Minulosť vodných mlynov na Dunaji a Ipli
Mlyn v Peťove čaká na záchranu a využitie ● Plávajúci vodný mlyn v Kolárove ● V roku 1890 bolo činných v Uhorsku 17 277 mlynov, z toho 910 parných, 12 250 vodných, na konskú a ručnú silu 3 197 a veterných 650, pričom v mlynárstve pracovalo vtedy 44 150 ľudí. ● Pozdĺž Dunaja, Váhu a Ipľa...
V roku 1888 sa vyviezla z Uhorska múka za 49 miliónov zlatých. ● Mlynárstvom nazývame spracovanie obilných zŕn na múku. ● Mletie obilia na rotačných kamenných mlynčekoch sa na Slovensku rozšírilo prostredníctvom Keltov, o čom svedčia aj mnohé vykopávky.
Aj keď na území Slovenska boli do druhej polovici 19. storočia najrozšírenejšie vodné mlyny, v oblastiach s nedostatkom riek a potokov to boli aj suché mlyny so zvieracím pohonom. Suchých 
mlynov bolo napríklad v Novohradskej stolici roku 1906 ešte 22. Je známe, že v tejto stolici mlynári boli zruční tesári a stolári, ktorí svoje povinné členské v cirkvi nahrádzali tesárskou prácou pri stavbách a opravách kostolov a veží. Takéto záznamy nachádzame v archívnych protokoloch evanjelického cirkevného zboru v Pôtri. V rokoch feudalizmu, presnejšie v roku 1720, bolo na území Slovenska 1 124 mlynov a ich počet do nástupu kapitalizmu stúpol na dvojnásobok. Roku 1872 pracovalo na Slovensku 4 748 mlynov, z toho 4 527 vodných, potom ich počet postupne klesal. V roku 1906 ich bolo 3 682 a roku 1924 už iba 2 014.
Od 17. storočia do konca 19. storočia boli na Slovensku najrozšírenejšie vodné mlyny situované pozdĺž vodných tokov, najmä Dunaja, Váhu a Ipľa. Ich strojové zariadenie bolo zložené z troch častí: vodného kolesa, prevodového zariadenia a pracovných nástrojov - mlynských kameňov. Osobitné typy vodných mlynov boli lodné, umiestnené na rovnako veľkých člnoch a pripevnených lanom k brehu. Rozšírené boli najmä na Váhu a Dunaji. Zvýšená frekvencia lodnej dopravy na Dunaji mala za následok zánik plávajúcich mlynov. Posledný zachovaný plávajúci mlyn bol z rieky Dunaj roku 1965 prevezený do depozitára Múzea slovenskej dediny v Martine.
Plávajúci vodný mlyn v Kolárove
V roku 1980 pamiatkari z Komárna iniciovali stavbu aspoň jedného plávajúceho mlyna ako pamiatku slúžiacu k náučno-vzdelávacej a muzeálnej funkcii. Aby nový objekt spĺňal nové podmienky na hladine Dunaja, bol vypracovaný projekt postavenia mlyna na oceľových plavákoch. K tomuto účelu najlepšie poslúžilo prírodné prostredie starého koryta Malého Dunaja v okrajovej časti Kolárova. Tento historický zrekonštruovaný mlyn bol vyrobený podľa pôvodného mlyna, ktorý stál ešte pred druhou svetovou vojnou v Radvani nad Dunajom. Je v ňom zriadené múzeum predstavujúce život vodných mlynárov v minulosti. Celý areál, ktorý je majetkom Slovenského pozemkového fondu, leží na polostrove, ktorého hranice tvoria toky Malého Dunaja z jednej strany a mŕtveho ramena zo strany druhej. V prenájme ho má Ivan Šali, ktorý na ňom vlastní niekoľko objektov slúžiacich ako ukážky ľudovej architektúry. Na mlyne a v priľahlých priestoroch sa organizuje ekologická výučba detí a mládeže. - „Plávajúci mlyn ako technická pamiatka leží na území, ktorého zloženie flóry a fauny je typickým reprezentantom ekosystému lužného lesa. Pozoruhodnosťou tohto územia je, že do jeho areálu vedie most pre peších, ktorý svojou dĺžkou 86 m s celodrevenou zastrešenou konštrukciou sa radí medzi najdlhšie svojho typu v Európe“ - poznamenáva novodobý „mlynár“ Ivan Šali. V areáli mlyna okrem náučnej činnosti sú vhodné podmienky na stanovanie, táborenie, rekreáciu a spoločenské podujatia.
Mlyn v Peťove čaká na záchranu a využitie
Významnou mlynárskou rodinou, ktorá sa zaoberala mlynárskym remeslom na Dunaji a Ipli boli Dräxlerovci. Pochádzali z Rakúska a prvý ich predok okolo roku 1800 mlynárčil ako vandrovný mlynársky remeselník najprv na Dunaji. Keď sa oženil s dcérou majiteľa vodného mlyna, osamostatnili sa a preplavili svoj mlyn na rieku Ipeľ medzi dedinou Salka a Malé Kosihy. Tam sa mlynárovi Alexandrovi Dräxlerovi narodili synovia Alexander, Ján a Július, ktorí spoločne pokračovali v starootcovskom remesle. Keďže vodný lodný mlyn často zatekal a počas povodní a na zimu ho bolo treba vyťahovať na breh, bratia Dräxlerovci sa rozhodli, že kúpia fungujúci vodný mlyn, stojaci na pevnine. Odrazená voda z rieky Ipeľ prúdila okľukou na mlynský náhon a koleso mlyna stojace na pevnine blízko rieky. Takýto vodný mlyn stál na brehu rieky Ipeľ v Peťove. Mlyn pôvodne postavený ako vodný s kolesom na spodnú vodu dal v roku 1815 jeho ďalší majiteľ, gróf Artúr Pejačevič prebudovať Jurajovi Telekovi.
V roku 1900 tento mlyn odkúpili bratia Dräxlerovci a hneď v tom istom roku vymenili mletie pomocou mlynských kameňov za valcové. Na tomto princípe pracoval mlyn až do druhej polovici minulého storočia. Táto technická pamiatka v Peťove stojí dodnes v tesnej blízkosti nového cestného mosta cez rieku Ipeľ a čaká na záchranu a potom na ďalšie využitie.
