alt : header1.swf



Thu10172019

Posledná aktualizácia20:05:17

Z kolísky do Békešskej Čaby

straci01Úteky novohradských poddaných na Dolnú zemNovohrad kolískou sťahovania SlovákovO odchode do južnejších stolíc už koncom 17. storočia svedčia aj niektoré súpisy poddanských zbehov z Novohradskej stolice.Novohradčania v B. ČabeStracinčania Prístavkovci pretrvávajú v Čabe doteraz

Úteky novohradských poddaných do Békešskej Čaby

Už koncom 17. storočia boli zaznamenané úteky slovenských poddaných zo severných stolíc Uhorska do nižšie položených južných stolíc, neskôr začiatkom 18. storočia až po Dolnú zem. Bola to forma odporu poddaných proti zemepanskému útlaku, vykorisťovaniu a v nejednom prípade aj proti náboženskému prenasledovaniu. Počet utečencov bol vysoký a preto zemepáni stupňovali úsilie, aby úteky zamedzili. V roku 1723 bol prijatý aj zákon, podľa ktorého sa rozšíril zákaz sťahovania aj na nešľachtických taxalistov, ktorí boli v zmluvnom pomere. Mal aj viacero iných opatrení. Poddaní i napriek tomu utekali. Chodili z jedného miesta na druhé a kým sa definitívne usadili, vymenili často viacerých zemepánov. V období rokov 1715 - 1720 sa v niektorých dedinách vymenilo obyvateľstvo aj trikrát. Vlna utečencov po roku 1711, ktorá sa rozšírila na viaceré stolice, strhla aj Slovákov v husto osídlených severných oblastiach Novohradskej stolice. Tu v období znovuosídľovania mali prevahu malé usadlosti. Väčšina župných straci11zemepánov mala 4 - 8 poddanských usadlostí.

Relatívny pokoj mali evanjelici na územiach obsadených Osmanskou ríšou, vtedy v určitom čase sa mohli slobodne priznávať k svojmu vierovyznaniu. Čoskoro sa dostavil pre evanjelikov prekvapujúci úder. Na sneme uhorskej šľachty už v roku 1619 presadili a začalo odvtedy platiť heslo „Cujus regio, ejus religio, podľa ktorého zemepán rozhoduje nielen nad majetkom a životom poddaných, ale aj nad ich dušou. Jednoducho povedané, keď šľachtic z politických alebo iných dôvodov prestúpi na katolícku vieru, musí tak urobiť aj jeho poddaný. Katolícke vrchnosti evanjelikom násilne odoberali kostoly a nové mohli stavať len s veľkými ťažkosťami, nútili ich svätiť katolícke cirkevné sviatky, zúčastňovať sa na procesiách, platiť katolíckym kňazom za cirkevné obrady, evanjelickým kňazom znemožňovali styk s dcérocirkvami a fíliami. V Novohrade poznáme niekoľko takých násilných udalostí. Napríklad v Hornom Tisovníku dal roku 1755 gróf Balaša postaviť katolícky kostol a faru, farárovi udelil výčapné právo s podmienkou, že bude neprenosné, aby mohol lepšie „obracať“ luteránov. V roku 1780 prišiel lučenský dekan aj so slúžnym do Českého Brezova vymerať pozemok pre kostol a faru, sekerou spoločne vnikli do evanjelického kostola a zabavili ho pre katolíkov, hoci v obci žila iba jedna katolícka rodina. Ďalší prípad je z Turieho Poľa, kde si v roku 1762 chceli postaviť nový evanjelický kostol. Podľa nariadenia vrchnosti, na jeho postavenie mohli použiť stavebný materiál iba zo starého kostola. Keď v noci tajne navozili kamene, šikanovali ich a ďalšie stavebné práce na kostole mohli prebiehať iba s vojenským dohľadom. Nekatolíkov neprijímali ani do cechov. V roku 1717 všetkých mužov z Budinej doviedli do Haliče a držali ich pod nátlakom tak dlho, kým nesľúbili poslušnosť divínskemu katolíckemu farárovi. Evanjelický kostol chceli odobrať aj obyvateľom Veľkých Stracín, zabránil im v tom pred dverami kostola so šabľou v ruke stojaci miestny zeman Baltazár straci02Čemický. Medzi rokmi 1715-1721 zobrali protestantom v Uhorsku 140 kostolov a toto pokračovalo až do vydania tolerančného patentu.

