Markovicovci na Dolnej zemi a v Česku
Matej Markovic st. - osvietenský filozof a veršovec ● Bohoslužobný „Markoviczov Porádek“ ● Formoval život sarvašskej obce ● Žiakov vychovával k národnému povedomiu ● Sarvašský rodák Matej Markovic ml. založil českú evanjelickú cirkev ● Pre deti vydal „Malý katechizmus evanjelický“ (Praha 1785)
Matej Markovic st. - osvietenský filozof a veršovec
V prvopočiatkoch osídľovania Dolnej zemi, zohrávali medzi tam usadenými Slovákmi významnú ľudovýchovnú a národnobuditeľskú úlohu farári a učitelia, prichádzajúci priamo zo Slovenska. Jedným z nich bol aj Matej Markovic, ktorý sa stal v roku 1734 v poradí druhým evanjelickým farárom Slovákov v Sarvaši (prvým bol Ondrej Hrdina). Tento ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovec sa narodil 27. 2. 1707 v Dobrej Nive. V rokoch 1715-16 navštevoval školu v Dobroči, 1717-21 študoval v Banskej Štiavnici, 1721-22 v Dvorníkoch, 1722-25 v Banskej Bystrici, 1725-28 opäť v Banskej Štiavnici, 1728-31 v Bratislave a nakoniec v rokoch 1731-33 dokončil teológiu v Nemecku - Jene. Hneď po skončení štúdia sa najprv stal vychovávateľom v šľachtickej rodine Podmanickovcov v Asóde a krátko aj kazateľom v gemerskom Štítniku.
Formoval život sarvašskej obce
Už v roku1734 ho slovenskí evanjelici v Sarvaši povolali za svojho farára, kde sa tento vynikajúci duchovný pastier stal postupne nielen vedúcim predstaviteľom evanjelického cirkevného spoločenstva, ale aj formovateľom života celej sarvašskej obce. Matej Markovic zaviedol v cirkvi matriku a upravil bohoslužobný poriadok. Tento dodnes písomne zachovaný a tiež podľa neho pomenovaný „Markoviczov Porádek“ obsahuje deväť bodov, v ktorých dáva ľudu s vľúdnosťou, ale pritom aj s otcovskou prísnosťou návod, ako sa majú cirkevníci držať pri bohoslužbách, doma, v spoločnosti, napr. na svadbách, krstinách, pohrebe, ďalej zatracuje a trestá niektoré bludy, hriechy, zlé obyčaje a predsudky, ktoré sa v čase jeho pôsobenia v Sarvaši vyskytovali. Písomne predkladá tiež povinnosti úradných osôb, jednotlivých členov cirkvi, predovšetkým však rodičov, aby sa snažili vychovávať svoje deti k zbožnosti.
Žiakov vychovával k národnému povedomiu
V čase jeho príchodu triedy v škole boli ešte koedukované, on ich v roku 1740 navrhol rozdeliť podľa pohlavia, čím cirkev bola nútená zriadiť dve školy. Ľudovýchovnú prácu a vzdelávanie mládeže pokladal za svoju prvoradú a srdečnú záležitosť, veď so svojimi krajanmi bol zrastený nielen rečou, ale aj srdcom, čím bol aj príkladom pre svojho zaťa Samuela Tešedíka. Okrem už spomenutých bohoslužobných poriadkov roku 1750 obšírne napísal obecné a cirkevné zákony pre potreby obce a cirkvi, ktorých plnenie bezpodmienečne, ako popredný duchovný predstaviteľ Sarvaša vyžadoval. Popri tom že bol energickým a odvážnym cirkevným a obecným predstaviteľom, bol medzi ľudom obľúbeným kazateľom. V roku 1754 ho zvolili za seniora peštiansko-békešského seniorátu.
