alt : header1.swf

Thu04272017

Posledná aktualizácia19:39:31

Kálmán Mikszáth právom náleží aj Slovákom

miksjan1Mikszáthova súdna anekdotickosť sa nerozpúšťa ani v jeho láskavom humore, žoviálnosti a rozmare. Je to podmanivá próza aj v časoch postmoderny. Významný maďarský spisovateľ so slovenskými evanjelickými koreňmi  Sklabinský rodák, strojca pamätníka statočným Polovcom a slovenským kmotrom

Sklabiná patrí medzi väčšie obce novohradského regiónu, pri sčítaní ľudu roku 2001 mala 857 obyvateľov, z toho 806 Slovákov, 20 Rómov, 16 Ukrajincov, 6 Maďarov a 5 Čechov. Obec leží na Poiplí, medzi Veľkým Krtíšom a Slovenskými Ďarmotami a tým vlastne aj Balašskými Ďarmotami. 16. januára 1847 sa v nej narodil maďarský spisovateľ so slovenskými koreňmi Kálmán Mikszáth (1847-1910). V matrike narodených je zapísaný rovnako ako jeho otec Ján s priezviskom Mixadt. A keďže sa narodil v slovenskom prostredí, chcem v tomto príspevku poukázať aj na jeho slovenské evanjelické korene. Je preukázané, že bol potomkom evanjelických farárov, ktorí viac storočí pôsobili v Slovákmi obývanom severnom Novohrade. Vtedy si všetci jeho praotcovia písali priezvisko v podobe Mixadt a len u jeho otca Jána, ako prvého z tohto rodu, sa neskôr ako u živnostníka-obchodníka objavila forma priezviska Mikszáth.

V rodostrome spisovateľa ako prvého nachádzame Mateja Mixadta I., ktorý sa narodil okolo roku 1650. Syn tohto Mateja Matej II. bol evanjelickým farárom vo Veľkom Krtíši (1719-1726), Polichne (1730-1740) a Šámšonháze (Sámsonháza). Syn Mateja II. Samuel I. bol farárom v Polichne (1741-1749) a Turom Poli (1749-1771). Jeho syn Samuel II. bol farárom v Hornej Strehovej (1770-1779), Veľkom Lome (1781-1783) a Turom Poli (od r.1783). miksjan2Obidvaja sú aj pochovaní vo vysídlenom Turom Poli (dnes vojenský priestor Lešť). Brat Samuela II. Ján bol v r. 1783-1913 farárom v Dobroči a ďalší brat Daniel farárom v Lovinobani. Ako z tohto prehľadu vidieť, všetci Mixadtovci pôsobili výlučne v evanjelických zboroch a dedinách s čisto slovenským obyvateľstvom. Z rodiny iba starý otec spisovateľa Samuel III. nepokračoval v povolaní svojich predkov, usadil sa vo Veľkom Krtíši, kde sa narodil jeho syn Ján, spisovateľov otec. Ten z Veľkého Krtíša prešiel do neďalekej Sklabinej, kde si zakúpil malý poľnohospodársky majetok a otvoril živnosť. Za manželku mal Máriu Verešovú, ktorá pochádzala zo susednej obce Obeckov.

Rodný dom K. Mikszátha-Mixadta po druhej svetovej vojne zbúrali, na jeho mieste stojí nový poschodový dom. Na kraji obce oproti cintorínu však stojí dom, kam sa rodičia spisovateľa presťahovali, keď mal on päť rokov. Pamätná tabuľa na tomto v roku 2006 opravenom dome v Sklabinej prezrádza, že tu spisovateľ prežil svoju mladosť (1852-1872) a že tento pamätný objekt slúži ako stála expozícia jeho života a diela. Podobnú stálu výstavu má aj v madáčovskom kaštieli v Dolnej Strehovej, ktorý slúži ako múzeum a teraz patrí do správy Slovenského národného múzea Bratislava - Múzea kultúry Maďarov na Slovensku, podobne ako už aj Mikszáthov pamätný dom v Sklabinej. Sklabiná je katolícka dedina a Mikszáthovci boli evanjelici, filiálne teda patrili do evanjelického cirkevného zboru vo Veľkom Krtíši. Koloman bol krstený v krtíšskom kostole farárom Nathanom Viskupom a konfirmovaný farárom Karolom Rafanidesom. Svedčí o tom aj nedávno umiestnená pamätná tabuľa na veľkokrtíšskom evanjelickom kostole.

