alt : header1.swf



Sun11182018

Posledná aktualizácia07:16:44

Historik József Demmel o Ľudovítovi Štúrovi

sturde01József Demmel (1982) - maďarský historik zaoberajúci sa slovenskými dejinami 19. storočia a dejinám Slovákov na území dnešného Maďarska. Vyštudoval dejiny a slovakistiku na budapeštianskej Univerzite Loránda Eötvösa, pôsobí vo Výskumnom ústave Slovákov v Maďarsku, ktorý sídli v Békešskej Čabe.

Skúma dejiny Uhorska v 19. storočí a v ich rámci sa zaujíma, ako sa formovala moderná slovenská národná spoločnosť. O Ľudovítovi Štúrovi napísal oceňovanú monografiu. Historik József Demmel tvrdí, že štúrovci dali národnému povedomiu Slovákov natoľko silný základ, aby dokázalo prežiť prísnu maďarizačnú politiku v Uhorsku po roku 1867.

- Ste mladý maďarský historik. Ako ste sa dostali k téme slovenského obrodenia v 19. storočí a štúrovcov?

- Často dostávam otázku, prečo ma zaujíma slovenská história. Či mám rodinné väzby, či som Maďar zo Slovenska alebo Slovák z Maďarska. Ja som však Maďar z Budapešti. Počas môjho štúdia na univerzite som sa zaujímal o to, aké boli príčiny rozchodu medzi Slovákmi a Maďarmi, prečo sa v Uhorsku v 19. storočí oslaboval uhorský patriotizmus. Neskoršie som svoje výskumné otázky spresnil, skúmal som, ako sa formovala moderná slovenská národná spoločnosť v Uhorsku, teda ako sa na základe národných kritérií Slováci v 19. storočí vyčleňovali v rámci komplexnej uhorskej spoločnosti. Podľa môjho názoru je to jedna z najzaujímavejších otázok uhorských dejín.

- Čím konkrétne sú pre vás zaujímavé dejiny Slovákov ako malého národa, ktorý sa vyformoval vo veľkom mnohonárodnostnom štáte?

- Pravda, pred rokom 1918 nemôžeme hovoriť o histórii Slovákov ako o dejinách veľkých politických udalostí, lebo prísne vzaté, neexistovali slovenskí politici, ktorí mali vplyv na formovanie politických procesov, ako o tom písal slovenský filozof Tibor Pichler. Osobne si však myslím, a zdá sa, že je to i silnejúci trend v historiografii, že dlhotrvajúce i krátkodobé spoločenské procesy, osudy jednotlivca a jeho pohyby v rámci spoločnosti, stratégie jeho správania v bežných i nečakaných situáciách a dejiny každodennosti sú aspoň také zaujímavé, ako „veľká politika“, vojenské dejiny, diplomatické vzťahy a podobne. A tieto otázky sú v kontexte slovenského národotvorného procesu zaujímavé aj preto, lebo bez sturde02nich by sme neporozumeli základným fenoménom, procesom a udalostiam uhorských dejín.

- Slováci sa začali vnímať až v 19. storočí ako svojbytný národ. V knihe venovanej Ľudovítovi Štúrovi píšete, že sa to udialo v relatívne krátkom období rokov 1836-1849. Čo spravilo národ z ľudí, ktorí sa predtým definovali skôr na základe náboženstva, cechu alebo profesie?

- Mohol by som hovoriť o prenikaní idey nacionalizmu zo západnej Európy, o modernizačných procesoch meniacich uhorskú spoločnosť či ďalších faktoroch. Myslím si však, že najdôležitejšiu úlohu v tomto procese zohrala slovenská národovecká komunita, ktorá sa sformovala okolo Ľudovíta Štúra. Táto komunita síce nebola veľmi početná, ale podľa môjho názoru tvorila to, čo kultúrni antropológovia nazývajú communitas, spoločnosť, ktorá má potenciál generovať budúce spoločenské zmeny. V okruhu Ľudovíta Štúra vznikli dôležité rámce utvárajúce modernú národnú spoločnosť, vlastné, vyrozprávateľné dejiny s víťazstvami a prehrami, vlastnými národnými mýtmi, hrdinami a zradcami, spoločnými skúsenosťami, prežitkami a cieľmi. A tá communitas sa začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia vydala na cestu transformácie v spoločnosť. Vznikla slovenská intelektuálna elita, sformovala sa skupina majetných slovenských podnikateľov, vďaka trom gymnáziám sa rozšírila vzdelaná vrstva. Vznikol fragmentárny, hoci nie veľmi silný tlačový trh, ktorého produkciu si nekupoval len úzky okruh inteligencie, ale aj sebavedomí remeselníci, obchodníci, drobná šľachta a gramotní roľníci. Prinajmenšom v čase zatvorenia Matice slovenskej už existovala slovenská národná spoločnosť, ktorá bola nezávislá od uhorskej spoločnosti a aj inštitucionálne sa od nej oddelila.

- Ako ovplyvnila národné povedomie Slovákov v Uhorsku prvá polovica 19. storočia, keď sa začali Széchenyiho reformy, ktoré pomaly industrializovali predtým agrárnu krajinu?

