Polstoročie v službe našich slovenských evanjelikov
Sarvaš pred takmer tristo rokmi nielen osídlili, ale aj založili evanjelickí Slováci. Cirkev bola zárukou pri zachovávaní dedičstva predkov, nadnes jej korene vyschli, najmä na „pľaci“ však ešte počuť slovenčinu. Bohoslužby po slovensky vedie už iba raz v mesiaci neúnavná a zapálená farárka na dôchodku Alžbeta Nobiková.
Dolnozemské mesto Sarvaš, ležiace v Békešskej župe na juhovýchode Maďarska, je po Békešskej Čabe v poradí druhým mestom, ktoré v týchto priestoroch na začiatku 18. storočia nielen osídlili, ale možno povedať, že ich aj založili evanjelickí Slováci. Rozsiahlu plochu po Osmanoch spustošenej zeme získal barón Ján Juraj Harruckern, ktorý od roku 1722 sem na svoje majetky za sľubu výhod pozýval slovenských poddaných. Prvé zoznamy mien a konfesie osadníkov svedčia o tom, že to boli prevažne evanjelickí Slováci pochádzajúci z viacerých stolíc, najviac z Novohradskej 
a zo skôr Slovákmi osídlenej Peštianskej stolice. Nie je preto náhoda, že na mravnosť a celkový poriadok popri svetskej vrchnosti mala tu dlho rozhodujúci vplyv evanjelická cirkev a jej predstavitelia. Svedčí o tom už od začiatku v Sarvaši evanjelickým farárom Matejom Markovicom vypracovaný cirkevný poriadok, ktorý sa v kostole dvakrát v roku čítal a hodnotil.
Uplynulo už bezmála tristo rokov od usadenia prvých Slovákov v týchto priestoroch Dolnej zeme, ktorí práve vďaka pomoci, radám a získavaniu vedomosti od svojich vodcov - farárov a učiteľov - zúrodnili rozsiahlu ľadom ležiacu a spustošenú oblasť. Tých, čo v Sarvaši pôsobili a učili slovenských roľníkov racionálne hospodáriť, všestranne ich vzdelávať, bolo od začiatku vzniku mesta neúrekom. Spomeňme, že to boli najmä Matej Markovic, Samuel Tešedík, Daniel Bocko, Martin Hamaliar, Štefan Jančovič, Štefan Koreň, neskôr celá rada ďalších, žiaľ medzi nimi však už aj takí, čo sa podieľali na odnárodňovaní svojich súkmeňovcov. Napriek tomu však dodnes ešte v tomto meste na brehu Kriša (Kereša), najmä na „pľaci“, počuť reč slovenských predkov. Dôležité je aj to, že v základnej škole, ktorá nesie názov „Slovenská“, časť predmetov sa vyučuje po slovenský a slovenské kultúrno-osvetové spolky a slovenská 
samospráva mesta sa snažia, aby tu slovenská reč a kultúra pretrvala čo najdlhšie. Ako je už uvedené, na tento cieľ tu dlho medzi Slovákmi vplývala evanjelická cirkev, ktorá bola zárukou pri zachovávaní dedičstva po predkoch. V poslednom čase jej korene v meste tak vyschli, že už niekoľko rokov tu niet zborového farára, ktorý by ovládal jazyk zakladateľov mesta a tak už iba pre tých najvernejších, po slovensky raz v mesiaci vedie v starom kostole slovenské bohoslužby nestorka medzi farárkami v Maďarsku, farárka na dôchodku Alžbeta Nobiková. Táto neúnavná a za slovenskosť zapálená žena si zaslúži, aby sme tu pripomenuli jej takmer päťdesiatročnú duchovnú službu pre slovenských evanjelikov v Maďarsku. Využil som jej prítomnosť ako delegátky na III. konferencii slovenských evanjelikov vo svete, konanej v júli roku 2012 vo Veľkom Krtíši a porozprával som sa s ňou o jej celoživotnej práci farárky.