A tak poddaným utekajúcim od svojich zemepánov nezostávalo nič iné, ako pri útekoch zamlčať svoju identitu a k tomu bolo najvhodnejšie zmeniť si priezvisko podľa už uvedeného príkladu. Doteraz pretrvávajúce priezviská sú názorným dokladom, že najviac dolnozemských Slovákov, teraz už rozptýlených po rozsiahlom území Dolnej zemi, má prevažný pôvod z Novohradu. Ide o tieto priezviská:

Z Novohradu: Ábelovský, Jábelovský (Ábelová), Agársky, Agárdi (Agárd - MR), Apatócky (Opatová), Bánsky (Banka = Bánk), Bíran, Bírsky (Bír - MR), Brezovský (Suché Brezovo), Brusnický (Brusník), Bukran (Bukra = Bokor - MR) Bušinský (Bušince), Častvan (Častva, Časta - MR), Dobrocký (Dobroč), Ebecký (Obeckov), Ďarmocký, Jarmocký (Balašské Ďarmoty), Gengelacký (Dengeleg - MR), Guťan (Guta- Galgaguta, MR), Hrabovský (Hrabovo, teraz časť Kalinova), Hracký (Hradský, Hrad-Modrý Kameň, Divín), Hradiský (Hradište), Chrťan (Chrťany), Kišgeci (Kišgéc - MR), Kľačan, Kelečíni (Slovenské Kľačany), Kerestúrsky (teraz Nové Hony = Kerestúry), Kirť (Kürt = Erdökurt - MR), Krnáč, Krňan (Krná), Krtíška (V. Krtíš), Legindy, Legínsky (Legínd = Legénd - MR), Lehocký, Lehotský (Lehôtka), Lentvorský (Lentvora), Lešťan (Lešť), Lomen, Loman, Lomiansky (Veľký Lom), Ľuborecký (Ľuboreč), Madacký (Madačka), Málinka (Málinec), Mitňan (Mýtna), Nedelický (Nedelište), Nongrády, Neogrady (Novohrad), Ozdin (Ozdín), Parócaj, Pravický (Pravica), Peťanský (H. Peťany- Felsőpetény - MR) Píľan (Píla), Pilinský (Piliny - MR), Polichnaj, Polichňan (Polichno), Potran, Petran, Peterský (Pôtor), Prácky (Praha = Prága), Príbojský (Príboj), Rovniansky (Rovňany), Ružinský (Ružiná), Sečiansky (Sečany), Selčáni, Selský (Selce), Seňan (Senné), Sirácký (Szirák - MR) Stracinský (Malé a Veľké Straciny), Sklabinský (Sklabiná), Slatinský (Slatinka pri Pôtri), Strehársky, Strehár, (Dolné a Horné Strháre), Strehovský (Dolná a Horná Strehová), Sudický, Súdi (Sudice = Szügy - MR), Šápsky (Šápov = Nógrádsáp - MR), Šuľan (Šuľa), Tisovan, Tisovský (Horný Tisovník), Točnický (Točnica), Turan (Turie Pole), Tomášovský (Tomášovce), Uderian, Udornaj (Uderiná), Uhorskaj (Uhorské), Veňarský, Veniarsky, Veňarec (Veňarec = Vanyarc - MR), Vereš, Vereský (Červeňany, predtým Vereš), Závada, Závadský (Závada), Zeleňanský (Zelené), Zlievovský (Malé a Veľké Zlievce), Zombori, Zomborský (Zombor), straci12Žihľavský, Žihľava (Žihľava, teraz časť Pôtra).