- István Széchenyi síce nebol členom viedenskej vlády, no ako zámožný a vplyvný aristokrat mal naozaj veľký vplyv na modernizáciu krajiny. Zásadné reformy sa ale uskutočnili najmä po revolúcii 1848, keď Uhorsko riadila prvá nezávislá, parlamentu zodpovedná vláda pod vedením Lajosa Batthyánya, v ktorej bol ministrom aj Széchenyi. Marcové zákony uzatvárajú obdobie feudálneho, stavovského Uhorska a utvorili predpoklady pre jeho premenu v moderný občiansky štát. Najdôležitejšia otázka po marci 1848 zo slovenského hľadiska znela, čo znamená nová sloboda pre nemaďarských občanov Uhorska? Treba uznať, že ako občania mali veľké možnosti. Síce sa o tom často nehovorí, no viacerí zo slovenských národovcov v 60-tych rokoch 19. storočia boli pomerne zámožní ľudia. Druhá generácia štúrovcov mohla využiť možnosti, ktoré im poskytovala modernizujúca sa krajina. Už to neboli len farári a pedagógovia, ale dobre situovaní podnikatelia, právnici, lekári, inžinieri. Na druhej strane však ako Slováci, najmä po roku 1874, boli vnímaní ako druhoradí občania Uhorska. Myslím si, že to bol jeden z najdôležitejších sturde03problémov budovania právneho štátu po roku 1867.

- Revolučný rok 1848 sa v Uhorsku začal v Budapešti. Postupne sa začali ozývať aj Slováci. Hoci mali spoločný cieľ, maďarskí revolucionári sa postavili proti nim. V čom to bolo, v neuznaní Slovákov ako príslušníkov svojbytného národa?

- Na tento problém sa musíme pozrieť v širšom kontexte. Maďarskí politici na čele s Kossuthom bojovali za modernizáciu krajiny, ktorá sa podľa nich dala uskutočniť len za predpokladu integrácie celej krajiny. Zároveň treba povedať, že integrácia v sebe zahrňovala i zabezpečenie dominancie maďarčiny vo verejnom živote. Na druhej strane, slovenskí národovci bojovali za národnú samostatnosť - za izoláciu Slovákov od iných uhorských občanov. Je zrejmé, že tieto dva procesy si od základu protirečili a konflikty v roku 1848 boli ich logickým vyústením.

- Akú úlohu zohrali Žiadosti slovenského národa spísané v Liptovskom Mikuláši?

- V prípade Žiadostí prvý konflikt vyplýval už z toho, ako ich obe strany interpretovali. Slovenskí národovci sami seba stavali do pozície politických aktérov a v takom duchu dokument skoncipovali. Maďarskí politici však na štúrovcov nenazerali ako na politických aktérov, pre nich to boli kňazi, učitelia, žiaci, ktorí nemohli reprezentovať národ. Myslím si, že tu išlo o nedorozumenie na obidvoch stranách. Slováci a Maďari medzi sebou o tomto dokumente ani nehovorili, nedebatovali o obsahovej stránke, o konkrétnych otázkach, či a do akej miery sú akceptovateľné.

- Po Žiadostiach vydali maďarské úrady zatykač na Štúra, J. M. Hurbana a M. M. Hodžu. Prečo k tomu siahli?

- Tu hovoríme o dvoch veciach. V čase Žiadostí uhorská vláda vydala štatárium, to však nesúviselo ani so štúrovcami ani so Žiadosťami. V uhorských mestách vtedy začali protižidovské pogromy a narastajúce nepokoje sa vládna moc snažila udusiť zavedením štatária. Inou otázkou je, že maďarská tlač hneď na to napísala, že štatárium by bolo možné využiť aj proti uhorským národnostiam. To však bola len možnosť, ktorú v jednej župe či meste regionálne elity využili, v iných nie. Druhá vec je, že Uhorsko bolo od apríla 1848 právnym štátom. Okrem mimoriadnych situácií, ako bolo štatárium alebo počas vojenských udalostí, nemohol byť nikto obvinený a odsúdený bez dôkazov a vyšetrovania. Napríklad, keď v roku 1849 uhorské úrady dali bez vyšetrovania do žalára liptovských politických zajatcov za podozrenie z panslavizmu, sám Kossuth ministrovi vnútra Görgeymu napísal, že je to z morálneho hľadiska neprijateľné a úrady musia zajatcov ihneď pustiť na slobodu. Uhorské úrady potom sturde04vydali celokrajinský zatykač aj na Štúra, Hurbana a Hodžu, ale to bolo až v reakcii na septembrové slovenské vojenské vystúpenie.

- Bolo už vtedy slovenským predstaviteľom jasné, že na obranu svojich záujmov musia vystúpiť so zbraňou v ruke?

- Pre Štúra a pre jeho úzky okruh jednoznačne áno. Vojenské vystúpenie učinilo z úzkeho okruhu vzdelancov viditeľný politicko-mocenský činiteľ. Ako to napísal sám Štúr v októbri 1848: „Ten národ nezahyne! Naším povstáním dali sme mu, národu tak dlouho bezdějinnému, dej a to jest největší mravní působení.“ Ale pre viacero slovenských národovcov neexistovala jednoznačne správna odpoveď na otázku - občianska sloboda bez národnostnej slobody pod zástavou Kossutha alebo národnostná sloboda bez občianskej slobody pod zástavou cisára?

- Aký význam malo vojenské vystúpenie slovenských dobrovoľníkov?

