alt : header1.swf

Thu04272017

Posledná aktualizácia19:33:37

Ján Jančovic: Fujara a slovenskí fujaristi

Fujaris1Slovensko ako domov fujary Pôvod tejto kráľovnej medzi ľudovými nástrojmi prináleží Slovensku.Vyštudovaného lesníka a drevára Alexandra Králika očarila fujaraJozef Pobočík z Papradnianskej doliny od píšťaliek k fujareKrtíšan Ján Trebula z hudobníka výrobca fujárMajster Tibor Koblíček

Fujara je ľudový drevený dychový nástroj, ktorý oddávna používali slovenskí pastieri. Pôvod tejto kráľovnej medzi ľudovými nástrojmi prináleží Slovensku. Fujaru a fujarovú hudbu zaradila organizácia UNESCO od roku 2005 do zoznamu svetového ústneho a nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Slovensko ako domov fujary je známe aj tým, že tento nástroj vyrábajú a hrajú na ňom desiatky slovenských ľudových výrobcov.

Fujaris2Nezabudnuté slovenské remeslá
Vyštudovaného lesníka a drevára očarila fujara

Hudobník a výrobca fujár Alexander Králik je rodákom zo Zlatých Moraviec (1964), teda nepochádza z kraja zrodu tohto hudobného nástroja, ale na druhej strane v ňom už dlho pôsobí. Vo svojom rodisku sa s ľudovým spevom zoznámil v detských rokoch a neskôr na gymnáziu v mládežníckom spevokole Schola sanctorum bol jeho členom, kde spievali viachlasne a tam sa ich naučil aj počúvať. V štúdiu pokračoval na Lesníckej fakulte VŠLD vo Zvolene, kde už v prvom ročníku sa stal členom speváckej zložky súboru Technik, ktorý viedol profesor Milan Križo. Profesor vyrábal malé fujarky, dal po jednej každému, aby sa naučili na nich hrať. Neskôr si Ich od neho odkúpili. Alexander Králik v súbore hral a spieval a po trinástich rokoch sa rozhodol k výrobe fujár. V zvolenskom súbore Poľana je vedúcim speváckej zložky a zároveň učí zadarmo členov súboru hre na fujaru a ústnu harmoniku. Po skončení vysokej školy trinásť rokov pracoval v Lesníckom výskumnom ústave vo Zvolene. Od roku 2001 je zamestnaný v Slovenskej agentúre životného prostredia v Banskej Bystrici, ktorej činnosť sa zameriava na plánovanie krajiny a udržiavanie ekologickej stability a program obnovy dediny s dotačným programom pre obce.

Fujaris3Ako to však súvisí s výrobou fujár? Keď chodí po chotároch, všíma si kde rastie baza, vyberie si najvhodnejšiu, ktorú si v zime odchádza odpíliť. Potom ju tri roky suší prirodzeným spôsobom na humne. Po troch rokoch do nej postupne podľa veľkosti fujary vrtákmi navŕta 16 - 34 mm otvor. Dĺžka ním vyrábaných fujár sa pohybuje od 60 do 200 cm. Vyrába ich ako koníček, preto sa s výrobou neponáhľa. V pokoji vyrobí jednu za mesiac, najčastejšie v dĺžke 170 cm v „gé“ ladení. Už päťkrát vyrobil fujaru pre hlavnú cenu pre festival vysokoškolských súborov Akademický Zvolen. Jeho fujary vlastnia viacerí zahraniční zberatelia a hudobníci. Najbližšie je to predajca hudobných nástrojov Lajos Hollókő z Budapešti, ktorý sa na nej naučil aj hrať. Jedna jeho fujara sa nachádza v detvianskom múzeu a druhá v Literárno-hudobnom múzeu v Banskej Bystrici. Na požiadavku dokáže vyrobiť aj píšťalky a učí na nich hrať.

