alt : header1.swf



Fri07192019

Posledná aktualizácia23:47:48

Obetavosť otca a syna medzi rodnými

Hamali013. augusta 1812 zomrel v Sarvaši spisovateľ, pedagóg a národný buditeľ Martin Hamaliar. Mnohí slovenskí vzdelanci zohrávali v počiatkoch osídľovania Slovákov na Dolnej zemi v duchovnom, hospodárskom, národno-kultúrnom, školskom a osvetovom živote svojich krajanov nezastupiteľnú úlohu. Zlatým písmom do dejín...

Kým prví prichádzali do duchovnej služby rovno zo Slovenska, ich potomkovia sa ujali služby až tam. Často to boli dvojice otec a syn (Markovicovci, Tešedíkovci, Haanovci, Stehlovci, Seberíniovci, Hrdličkovci, Martišovci, Linderovci...) Príkladom ďalšej dvojice - otec a syn, ktorí pôsobili medzi Slovákmi na Dolnej zemi, boli aj Hamaliarovci. Obidvaja sa síce narodili na Slovensku, ale rozhodujúcu časť svojho života a pôsobenia zakončili medzi rodákmi na území terajšieho Maďarska a Srbska.

Hamaliarovci si svojou duchovnou činnosťou postavili na Dolnej zemi pomník

Hamali02Cirkevný spisovateľ, superintendent Martin Hamaliar starší sa narodil 9. novembra 1750 v Bátovciach (Hont) v roľníckej rodine. Základné vzdelanie získal v rodisku a v Devíčanoch (vtedy Prandorf) u Juraja Bobora (donat a gramatiku) a v štúdiách pokračoval v Banskej Štiavnici (syntax), Gemeri (rétoriku), Levoči (filozofiu) a evanjelickú teológiu ukončil v Bratislave. Po zložení kandidátskej skúšky dostal 160 zlatých Palmovského štipendia a v rokoch 1774-77 pokračoval v štúdiu v Jene. Medzitým bol vychovávateľom dvoch synov a troch dcér J. Hellenbacha v Horných Semerovciach. V roku 1778 bol zástupcom riaditeľa na gymnáziu v Banskej Štiavnici a v tom istom roku sa oženil s chovanicou bystrického farára Jána Krištofa Andersa - Zuzanou Chovanovou. O tri roky neskôr bol inštalovaný za farára vo Veľkom Krtíši. Roku 1784 sa vrátil za farára nemeckého zboru do Banskej Štiavnici. Počas pôsobenia vo Veľkom Krtíši sa jeho manželke Zuzane narodil 17. októbra 1783 syn Martin.

Superintendentom banského okolia

V čase pôsobenia v Banskej Štiavnici (1796-1803) vykonával funkciu superintendenta banského dištriktu. Počas Hamali03pôsobenia v tomto meste bol iniciátorom založenia kňazského sirotsko-vdovského ústavu. Keď v roku 1803 sa demänovský rodák Daniel Bocko vzdal v Sarvaši farárskeho povolania, nastúpil tam na miesto neho Martin Hamaliar. Aj tam, až do roku 1806, kedy dostal porážku, nepretržite zastával funkciu superintendenta uvedeného dištriktu. Z Banskej Štiavnice ako i z nového pôsobiska vykonal niekoľko vizitácií hornouhorských cirkevných zborov, posvätil kostoly a ordinoval farárov. Medzi nimi napríklad roku 1799 takto vysvätil za farára neskoršieho superintendenta Pavla Jozeffyho a evanjelikom v Torži v Báčke odporučil slavistu Juraja Ribaya za svojho farára. V kňazskom povolaní pracoval až do svojej smrti, keď mal po svojom boku viacerých kaplánov. Krátky čas po jeho boku slúžil aj jeho starší syn Martin. Mladší syn bol lekárnikom v Békeši a jediná dcéra sa vydala za Pavla Kuzmu, farára v Jabloňovciach (vtedy Horný Almáš). Martin Hamali04Hamaliar starší bol uznávaným cirkevným činiteľom, výborným kazateľom a náboženským spisovateľom. Svoje práce uverejňoval v latinčine, nemčine a biblickej češtine. Niekoľko diel zanechal v rukopise. V nemčine vydal homiletickú príručku, venoval sa cirkevnému právu, o čom tiež vydal knižku. Ďalej vydal Agendu, t. j. Poržádek Prác Cyrkwjch Evagelickych (1788), Materialien zum offenti. Unterricht in Kirchen und Schulen (Saská Kamenica,1790), Degradibus consanguineitasis et Affinitatis, Pašijové veršíky (Prešporok, 1805), Dra M. Luthera menší katechismus s histórií náboženství (1814), ďalej vydával básne, pastierske listy a náboženské piesne, medzi nimi Dvě nábožní písné (1806).

Zlatým písmom zapísaný do slovenských národných dejín

Pred odchodom na Dolnú zem (roku 1803) s Bohuslavom Tablicom a Jurajom Palkovičom bol pri bratislavskom evanjelickom lýceu spoluzakladateľom Katedry reči a literatúry slovenskej, ktoré sa obe stali centrom prvej generácie slovenského národného obrodenia. V roku 1801 sa do dejín slovenského evanjelického školstva a národného života Hamali05zapísal návrhom a obežníkom adresovaným cirkevným zborom, so žiadosťou o podporu na založenie Slovanského inštitútu (Institutum slavicum) - Slovenskej učenej spoločnosti, ktorej návrh vtedy ešte neprešiel (až roku 1810 bola B. Tablicom založená Učená spoločnosť banského okolia) a uvedenej katedry, ktorá mala neopakovateľný význam v slovenských národných dejinách. Za prvého profesora osobne vymenoval Juraja Palkoviča. V Sarvaši, kde Martin Hamaliar st. 3. augusta 1812 zomrel, dôsledne zreorganizoval aj evanjelické školstvo, na ktorého základoch pokračovali jeho nasledovníci. V tomto dolnozemskom meste, ktoré založili slovenskí evanjelici roku 1722 a v ktorom dlho zásluhou nich prevládal Hamali06slovenský charakter, Martin Hamaliar dôsledne od svojho príchodu zorganizoval aj slovenské evanjelické školstvo, na ktorého základoch budovali jeho nasledovníci. Tu presne po 90 rokoch po založení mesta, 3. augusta 1812 zomrel a tu je aj pochovaný.