- Síce nie som vojenský historik, no viem, že maďarskí vojenskí historici hodnotili z vojenského hľadiska vystúpenie slovenských dobrovoľníkov ako nie veľmi dôležité a nevýznamné. Ja si napriek tomu myslím, že na regionálnej úrovni malo vystúpenie slovenských dobrovoľníkov zásadný a dlhotrvajúci vplyv na politické procesy v hornouhorských župách. Keď Hurban na čele slovenských vojsk vtiahol do Turca či do Zvolenskej župy, až vtedy miestne uhorské liberálne politické elity na vlastnej koži zakúsili a pochopili potenciálnu silu slovenskej národnej myšlienky. Uvedomili si, že Hurban a Štúr nie sú len cisárskymi agentmi bez podpory más, ale že dokážu dať dohromady značnú vojenskú silu a získať si podporu širších vrstiev obyvateľstva. Na túto situáciu turčianske elity zareagovali a voči slovenskému národnému hnutiu urobili výrazné politické ústupky. Preto sa mohlo Memorandové zhromaždenie uskutočniť práve v Turčianskom sv. Martine, vznikla tam Matica slovenská a celý systém slovenských národných inštitúcií. Zvolenské elity tiež cítili silu slovenského hnutia v tejto čisto slovenskej župe, ich odpoveď však mala podobu represií a prenasledovania slovenských národných aktivistov. Obe tieto politické reakcie boli do veľkej miery podmienené vojenskými udalosťami meruôsmych rokov.

- Akú úlohu pri vojenskom vystúpení Slovákov zohral vzťah dvoch veľkých osobností oboch národov, Štúra a Kossutha?

- Nemáme žiadne doklady o tom, že by ich skorší vzájomný kontakt ovplyvňoval vojenské udalosti počas revolúcie. Je však zrejmé, že ich vzájomný vzťah bol ambivalentný a v dobovej uhorskej politike sa ani zďaleka neprezentoval ako heroický boj dvoch veľkých osobností, ako je tomu v súčasnom učebnicovom výklade. Pre Kossutha bol Štúr pred vojenským vystúpením v septembri 1848 viac-menej marginálna postava. Štúr písal o Kossuthovi výrazne viac, no prevažne veľmi negatívne, nazýva ho diktátorom, „peštianskym fanatikom“ a podobne. Jeho politickú sturde05činnosť na začiatku revolúcie v marci 1848 však hodnotil veľmi pozitívne.

- Akú úlohu zohral v slovenskom obrodení konfesijný aspekt, keď štúrovci boli väčšinou evanjelici?

- Bez konfesijného aspektu, bez evanjelického cirkevného rámca nemôžeme vyrozprávať dejiny slovenského národného hnutia pred rokom 1849. A nielen preto, že v slovenskom národnom hnutí dominovali evanjelickí kňazi, učitelia alebo teológovia, ale aj preto, že moderné slovenské národné hnutie vzniklo a rozšírilo sa v rámci štruktúr evanjelickej cirkevnej inštitúcie, využívajúc jej sociálne siete. Samozrejme, i mnoho mladých katolíkov sa už pred revolúciou pripojilo k slovenskému národnému hnutiu, ale vtedy v ňom nezohrávali dominantnú úlohu. Toto sa po revolúcii zmenilo, ba v 50-tych rokoch 19. storočia slovenské hnutie reprezentovali najmä dvaja mladí katolícki kňazi, Ján Palárik a Jozef Viktorin, ktorí tiež reorganizovali, od revolúcie mlčiacu, slovenskú literatúru. To je však už iná história.

- Čomu sa venujete v súčasnosti?

- Ako pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku teraz pripravujem do tlače zborník venovaný problematike výmeny obyvateľstva po II. svetovej vojne z pohľadu slovenskej komunity v Maďarsku. Je to jedno z veľkých „bielych miest“ maďarskej historiografie. V rámci mojej práce v Historickom ústave SAV skúmam životnú dráhu Bélu Grünwalda. Grünwald je v dejinách slovensko-maďarských vzťahov jednou z najnegatívnejších postáv. Paradoxne je jednou z najznámejších, no zároveň i najmenej prebádaných osobností. Ten, kto čítal aspoň jednu knihu o slovensko-maďarských vzťahoch, počul jeho meno. Neexistuje však o ňom žiadna biografia, ktorá by jeho činnosť, názory, postoje a celú osobnosť interpretovala v dobovom regionálnom, politickom, spoločenskom kontexte, ktorá by sa venovala jeho osobnosti, jeho víťazstvám, zlyhaniam, nerestiam a podobne. Už počas písania životopisu Ľudovíta Štúra som sa naučil, že človek z mäsa a kostí je vždy zaujímavejší, ako sturde06zjednodušený obraz, ktorý sa o ňom udržiava v historickej pamäti.

- Bol naozaj Grünwald taký nepriateľ Slovákov, ako sa o ňom hovorilo?

- Jeho najznámejšie činy sú zatvorenie troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej v rokoch 1874 - 1875 a autorstvo knihy A Felvidék z roku 1878, ktorú si slovenský čitateľ môže prečítať v preklade Karola Wlachovského z roku 2014. Tieto činy, samozrejme, hovoria samé za seba. Avšak nevieme takmer nič o jeho pozadí, o jeho motivácii, o celej tej dlhej ceste, ako sa z mladého Adalberta Grünwalda stal „ľudožrútsky Béla Grünwald“ - ako o ňom napísal Jozef Miloslav Hurban. Nie som ešte na konci práce, ale už teraz sú aj zaujímavé niektoré detaily. Tento „slovakožrút“ sa ako gymnazista naučil po slovensky, študoval o generácii štúrovcov, o poézii Jána Hollého, ktorú hodnotil pozitívne ešte aj v knihe A Felvidék. Jeho strýko bol zakladajúci člen Matice slovenskej, ale aj jeho matka a stará matka boli v úzkom rodinnom kontakte s takým známym slovenským vzdelancom, ako bol napríklad Gustáv Zechenter Laskomerský. A ak ho pochopíme, ak Grünwalda nevnímame len ako netvora, čo požiera ľudí, presnejšie spoznáme, ako sa formovala uhorsko - maďarská politika potláčajúca Slovákov. Pochopíme, ako vznikol konflikt, ktorý sa považuje za jeden z najneuralgickejších bodov spoločnej minulosti.