Fujaris4Väčšina kultúrnych aktivít hudobníka a výrobcu fujár Alexandra Králika je doma a v zahraničí spojená so súborom Poľana. V súvislosti s hudobným nástrojom fujara, je zakladajúcim členom a členom výboru Spolku fujarášov, vystupuje na fujarovom festivale v Korytárkach a v Čičmanoch. So speváckou skupinou na pozvanie vystupujú na spoločenských akciách poľovníkov a lesníkov. Okrem toho, že je výrobcom, interpretom, spoločne s Križom a Šatanovou knižne vydali 140 ľudových piesní s tematikou lesníctva poľovníctva. Spoločne s Annou Pavlíkovou vydal zbierku piesní zo Zvolenskej Slatiny s názvom Slatina, Slatina... Okrem tohto spevníka aj slatinské nárečie.

FujarPo1Fujarista z Papradnianskej doliny
Jozef Pobočík od píšťaliek k fujare

V obci Brvnište, ležiacej pod Veľkým Javorníkom v Papradnianskej doline, v druhej polovici minulého storočia ženy zo zaužívaného zvyku tradične pracovali na malom roľníckom hospodárstve a muži v neďalekom strojárskom podniku. Tak to bolo aj v rodine terajšieho 57-ročného výrobcu fujár Jozefa Pobočíka. Jeho otec sa popri zamestnaní venoval ovocinárstvu a tak aj jeho synovi sa toto odvetvie poľnohospodárstva zapáčilo. V Modre vyštudoval Strednú poľnohospodársku technickú školu vinárskeho smeru a potom od roku 1970 do transformácie poľnohospodárstva, pracoval výlučne v tomto odvetví ako agronóm, predseda družstva a tajomník Zväzu družstevných roľníkov.

FujarPo3Otec a matka Jozefa Pobočíka boli členmi miestnej folklórnej skupiny a u syna sa od mladosti začal formovať vzťah k hudbe, spevu a vôbec k ľudovému umeniu. Dedina Brvnište bola v minulosti známa píšťalkárstvom. V čase, keď Jozef Pobočík hrával v rockovej kapele, postupne si začal uvedomovať, že v dedine ktorá mala v píšťalkárstve tradíciu už niet nikoho, ktorý by vyrábal rífovú píšťalku a vedel na nej aj hrať. Dedinu Brvnište na okolí prezývali „Píšťalkári“. Jozef Pobočík sa ešte pamätá, že keď ako mládenec chodil s futbalovými fanúšikmi na zápasy svojho klubu do iných dedín, tak domáci na nich vykrikovali „Píšťalkári“. To všetko zostalo v jeho pamäti a tak sa roku 1995 rozhodol, že toto ľudové umenie pre budúce generácie zachová. A tak v roku 1995 vyrobil prvú brvnišskú píšťalku a v ďalšom roku aj prvú fujaru. A tá mu visí ako relikvia v jeho dielni dodnes.

Ako sa k jej výrobe dostal a ako ju sám vyrába?