Prejavil sa aj na poli literatúry. Písal po latinsky a v slovakizovanej češtine (bibličtine). Je jedným z priekopníkov nášho osvietenstva, keď v Sarvaši vyvíjal rozsiahlu ľudovýchovnú a organizátorskú činnosť a popularizoval vedecké poznatky. Po príchode na Dolnú zem písal topograficko-historické práce Notae historicae o obci Sarvaš, o cirkvi, o slovenskom starom kostole, v ktorom kázaval po slovensky. Svoje práce „Jelen dychtíci po tekoucích vodách aneb svatý Otčenáš“ (1746), „O potřebe navštěvování domů“ (1747), „Píseň trouchlivá o kobylkách“ (1749), „Sloup ohnivý, křesťanské Israelity na cestách sprovázejíci“ (1752), „Historia cirkevní Starého i Nového zákona“ (vyšla po jeho smrti r.1765), určil predovšetkým dolnozemským Slovákom. Diela Brevis relatio de natura et indole regionis campestris... (Krátka správa o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja...) sa týka podnebia, pôdy, živočíšstva tohto kraja a histórie osád.
V roku 1997 vydal časopis Dolnozemský Slovák č. 3 ako svoju prílohu preklad z roku 1748 s názvom „Krátka správa Mateja Markovica o prírode a vlastnostiach rovinatého kraja, ktorý dve veľmi dobre známe dácke rieky Maruša a Körös, ako kraj hojne navštevovaný, obtekajú“. Niektoré jeho práce zostali v rukopisoch. Napríklad „Kratičká historia království uherského vo verších“ (1745), „Vypsání stolíc královstva uherského“. Tieto diela napísal ako pomôcky pre žiakov, aby im uľahčil učenie vlastivedy, kde v Uhorsku žili Slováci. Veršovanými učebnicami zemepisu a dejepisu sa snažil šíriť ideológiu slovenskej národnosti (autochtónnosť Slovákov Uhorska) a žiakov vychovávať k národnému povedomiu. Sledoval aj dobové názory na sedliacky stav a svojim voľným, tvorivo doplneným prehľadom z nemčiny „Píseň o chvále stavu sedláckeho“ (1752) vyzdvihol jeho význam pre spoločnosť. Táto práca je slávou i obranou sedliackeho stavu dávno pred jozefínskymi reformami a rozkladom feudalizmu v Uhorsku.
Zavedením učebných predmetov dejepisu, zemepisu a vlastivedy aj na základných cirkevných školách predstihol všetky neskoršie školské predpisy a zákony v tomto smere. Cenné je i jeho slovensko-slovanské povedomie. Slovanov odvodzuje od slova „sláva“, chváli slovenský jazyk a vo svojej práci poukázal podobne ako Štefan Leška na množstvo slov, ktoré Maďari prevzali od Slovákov. Jeho umelecky nenáročné práce tvoria predstupeň slovenského osvietenského klasicizmu. Možno ho smelo pokladať aj za jedného zo zakladateľov slovenskej dolnozemskej literatúry. Matej Markovic st. zomrel 14. 4. 1762 v Sarvaši. Neskôr po stopách svojho otca pokračoval jeho syn Matej.
Sarvašský rodák Matej Markovic ml. založil českú evanjelickú cirkev
Kým dobronivský rodák, farár, ľudovýchovný pracovník, osvietenský filozof a veršovník Matej Markovic st. prišiel roku 1734 medzi dolnozemských Slovákov do Sarvaša zo Slovenska, jeho syn Matej Markovic, narodený 25. 3. 1752 v Sarvaši, po štúdiách odišiel medzi svojich rodných opačným smerom. Roku 1776 stal sa evanjelickým farárom v Pustých Úľanoch, kde pôsobil do roku 1782. Keď po vydaní tolerančného patentu Jozefom II. roku 1781 začala po prehratej bielohorskej bitke znovu ožívať aj evanjelická cirkev v Česku, do Prahy hľadali vhodného farára, ktorý ovládal českú a nemeckú reč. Dlhé roky pred Bielou horou pôsobili v Česku ako protestantskí kazatelia viacerí rodáci zo Slovenska. V roku 1782 tam vznikol najskôr vojenský evanjelický zbor, do ktorého sa prihlásili aj rodiny z Prahy a okolia. Pri obsadení miesta evanjelického farára v pražskom cirkevnom zbore zohral rozhodujúcu úlohu Michal Institoris - Mošovský, ktorý vtedy pôsobil v Bratislave. Pražania ho prvého oslovili, aby sa stal farárom ich začínajúceho evanjelického zboru. On však túto ponuku zdvorilo odmietol, ale poradil im, ako majú postupovať. Medzi tým sa cez Prahu vracal zo štúdií v Nemecku Juraj Ribay, ktorému tiež ponúkli miesto svojho kazateľa. Ten by túto službu bol aj prijal, ale podmieňoval ju najskôr ordinovaním za farára v Uhorsku. Ukázalo sa, že Michal Institoris mal u pražských evanjelikov pri obsadzovaní farárskeho miesta rozhodujúce slovo. Keď sa naňho obrátili, aby im pomohol v tomto probléme, skúsený Institoris im odporúčal, aby miesto farára v pražskom evanjelickom zbore, v ktorom členmi boli aj nemeckí hovoriaci členovia, obsadili farárom, ktorý ovláda češtinu aj nemčinu. A keďže o takom na Slovensku vedel, žiadal preňho splniť aj existenčné podmienky. Bol to predovšetkým byt, ročný plat 600 zlatých a súhlas vrchnosti.