- Ako vnímate obdobie po štúrovcoch, napríklad na konci 19. storočia, boli Slováci existenčne ohrození ako národ maďarizáciou? Hrozilo, že vymrú?

- Je to veľmi zaujímavá otázka, na ktorú ale nepoznám odpoveď. Isté však je, že moderná národná myšlienka a slovenská národná spoločnosť, ktorú okrem iných svojou činnosťou utváral aj Ľudovít Štúr, bola už natoľko životaschopná, že štátno-legislatívne represie ju už nedokázali, ani tri generácie po Štúrovej smrti v Modre v roku 1856, zlikvidovať.

(tasr)

Neuralgický bod - Ajhľa, Maďar o Štúrovi
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/599-neuralgick-bod-ajha-maar-o-turovi

Ľahšie by konverzoval so Štúrom ako s dnešným Slovákom
Maďar, ktorý Štúrovým textom rozumie lepšie ako slovenskej predavačke v obchode

https://dianamarosz.blog.sme.sk/c/467290/lahsie-by-konverzoval-so-sturom-ako-s-dnesnym-slovakom.html

Čo ste o Štúrovi doteraz nevedeli, pretože sa na to nikto ani nepýtal?

13. januára 2016 - (Peter Morvay - dennikn.sk)

Knihu Ľudovít Štúr napísal mladý maďarský historik József Demmel a podľa historyweb.sk ide o najlepšie dielo, ktoré počas vlaňajšieho Štúrovho roku k tejto téme vyšlo. - „Tým, aké kladie otázky. Ako je možné, že nám doteraz nenapadlo spýtať sa, z čoho Štúr žil,“ odpovedá známy slovenský historik Roman Holec v rozhovore pre postoj.sk na otázku, čím ho zaujala kniha s názvom Ľudovít Štúr. Zrod moderného sturde07slovenského národa v 19. storočí (Kalligram 2015).

- V jednom rozhovore ste maďarskému čitateľovi vysvetľovali Štúrov význam pre slovenské dejiny prirovnaním, že je to, ako keby sa spojilo viac významných postáv maďarských dejín od politika Kossutha po básnika Petőfiho.

- Obvykle sa hľadajú paralely medzi Kossuthom a Štúrom, podľa mňa je však medzi nimi viac rozdielov ako podobností. Ak už chceme nájsť osobu podobnú svojou povahou, životnou dráhou i dodnes často mýtizovanou záhadnou smrťou, je to skôr Petőfi. Obaja si sami pre seba vytvorili úlohu, ktorá dovtedy v danom prostredí neexistovala, Štúr sa stal národným vodcom, Petőfi národným básnikom. Boli to ľudia veľkých ideí, ani jeden z nich však nebol úspešným praktickým politikom. Petőfi v roku 1848 prehral voľby do uhorského snemu, Štúr sa v roku 1847 síce stal poslancom, ale bez hlasovacieho práva. Mal jeden hlas dohromady s ďalšími 72 poslancami slobodných kráľovských miest.

- Vaša kniha o Štúrovi nie je klasický životopis, Štúr je v nej skôr príkladom, na ktorom sa predstavujú dejiny slovenskej spoločnosti 19. storočia. Dokonca vysvetľujete, prečo už nie je zvykom klasické životopisy písať.

- Nechcel som napísať životopis už len preto, lebo k nemu veľa vecí chýbalo. Mnohé aspekty Štúrovho života neboli dostatočne spracované, alebo boli spracované príliš v duchu rôznych prekoncepcií. Preto vznikli takéto zlomky, v ktorých sa snažím zodpovedať niektoré zatiaľ opomenuté otázky. Keby som však knihu písal teraz, asi by vyzerala inak. Za posledných pár rokov nastal v slovenskej historiografii výrazný posun. I v rámci Štúrovho roka sa konalo mnoho konferencií, na ktorých najmä mladší historici a stredná generácia predstavili veľa nových poznatkov a pohľadov.

sturde08- Čo všetko zo Štúrovho života nebolo spracované?

- Napríklad otázka, z čoho vlastne žil. K nej bolo treba analyzovať základné prvky kanonického Štúrovho obrazu, napríklad rôzne úlohy, ktoré plnil. Hovoríme často, že bol politik, spisovateľ, novinár, básnik atď., nikto však neriešil, či sa človek mohol týmito vecami v tom čase v Uhorsku uživiť. Nemohol. Bolo treba pozbierať zdroje, z ktorých sa dalo niečo pochopiť o Štúrovej finančnej situácii, a z toho ihneď vyvstal nový príbeh.

- Z čoho teda Štúr žil?