Neúnavná a za slovenskosť zapálená farárka Alžbeta Nobiková
Alžbeta Nobiková (1940) sa narodila v sarvašskej roľníckej rodine, kde slovenský jazyk, tradície a kultúra patrili ku každodennej potrebe. Jej otcom bol Ernest Nobik a matka Alžbeta Hrabovská. Matkiny rodičia boli usilovní roľníci a svojou prácou a umom nadobudli slušný majetok. Popritom mravnosť, zbožnosť a slovenskosť patrili u nich medzi prvoradé. Slovo má pani farárka: „O tom, že si naša rodina vážila svoj slovenský pôvod svedčí príklad, ktorý mi na veky utkvel v pamäti. Keď mi umrela stará matka, starý otec zhotovil kryptu, do ktorej vložili truhlu, na ktorej je dodnes nápis „Erža Medveďová, rodzená Meliš“. Pre mňa to bol ďalší dôkaz a zároveň odkaz, že naša rodina (či už Lišková, Hrabovská, Medveďová) si oddávna chránila všetko, čo bolo slovenské a ja cítim povinnosť to naďalej zachraňovať...“ - vyznala sa Alžbeta Nobiková zo slovenského cítenia. Počas jej žiackych rokov poznačila celú rodinu násilná kolektivizácia poľnohospodárstva a následne dôsledky, ktoré rodina bola nútená znášať. Keď ich prenasledovali a biľagovali ako kulakov, otec presviedčal rodinu, aby sa presťahovali do Budapešti, kde si nájde vhodnú prácu. Matka však nechcela nechať svojich rodičov a zostala pri nich. Otec nakoniec nešiel do Budapešti, ale našiel si prácu v čističke osív v Solnoku, kde odchádzal zo Sarvaša na týždňovky. To bolo práve v čase, kedy dcéra Alžbeta zakončila základnú 
školu a mienila, že pôjde na školu, kde sa dá zamestnať v lekárni, poprípade sa prihlási na gymnázium. Ani na jedno, ani na druhé, ako dcéra a vnučka bohatšej roľníckej rodiny od miestnych mocipánov nedostala potrebné odporučenie. Jedinú možnosť mala pracovať ako robotníčka v roľníckom družstve. Cudzí v Solnoku už neboli takí zákerní ako miestni a žiačku s výborným prospechom na gymnázium prijali. Nakoniec zmúdreli aj domáci a gymnázium ukončila v rodisku. To však ešte nebol koniec jej záujmu študovať ďalej. Odporučenie študovať na univerzite opäť nedostala a tak celý rok pracovala v zeleninárstve, ktoré si už z domu obľúbila. Matka ju však povzbudzovala na ďalšie štúdium. To sa jej za pomoci farára podarilo, roku 1959 ju prijali na teológiu v Budapešti. Už po prvom ročníku mala šťastie, že ich zo školy posielali na suplikačné služby, kde ich povinnosťou bolo pripraviť si aj kázne. V tom čase boli ešte v Maďarsku živé 
slovenské evanjelické zbory, kde sa kázalo a spievalo po slovenský. Alžbeta sa už vtedy hlásila iba tam, kde vedela, že v zboroch si žiadajú slovenských kazateľov a tie si ju už potom aj samé žiadali. Medzi ne patrili zbory v Jači, Hornej Ďurke, Legínde, Veňarci, Bodoni... O tom zase Alžbeta Nobiková spomína: „Nablízku bola Veľká Tarča, kde som tiež chodila a kde sme sa s veriacimi len po slovensky rozprávali a o tom však farár János Győri (Ján Ďurík) do školy nahlásil, že ja bohoslužby konám len po slovensky“ - s úsmevom si dnes spomína na udalosť zo školských lavíc táto zaslúžilá farárka.
Alžbeta Nobiková ukončila štúdium teológie v roku 1964 a dlho po jeho skončení bola kaplánkou. Ženy za farárky len ťažko ordinovali a prelomilo sa to až v roku 1977, kedy bola ustanovená za zborovú farárku do Čabačudu. Dovtedy ako kaplánka vystriedala cirkevné zbory v Horných Peťanoch, Agárde, Ufale (Vácújfalu) a Kondoroši. Po Čabačude sa nakoniec dostala do svojho rodiska, na uvoľnené miesto po Pavlovi Kováčovi, kde slúžila v rokoch 1971 - 1977 striedavo v starom a novom kostole. Neskôr, keď pri Celoštátnej slovenskej samospráve (CSS) zriadili slovenskú evanjelickú službu, ako putujúca farárka navštívila desiatky evanjelických cirkevných zborov, kde si žiadali najmä pri 
výročných evanjelických sviatkoch konať slovenské bohoslužby. Takú istú službu konala a často doteraz koná každoročne v rámci ekumenických bohoslužieb na Dňoch Slovákov v Maďarsku, konaných vždy v iných regiónoch. Pre zrozumiteľnú reč ľudu, ktorú radi aj v archaickej slovenčine starší veriaci žiadajú, je Alžbeta Nobiková často pozývaná aj na vzdialené miesta od svojho bydliska v Sarvaši. V roku 2005 sa stala dôchodkyňou, to však neznamená, že so šírením slova Božieho po slovensky skončila. Raz do mesiaca si ju vypočujú na slovenských bohoslužbách v starom kostole v Sarvaši. Túto farárku zrastenú aj so zemou, ktorej sama hold kladie aj tým, že sa jej starostlivo venuje, poznajú dôverne nielen Slováci v Maďarsku, ale aj na Slovensku. Jej kázne si napríklad vypočuli veriaci v Málinci (Novohrad), Kráľovciach-Krniševe (Hont), Pliešovciach (Hont) a v iných evanjelických zboroch na Slovensku. Na otázku, či verí, že sa do budúcnosti dajú udržať slovenské bohoslužby aspoň v zboroch, kde sa doteraz konajú, odpovedala: „Hospodin má silu, aby obnovil slovenskosť bohoslužieb.“ Verme, že sa jej biblické predpovede splnia.
Text a foto: Ján Jančovic