Novohrad kolískou sťahovania Slovákov

O odchode do južnejších stolíc už koncom 17. storočia svedčia aj niektoré súpisy poddanských zbehov z Novohradskej stolice. Tieto súpisy sa zachovali z roku 1720 a 1723. Okrem mena poddaného, ktorý ušiel, obsahujú aj mená svedkov, čo útek dosvedčili, meno bývalého zemepána, údaj pred koľkými rokmi poddanský zbeh ušiel, kde sa usadil a meno nového zemepána. Z Novohradskej stolice sa z roku 1720 zachovali aj okresné súpisy poddaných, ktorí ušli zo všetkých štyroch vtedajších okresov stolice. Napríklad okres Lučenec vykazuje 542, okres Modrý Kameň 329 (Sirácky vykazuje iba 315, nezarátal v ňom Žihľavu, z ktorej ušlo 16 rodín), Fiľakovo (tu nezarátal Hrabovo, teraz časť Kalinova, stadiaľ ušli štyri rodiny), správne je teda 318, Sečany 242, čo je dovedna zo všetkých okresov 1431 poddanských rodín, čo odpovedá počtu viac ako 7000 utečencov. Podľa súčasného územno-správneho členenia najviac poddaných zo slovenskej časti Novohradu ušlo z terajšieho okresu Veľký Krtíš, keď napríklad iba zo samotného Veľkého Lomu to bolo až 63 rodín, čo bola polovica obyvateľov a z Horných Strhár 38, Šule 27, Pravice 26. Ján Sirácky poznamenáva, že súpisy pritom nezaznamenali všetkých poddaných, ktorým Novohrad poslúžil len ako prechodná stanica, čo naznačuje, že v archívoch nie je k dispozícii úplný materiál. Aj napriek tomu uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že Novohradská stolica sa stala príchodom nových osadníkov najviac v tom čase obývanou, ale súčasne sa postupne stávala aj kolískou vysťahovania sa Slovákov na Dolnú zem.

straci03Aj keď pri sťahovaní Slovákov na Dolnú zem poznáme tri vlny, už prvá predstavuje počiatočné významnejšie pohyby obyvateľstva v Novohrade a Honte v posledných rokoch 17. storočia, svedčiace o značnom pohybe obyvateľstva a o vzniku nových evanjelických cirkevných zborov, ktoré noví slovenskí osadníci vytvárali v spustošených a vyľudnených obciach, najmä na juh od Ipľa. Magnáti a šľachtici, väčšinou evanjelického náboženstva, sa snažili svoj protest a odpor voči katolíckej cirkvi, ktorá bola vždy v presile dať najavo tým, že na domové pozemky vo svojom vlastníctve osídľovali Slovákov evanjelikov. V Novohradskej stolici, na území južne od línie medzi mestečkom Balašské ĎarmotyŠalgótarjánom, vzniklo postupne v 18. storočí početné, takmer kompaktné slovenské osídlenie, ako pokračovanie slovenského výbežku tzv. jednostranného prelomu. Zo slovenských zemepánov, ktorí tu usádzali slovenských poddaných to boli Podmanickí, Balašovci, Záborskí, Prónajovci. V niektorých zápisniciach zaoberajúcich sa útekom poddaných, termín návratu utečenca na rodnú zem sa viaže k vyhnaniu Turkov. V podobnej zápisnici je uvedené, že Ján Kyseľ z Veľkého Lomu ušiel ešte za panovania Turkov „ešte v prvej núdzi, keďže tu nemohol žiť, odišiel na Moravu“.

Pokračovaním súvislého slovenského osídlenia v Novohradskej stolici bolo osádzanie sa Slovákov ďalej na juh do Peštianskej stolice. Údaje zo súpisu poddanských zbehov z Novohradskej stolici z roku 1720 nám prezrádza skutočnosť, že aj sem najviac poddaných prišlo z Novohradskej stolice. Podľa výsluchu svedkov mnohí ušli už koncom 17. storočia..

Podľa lexikónu osád z roku 1773 existovali v Peštianskej stolici dva slovenské ostrovy. A. Petrov zistil prítomnosť Slovákov v 63 obciach Peštianskej stolice.

O sile osídlenia v tejto stolici Slovákmi je aj svedectvo Mateja Bela, ktorý vo svojich Notítiách Peštianskej stolice píše o Slovákoch, ktorí sem prišli, ako sa od seba odlišujú rečou a spôsobom života. Vyzdvihuje ich usilovnosť a plodnosť, že sa zdá, akoby sa „ani nenarodili, ale urodili ako obilie“. Ďalej píše, že „kolónie, ktoré vznikli pred dvadsiatimi alebo tridsiatimi rokmi, tak sa rozmohli, že môžu vypúšťať nové kolónie ako včely roje“. Píše aj o tom, že tunajší Maďari o tu usadených Slovákoch hovoria ako o šikovných a chytrých. „Okos Tót“, čiže „Múdry Slovák“.