Pokračovateľom medzi Slovákmi na Dolnej zemi bol jeho syn Martin Hamaliar, ktorý sa narodil, ako je už uvedené, vo Veľkom Krtíši. Základnú školu navštevoval v Banskej Štiavnici a ďalej študoval na evanjelickom lýceu v Banskej Bystrici, reformovanej akadémii v Lučenci, evanjelickom lýceu v Bratislave, od roku 1805 na univerzite v Jene.

Začínal ako kaplán v Sarvaši

Po skončení štúdia bol najskôr kaplánom v Sarvaši a roku 1807 bol pozvaný za prvého farára do Slovákmi novozaloženej Padiny, ležiacej na Vojenskej hranici v Banáte. Martin Hamaliar ml. hneď po svojom príchode tu vynikal horlivosťou a už roku 1808 vymohol od vojenských a štátnych vrchností, že sa sem mohlo prisťahovať ďalších 80 slovenských evanjelických rodín pochádzajúcich z viacerých hornouhorských stolíc. Príchod Martina Hamaliara do Hamali07Padiny znamenal aj položenie základov cirkevného zboru, ktorý bol dovtedy dva roky administrovaný farárom zo susednej Kovačice, zabezpečil jeho upevnenie a istotu, že tunajší ľud bude mať záruku slobodného vyznávania náboženstva v slovenskom duchu. Ďalšou zásluhou tohto veľkokrtíšskeho rodáka bolo, že počas návštevy arcivojvodu Ľudovíta (Ludwig), ktorý vtedy navštívil neďaleko sídliaci vojenský regiment, Martin Hamaliar ho oslovil a požiadal v mene slovenských osadníkov, ktorí tu trpeli nedostatkom vody, aby im boli na náklady štátu vykopané hlboké studne. Táto požiadavka bola splnená až po roku 1814, kedy Martin Hamaliar nastúpil za farára do Kovačice a jeho miesto v Padine zaujal farár z Báčskeho Petrovca Ján Stehlo.

Po Padine až do skonania v Kovačici

Hamali08V čase pôsobenia v Padine sa Martin Hamaliar stal v roku 1810 členom Tablicovej Učenej spoločnosti banského okolia. V Kovačici pôsobil dvadsaťjeden rokov a v rokoch 1816-1820 bol aj školským dekanom a až do svojej smrti (1835) konseniorom békešsko-banátskych evanjelických cirkevných zborov. V zápisnici z kanonickej vizitácie vykonanej roku 1818 superintendentom Adamom Lovichom sa okrem iného píše, že vo svojich kázňach vždy dôsledne napísaných, cirkevníkov nabádal k pobožnosti, poslušnosti, mravnosti a hriešnikov rázne napomínal. Všetky náboženské obrady a vyučovanie konfirmandov vykonával vzorne. Zo zápisnice ďalej vyplýva, že bol učeným, výrečným a uctievaným mužom, ktorému jeho otec zanechal veľký vzor nasledovania. Superintendent Lovich po návšteve všetkých banátskych zborov vyzdvihol zásluhy a schopnosti Martina Hamaliara a odporúčal ho zvoliť za zástupcu seniora.

Chrámom si postavil pomník

Potom, keď sa ním roku 1820 stal, zásluhou jeho úsilia Kovačičania začali stavať nový kostol. Keď sa v októbri roku 1824 kládol základný kameň kostola, cirkevníci spievali Hamaliarom k tejto príležitosti zloženú pieseň. Rovnakú pieseň Hamali09a verše zložil aj pri posvätení chrámu roku 1828, ktoré vydal tlačou. Zložil i nápis na chrám, ktorý dlho stál na ňom. Jeho zásluhou bol roku 1836 zriadený aj samostatný banátsky evanjelický seniorát, ktorého sa už Martin Hamaliar ml. nedožil, lebo rok predtým, 13. septembra 1835 v Kovačici zomrel. V knižne vydaných dejinách kovačického evanjelického zboru v roku 1928 sa ich autorovi Jánovi Čaplovičovi žiadalo v nich napísať: „Jeho hrob sa nachodí niekde v starom cintoríne, bez pomníka, zabudnutý, ale jeho pamiatka nemôže zapadnúť do zabudnutia. Veď chrámom si postavil pomník, ktorý si kovačický zbor postavil najviac jeho pričinením a pod jeho vedením“.

Text a foto: Ján Jančovic

O ďalších sto významných slovenských osobnostiach, ktoré v začiatkoch osídľovania Dolnej zemi ovplyvnili život,
prácu a prežitie svojich krajanov, sa dočítate v najnovšej knihe JÁNA JANČOVICA, ktorá vyjde onedlho
vo vydavateľstve Matice slovenskej a má názov PRETVORILI DOLNOZEMSKÚ ROVINU. V druhej časti tejto knihy budú
zastúpené niektoré neskoršie a súčasné slovenské dolnozemské osobnosti, ktoré vyrástli na priekopníckom diele svojich predchodcov
a v súčasnosti patria v rôznych oblastiach ľudskej činnosti medzi popredných odborníkov vo svojich krajinách.