Zoltán Bárkányi Valkán: Kto zdvihne tú motyku?
Život ma neúprosne naučil, že akonáhle sa vonku začína rozodnievať, načim človeku vstať z postele, opatriť lichvu a potom, keď je už na nohách, nový deň mu jednako určí, čo všetko musí ešte porobiť. Dnes, v starobe, už netvrdím, že tento môj poznatok je dajakou zvláštnou múdrosťou alebo nejakým zákonom, ktorý by mal platiť pre každého. Ale ako starena už vidím, a často sa mi aj donesie, že mladí ľudia si život od gruntu predstavujú celkom ináč.Teraz už sa mi tisnú na jazyk aj také slová, aké som v detstve alebo neskôr ako žena veru ani nepočula. Dlho-dlhočizne som napríklad nevedela, čo je to nudiť sa alebo sa zabávať. Dnes už viem, ba zo správania sa mojich už dávno dospelých vnúčat aj sama chápem, že sú to slová dnešného sveta. Reč bola vždy iba o oddychu, ale aj ten bol celkom inakší, ako si ho leňošením užívajú dnes. 
Pre mňa, napríklad, po úmornom kydaní hnoja alebo rezaní sečky oddychom, naberaním nových síl bolo podojenie kravy. Nakoľko brata som nemala a otec ako civilista bol v ruskom zajatí, kydanie hnoja a vôbec opatrovanie dobytka každý boží deň pripadlo na mňa. Pravda, musím povedať, rezať sečku mi statočne pomáhala aj chorľavá mama, lebo na toľkú prácu veru jeden človek nemôže stačiť, čo hádam uzná každý. Mama kládla do rezačky slamu, jačmennú, pšeničnú a potom aj ďatelinu a ona určila aj dávku pliev. Ja som zo všetkých síl krútila kolom rezačky, ktorú sme zdedili ešte po starom otcovi z matkinej strany. Kdeže bola vtedy ešte rezačka na elektriku! Dojenie kravy znamenalo pre mňa chvíle ozajstného oddychu. Sedela som na šamlíku, vyumývala kravičke vemeno vlažnou vodou a tá akoby na oplátku rytmicky nastriekala mlieka spod mojich rúk do pripraveného hrotka. Rada som mala túto prácu, kochala som sa v celom tom zvláštnom maštaľnom pokoji začínajúceho sa dňa. Tešil ma pohľad na tenké, ale výdatné prúdy teplého voňavého mlieka, neúnavne napĺňajúce hrotok, čo som celý čas pevne zvierala medzi kolenami. Potom bolo načim porozvážať scedené mlieko väčšinou stálym zákazníkom. Aj behanie s mliekom do rôznych končín našej rozsiahlej dediny bolo pre mňa vlastne oddychom. Veď roznášať mlieko sa nevyrovná napríklad námahe pri okopávaní. Keď som prišla domov, sotva som vstúpila do pitvora, mama zavše už mala pre mňa nejakú robotu. Nie rozkazovačne, ale láskavým slovom sa obrátila na mňa: choď, dcérenka moja, povedala, pokým si oddýchneš, okop v záhrade zemiaky a zatým vyplej hriadky s mrkvou a cibuľou. A keď sa budeš vracať, dones suchú révu a polienka, rozložíme oheň a dačo ukuchtíme k obedu.
Veru, takto som ja oddychovala. Avšak vedela som naisto, že tie zemiaky musím okopať ja a ja musím vyplieť aj hriadky. Predsa kto iný by to bol urobil za mňa? Nikto. Mama, ako som už spomenula, bola v tom čase chorľavá, takmer bezvládna. A potom, preveľmi chýbala u nás mužská ruka, chýbal otec, ktorý by bol kosil a všelijaké ťažké práce na poli a okolo domu porobil. Otcov starší brat nám síce sem-tam pomohol, lež - aby bolo zeleného pokrmu pre prasce aj hydinu a dosť sena pre kravu- musela som zobrať kosu do rúk a naučiť sa nažať, čo treba. Kosenie vôbec nie je práca pre ženy, ale odjakživa pre zdravých, mocných chlapov. Tu mi nedá, aby som nespomenula, že v celej dedine dnes už len tí najstarší by dokázali narábať kosou tak ako sa patrí. Pravda, keby mali k tomu aj dostatok síl, ale ich už nemajú.
V poslednom roku vojny som sa vydala. Vtedy sme s mamou už vedeli, že otec navždy ostal kdesi na Sibíri, kam ho s mnohými nešťastníkmi z dediny odvliekli do zajatia na nútené práce. Tie diablom vymyslené hrôzy tam nevydržal, ani ich vydržať nemohol, veď už nebol mladý. Aj keď sme s tým počítali, zronilo nás, keď sa nám od vzdialeného bratranca donieslo, že boli spolu v jednom lágri a že otec zmizol, vraj bez dôstojného pohrebu v hromadnom hrobe, ako aj mnohí iní od nás.