„Na vystúpeniach som sa stretával s fujaristami z Podpoľania, kde ma pri hre na fujare zaujal najmä jej zvuk, muzikantský spôsob prejavu, melodika a celkový prejav pri speve a hre. Je prirodzené, že keď sa podarí vyrobiť píšťalku, to človeka nabáda vyrobiť aj fujaru. Píšťalky pastieri pôvodne vyrábali z liesky, lebo im chýbalo potrebné náradie na výrobu z bazy. Lieska sa vtedy rezala v mesiaci jún“ - podotkol Jozef Pobočík a pokračoval vo výklade. „Bazu zberám koncom decembra a začiatkom januára, ale na objednávku vyrábame fujary aj z javora a jaseňa. Malé píšťalky sú najlepšie zo šípu, ale ten sa zle suší a často praská. Na druhej strane píšťalky z neho sú vydarené. Vyrábam šesť dierové píšťalky rôznych ladení, koncové predné píšťalky, dvojačky vo viacerých prevedeniach. Z mojej dielne vyšli aj trombity a pastierske rohy - trúby. Drevo na FujarPo2výrobu oboch nástrojov sa suší v tieni a závetrí, aby schlo najpomalšie. Pri fujarách na začiatku januára po štyroch mesiacoch prevŕtam drevo na 20 mm po celej dĺžke. Na svetlosť diery na 30 - 35 mm dovŕtam dieru do roka od zberu. V tomto stave ju nechám schnúť a po dvoch rokoch pristupujem k čiastočnej povrchovej úprave. V treťom roku sa spraví zvuk, hlásnička, klátik a cesty pre vedenie vzduchu na hranku hlásničky. Potom pristúpim k ladeniu nástroja, aby hral v požadovanej stupnici, obyčajne v ladení gé. Ja ladím podľa metodiky výrobcu Matúša Nosáľa z Vígľaša s tým, že si tóny dopresňujem digitálnou ladičkou. Keď je už fujara naladená, prichádzam k celkovej povrchovej úprave - vyhladeniu drsným papierom. Dobrý nástroj si zaslúži aj peknú výzdobu, ktorú skrášľujem viacerými spôsobmi. Jeden je klasický kyselinou dusičnou tak, že sa vopred vyrezané ozdoby a cifry leptajú pri teplote viac ako 25 °C. Spoločne so synom-výtvarníkom zdobíme menej typickým plytkým reliéfom s pastierskymi a folkloristickými motívmi. Je to súčasne aj hold tomuto slovenskému kráľovskému nástroju. Využívame tiež prírodné zdureniny dreva, aby sme dotvorili figuratívne zobrazenie výjavov z pastierskeho života. Po vyzdobení ešte raz jemnou zrnitosťou drsného papiera prejdem povrch a celková úprava sa dokončí opakovaným nanášaním niekoľkých vrstiev šelaku - prírodného živicového laku. Potom sa fujara poskladá a vzduchovod sa zviaže koženými remencami. Ešte pred samotným zviazaním je potrebné všetky vnútorné plochy, vrátane trubice, vzduchovodu a vzduchotvorného zariadenia vymazať jemným olejom. Fujara už potom čaká aby sa na nej hralo, aby sa drevo rozozvučalo, lebo ako sa hovorí na nástroji na ktorom sa nehrá, ten ohluchne. Údržba spočíva v občasnom premazaní plôch a nakoniec už fujaristu a počúvajúcich čakajú pekné tiché večery a zvuk fujary ponad dedinu...“ - podrobne vysvetlil spôsob a postup ním vyrábaných fujár Jozef Pobočík.

FujarPo4Výrobca fujár z Brvnišťa vyrobil doteraz približne tisíc píšťaliek a dvesto fujár, ktoré od neho vlastnia zberatelia a hudobníci takmer na všetkých svetadieloch. Doma ich majú aj viacerí významní štátni a vládni predstavitelia. Jozefa Pobočíka teší najmä to, že v jeho fortieli pokračuje nielen jeho syn učiteľ - výtvarník, ale najmä v hre na píšťalky a fujare podnietil aj ďalších nasledovníkov, ktorí takto spolu s nimi vracajú Brvnišťanom píšťalkárske tradície.

FujarTr1Ján Trebula z Veľkého Krtíša
Z hudobníka výrobca fujár

Bývalý baník Ján Trebula z Veľkého Krtíša je rodákom z Lučenca - Fabianky, ale nielen jeho korene, lež aj detstvo je spojené s Detvianskou Hutou. Jeho starý otec popri roľníčení bol na Uhliskách aj dedinským kováčom. A keď Jánovi v roku 1956 zomrel otec, pripadla mu úloha pomáhať pri pasení a kŕmení kráv. Pri jednej príprave sečky na sečkovicovom stroji mu odtrhlo článok prstu. Starý otec vyrábal aj píšťalky, počas spoločnej pastvy s vnukom si vyhrával a vedel, že to zaujíma aj chlapca, preto vnuka podpichoval, že on so zraneným prstom si už nebude môcť zanôtiť na píšťalkách. Janka však slová starého otca vyburcovali, aby ho presvedčil o opaku. Už desaťročný hrával spolu s bratom v dedinskej kapele. Kým brat vyhrával na husliach a na klarinete, on na bicích nástrojoch. Stať sa baníkom sa rozhodol najprv jeho brat a prihlásil sa do Baníckeho učilišťa vo Veľkom Krtíši. V roku 1964, po skončení základnej školy odišiel za bratom aj on, najmä z toho dôvodu, že brat vychvaľoval aj príkladný hudobný život v učilišti.