- V tých časoch bolo obvyklé, že mladí ľudia sa po absolvovaní škôl stali na rok-dva domácimi učiteľmi u bohatých rodín. V prípade Štúra toto obdobie trvalo výrazne dlhšie - ako domáci učiteľ v podstate pôsobil desaťročia. Práve táto práca mu zaistila nezávislosť, vďaka ktorej sa mohol venovať iným činnostiam.

- V knihe riešite aj to, ako Štúr zomrel.

- Aj keď sa čas od času objavujú „alternatívne“ výklady, nikto seriózny nespochybňuje, že zomrel v dôsledku nehody pri poľovačke.

Ľudovíta Štúra zobrala na vedomie aj maďarská historiografia

20. novembra 2015 - (tasr)

A to v monografii Józsefa Demmela s názvom Ľudovít Štúr. - Vydavateľstvo Kalligram v Bratislave, ktoré sa programovo orientuje na slovensko-maďarské vzťahy, vydalo v rámci Roka Ľudovíta Štúra vedeckú monografiu súčasného maďarského historika mladej generácie Józsefa Demmela Ľudovít Štúr. Na titulnom liste publikácia uvádza aj podtitul - Zrod moderného slovenského národa. Z maďarského vydania, ktoré vyšlo v roku 2011 tiež vo vydavateľstve Kalligram, dielo preložila Galina Šándorová, doslov napísal Rudolf Chmel. V predchádzajúcej časti tohto cyklu sme v rámci požiadaviek na informatívno-spravodajský publicistický žáner predstavili I. časť tohto diela. Začiatok druhej (II.) časti monografie je venovaný analýze vtedajšej situácie slovenskej šľachty, predovšetkým turčianskej, ktorej neoficiálnym, ale rešpektovaným vodcom bol Juraj Košút (György Kossuth), inak strýko najväčšej postavy maďarskej revolúcie Ľudovíta Košúta. Zároveň analyzuje vtedajší vzťah Ľudovíta Štúra k slovenskej šľachte, teda k zemianstvu. Pritom tento stav chápe ako lojálnych občanov k uhorskému štátu, ktorí zhodou okolností vo svojom regióne a v domácom sociálnom prostredí hovoria po slovensky. (Pri tejto príležitosti v krátkosti objasňuje, ako je to s národnou identifikáciou Lajossa Kossutha, ktorého pôvod je aj nie je slovenský.) Podľa autora, tento stav mal rozhodujúci vplyv na reálny vznik prvých politických Slovenských národných novín (SNN). (Argumenty sú však pre dnešného čitateľa troška nezrozumiteľné.) V nasledujúcej kapitole rozoberá stav slovenskej čitateľskej verejnosti pred rokom 1836, vznik SNN, štruktúru predplatiteľov a čitateľov Slovenských národných novín a pripomína aj Štúrove medzinárodné kontakty, predovšetkým kontakt na svojho bývalého študenta, grécke knieža Aristarchisa, pracujúceho v diplomatických službách v Paríži, potom kontakt na konštantinopolského bankára J. Alleóna a anglického prívrženca slovanskej vzájomnosti Archibalda Patona, sturde09ktorého nasledujúci názor autor aj cituje: „Podľa môjho skromného názoru, skutočnými hrdinami Uhorska sú ušľachtilé duše Chorvátov, Slovákov, Sasov a iných národností, ktoré štvrťstoročie stáli na čele boja za práva uhorských národností a za dobrú vec bojovali zbraňami histórie, dôstojnosti, morálky a kresťanstva.“ Ako vidieť, Angličan Seton-Watson a Nór Björnstjerne Björnson mali už pred polstoročím svojho predchodcu. V ďalších kapitolách sa autor zaoberá históriou vzniku a účinkovania spolku Tatrín, ktorý nikdy nedostal oficiálne povolenie na činnosť, ale úspešne účinkoval aj tak, potom históriou vzniku Štúrovho poslaneckého mandátu za mesto Zvolen, ktoré podľa autora dostal na základe vlastnej ponuky a preto, že nepožadoval od mesta honorár ani refundáciu nákladov. Nasledujúca kapitola je venovaná Štúrovmu účinkovaniu na uhorskom sneme. Autor zostavil aj presnú tabuľku s časovými údajmi Štúrových jedenástich vystúpení, pričom kriticky konštatuje, že