straci04Novohradčania v Békešskej Čabe

V súvislosti so sťahovaním Slovákov z nášho územia počas feudalizmu, ďaleko na juh Uhorska, kde postupne vznikali významné slovenské ostrovy, sa zaužíval geografický pojem Dolná zem, ktorý historický vychádza z rovnoznačného maďarského názvu Alföld. Cez územie Novohradskej stolice prešlo najviac slovenských poddaných na svojej púti na Dolnú zem. Bola to najcharakteristickejšia cesta pre pohyby slovenského obyvateľstva južným smerom už od prvej, cez druhú až po tretiu vlnu. Zatiaľ čo slovenské stolice, najmä severnejšie boli začiatkom 18. storočia pomerne husto osídlené, Dolná zem bola po Turkoch takmer vyľudnená. Na porovnanie sa najčastejšie uvádza údaj, že kým v Turčianskej stolici žili na štvorcovom kilometri dve rodiny, ktoré platili daň, v Békešskej stolici na tri štvorcové kilometre nepripadala ani jedna takáto rodina. Pre túto stolicu je príznačná správa úradníka panstva v Ďule z roku 1896, v ktorej sa píše, že všetky osady za riekou Kereš sú neobývané a spustnuté V čase najväčšieho sťahovania Slovákov v druhej vlne do Peštianskej stolice, naskytujú sa slovenským poddaným veľké osídlovacie možnosti aj v Békešskej stolici, kde začína tretia vlna usádzania. Príchod evanjelických Slovákov začala organizovať ešte kráľovská komora, ale ich udomácňovanie už napomáhal Harruckern.

Bývalý zásobovací komisár cisárskych vojsk Ján Juraj Harruckern dostal roku 1719 za vojenské zásluhy vyše 70 tisíc jutár pôdy. Od roku 1695 do roku 1723 bolo územie Békešskej stolice celé majetkom cisárskej komory. Nový zemepán vyzval obyvateľov uhorskej krajiny, aby sa za priaznivých podmienok osadili v týchto krajoch, ktoré počas tureckých vojen spustli. Už dva roky predtým sa o veľkom množstve neobrobenej pôdy v tejto dolnozemskej časti krajiny dozvedeli podnikaví poddaní so slobodným sťahovaním a vybrali sa do týchto končín. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka - Ďurkoje z Hradišťa a ich súkmeňovec Jakub Valent (inak Belanka) z hontianskych Čeloviec. Roku 1717 sa prihlásili u kráľovského komorského prefekta v Segedíne a „prosili o dovolenie, aby sa jak oni, tak aj ich ostatní evanjelickí súkmeňovci, čo za nima prísť majú, na Čabe osadiť mohli“. Cesta týchto impopulátorov bola úspešná a domov sa vrátili s povolením usadiť sa. Roku 1718 pod ich vedením prichádzajú do Čaby prví osadníci z Malohontu, Novohradu a Veľkého Hontu a už v prvom roku tu evidujú 46 rodín s 230 členmi.

straci09V Békešskej stolici sa utečení poddaní zo Suchého Brezova, Tomášoviec a Veľkých Stracín objavili ešte pred založením Békešskej Čaby. Zoznam utečených poddaných z Novohradskej stolice (podľa M. Schneidera) udáva, že Lukáš Končok z Tomášoviec mal sem namierené už roku 1696, Ján Števkov zo Suchého Brezova roku 1716 a z Veľkých Stracín sem ušiel Matej Prístavok roku 1716, Ondrej Prístavok a Matej Mišo roku 1717. Do Ďomy /Gyoma/ z tej istej obce ušiel Martin Marko roku 1714, Tomáš Pístavok 1718, Juraj Prístavok a Matúš Galo roku 1719. A dokonca Pavol Mišov z Hornej Strehovej už roku 1706. Podľa toho istého zoznamu z Haliče ušiel Pavol Marcel do Ďuly (Gyula) roku 1712. Martin Benčík z Tomášoviec ušiel pod menom Tomášovský, až neskôr sa jeho rodina vrátila k pôvodnému priezvisku. Podobne aj Ján Benčo z Cinobane utekal pod priezviskom Bánsky a Matej Mánik pod priezviskom Libent.