- Ťahalo ma tam kvôli muzike. V učilištnej kapele som najprv hrával na saxofóne, neskôr spolu s bratom sme hrali obidvaja na saxofónoch, pričom sme vystupovali aj samostatne. Aj na vojenskej službe som bol členom posádkovej kapely. Vo Veľkom Krtíši sa mi veľmi páčilo aj po návrate z vojenčiny, veď tam boli až štyri muziky: učilištná kapela, dyhová banícka hudba, tanečný orchester a cimbalová muzika, - zaspomínal si jubilant s detvianskym talentom Ján Trebula. Vyučený banský zámočník a potom baník neskôr hrával vo viacerých kapelách a ako 25-ročný sa vo Veľkom Krtíši spriatelil s výborným huslistom, píšťalkárom, fujaristom Antonom Ľuptákom, pochádzajúcim z Látok, ktorý sa zaoberal aj výrobou fujár. Najskôr si od neho fujaru kúpil, ale netrvalo dlho a sám si podobnú vyrobil. Keď mu ju po niekoľkých dňoch prišiel ukázať a zahral na nej, starému majstrovi to FujarTr2vyrazilo dych. To bol potom aj dôvod, že sa rozhodli vyrábať fujary spoločne.

- Keď ujovi Ľuptákovi už oči a prsty dobre neslúžili, zdobenie a zlepšenie výroby som prevzal ja. V roku 1980 na súťaži výrobcov hudobných nástrojov v kategórií fujár v Detve sme získali Cenu Ladislava Lenga. Keď sa už Anton Ľupták v staršom veku nevládal zaoberať výrobou, začal som vyrábať sám nielen fujary, ale aj píšťalky a koncovky (rífovky), pastierske píšťalky a iné druhy. Tieto výrobky som zväčša rozdal rodine a známym, - zaspomínal si veľkokrtíšsky výrobca hudobných nástrojov.

Vo väčšom rozsahu sa začal venovať výrobe týchto ľudových hudobných nástrojov v roku 1990, keď sa stal dôchodcom. Fujary a píšťalky vyrába z bazy, ale možnosť ich výroby je aj z jaseňa a javora. Vyrobil už aj fujaru z africkej limby a hrušky, ba aj fujary vybíjané a s mahagónom. Prevláda na nich prevažne klasická detvianska dekorácia. Majster prezrádza, že lepky sa robia kyselinou po drobnej rezbe a povrch sa upravuje šelakom. Vyrobil aj niekoľko plastických vzorov. O výrobe fujár si vedie presnú evidenciu a ako sám hovorí, každá má svoj rodný list. Celkom ich vyrobil 130. So svojimi výrobkami sa prezentuje na výstavách, jarmokoch a iných významných slávnostiach. S jeho výrobkami sa mohli zoznámiť návštevníci podujatí v Kežmarku, Detve, Východnej, Poprade, Nitre, Oravskom Podzámku, Šahách atď. Všade. kde sa objaví. je oblečený v detvianskom kroji. Výroba ľudových hudobných nástrojov a hra na nich je u Jána Trebulu spojená aj s účinkovaním vo folklórnych súboroch Krtíšan a Prameň z Dolnej Strehovej. S týmito súbormi účinkoval a predviedol svoje hudobné umenie vo viacerých slovenských mestách a tiež v zahraničí, vrátane Maďarska.

Ľudové hudobné nástroje majstra Tibora Koblíčka

Turičky, malá novohradská dedinka pri Lučenci, teraz patriaca do Poltárskeho okresu, má dávnu históriu. Jej vznik siaha do 12. storočia, ale prvá písomná zmienka o nej pochádza z roku 1327. Poľnohospodárstvu sa tu veľmi nedarilo a preto jeho obyvatelia sa už v minulosti venovali remeslám, najmä kolárstvu a zhotovovaniu dreveného riadu, ktorý vyvážali až na Dolnú zem. Za predané výrobky si stadiaľto zase dovážali obilie.

V obci už od mladosti tvorí všestranne nadaný miestny rodák, dôchodca Tibor Koblíček, významný amatérsky výtvarník, tvorca ľudových hudobných FujarKo1nástrojov, interpret ľudovej hudobnej kultúry Slovenska.