miksjan3Väčšina obyvateľstva Mikszáthovho rodiska a okolia bola slovenská a tak Koloman do svojich desiatich rokov, keď ho rodičia zapísali do spojeného evanjelického gymnázia v Rimavskej Sobote, hovoril doma a medzi obyvateľmi po slovensky. Nakoniec slovenské prostredie, v ktorom vyrastal, malo rozhodujúci vplyv aj na jeho literárnu tvorbu. Stredoškolské štúdium s maturitou zakončil v Banskej Štiavnici, kde pred ním študovali básnici Sládkovič a Petrovič-Petőfi. Po ukončení právnického štúdia v Pešti roku 1870 nastúpil ako právny praktikant k slúžnemu Matejovi Mauksovi v Balašských Ďarmotách, teda k svojmu neskoršiemu svokrovi. Jeho dcéra Ilona sa za spisovateľa tajne vydala, ale manželstvo trvalo necelé dva roky. O jeho slovenskom pôvode svedčí aj to, že prvý sobáš mali v slovenskom kostole na Kerepešskej ceste v Pešti a sobášil ich farár Daniel Bachát, básnik, spisovateľ a prekladateľ. V Pešti spisovateľ Mikszáth živoril vo veľkej biede, preto po dvoch rokoch poslal manželku domov k rodičom, rozviedli sa a po siedmich rokoch sa znova zosobášili. Po rozvode sa márne usiloval udržať sa nad hladinou. Byt a hospodárstvo v Sklabinej mu predali na dražbe. Jeho prvým dielom, ktoré vyšlo tlačou v roku 1881, bola zbierka poviedok „Slovenskí rodáci“. Tu napríklad lásku k slovenskej reči vyjadruje slovami: „Po slovensky hovoriť je taký dobrý pocit, ako keď človek včas ráno bosý chodí po zarosenej tráve“. Inde píše: „Sú vety, anekdoty, ktoré možno povedať len po slovensky“. Aj druhá jeho zbierka noviel „Dobrí Palócovia“ bola zo slovenského vidieka a malomesta. V slovenskom preklade miksjan4Samuela Czambela Danieloviča vyšla roku 1911 v Turč. Sv. Martine s názvom „Dobrí Polovci“. Vážneho literárneho úspechu sa dožil až ako tridsaťpäťročný, vtedy ho prijali aj za člena najvýznamnejšej literárnej spoločnosti Uhorska - Kisfaludyho spoločnosti.

Tým, že vyrastal v slovenskej rodine a v slovenskom prostredí, získané skúsenosti a vlastnosti pri opisovaní a vyjadrovaní deja v napísaných prózach niesli výraznú pečať v jeho začiatočnej tvorbe. To bol zo začiatku aj hlavný problém prijať ho medzi maďarskú literárnu elitu. Aj napriek tomu medzi jeho najvýznamnejšie diela patria román „Zázračný dáždnik svätého Petra“, ktorého dej sa odohráva v prostredí Banskej Bystrice a bol aj sfilmovaný, román „Obliehanie Bystrice“ a politicko-satirický román „Nová Zriniáda“. Roku 1887 Mikszátha zvolili za poslanca a roku 1889 ho vymenovali za člena - korešpondenta Maďarskej akadémie vied. Roku 1900 mu vyšiel román „Podivné manželstvo“. Na konci svojej životnej cesty sa spisovateľ vrátil späť na vidiek. V roku 1904 si kúpil menší majetok v novohradskej obci Horpács a v roku 1906 si tu nechal postaviť z autorského honoráru za svoje dielo „Život a doba Móra Jókaiho“ nový kaštieľ. Roku 1908 dokončil dvojdielny román „Prípad mladého Nosztyho s Marikou Tóthovou“ a roku 1910 mu vyšlo posledné dielo - trojzväzkový román „Čierne mesto“, ktorý zachytáva obdobie kuruckých bojov v okolí Levoče.

V roku 1908 mu udelili najväčšiu literárnu poctu v Uhorsku - Veľkú cenu Maďarskej akadémie vied. Keď sa 16. mája 1910 konali veľké oslavy v Budapešti pri príležitosti jeho 40-ročnej literárnej činnosti, na pozdrav zástupcov Lutherovho spolku odpovedal: „Vždy som sa cítil uvedomelým evanjelikom. Som pyšný na svojich predkov, evanjelických farárov v Turom Poli, Lovinobani...“ O dvanásť dní neskôr, 28. mája 1910, náhle umrel v novohradskom Horpácsi na zápal pľúc, o čom pohotovo informoval aj Milanom Hodžom redigovaný Slovenský týždenník v Budapešti.

miksjan5„Sťažovať sa na Mikszátha nemáme príčiny“

Krajina Plavcov a Plavci v Mikszáthovej fikcii a v realite
V znamení spomienkového roka Kálmána Mikszátha
Kálmán Mikszáth a etnicita Uhorského kráľovstva
Kálmán Mikszáth horniackymi očami

K. Mikszáth prekypoval vrelou láskou k novohradskému ľudu, z ktorého vyšiel a ktorého vlastnosti a charakterové črty najdôvernejšie poznal a preniesol do svojho literárneho diela. Dobre poznal nielen život Balašovcov na modrokamenskom hrade, ale aj rodiny služobníkov pod hradom. V južnom Novohrade bol zase častým hosťom donátorky literárneho života a vzdelanosti dedinského ľudu, šľachtičnej Hermíny Verešovej-Benickej v jej kúrii, v Slovákmi obývanom Veňarci. V dedine pozoroval prácu a život roľníkov a remeselníkov a v kaštieli zase rozveseľoval spoločnosť svojimi úsmevnými príbehmi. Preto aj zo súčasne vydaných publikácii v Maďarsku sa možno okrem iného dočítať, že majster pera Mikszáth bol strojca nehynúceho pamätníka svojim obľúbeným „statočným Polovcom a slovenským kmotrom“.