Úryvok zo zápisnice - Vypočúvanie svedkov 20. mája 1748 v Novohradskej stolici v Ľuboreči. - Ján Mravík z Ábelovej, poddaný patriaci k eráru do divínského panstva, 50-ročný.

Ad 1 (k prvej otázke) „Vie istotne, že v Urodzenej Šľachtickej Novohradskej stolici, v Ábelovej žijúci Pavel Kiapeš so synom Jurajom, Ondrej Garaj s tromi synmi s Jánom, Ondrejom a Jurajom, Tomáš Mravík a Ján Mravík so synmi Štefanom a Pavlom, Peter a Matúš Marčok, boli večnými poddanými urodzeného pána Divínského“.

Ad 2 (k druhej otázke) „Vie dobre svedčiť, že Pavel Kiapeš asi pred piatimi rokmi odišiel so svojimi synmi do dediny Szajla do Urodzenej župy Hevešskej. Ondrej Garaj asi pred 20 rokmi do Urodzenej župy Peštianskej, do osady Čuvár so svojimi tromi synmi, s Jánom, Ondrejom a Jurajom. Ján Mravík s dvomi synmi, s Jurajom a Jánom asi pred šiestimi rokmi odišli do osady Čuvár, ale už býva na Sarvaši. Juraj Mravík začas slúžil v osade Guta, ale teraz už žije v Sarvaši. Matej Marčok s dvomi synmi, so Štefanom a Pavlom ešte za úradovania hospodárskeho správcu pána Mikulaiho odišli do Guty s dovolením nebohého správcu Pána Mikulaiho. Matej Sivok asi pred 26-timi rokmi ušiel do osady Čuvár. On sám už zomrel, ale jeho synovia ešte tam žijú. Syn Tomáša Lisku, Martin pred piatimi rokmi odišiel do osady Čuvár slúžiť“.

straci05O ďalšom pohybe novohradských Slovákov svedčí aj úryvok z vyšetrovacej zápisnice z 20. januára 1747 z Veľkého Lomu.

„...Poddaný, zvaný Mikuláš Kutej utiekol do Čongrádskej stolice do mestečka Vašarheľ...“, pod ruku jeho Exelencie Grófa Károlyiho a tam i dnes býva. Tak utečení poddaní, ako i jeho predkovia vždy slúžili rodine Balašovcov ako večne pripútaní“. Keď sa zemepánovi alebo stoličnému vedeniu podarilo chytiť svojho utečeného poddaného, prinútili celú obec, aby zaňho podpísala záručný list, ako to bolo v prípade Ďura Ďurču, obyvateľa Horných Strhár. „My niže podpísany... z vašej dobrej vúle vzali sme na porukovenství poddaného jeho Exelencie pána Grófa Pavla Balašu Ďura Ďurču, obyvateľa Horno-Strhárskeho, kterí z tej príčiny, že sestru svoju Račkovu a poddanú pána Ferenca Balašu z Dolných Strhár na Dolniu zem odviedol,... zaňho teda ručíme sa ponajprv; aby povinen bol oznámiť, kde jeho sestra na obydlení sa osadila. Po druhé... pak li by on aneb Deti jeho uskočili, povinní jich budeme panstvu ustaviť s našich vlastných nákladov. Čo jestli by sme zmeškali, dávame plnomocenství, aby z jakového koľvek statku a jímaní (majetku) našeho jak pohnutelného za dvesto zlatých za dosť... predtitulovaný pán Gróf sebe mohol dať učiniť skrz jedného pána solgabírova.

V zámku Modro - Kamenskom 4. máj 1744“

V súpise z roku 1717 sa Čaba ešte nespomína. Roku 1717 tam provizórne v podzemniciach bývalo 22 rodín, z ktorých Juraj Bánsky sa uvádza ako richtár. Aj keď len prvé 2 priezviská vyzerajú jednoznačne slovenské (Bánsky, Behan), ani o ostatných i keď znejú maďarsky, ale väčšinou po povolaniach Fazekas, Juhász, Mészáros, Molnár, Szabó, prípadne sú to pomiestne mená: Lévay, Kökény, Vas, alebo odvodené od národnosti, ako Tót, Török, či ďalšie Nagy, Veres, Varga, nemôžme jednoznačne povedať, že sú maďarské, lebo také isté priezviská nachádzame niekoľko storočí aj u Slovákov.