Už koncom 60-tych rokov, ako propagačný výtvarník v závode v susednom Poltári, sa predstavil v celoslovenskom meradle na viacerých výstavách v kategórii maľby a kresby. To je obdobie, keď začína dostávať prvé celoslovenské ocenenia. V roku 1975 sa už dostáva k vrcholu amatérskej výtvarnej tvorby na Slovensku. Popri výstavách Výtvarná Dubnica svoju tvorbu prezentuje aj na výstavách v Bratislave, Zvolene, Žiline, Martine, Ružomberku, Liberci... V jeho výtvarnej tvorbe dominujú ľudové motívy a rodná krajina, v ktorej pracoval, žil a z ktorej nasával energiu a cit pre vytvorené a ocenené diela. Súbežne s výtvarnou amatérskou tvorbou začal už v roku 1971 zásluhou bratov Kubincovcov, s ktorými pracoval v Stredoslovenských sklárňach v Poltári, priúčať sa výrobe ľudových hudobných nástrojov - fujár. Otec bratov Kubincovcov Martin Kubinec z Utekáča bol vtedy vedúcou osobnosťou vo výrobe fujár a tak Tibor Koblíček strávil s ním veľa hodín, aby získal čo najviac poznatkov nielen pri výrobe, ale aj v hre na fujaru. Ponavštevoval aj ďalších fujaristov Martina Sanitrára z Kováčovej, Juraja Ďurčeka z Očovej i Jána Huďana zo Zvolenskej Slatiny, aby odkukal ich fortieľ. Kým sa takmer potajomky pripravoval na svoj debut v roku 1975 na jubilejný desiaty ročník Folklórnych slávností pod Poľanou v Detve, zatiaľ sa hral s výrobou ľudových artefaktov z dreva, kože, kosti, rohoviny a kovu. Na jubilejnom 10. ročníku sa v Detve začala nová súťaž o cenu Dr. Ladislava Lenga (rodáka zo Zeleného). Hneď jej prvý ročník bol zameraný na fujaru a debutant Tibor Koblíček sa už tu zaraďuje medzi prvú desiatku ocenených. Rok 1975 sa teda považuje za medzník v jeho novej orientácii, zameranej na výrobu ľudových hudobných nástrojov, a to najmä fujár s vlastným rukopisom pri vyrezávaní ornamentu. Jeho tvorivá invencia obohatila dovtedajšie nástroje o nové inovované tvary.

V jeho dielni v Turičkach vznikla fujara dvojačka, trojačka, masívna valaška ako aerofón, píšťala dvojačka hrajúca v dvoch oktávach, či takmer tri metre dlhá fujara. Potom o pár rokov neskôr dokázal už vyrobiť aj kvalitné gajdy a gajdice a postupne rok po roku píšťaly, palice, rohy, trúbky, ninery i sláčikové nástroje. Výrobou ninier sa Koblíček zaoberá ako jediný výrobca na Slovensku. Jeho nástroje sa nachádzajú predovšetkým ako súčasť zbierok v Slovenskom národnom múzeu v Martine, Literárnom a hudobnom múzeu v Banskej Bystrici, Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre, v múzeu v Berlíne, hrá na nich množstvo jednotlivcov a súborov, ako napríklad súbor Železiar z Košíc, Brnenský ľudový orchester. Sady nástrojov - husličky a basičky vlastní OĽUN a Gajdošské združenie. A, samozrejme, vlastnia ich mnohé súkromné osoby v zahraničí.

FujarKo2Všestrannosť Tibora Koblíčka potvrdzuje aj skutočnosť, že ako výrobca hudobných nástrojov je zároveň aj interpretom. Okrem toho, že vystupoval na najvýznamnejších folklórnych podujatiach na Slovensku, zúčastnil sa aj na mnohých svetových podujatiach. Medzi tie najväčšie patrí Expo´92 v Španielsku, ďalej viackrát účasť vo Francúzsku, Belgicku, Holandsku, Alžírsku... Vystupoval tu ako výrobca, ale hlavne ako sólista s ľudovou hudbou Ďatelinka a folklórnym súborom Detva. Už v roku 1977 ho prvýkrát zaradili na gramoplatňu Fujarové nôty z Podpoľania a o rok neskôr je aj na gramoplatni z festivalu vo Východnej. Na CD nosičoch sa objavuje v produkcii OPUS v roku 1995. Ostatným vydaním je MG kazeta Píšťalôčky moje z Vydavateľstva Akcent.