slovenská historiografia pripomína len vybrané tri a nešetrí ani kritikou na Štúra, lebo keby bol dodržiaval protokolárne pravidlá zasadnutí stavovských a oblastných rokovaní snemu, čo je kvalitatívny rozdiel a nešiel nad „pokyny pre poslanca“ od mesta, ktoré zastupoval, mohol dosiahnuť viac. Popiera aj údajnú legendu o tom, že tesne po Štúrovom vystúpení, v ktorom požadoval zrušenie poddanstva, si podali s Kossuthom ruky, lebo v tejto otázke si boli zajedno. Túto udalosť v jednom spomienkovom texte opísal český vlastenec Josef Václav Frič, no autor tvrdí, „že tento okamih milosti existoval nanajvýš vo Fričovej hlave.“ Slovenskému povstaniu 1848-1849 a slovenskému dobrovoľníckemu vojsku autor venuje pomerne krátku kapitolu pod názvom „1848 - pozadie občianskej vojny“. Je to pochopiteľné, pretože tieto udalosti prakticky deň po dni presne opísal Daniel Rapant vo svojom viacdielnom opuse Slovenské povstanie 1848-1849. A zdá sa, že v pohľade na tieto udalosti nikdy nedôjde k slovensko-maďarskému konsenzu, lebo autor konštatuje: „Maďari očividne nechápali podstatu slovenských požiadaviek, keď - interpretujúc národ ako politické spoločenstvo - nedokázali akceptovať ani existenciu slovenského národa. Podľa nich v Uhorsku nežili Slováci, ale Maďari hovoriaci po slovensky.“ Záverečná kapitola má presne pomenúvajúci názov obsahu Život Ľudovíta Štúra v Modre. V úplne záverečnom texte (pred Zhrnutím)autor opäť podľahol módnej bulvarizácii, keď sa podpísal pod konšpiratívny text s názvom Plánovaná samovražda, alebo nešťastná náhoda? Napriek kritickému a rozpačitému prijatiu autorovho textu slovenskou verejnosťou je dobre, že dielo vyšlo aj po slovensky. Hoci o Ľudovítovi Štúrovi neprináša veľa sturde10nových a neznámych faktov, informácie o spoločnosti, v ktorej Štúrovi prišlo žiť a zápasiť, ako aj informácie o rodových, príbuzenských a politických vzťahoch ľudí, s ktorými sa Štúr dostal do bližších vzťahov, rozširujú naše vedomosti o ňom a pomáhajú nám pochopiť jeho rozhodnutia i konanie. Skutočnosť, že ho s úplnou vážnosťou zobrala na vedomie aj maďarská historiografia a dokonca si ho privlastňuje ako uhorského občana napriek tomu, že sa v jej ponímaní dopustil vlastizrady, hovorí o mimoriadnom charaktere a všestrannom talente Ľudovíta Štúra a celkom vedome ho posúva na platformu „génia národa a Európy“. Samotný autor ho v záverečných, zhrňujúcich častiach monografie charakterizuje takto: „Štúr je totiž poprednou osobnosťou nielen slovenskej, ale aj maďarskej histórie. (...) Bol prvý, kto jednoznačne a aj širokým vrstvám zrozumiteľným spôsobom určil základné vlastnosti slovenského národa.“ Monografia má všetky náležitosti vedeckej štúdie, a to napriek tomu, že titulky jednotlivých kapitol a mottá, ktoré ich uvádzajú, sú z oblasti inzertnej publicistiky. Kniha je teda opatrená kapitolou Literatúra, ktorá má 40 strán a obsahuje Archívne pramene, Denníky, týždenníky a časopisy, Príručky a Vydané pramene, čo v skutočnosti znamená abecedný zoznam použitej literatúry. Okrem toho, ako samostatnú prílohu obsahuje Chronológiu života Ľudovíta Štúra, bohatú čiernobielu obrazovú prílohu a doslov Rudolfa Chmela pod názvom Ľudovít Štúr maďarskými očami. Z obrazovej prílohy treba upozorniť na doteraz neznámy portrét - kresbu mladej devy, ktorou je údajne Adelka Ostrolúcka v plnom rozkvete túžby a ľúbostného očakávania. Obrázok sa nachádza v bývalom Literárnom archíve Matice slovenskej, ktorý dnes funguje ako Archív literatúry a umenia Slovenskej národnej knižnice v Martine.