Môj nastávajúci, Jozef, chvála Pánu, mal väčšie šťastie, ako vojak padol do amerického zajatia a z frontu sa vrátil. Ale ako? S prestrelenými pľúcami. Keď vkročil do pitvora, skoro som odpadla: stál predo mnou muž, ktorého som sotva spoznala. Bol zmorený, celkom zničený; pohľad na jeho chudú, vráskavú tvár, na vycivené telo vzbudil vo mne prenáramnú ľútosť. Videla som, že do tohoto kedysi zdravého, mocného chlapa už len duša chodí spávať. Rozplakala som sa. On ma upokojoval, že sa cíti už zdravým a ubezpečoval ma, že všetky hrôzy a útrapy vydržal iba kvôli mne.
Zobrali sme sa. On doniesol do manželstva jedného koňa, i keď staršieho, zďaleka nie ohnivého tátoša, ale zato zdravého, do roboty súceho sivka. Na jeseň v štyridsiatom piatom týmto koňom som zorala poldruha holda nekvalitnej zeme, čo nám pridelili už ako samostatnej rodine. Jožo bol ešte natoľko slabý, že by nebol dokázal ani len kráčať za koňom, nieto ešte orať. Ak chcem byť úprimná, musím povedať, že som nebola jedinou ženou, ktorá silne uchopila roh pluhu, urobili tak aj mnohé iné, ktorých manželia, bratia alebo otcovia tiež boli v zajatí. My sme čakali už iba na to, aby manžel vyzdravel, aby mohol pracovať, veď pôdu sme mali, a to nielen ornú, ale aj malý vinohrad. Jožovi sa pomaly, ale očividne vracali sily. Nijako sa nešetril, najmä keď bol už celkom zdravý. Každý boží deň, často aj v nedeľu, sme pracovali od svitu do mrku. Keď v dedine začali organizovať prvé družstvo, už sme neboli takými úbožiakmi, ako keď sme sa zobrali. Mali sme nielen koňa, ale aj dve kravy, plný dvor hydiny, ročne sme kŕmili tri-štyri prasce, ba ani prasnica nám nechýbala. Pustili sme sa aj do stavby vlastného domu z váľkov, ktoré sme naváľali vlastnými rukami. A to na pozemku mojich rodičov, kde bolo miesta aj pre druhý dom, veď o chorú mamu som sa musela starať ja. Do tohoto domu sme sa nasťahovali už štyria, aj s dvoma malými dcérkami.
Boli sme mladí a nezľakli sme sa ani tej najťažšej driny, robili sme ako diabli. Práca nám poskytovala nesmiernu radosť, lebo zarezávať vo vlastnom a zveľaďovať majetok bolo od začiatku našim cieľom. Keď sme povyvážali z dvora ročný hnoj po našich dvoch kravičkách a do pohnojenej pôdy sme zasadili kukuricu, denne sme sa chodili pozerať, kedy vyklíči, kedy ju treba okopať. Nikdy sme nestrpeli žiadnu burinu, ostrými motykami sme podľa potreby zavše vyčistili role, ba aj vinohrad. O takých pekných veľkých kukuričných klasoch, aké boli naše, mladé družstvo ani snívať nemohlo. V tom čase si naša rodinka už pochutnávala na opravdivom voňavom domácom chlebe. Bol z múky namletej z vlastnej pšenice a upiekli sme ho v peci, ktorú sme si postavili z hliny za novým domom. Aj náš statok sa postupne rozrastal. Z roka na rok sme kŕmili viac a viac prasiat, kurčiat, husí a kačíc. Čo len za radosť to bola pre nás!
Táto radosť a toto šťastie však dlho netrvali. Keď k nám začali chodiť agitátori a navrávali nás na prácu v spoločnom, my sme na iné ani nemysleli, iba na to, že nám závidia naše bohatstvo, to naše malé bohatstvo, a že nám ho chcú zobrať. Jožo o spoločnom hospodárení ani počuť nechcel. Zaprel sa. S jeho frontom a chorobou zničenými nervami nech sa nikto nezahráva, povedal, jemu nech nikto neurčí, čo a ako má robiť. On radšej odíde do priemyslu, do neďalekých uhoľných baní, kam tiež verbujú chlapov. Z dediny treba zdrhnúť, riekol mi vtedy a celý sa triasol od jedu.
Zutekať? Dobre. Ale z dediny zavše zmizli len muži. My, ženy, ktoré sme mali decká, sme nemohli odísť. A nemohli sme opustiť ani zeme, lebo tie sme naďalej museli okopávať my. Áno, my ženy, lebo muži ani v spoločnom neokopávali. Oni narábali so strojmi, pracovali v maštaliach, sedeli na kozlíkoch vozov a robili ešte všeličo iné, len neokopávali. Okopávka ostala nám. Okopávanie kukurice, cukrovej repy, zemiakov a neskôr, ako sa družstvo rozrastalo, aj okopávanie v záhradníctve, kde sa pestovala paprika, paradajky a v neskorších rokoch aj všelijaká iná zelenina. My sme museli odrobiť určený počet dní, aby sme vyhoveli predpisom a len potom sme mohli ísť kopať na vlastné. Opäť len okopávať, lebo aj na vlastnom bolo načim robiť a bez okopávačky bolo nepredstaviteľné pestovanie kukurice pre prasce a hydinu a pestovanie zemiakov, zeleniny a ovocia pre rodinu.