Súpis z roku 1720 vypovedá, že už vtedy z Novohradskej stolice ušlo do Békešskej župy 72 rodín poddaných. Tí sa sústredili na troch miestach, najprv v straci10Ďule 10, Ďome 1 a v Békešskej Čabe 61 rodín poddaných.

Ako je už uvedené organizátormi príchodu Slovákov do Békešskej Čaby (vtedy názov Čaba) boli iniciatívni impopulátori (Duna, Sekerka, Valent) a potom aj správca majetku Harruckernovcov Mikuláš Turóci. Podľa súpisu obyvateľstva, uskutočneného kráľovskou komorou v roku 1719, prvými oficiálnymi obyvateľmi Čaby bolo už 36 hláv rodín, ktorí na základe zmluvy z Harruckernom tu boli prví osadníci. Medzi nimi možno opäť nájsť aj slovenské mená z roku 1717: Juraj Bánsky, Behan (Beha), Mesároš, Molnár, Juraj, Jakub, Ján a Matej Tót (Tod).

Znovuosídlenie Čaby je dielom slovenských evanjelikov, ktorí na základe rôznych archívnych dokumentov pochádzali z Novohradu, Malého a Veľkého Hontu. V značnom počte sem prišli aj ich krajania, ktorí sa už v druhej vlne sťahovania usadili v Peštianskej stolici. Mnohí však prišli aj z Gemera, Turca a Zvolenskej stolice. A jednotlivo aj z iných stolíc Slovenska. Podľa Ľudovíta Haana sa obyvateľstvo mesta do konca 18. storočia zišlo až z 24 stolíc. Najviac rodín v prvopočiatku prišlo z Novohradu, a to 110. Tieto rodiny podľa jeho údajov pochádzali z Ábelovej, Banky (Bánk), Bodoňu, Českého Brezova, Poltára, Zeleného, Hradišťa, Dolnej Strehovej, Veľkých Stracín, Ozdína, Horných a Dolných Strhár, Tomášoviec, Mládzova, Turieho Poľa, Lešti, Sudíc, Ľuboreče, Lovinobane, Veňarcu, Uhorského, Rovnian, Siráku, Málinca, Veľkého Krtíša, Bercelu, Veľkej Vsi, Cinobane, Legíndu, Lučenca, Guty, Dobroča, Madačky, Uderinej.

V Čabe roku 1745 žilo už 2 740 Slovákov, roku 1773 - 6045, 1818 - 13 826 a roku 1885 - 27 865. Farár a historik Ľudovít Haan vo svojej pamätnici uvádza zaujímavý údaj, že tunajší Slováci i napriek mnohým chorobám, ktoré ich na týchto priestoroch postihli (v roku 1831 umrelo na choleru 1 651 Slovákov evanjelikov, 306 katolíkov, 51 starovercov (pravoslávnych) a 11 židov a v roku 1849 umrelo na tú istú chorobu 900 osôb), mnohí sa dožili vysokého veku. Tak napríklad do roku 1866 zaznamenali 45 vyše storočných, z ktorých Ján Gažo a Kata Hudecová sa dožili 110 rokov, Iľa Maksinová 113, Ďuro Koncoš 115, Laurinec Kurdiš 120 a Blažej Galis 135 rokov.

straci06Jednoznačne najviac prvých obyvateľov Čaby bolo z Novohradu. Zo Zeleného až 13 rodín, susedného Poltára a Českého Brezova po 7 rodín, Tomášoviec 5 rodín. Je zaujímavé, že do Novohradu vtedy zaradil Ľ. Haan aj 3 evanjelické rodiny zo Bzovíka (ten patrí do Hontu), o ktorom sme už uviedli aj náboženské dôvody odchodu jeho obyvateľov. Ďalšou zvláštnosťou osadníkov v Čabe je, že do strediska založeného slovenskými evanjelikmi roku 1718 začal od roku 1747 aj príchod katolíckych Slovákov. Medzi nimi aj pomerne prevládajúci počet osadníkov z bývalého evanjelického Bzovíka, Litavy, Uňatína, Badína a Mladoníc, teda nielen od Nitry ako to uvádza Ľ. Haan. Vtedy sa tu usadili v najväčšom počte katolícke rodiny s priezviskami: Ančin, Bartík, Čiak, Dudáš, Evanič, Gašpar, Jantík,, Kolompár, Korčok, Krajčo, Kružic, Laurinec, Lesko, Mihálik, Paulík, Petrovský, Podobný, Priškin, Rusnák, Spišiak, Vician, Vozár, Zaťko, Zleovský. Ivan Thurzo, ktorý niekoľko rokov na samom začiatku 20. storočia pôsobil v Békešskej Čabe vo funkcii vedúceho dolnozemskej pobočky Krupinskej sporiteľne vo svojich spomienkach okrem iného spomína: - Katolícki roľníci i mnohí majetnejší, hoci mali napospol maďarónskch kňazov, lepšie sa pridŕžali svojich slovenských zvláštností, už či rečových a či v istom spôsobe aj krojových. Katolíci hneď po osadení v Čabe dostali pôdu na obrábanie v Kétšoproni, oddelene od evanjelikov. Tam si postavili roku 1937 aj kostol a roku1951 sa od mesta administratívne odčlenili.

