alt : header1.swf



Wed11222017

Posledná aktualizácia02:42:40

O legende kestúckej republiky v roku 1956

kestucr1Vojaci za asistencie miestnych komunistov štyri dni sliedili po účastníkoch revolučných udalostí. Keď som sa ocitol v spoločnosti, v ktorej ma bližšie nepoznali, pri zmienke, že pochádzam z Kestúca, sa ma niekto zavše s úsmevom na tvári spýtal: „Á, vy ste z tej dediny, kde v r. 1956 vyhlásili kestúcku republiku? Je to pravda?”

Na takéto a podobné otázky v súvislosti s legendou o kestúckej republike, ktorá sa rozniesla po celej krajine, som vždy rozhodne odpovedal: „Nie, to nie je pravda, v Kestúci nikdy nezaložili republiku.” Mojim slovám najčastejšie neverili, alebo ich brali na vedomie s určitými pochybnosťami.

Mladý historik, novinár Gergely Barsi Szabó(nepochádza z Kestúca, ale z Tatabáne) sa s legendou o „kestúckej republike” prvýkrát stretol koncom deväťdesiatych rokov. Rozprával mu o nej jeho otec. Podľa otcovho výkladu „koncom októbra r. 1956, keď sa Kestúčania dozvedeli o udalostiach v Budapešti, sadli si do krčmy a založili kestúcku republiku. Z miestnych notabilít si zvolili vládu, ktorá zasadala vždy v krčme. Za niekoľko litrov vína si kúpili tank, ktorý umiestnili na ceste vedúcej do dediny, posadili doňho niekoľko vycvičených vyslúžených vojakov a takto mala republika už aj armádu. Vraj rozhodli aj o tom, že sa osamostatnia od Maďarska a požiadajú o prijatie do OSN. Ale hovorí sa aj o tom, že sa chceli pripojiť k Československu. Oddiel „pufajkášov” sa dostal do Kestúca až voľakedy v decembri a brutálne skoncoval s republikou a s miestnymi obyvateľmi. Rozpustili v krčme zasadajúcu vládu a vymerali ťažké tresty odňatia slobody tým, ktorí boli účastníkmi tejto kestucr2dedinskej revolúcie.”

Samozrejme, v tomto variante legendy nie je ani slovíčko pravdy. G. Barsi Szabó však chcel spoznať celú pravdu, preto sa r. 2002 ako poslucháč odboru komunikácie a spoločenských vied Univerzity Loránda Eötvösa pustil do výskumu, ktorý trval celé štyri roky. Takto sa najprv zrodila seminárna, potom diplomová práca a napokon kniha pod titulom: Kestúcka republika 1956. Veľavravný a trošku frivolný je aj podtitul knihy: Tank - pálenka - domobranci.

Autor týchto riadkov ako 16-ročný pozorovateľ kestúckych udalostí r. 1956 knižku G. Barsiho Szabóa prečítal s veľkou zvedavosťou a očakávaním na „jeden dych”. Pravda, trošku i s obavami, že natrafí na nepresnosti, omyly, na zamlčané alebo skreslené fakty. S ničím takýmto sa však v knihe nestretol. G. Barsi Szabó tzv. mikrohistorickou metódou približuje čitateľovi udalosti spomínaného obdobia v Kestúci, a to prostredníctvom existujúceho archívneho materiálu a hlavne prostredníctvom dôkladných rozhovorov so štyrmi, aj dnes žijúcimi svedkami, ktorí nielen prežili, ale čiastočne aj usmerňovali tieto udalosti. Týmito informátormi boli Aladár kestucr3Dudik, Bernát Minczér, Michal Feketea Viliam Kara.