Slovom, iba to chcem povedať, že na spoločnom sme museli kopať preto, aby sme potom mohli okopávať aj na vlastnom: náš život vypĺňalo okopávanie. Môj Jožo ma ľutoval, často sa ma pýtal, či sa mi ešte nezunovala motyka? Aj nedávno, už ako starý dôchodca, pri obede poznamenal: ty si celý život toľko okopávala, že by to vystačilo aj pre tri ženské životy. Ja som radšej ťažko pracoval pod zemou, priznal sa, ťažil som uhlie a som ťa prevelice ľutoval, že ty musíš okopávať. Aj som vravel ostatným tam dole pod zemou: len to neviem, čo by jedli baníci, robotníci v závodoch a vôbec ľudia, keby ženy doma neokopávali.
Veru, aj môj Jožo, odkedy je doma, všeličo porobí, vylíči chlievy, zrýľuje kúsok záhrady, napíli polienok, slovom všeličo, iba okopávať nechce. Môj boľavý driek mi to už nedovolí, vyhovára sa. A nám, ženám, to dovolí? Lebo ženy sa nakláňajú s motykou v ruke nad burinou aj vtedy, keď ich bolesť drví v drieku. Ja som sa naučila, že bolesť sa utíši len vtedy, ak človek nezastane v okopávaní, keď si driek nevystiera a nevzdychá, že má bolesti. V okopávaní najhoršie je to, že sa musí dotiahnuť od začiatku až do konca role, ešte aj vtedy, keby človek už najradšej hodil motyku o zem. To však nemôže spraviť, lebo čo treba okopať, to sa okopať musí, veď nie je jedno tej kukurici, zemiakom, ale ani hriadkam, či sú okopané alebo nie. Keby tomu nebolo tak, zvíťazila by burina a od toho nás chráň Boh.
No ale, ani ja som večne neokopávala. Robila som všeličo, cez deň som sa ani na chvíľku nezastavila. Kŕmila som prasce, hydinu a opatrovala som aj kravy, ba ja koňa, pokiaľ sme ho mali. Popri tomto, keď nebolo súrnej roboty na poliach, tak som sa venovala vinohradu. Roboty vo vinohrade je vždy neúrekom. U nás každý pozná porekadlo: Kto nemá roboty, nech si vysadí vinohrad. Veru pozná a napriek tomu sa dávnejšie - dnes už vôbec nie - vysádzali vinohrady. Ja som mala práce vo vinici rada. Okrem okopávania všetky znamenali pre mňa opravdivý oddych, odpútanie sa od každodenných starostí. Vo vinohrade som zabudla na všetky útrapy, na starosti i telesné bolesti. Zavŕšením radosti z vinohradu bola potom samotná oberačka, keď sa vinohrad veľkými usmievavými strapcami hrozna odvďačuje za namáhavé práce.
Ja aj teraz, na sklonku života, sa úprimne priznávam, neľutujem, že som v živote toľko pracovala, že som nikdy nebola pri Balatone. Ležala som zopár dní iba vtedy, keď som porodila dcéry. Ani predtým, ani potom nikdy viac. Ani vtedy, keď som bola chorá, lebo som si to dovoliť nemohla. Musela som skoro vstať, chystať frištuk rodine, podojiť kravu, neskôr kravy, roznosiť mlieko zákazníkom, neskôr zabehnúť s ním do mliekárne, nakŕmiť statok, dopoly nachystať obed, aby mi ostalo iba dovariť ho, keď som sa vrátila z role, vinohradu alebo neskôr z družstva. Neskoré popoludnia mi ubehli už prácou pri dome, ani sama som nezbadala a bola tma. Večne som sa zrútila posledná do postele. Takto jeden za druhým ubehli roky, desaťročia, celý život...
Ja som so svojím životom spokojná. Pravda, aj mňa, ako každého, trápia určité veci. Napríklad aj to, že už ani moje vlastné deti, ani dospelé vnúčatá nechápu, s akou radosťou sa človek môže kochať v klíčiacej rastline, alebo ako sa citovo môže viazať k prasiatkam, kuriatkam alebo húskam so žltočervenými zobáčikmi. Ony už nechápu moju radosť z toho, keď pred dažďom trebárs i s boľavým driekom okopem v záhrade kukuricu, čo po daždi rastie, ako keby ju čarovná sila ťahala zo zeme a šťastne ukazuje svoje zelené listy. Ony už nepoznajú ten pocit, keď prasiatko žerie z ruky pokrm, alebo keď kurčatá z dlani zobú pšeničné zrnká. Ony sú už presvedčené, že okopávať ani netreba, veď na to sú stroje a chemikálie... To je v poriadku, ale na záhumienkoch a v záhradách budú ľudia ešte veľmi dlho narábať s motykami. A preto mi naďalej nedá pokoja otázka: keď aj z mojich rúk vypadne motyka, kto ju zdvihne? A vôbec, ako bude vtedy, keď už nikto nebude okopávať?