Historik a bývalý čabiansky farár Július Dedinský pri skúmaní manželských vzťahov Čabanov s pôvodným rodným krajom v Novohrade zistil z cirkevných archívnych prameňov, že v počiatkoch osídľovania Čaby sa vyskytovali početné sobáše ženíchov z Čaby s nevestami z Novohradu, ale aj naopak. Eva Hanková to v Našom kalendári na rok 1994 konkretizuje: „Aj priebežné kontakty medzi novým bydliskom a rodiskom boli prirodzené ešte aj o 80-100 rokov po odchode. Dokazujú to časté miešané manželstvá. V rokoch 1800-1820 sa uzavrelo 28 manželstiev, kde jeden z manželov pochádza z Novohradu a druhý z Čaby. Z Čaby to boli väčšinou muži“. Tieto fakty som v matrike osobne preskúmal a potvrdzujú, že to v ďalších straci08rokoch bolo ešte vo väčšej miere.

A keďže máme k dispozícii latinsky písaný súpis útekov poddaných z Novohradskej stolice z rokov 1720 a 1723, z jednotlivých obcí štyroch vtedajších okresov, uvediem tie poddanské rodiny, ktoré svedkovia označili, že ušli do Čaby.

Ábelová: Michal Kováč, Breznička: Matej Kakuk, Cinobaňa: Ján Benčo, Michal Imre, Matej Mánik, Lukáš a Matej Korim, Juraj Zvolenec, České Brezovo: Ján Lipták, Michal Šeben, Ján Benčo, Dobroč: Ján Antal, Dolná Strehová: Lukáš Ivanič, Dolné Strháre: Pavol Mišo, Hrabovo (teraz časť Kalinova): Tomáš Greč, Juraj Kokavec, Juraj Kudlak, Pavel a Tomáš Oravec, Hradište: Martin Šiveg, Michal Ďurkove, Michal Bartík, Kalinovo: Ján Matoš, Pavel Bauko, Krná: Martin Čale, Juraj Brndiar, Lovinobaňa: Ján Matiaš, Martin Poliak, Ján Krekáč, Madačka: Juraj Babuchna, Málinec: Juraj Škraban, Michal Ulický, Mládzovo: Ján Poliak, Ozdín: Juraj Lipták, Pavel Kokavec, Michal Kováč, Pavel Hano, Podrečany: A. Zvara, Poltár: Juraj, Gregor a Matej Uhrin, Andrej Bauko, Andrej Tomáši, Juraj Kojnok, Ján Varga, Adam Kučora, Andrej Kasáč, Andrej Oravec, Juraj Kopčok, Tomáš Lepnin, Rovňany: Martin Miťko, Juraj Kakuk, Blažej Paluch, Andrej Vašaš, Senné: Ján Jakub, Suché Brezovo: Ján Šteukov, Ján Srnka, Točnica: Martin Liben, Juraj, Michal a Štefan Bartoš, Martin Palic, Andrej Sala, Štefan Benedik, Matej Mánik, Tomášovce: Martin Galád, Lukáš Končok, Martin Končok, Martin Gálik, Pavol Hracký, Turičky: Juraj a Michal Lipták, Uderiná: Ján Kúdela, Ján Aláč, Ján Hrdin, Uhorské: Lukáš Madar, Matej Kečka, Andrej Vakaráč, Martin Öröm, Adam Fedor, Martin Sapanoš, Martin Godora, Andrej Havran, Veľká Ves: Pavel Haluška, Juraj Rajtár, Veľké Straciny: Juraj, Matej, Pavel, Andrej, Tomáš Prístavok, Martin Marko, Matej Galo, Matej Mišo, Ján a Andrej Škraban, Vidiná: Juraj Kotman, Juraj Molnár, Zelené: Martin a Matej Ročkár, Ján Kováč.