Počas rozhovorov si autor uvedomil, že k rekonštrukcii a porozumeniu udalostí v Kestúci sú nenahraditeľné určité predchádzajúce znalosti o obci. Takto sa čitateľ môže oboznámiť s históriou Kestúca, s jeho znovuzaložením Slovákmi začiatkom 18. storočia, s jeho hospodárskym životom (vinárstvo, baníctvo) a čiastočne aj s jeho slovenskou ľudovou kultúrou. Autor sa, samozrejme, podrobnejšie zaoberá s rebelným postojom Kestúčanov voči každej moci počas 20. storočia. V dvadsiatych a tridsiatych rokoch baníci boli aktívnymi účastníkmi robotníckeho hnutia, nebolo im cudzie ľavičiarske zmýšľanie a odpor voči horthyovskému režimu. (Mnohí kestúcki baníci v tomto období prechodne pracovali vo francúzskych a belgických uhoľných baniach, kde boli členmi ľavicových odborových organizácií, ba i komunistickej strany). Nie náhodou spomínali žandári Kestúc (spolu so Šárišápom) ako „malú Moskvu”. Niet sa čo čudovať teda ani nad tým, že Kestúčania očakávali sovietskych osloboditeľov ako spasenie. Tak veľmi očakávaná sovietska armáda sa však zachovala celkom ináč, ako si to predstavovali. Začalo sa to tým, že obec vyhlásili za bojové územie a obyvateľov evakuovali do susedných osád. Za tento čas vyplienili všetky domácnosti a rodiny vrátiac sa domov nenašli takmer žiadne potraviny. Ešte krutejšia rana však zasiahla obec, keď 30. decembra r. 1944 pod zámienkou „málenkej rabóty” odvliekli z tejto dva a poltisícovej obce 400-450 práceschopných mužov. (Notár obce vo svojom hlásení z r. 1946 píše o 480 mužoch.) Skoro každá kestúcka rodina niekoho stratila. Sovietske zajatie neprežila ani polovica odvlečených mužov, z gulagov sa vrátilo okolo 150-180 mladých mužov. (Starší nad 30 rokov takmer bez výnimky všetci zahynuli.)

Rok 1946 priniesol ďalšie oslabenie obce. V rámci výmeny obyvateľstva sa 128 kestúckych rodín, spolu 368 obyvateľov, presídlilo na Slovensko. Medzi presídlencami boli aj také ženy, ktorých manžel bol v sovietskom zajatí. Tým totiž slovenskí agitátori sľúbili, že ich mužov - už ako československých štátnych občanov - čo najskoršie prepustia zo zajatia do novej vlasti. Nestalo sa tak, sľuby ostali iba sľubmi.

Nasledovali roky nesmierneho vykorisťovania sedliakov, násilného zakladania poľnohospodárskeho družstva, povinné odvody potravín štátu takmer zadarmo, stále zvyšovanie pracovných noriem baníkov, slovom diktatúra proletariátu udrela svojou „železnou päsťou” aj na Kestúc. V tom čase, v rokoch 1951-1952, ÁVH (štátna bezpečnosť) odhalila v obci dve sprisahania „proti demokratickému štátnemu poriadku”. Centrom prvého sprisahania bola Nemcami obývaná obec Csolnok, ale jej účastníkmi boli aj kestúcki baníci pracujúci v csolnockej bani Viliam Kara, Ján Hertlik, kestucr4Ján Nebehaj a Jozef Kochňák. Všetkých odsúdili na niekoľkoročné väzenie. Druhé sprisahanie bolo už intenzívnejšie, týkalo sa viacerých okolitých obcí i hlavného mesta. V Kestúci zaistili jedenásťčlennú ozbrojenú skupinu. Z jej členov Ondreja Faršangaodsúdili na smrť a popravili ho. (O poprave však neexistuje žiadny písomný záznam.) Ostatní boli potrestaní odňatím slobody na 4 až 14 rokov.

Teraz sa pozrime, ako to vlastne vyzeralo s tou kestúckou republikou. Začiatok revolučných udalostí v obci sa datuje až na 26. október. V tento deň občania odstránili z pomníka hrdinov na hlavnom námestí červenú hviezdu. (Predtým na jej mieste bol bronzový vták turul.) Potom sa na obecnej rade pokúsili zničiť všetky dokumenty týkajúce sa kulakov, povinného odvodu potravín. (Matriky a iných dokumentov týkajúcich sa minulosti obce sa ani nedotkli.) Potom sa zmocnili obecného rozhlasu, prostredníctvom ktorého prečítali žiadosti zhrnuté do 16 bodov. Zostavili ich vysokoškoláci študujúci v Budapešti. V ten istý deň odzbrojili členov komunistickej milície, ktorá vznikla dva dni predtým na nariadenie tajomníka okresného výboru strany. Popoludní začali organizovať oddiel domobrancov (nemzetőrség) a večer sa 16 mužov vybralo baníckym autobusom do ostrihomských kasární získať zbrane. „Ani jeden z nich nebol triezvy,” spomínal informátor B. kestucr5Minczér. Revolucionárov vojaci zadržali a až na druhý deň, 27. októbra, ich pustili domov, samozrejme, bez zbraní.