Podľa literárneho kritika a historika Pavla Bujnáka, ktorý aj osobne poznal Mikszátha, lebo v rokoch 1905-1908 pôsobil ako kaplán v slovenskom evanjelickom zbore v Budapešti, patril Mikszáth medzi najvýznamnejších slovenských spisovateľov svojej doby. Pod týmto paradoxne odvážnym tvrdením rozumel Bujnák obsah jeho románov, ich slovenské prostredie, sympatických a s toľkou láskou opísaných drobných hrdinov slovenského ľudu. Spisovateľ Ľudo Zúbek zase o ňom napísal, že celým jeho dielom ako čarovná niť sa prepletajú slovenské motívy. Aj básnik a prekladateľ Emil Boleslav Lukáč ako slávnostný rečník vo februári roku 1972 v Sklabinej na oslavách 125. výročia narodenia spisovateľa, konaných pod záštitou UNESCO, zhodnotil jeho dielo podobne ako už spomenutí Bujnák a Zúbek. K. Mikszáth vkladal svojim hrdinom do úst slovenské slová a vety. miksjan6Poznal dobre folklór, bájky a povesti slovenského ľudu. Písal o zbojníkoch, rôznych chlapcoch spod Javoria, o Fľaškovi, Jastrabovcoch, poznal starú baladu o zbojníkovi Demikátovi, ktorého zradili Bezekovci z Pliešoviec „za ten turák márny“. Dej jeho najslávnejších románov sa odohráva na Slovensku, preukázané sú aj jeho slovenské korene. Napriek tomu na Slovensku sú tieto skutočnosti slabo frekventované a tým aj málo známe. Vyzerá to tak, ako by sme ľahkovážne, bez seriózneho a kritického hodnotenia nechceli medzi sebou ponechať svojho rodáka, a to hádam len preto, že v tom čase tento spisovateľ žijúci a tvoriaci na interetnickej hranici v župnom meste Balašské Ďarmoty, písal svoje diela po maďarsky. Pritom akoby sme nechceli zohľadniť to všetko, čo je aj obsahom a zámerom tohto príspevku a argumentov prekladateľa, dôverného znalca Mikszáthovej prózy, Slováka profesionálne pôsobiaceho už dlhšie v Maďarsku Karola Wlachovského. V poslednom čase sa častejšie zaoberá jeho dielom, prekladá Mikszáthove doteraz po slovensky neuverejnené poviedky a anekdoty. Jeho preklady Mikszáthových noviel sme počuli aj na vlnách Slovenského rozhlasu. Práve K. Wlachovský bol počas pôsobenia v Bratislave editorom trojzväzkového Mikszáthovho výberu v Zlatom fonde svetovej literatúry (zv. 24-26, Tatran Bratislava 1979). V týždenníku Slovákov v Maďarsku (Ľudové noviny, 8. septembra 2005) rozobral a zhodnotil v článku Kálmán Mikszáth horniackymi očami, s podtitulom z citátu Samuela Czambela z roku 1911: „My, Slováci, sťažovať sa na Mikszátha nemáme príčiny“, minulý a terajší pohľad na dielo tohto slovenského rodáka. K. Wlachovský tvrdí, že vo väčšine próz so slovenskými postavami a so slovenskými motívmi a prostredím autor brilantne zjednocuje anekdoticky životný materiál so spoločenskými typmi, bez ohľadu, či ide o Maďarov a či o Slovákov. Podľa neho sa Mikszáthova súdna anekdotickosť nerozpúšťa ani v jeho chápanlivom a láskavom humore, žoviálnosti a rozmare. Je to podmanivá próza aj v časoch postmoderny a taký K. Mikszáth podľa Wlachovského právom náleží aj Slovákom, tým včerajším aj dnešným. Karol Wlachovský v uvedenom článku nielen odborne rozobral pohľad na dielo K. Mikszátha, ale postupne uverejňoval svoje preklady krátkych próz uvedeného autora so slovenskými témami a postavami. Preložené prózy na ich konci vybavuje poznámkami, v ktorých vysvetľuje a zdôrazňuje autorom zobrazenú slovenskú originálnosť a osobitosť.

Ján Jančovicmiksjan7

Pastierska trúba a hodiny
Štiavnický hrad
Keď sme viezli náhrobník
Slovenský metlár
Nitra, milá Nitra
Žoviálni previnilci
Pavol Huňák
Pod Božou pazuchou
Samota Jork