Zo Slovenska do Česka
Takýmto kandidátom na toto miesto sa stal Institorisom odporúčaný Matej Markovic, pôsobiaci už šesť rokov v Pustých Úľanoch. Keď pražskí evanjelici v novembri 1782 dostali od vrchnosti povolenie zriadiť si český evanjelický zbor, hneď na to poslali Matejovi Markovicovi pozvanie za ich farára. Ten pozvanie prijal a pred Vianocami v roku 1782 prišiel s celou svojou rodinou (manželkou a dcérou) na ťažkom furmanskom voze do Prahy. V Prahe sa mu narodili jeho ďalšie dve dievčatá. Jeho nástup nebol taký jednoduchý, ani po schválení guberniou. Prestup katolíkov na evanjelickú vieru sťažoval dvorný dekrét, podľa ktorého tieto prestupy schvaľoval po niekoľkotýždňovom podaní dovtedajší katolícky správca. Týmto sa zabraňovalo hromadným prestupom katolíkov a tak členov evanjelického zboru na udržanie si svojho duchovného vodcu bolo stále málo. Popri týchto začiatočných vnútrocirkevných ťažkostiach zbor a farár stále zápasil s katolíckou vrchnosťou a z nepravdivých obvinení bol roku 1783 Matej Markovic suspendovaný a až v novembri 1783, keď sa dokázala nepravdivosť obvinení, vrátil sa na svoje miesto. Vnútrocirkevné problémy spočívali aj v tom, že pražskí evanjelici žiadali zjednodušený spôsob bohoslužieb podľa tradície z husitského obdobia. Bohoslužobné poriadky zavedené Lutherom a praktizované na Slovensku sa im zdali blízke katolíkom a tak viacerí prestúpili ku kalvínom. Týmto sa zbor oslabil nielen početne, ale aj finančne, čím Matej Markovic nedostával vokátorom prisľúbený plat a tak chcel Prahu opustiť. Znovu však zaúradoval Michal Institoris, ktorý presvedčil Markovica, aby tam zostal, že sa pomery upravia, čo sa nakoniec aj stalo. Už v roku 1783 aj zásluhou zbierok s cudziny sa zbor postavil na nohy a zakúpil si väčší meštiansky dom na Truhlářskej ulici pre potreby modlitebne a fary. Dovtedy sa bohoslužby konali v paláci grófa Wurmsera. Slávnostné bohoslužby s posvätením modlitebnice sa konali na svätodušnú nedeľu 9. 5. 1784, keď to všetko vykonal Matej Markovic. Boli to prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi vo vlastnom objekte. Český evanjelický zbor poskytol tieto objekty aj nemeckému cirkevnému a vojenskému evanjelickému zboru. Nemeckí evanjelici si chceli založiť vlastný evanjelický zbor, ale ich požiadavku konzistórium vo Viedni roku 1786 zamietlo. Potom sa Nemci s Čechmi dohodli na spoločnej „Evanjelickej civilnej cirkvi“, ktorú podpisoval aj Matej Markovic. Nakoniec sa po rokoch nemeckí evanjelici roku 1790 oddelili a zriadili si svoj zbor. Predtým roku 1786 Krajinská vrchnosť neschválila nomináciu Mateja Markovica na funkciu superintendenta, do ktorej bol schválený.