Nakoľko v obci nefungovala verejná správa, bolo ju treba znovuzorganizovať. 28. októbra na obecnom zhromaždení si Kestúčania zvolili svoj národný výbor a revolučný výbor. Predsedom národného výboru sa stal všeobecne vážený, statočný a čestný človek, komunista z čias ilegality, baník František Kertésza za predsedu revolučného výboru zvolili tiež populárneho občana, baníka Michala Feketeho. Prvou úlohou týchto výborov bolo získať zbrane z neďalekých ostrihomských kasární. To sa im aj podarilo, za samopaly dali vojakom 40 litrov vína. Ešte v tento deň národný výbor prijal aj niekoľko praktických uznesení, ako bolo zabezpečenie nerušenej prevádzky pekárne a pálenice (mrut, kestúcky „brečka”, bol už vykysnutý) a nariadil pokračovať aj v zbere poľnohospodárskych plodín. Neskoršie sa výbor zaoberal aj otázkou vrátenia družstevnej pôdy pôvodným majiteľom, ale toto sa z rôznych príčin nepodarilo realizovať.

30. októbra sa národný výbor rozhodol vyhovieť výzve vlády, ktorá odznela v rozhlase, aby vidiek pomáhal zásobovať potravinami hlavné mesto. Na druhý deň pod vedením Michala Feketehoa Antona Prinza vyrazili z Kestúca dve nákladné autá naložené potravinami, ktoré pochádzali prevažne z dobrovoľnej zbierky obyvateľov. Nákladné autá sa však z hlavného mesta nevrátili prázdne, priviezli pomerne veľké množstvo zbraní a streliva. K tomuto množstvu zbraní „oficiálne” dostali aj ďalšie, opäť z Ostrihomu. Všetky zbrane potom rozdelili medzi dobrovoľníkmi spolu s písomným potvrdením, že majiteľ ich získal legálnou cestou.

V nasledujúcich dňoch z Kestúca ešte niekoľkokrát viezli potraviny, hlavne do budapeštianskych nemocníc. Z dokumentov nevysvitá, či z nich dostali aj iné ustanovizne. Autor týchto riadkov však môže rozhodne tvrdiť, že jedno nákladné auto s kestúckymi potravinami sa zastavilo aj na dvore slovenského žiackeho domova na Ul. Orczyho a okrem zeleniny a ovocia tam nechalo aj jedno živé teliatko, s ktorým si kurič z ktorejsi našej novohradskej obce aj odborne poradil. V tých dňoch sa viacerí žiaci z Kestúca nemohli vrátiť domov a ich rodičia sa postarali o to, aby ani kestucr6náhodou nehladovali.

Nielen v legende, ale i v skutočnosti existoval jeden tank. Do Kestúca prišli na ňom traja dezertéri z ostrihomskej kasárne. Bývalý tankista Alexander Navratilho potom odstavil na konci obce (vraj ním aj vystrelil smerom na Pilíš), a tam ho nechal, lebo obec nemala žiadne zásoby nafty. V Kestúci tank teda bol, ale nezohral žiadnu rolu.

Keď sa 4. októbra rozniesla správa o útoku sovietskych vojsk proti Budapešti, kestúcki domobranci všetkých komunistov, spolu 19 osôb, pozbierali a zatvorili do straníckeho klubu. Nijak im však neublížili. Ešte v ten deň večer ich na rozkaz F. Kertésza pustili domov. Straníci neskôr tvrdili iné, podľa nich ich chceli v hlbokom jarku za klubom popraviť. Toto však neskôr rozhodne poprel každý obžalovaný. Priznali iba toľko, že ich chceli izolovať od vonkajšieho sveta, aby nemali možnosť znovuzorganizovať svoje rady. Autor týchto riadkov bol svedkom toho, že pred dverami klubu stáli s puškou v ruke jeho dvaja priatelia z detstva a za dverami bol zatvorený ich otec, ktorý patril medzi najuvedomelejších komunistov v obci. Vtedy na mieste sa mi však priznali, že to robili kvôli tomu, aby iní nemohli otcovi ublížiť.