O tom, či uvedení utečenci z Novohradskej stolice, ktorí ušli pred rokom 1720 sa do Čaby dostali všetci, je dnes už ťažko zisťovať. Niektorí určite áno, pretože sa to dá vyčítať aj z prvých osobných mien, ktoré vo svojej pamätnici spomína Ľudovít Haan.

straci07Stracinčania Prístavkovci pretrvávajú v Čabe doteraz

V tomto smere samostatnú zmienku si zasluhujú slovenskí poddaní, ktorí sa z Veľkých Stracín podľa nižšie uvedených faktov usídlili v Békešskej Čabe.

Obec Veľké Straciny od svojho vzniku patrila postupne zemepanských rodom Balašovcom, Sečianskym, Ebeckým (Obeckovským), Radvániovcom a Čemickým. Do mohutného vysťahovaleckého prúdu smerujúcim do Békešskej stolice sa zo začiatku z obce zaradili hlavne utekajúci poddaní o čom najlepšie svedectvo poskytujú súpisy z roku 1720 a 1723. Na základe nich zisťujeme, že z Veľkých Stracín už v roku 1714 ušiel do Ďomy (Gyoma) Martin Marko, 1718 Tomáš Prístavok, 1719 Juraj Prístavok a Matúš Galo. Na nezistené miesto ušiel roku 1716 Matej Prístavok a v roku 1717 Ondrej Prístavok a Matej Mišo.

Podľa výpovedí svedkov 46 ročného richtára obce Martina Králika a poddaných Františka Radvániho 45 ročného Martina Kifuta, 50 ročného Pavla Chlapčoka a 34 ročného Jána Marka uvedených v súpise utečených z roku 1720 z Novohradskej stolice mali byť v Békešskej Čabe u zemepána J. J. Harruckerna títo poddaní z Veľkých Stracín: Juraj Prístavok, Tomáš Prístavok, Martin Marko, Matúš Galo, Matej Mišo, Ján Škraban a Andrej Škraban. Aj keď sa oficiálne uvádza, že Čaba vznikla roku 1718, mnohé údaje však hovoria, že do roku 1717 prišlo z Novohradu do Čaby 41 poddaných, roku 1717 mali aj prvého richtára v osobe Juraja Banského (pôvod Horná Pokoradz). V békeščabianskej monografii z roku 1991 na strane 394 v časti o poddaných presídlených z Novohradu sa popri viacerých menách a obciach uvádzajú aj poddaní z Veľkých Stracín. V roku 1717 ušli Maco (Matej) Mišov mal v Čabe roku 1720 20 brat. meríc pozemku, jedného koňa a jednu mericu pšenice, Martin Marko (1741 V. Straciny), mal 4 dika, Ondrej Prístavok (1717 V. Straciny) bol premenovaný na Stracinský a Matej Prístavok (1716 V.Straciny) premenovaný na Strasincky mal 4,5 dika, Pavol Prístavok (1716 V. Straciny) v januári 1720 na Čabe bol zapísaný ako Paulus Prístavok, ale už roku 1721 ako Paulus Stracinský, Michal Beňo (1700 V. Straciny), v rokoch 1727 - Pavol, Juraj, Ján Beňo, roku 1721 prišiel Michal Marko. Priezvisko Stracinský, Stratinský je ne Dolnej zemi prítomné aj medzi Slovákmi v Srbsku a Rumunsku.

V Békešskej Čabe patrili v minulosti Prístavkovci medzi významných občanov a mali aj zastúpenie v predstavenstve mesta. Napríklad Ján Prístavok bol v rokoch 1760 a 1769 - 1770 richtárom.

V Békešskej Čabe a vo Veľkých Stracinách žijú Prístavkovci dodnes.

Text a foto: Ján Jančovic

straci13straci14