Položil základy českej evanjelickej obce
V roku 1786 a roku 1793 bol však seniorom. Matej Markovic bol v mnohom podobný ako jeho otec v Sarvaši tým, že okrem iného písomne vydal aj „Pořádek“, podľa ktorého sa konali prvé bohoslužby českej evanjelickej cirkvi v jej vlastnom modlitebnom dome. Usiloval sa o náboženskú toleranciu, vybudoval prvé základy českej evanjelickej obce po stránke organizačnej, liturgickej a vieroučnej. Tomuto účelu slúžila aj jeho literárna činnosť, v ktorej tiež pokračoval po stopách svojho otca. Zaslúžil sa o vydanie Spisu Michala Institorisa-Mošovského „Listovní odpoveď k Augsburského vyznaní Čechům a Moravanům na jejich otázku, jestli lámaní chleba při Večeři Páně potřebné, s přídavkom české Confesii Maximiliánovi II., cisáři, roku 1575 podané“, preložil spis Innocens apostata (Praha 1783), ktorého obrana bola evanjelického učenia. Z nemčiny preložil časť diela profesora katolíckej teológie Gašpara Royka o kostnickom koncile. Jeho vlastné dielo: Zpráva, kterak a jak má se prohlašujúci se evanjelik svému examinujícimu kňezi katolíckemu odpovídati (Praha 1783; Nevinný odpadlec (Praha 1783); Dekrét sněmu Kostnického o přijímaní pod jedním spůsobem (Praha 1783); Písně duchovní (Praha 1783); Kázaní na epištolu v neděli druhou po Králich... (Praha 1785); Hlavní otázky pro prvotiny u stolu Páně (Praha 1791). Z hľadiska cirkevného bol najvýznamnejší ním vydaný spevník, do ktorého včlenil 175 piesní Tranovského Cithary sanctorum a doplnil ho modlitbami. Pre deti vydal „Malý katechizmus evanjelický“ (Praha 1785) a v rukopise zostal jeho český preklad K. K. Sturma „Kochání se s Bohem i jeho verše“. Za jeho literárnu činnosť reagovala katolícka cirkev žalobami. Po vydaní jeho Zprávy.... bol obžalovaný u samotného dvora a ako je už uvedené, v auguste 1783 na najvyšší príkaz aj zbavený úradu, ale onedlho oslobodený. Do Prahy prišiel Matej Markovic keď mal 30 rokov a pôsobil tam jedenásť rokov. Zomrel 25. 8. 1793 ako farár a senior českej evanjelickej cirkvi a pochovaný ja na karlínskom cintoríne. Cirkev mu na jeho pamiatku a za činnosť umiestnila v modlitebni dosku (teraz kostol u Salvátora) s textom: „Na věčnou památku muži božímu, ctihodnému, vysoce učenému, dobře zasloužilému Matějovi Markovicovi, zdejšímu kazateli cirkve české pražské evanjelické podle Augšpurského vyznání, jenž sa narodil 25. března 1752 v Sarvaši v Uhrách, zastávaje skrz 6 let duch. pastířsky ouřad v cirkvi evanjelické Pusta-Fődymešské, do Prahy povolán léta 1783 první cirkev českou evanjelickou založil v Praze, a u ní skrze 10 let kazatelský ouřad konaje, odebral se do slávy večné dne 27. měsíce srpna léta Páně 1793, u věku svého 41 let a 5 měsícu. Táto památka učinená jest augšp.konfes. Daniel 12,3.“
Po smrti Mateja Markovica na čele Evanjelického cirkevného zboru v Prahe stál potom na Dolnej zemi, v Dunaeďháze a v Malom Kereši pôsobiaci a kosti zložiaci Štefan Leška.
Ján Jančovic
Literatúra:
Haluka, P. : Slovenský evanjelický a.v. cirkevný zbor v Prahe (História zboru k 60.výročiu jeho založenia), Praha 2007.
Slovenský biografický slovník IV. zv. M-Q. MS Martin. 1990.