine. A v neposlednom rade aj od finančných prostriedkov, nedostatok ktorých v poslednom čase ovplyvnil činnosť ZSSUM a jeho jednotlivých členov.” Cestou k slovám. Zborník ZSSUM, Bp. 1996.

Literatúra:

M. Resutík: Sme! Aj budeme? SME 1990/3

K. Tomiš: Slovenská literatúra v Maďarsku. SME 1990/1

A. Kormoš: Na úvod k literatúre Slovákov žijúcich v Maďarsku (1920-1991), SME 1990/1

Ľ. Bartalská: Z ľudu pre ľud. Úvod do antológie ľudových tvorcov Ozveny rovín, SME 1988/1

J. Bobák: Slováci v dnešnom Maďarsku, SME 1989/4

Cestou k slovám. Zborník ZSSUM, Bp. 1996

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

.

Doplnkové informácie