Historik József Demmel preferuje bulvárnu formu pri opise Štúrovho života

19. novembra 2015 - (tasr)

Monografia je pohľadom maďarského historika, pohľadom z pravej strany Dunaja na prakticky záverečné polstoročie našich spoločných dejín. - Vydavateľstvo Kalligram v Bratislave, ktoré sa programovo orientuje na slovensko-maďarské vzťahy, vydalo v rámci Roka Ľudovíta Štúra vedeckú monografiu súčasného maďarského historika mladej generácie Józsefa Demmela Ľudovít Štúr. Na titulnom liste publikácia uvádza aj podtitul - Zrod moderného slovenského národa. Z maďarského vydania, ktoré vyšlo v roku 2011 tiež vo vydavateľstve Kalligram, dielo preložila Galina Šándorová, doslov napísal Rudolf Chmel. Monografia sa začína akoby nultou kapitolou, ktorá obsahuje Predslov k slovenskému vydaniu, sturde11Prológ a ďalšie „vysvetľujúce“ podkapitoly, ktoré autor zhrnul pod jednotný názov Otázky slovenskej a maďarskej recepcie Ľudovíta Štúra (1856 - 2009). Podstatný historiografický obsah si autor chronologicky rozdelil na dve časti. Prvá časť (I.) obsahuje obdobie od konca 16. storočia, kedy začína byť historicky zaujímavý pôvod a rod Ľudovíta Štúra a končí sa podkapitolou Súkromný život Ľudovíta Štúra, čiže „bratislavským obdobím“ Štúrovho života, od študentskej mladosti, až po rok 1845, teda po vznik Slovenských národných novín. Druhá časť (II.) monografie rozpráva o Štúrových politických zápasoch, teda od vzniku SNN, voľby za poslanca do uhorského snemu, Štúrovo poslanecké účinkovanie a jeho následné postavenie v Slovenskom povstaní 1848-1849, ktoré autor nazýva „občianskou vojnou“, až po „Život Ľudovíta Štúra v Modre“ a jeho skon. Monografia Józsefa Demmela Ľudovít Štúr je pohľadom maďarského historika, pohľadom z pravej strany Dunaja na prakticky záverečné polstoročie našich spoločných dejín. Nie je to typická životopisná monografia. Primárne je to monografia o svete, do ktorého sa Ľudovít Štúr narodil a v ktorom mu prichodilo žiť a o spoločnosti, s ktorou sa pustil do boja v mene národnej slobody slovenského národa, ale i v mene jeho slobody ľudskej a občianskej. Napriek tomu, je tu celý rad pramennými dokumentmi potvrdených cenných informácií a údajov o Štúrovom bližšom i širšom okolí. Tak sa, napríklad, dozvedáme zaujímavé podrobnosti o rode a sociálnom pôvode Leopolda Petza, po jeho otcovi prvého učiteľa mladučkého Štúra v Rábe. Podobné informácie dostávame o pôvode a úlohe šľachtického rodu Zayovcov v uhorských, a teda i slovenských dejinách a následne o šľachtickom rode Ostrolúckovcov. V tejto súvislosti nám autor spochybnil, až zamietol prítomnosť ľúbostného vzťahu Adely Ostrolúckej a Ľudovíta Štúra. Na druhej strane prijíma fakt, že v rokoch 1851-53 Ľudovít Štúr chodieval z Modry do Viedne učiť Adelu po slovensky. Tu vyvstáva otázka: šľachtická slečna naozaj tak veľmi túžila naučiť sa po slovensky, a to dokonca v prvých mesiacoch a rokoch po rozpačitých výsledkoch revolúcie, že za učiteľa - lektora nechcela nikoho iného len Štúra? Autor prechádza mlčaním také udalosti zo života Štúra a jeho študentov, akou bola pamätná vychádzka na Devín koncom apríla 1836, obišiel aj Štúrovo vysokoškolské štúdium na univerzite v Halle. Nezaznamenal ani literárne a kultúrne aktivity Štúrových študentov na bratislavskom lýceu, ani dramatické okolnosti exodu bratislavských študentov do Levoče a vzniku našej dnešnej štátnej hymny. Pokiaľ ide o lýceum, tu venuje pozornosť len záverečnému sporu okolo Štúrovho účinkovania na škole s evidentnou snahou obhájiť konanie grófa Karola Zaya. Spomenúť treba aj podvedomú, ale v podmienkach trhovo-biznisového kapitalizmu zákonitú „bulvarizáciu“ témy. Prejavuje sa to v preexponovanom záujme o Štúrov súkromný život, teda - z čoho žil, keď si mohol, napríklad, dovoliť dať ušiť predpísaný poslanecký oblek a vždy byť perfektne nahodený, ako aj v rozpitvávaní jeho sexuálnej orientácie a vzťahu k ženám.

A magyar-szlovák közös múlt eltökélt kutatója - interjú Demmel Józseffel
http://ujkor.hu/content/a-magyar-szlovak-kozos-mult-eltokelt-kutatoja-interju-demmel-jozseffel

Demmel József: A szlovák nemzet születése
https://felvidek.ma/2014/08/demmel-jozsef-a-szlovak-nemzet-szuletese/

sturde12Szlovák nemzetépítés a 19. században

2011. december 22. - (mult-kor.hu)