kestucr7Na príjazdnej ceste do Kestúca sa 17. novembra objavili sovietske tanky. Už sa stmievalo, keď sa priblížili k obci. Na výstrahu niekoľkokrát vystrelili smerom k osade. Na rozkaz M. Feketeho sa domobranci skryli a schovali všetky zbrane. „Rusi nenašli spomedzi nás v dedine nikoho a nenašli ani jednu pušku,“ informoval M. Fekete autora knihy. Neskôr sa im pomocou národného výboru podarilo zhabať iba 18 pušiek a samopalov. Rusi nenašli ani fašistov (tých hľadali), namiesto nich sa potom uspokojili aj s pálenkou, pre ktorú si zašli tankom do pálenice. Tragédia sa stala na druhý deň. Sovietski vojaci zastrelili Júliusa Minczéra st., ktorý pracoval vo svojej vinici. Keď sovietske vojská opustili obec, na pohrebe J. Minczéra bola prítomná takmer celá dedina.

kestucr8V Kestúci baníci štrajkovali až do polovice decembra. „Kestúčania nechceli pracovať pre Kádárovu vládu,“ povedal F. Kertész pri výsluchu. Všetky pokusy o to, aby sa baníci vrátili do práce, boli bezvýsledné.

Obec 15. decembra obkľúčili vojaci I. budapeštianskeho revolučného pluku, ktorých požiadali o pomoc kestúcki komunisti na čele s tajomníkom miestneho výboru Strany maďarských pracujúcich Imrichom Karom. Začala sa brutálna pomsta. Vojaci za asistencie miestnych komunistov štyri dni sliedili po účastníkoch revolučných udalostí. Už prvý deň z nich zatkli a vypočuli siedmich. Zajatcov najprv odviezli do Ostrihomu a potom do Budapešti, kde ich postavili pred štatariálny súd. O tri dni neskôr Jozefa Minczéra popravili. Aladár Dudik bol odsúdený na 10 rokov odňatia slobody. Za účasť v revolučných udalostiach neskôr, r. 1957 uväznili viac ako dvadsať Kestúčanov. Spomeňme aspoň niekoľkých: F. Kertész dostal 3 roky väzenia, M. Fekete (za neprítomnosti, žil už v Anglicku) 10 rokov, J. Velmovský 2 roky, P. Marošán 3 roky, F. Hertlik 2 roky, H. Nebehaj poldruha roka, B. Minczér jeden rok, atď. Tu musíme spomenúť aj Lukáša Šimoneka, ktorý sa dlhé roky skrýval v pilíšskych horách i v samom Kestúci. Až po siedmich rokoch, po vyhlásení amnestie r. 1963, sa kestucr9objavil na verejnosti.

G. Barsi Szabó sa vo svojej knihe zaoberá aj otázkami vzniku legendy kestúckej republiky. Podľa neho je to jednoznačne výmysel Kestúčanmi nenávideného tajomníka strany Imricha Karu, ktorý už v prvý deň počatia nepokojov utiekol z obce. Na jeho podnet 30. apríla 1957 sa v okresnom týždenníku Dunamente uverejnil článok na dve pokračovania pod titulom Žila päťdesiat dní - črty z histórie „kestúckej republiky”, v ktorom sa píšu samé groteskne pôsobiace klamstvá, ktoré sa neskôr sem-tam objavovali aj v iných médiách. Legenda o kestúckych udalostiach r. 1956 ako ju dnes poznáme je teda falošnou legendou Imricha Karu. Legenda kestúckej republiky patrí do veselohry, alebo skôr do komédie, a ako sme sa už zmienili, nemá nič spoločného so skutočnosťou.

Zoltán Bárkányi
Foto: oslovma.hu

A kesztölci köztársaság legendája
(Barsi Szabó Gergely: A kesztőlci köztársaság 1956.
Tank - Pálinka - Nemzetőrök. Timp Kiadó 2006).
„De aranyos gyerek, hogy így érdeklődik” - mondogatták a kesztölci forradalom túlélői Barsi Szabó Gergelyre, aki éveken keresztül faggatta őket, mi is történt annak idején. Könyv lett belőle. Mi pedig elolvastuk, autóba ültünk, és megittunk rengeteg bort. Utánunk bátor olvasó, ha unná a magasztos, hősi történeteket!
http://index.hu/kultur/klassz/1023.1022/