Szakítani kíván a szlovák nemzetépítés legfontosabb alakjának egyoldalú, kritikátlan magyar és szlovák narratívájával Demmel József, aki monográfiában mutatja be a Ľudovít Štúr-kánon legfontosabb elemeit. A szlovák irodalmi nyelv létrehozója, az első szlovák nyelvű politikai újság szerkesztője, az 1848-as szlovák politikai mozgalmak legfontosabb vezetője. Talán nincs még egy olyan történelmi alak északi szomszédunknál, akinek személyét nagyobb tisztelet övezné Ľudovít Štúrnál. A nemzeti panteonból kirobbanthatatlan, megítélésében egyértelmű konszenzus van - itthon démonizálják, mondván, 1848-ban hazaárulást követett el és hátba szúrta a magyarokat, de a határon túl is legalább annyira elfogultak a szlovák önállóság megteremtésében betöltött szerepét illetően. „A Štúr-képet sokszor egyoldalú interpretáció jellemzi itthon és Szlovákiában egyaránt” - mondta el a Múlt-kor megkeresésére Demmel József, a szlovák politikusról monográfiát (A szlovák nemzet születése) jegyző történész, hozzátéve, hogy Štúrt itthon szinte egyáltalán nem ismerik. Demmel József szerint ez a fajta szlovák nemzeti kanonizációs folyamat a közéletben és a történészi szakmában egyaránt tetten érhető, ami sokszor elfedi Štúr valódi élettörténetét. Ezen azonban segíthet a hamarosan szlovákul is olvasható könyv, amely a Kalligram kiadó gondozásában jelent meg. Ľudovít Štúr 1815. október 28-án született Zayugrócon (Uhrovec), Samuel Štúr és Anna Michalcová második gyermekeként. Tanulmányait a győri evangélikus algimnáziumban kezdte meg, később a pozsonyi evangélikus líceumban pallérozta tovább elméjét. Pozsonyba érkezése után nem sokkal a líceum mellett működő Cseh-Szláv Intézethez kötődő Cseh-Szláv Társaság tagja lett, később annak titkári, majd alelnöki tisztét töltötte be. A Helytartótanács tiltó határozata után a társaság informális keretek között működött tovább, a munka később a Cseh-Szláv Nyelv és Irodalom Intézete égisze alatt folyt. Štúr később Halléban tanult, majd hazatért Pozsonyba. Első kéziratban maradt politikai röpiratát 1841-ben írta meg A szlovákok ó-és újkora címmel. A negyvenes években többször is lapengedélyért folyamodott, de kérelme a hatóságok elutasításával találkozott. 1843-ban fordulóponthoz érkezett a mozgalom, miután a Kossuth György által vezetett turóci nemesek támogató petíciójának hatására Štúr, Michal Miloslav Hodza és Jozef Miloslav Hurban a közép-szlovák nyelvjárást választották irodalmi nyelvnek. Az egyre inkább öntudatára ébredő Štúrnak a líceum vezetősége ezután megtiltotta, hogy a hallgatóknak előadást tartson, ezért az órák a lakásán folytak tovább. A lapengedélyt végül 1845-ben kapta meg, ekkor jelenik meg szerkesztésében a Slovenskje národnje novini (Szlovák Nemzeti Újság) első száma. A magyarországi nagypolitikába 1847-ben kapcsolódott be, mikor is Zólyom város tanácsa követnek küldi. Az utolsó rendi országgyűlésen nem csak a szlovák ügyért harcol, több beszédet is mond többek között a közteherviselés, a magyar nyelvről szóló törvény, illetve az úrbér tárgyában. Az 1848-as eseményekbe bekapcsolódva felszólalt a prágai Szláv Kongresszus cseh-szlovák szekciójában, majd Bécsben fegyveres harcot készített elő. A szeptemberi hadjárat végeztével vérdíjat tűztek ki a fejére, Kossuth Lajos - ekkor mint az Országos Honvédelmi Bizottmány elnöke - hazaárulónak nevezi. Bátyja, Karol halála után Modorba költözött. Itt éri utol a halál vadászbaleset közben, 1855-ben. Ugyan a szerzőnek nem célja a deheroizálás, a legtöbb, forrásokkal nehezen vagy egyáltalán nem alátámasztható mítosszal egyszer és mindenkorra le kíván számolni. Demmel József érdeme, hogy a magyar és a szlovák nemzeti narratíván felülemelkedik, s mind a hazai mind a határon túli, a 19. századi sturde13Magyarország nemzetiségi politikájának megismerésére-megértésére ballasztként nehezedő tévképzetet elutasítja, s a leegyszerűsítő magyarázatokat források bemutatásával üresíti ki. Demmel József például emiatt tartotta fontosnak megvizsgálni azt, hogy a pénzszűkében levő Štúr miért vállalt házitanítói állást a tőle teljesen másként gondolkodó, a vármegyei nemesség élharcosaként küzdő Prónay Sándoréknál - szerinte ezt csak a több szempontú vizsgálódás, pontosabban a korabeli evangélikus társadalmi kapcsolatok természetének megismerésével érthetjük meg. A szlovák történetírás szerint a Štúr legnagyobb ellenségének számító Zay Károlyt és a róla kialakult negatív képet is árnyaltan kell kezelni - figyelmeztet a szerző, aki nem egyszerűen a nemzeti ellentétek kibékíthetetlenségével magyarázza kapcsolatukat. A történész forrásokkal bizonyítja, hogy Zay Štúr legfontosabb patrónusa volt, Štúr pedig hozzájárult ahhoz, hogy Zayt főfelügyelővé válasszák. A szlovák szakirodalom alig foglalkozik Štúr magánéletével, de a közbeszédben sokszor felvetődik a kérdés, hogy vajon homoszexuális volt-e a politikus. Ugyan - emlékeztet a szerző - a korabeli Európában létező, férfiakból álló nemzeti szervezetek között nem volt olyan, amelyben megkövetelték volna a tagok nőtlenségét (márpedig Štúr ezt tette), és tudjuk róla, hogy a „férfiak barátságát” többre tartotta, mint a férfi és nő közti viszonyt, a homoszexualitás elméletét azonban ennél konkrétabb források nem támasztják alá. Demmel József Štúr legfontosabb és legmaradandóbb tettének a cseh nyelvvel és a szláv kölcsönösség eszméjével való szakítást, illetve a közép-szlovák nyelvjárás irodalmi nyelvként való kiválasztását nevezi. A szerző végigvezeti az önálló szlovák nyelv kialakulásának folyamatát, s arra a megállapításra jut, hogy a Kossuth Lajos nagybátyja, Kossuth György vezette turóci kis-és középbirtokosok támogatása nélkül erre bizonyosan csak később, vagy más formában került volna sor. Mint azt a történész a Múlt-kornak kifejtette: a szlovák-magyar ellentét legneuralgikusabb pontja egyértelműen 1848 és a fegyveres küzdelmek megítélése. „Arra, hogy a szlovák és a magyar történészek történelemértelmezése milyen szélsőségesen különbözhet egymástól, 1848 megítélése jó példa. Štúrékat még a legnevesebb magyar történészek is csupán háttérbázis nélküli értelmiségieknek tartják, akik népfelkelést sem tudtak kirobbantani, és külső segítséggel, hazaárulást elkövetve próbálták felosztani az országot. A szlovák történészek ezzel szemben azt mondják, hogy a szlovák vezetők baráti jobbot nyújtottak, amire a magyarok elfogatóparancsot adtak ki rájuk. A mechanizmus tehát ugyanaz: toljuk a másikra a polgárháború kirobbantásának a felelősségét, ami nyilván sokkal egyszerűbb dolog annál, mint hogy megpróbáljuk megérteni az egyes szereplők tetteinek valódi mozgatórugóit. Kétségtelen, hogy közjogi értelemben Štúr hazaárulást követett el 1848-ban, de soha nem értjük meg, hogy miért tette ezt, ha csupán a diabolizálás eszközével élünk” - így a szerző.