Keď som nedávno Tibora Koblíčka navštívil, našiel som ho so synom Ladislavom, ktorý pokračuje v šľapajach svojho otca, ozaj pri poctivej práci s drevom. To každoročne vyhľadávajú pokiaľ sa týka javora a smreka v horských pásmach Oravy a Liptova a bazu zase od Myjavy až po Dunaj. Pokiaľ sa týka samorastov, tie často prinášajú zo Švédska a Talianska. V dielni Tibora Koblíčka sa snúbi precízna robota a výtvarné cítenie so všestranným talentom majstra, ktorého výrobky s vysokou umeleckou a remeselníckou úrovňou reprezentujú slovenskú ľudovú kultúru nielen doma, ale aj vo svete.

Výrobca a hudobník na ľudových pastierskych nástrojoch

FujarDa1Slovensko je známe výrobou ľudových hudobných nástrojov, najmä pastierskych. Tak ako v minulosti výrobcovia týchto hudobných nástrojov z dreva i kože, či už fujár, píšťaliek a gájd vedeli ich nielen zhotovovať a zdobiť, ale čarovne na nich aj hrať, tak aj terajší majstri tohto remesla, aby ich nástroje vydávali žiadané tóny a pekný zvuk, musia dobre ovládať aj hru na nich, aby vyskúšali ich použiteľnosť a šírili dobré meno výrobcu. Na Slovensku sa výrobou týchto pastierskych hudobných nástrojov zaoberá množstvo výrobcov, ale len niečo viac ako tridsať z nich patrí medzi špičku, ktorá zodpovedá žiadaným kritériám pre umeleckú tvorbu. Väčšina z nich pochádza zo stredného Slovenska, kde toto ľudové umelecké remeslo má dávne tradície. Výnimkou medzi nimi je 50-ročný Drahoš Daloš z Lehoty pri Nitre.

- Je tomu už tridsať rokov, keď ako mladík som v Slovenskom poľnohospodárskom múzeu v Nitre chytil do rúk prvú fujaru. V detstve som zase vo Veľkom Záluží videl a počul hrať tunajšieho gajdoša. Prvé majstrovské skúsenosti z výroby pastierskych hudobných nástrojov som získal v dielni Jána Bartolena v Nitre. S týmto výrobcom som sa prvý raz zúčastnil na stretnutí najstarších a najlepších výrobcov fujár, píšťaliek a gájd v Detve - zaspomínal si dnes už FujarDa2renomovaný výrobca a hudobník. Výroba a hra na nich mu vtedy učarovala tak, že sa im upísal na celý život. Odvtedy navštevoval takmer všetky veľké folklórne festivaly na Slovensku, medzi ktorými napríklad Detvu, Myjavu, Východnú takmer ani jeden rok nevynechal. Zo začiatku bol na nich len ako divák, postupne však ako interpret vo folklórnom súbore Zobor a nakoniec ako sólista na hudobné nástroje. Súbežne sa pustil do ich výroby.

- Prvým mojim výrobkom bola „G“ fujara, neskôr šesťdierové píšťaly, dvojačky, koncovky, kostené píšťalky a nakoniec som sa vďaka praktickej pomoci B. Garajovi mladšiemu a staršiemu dostal aj k výrobe gájd.

Dnes Drahoš Daloš ako výrobca, interprét a učiteľ sa podieľa nielen na príprave domácich programov ako sú napríklad „Gajdošské fašiangy“ v Malej Lehote, Folklórny festival Východná, Dni Kolied kresťanov Slovenska..., ale aj na podujatiach v zahraničí. Nedávno na „Jánošíkovom dukáte“ v Strážnici vyučoval píšťalky a koncovky. Svoje hudobné nástroje vystavoval na výstavách v Paríži, Zürichu, Ríme, Berlíne, Frankfurte nad Mohanom a Bruseli. Už dlhšie ako FujarDa3hudobník spolupracuje na divadelných inscenáciách. Nedávno takto účinkoval v Starom divadle v Nitre na inscenácii Jánošík. Na tomto medzinárodnom projekte sa zúčastnili aj divadelníci z Varšavy a Hradca Králove a potom všetci spoločne vystúpili na medzinárodnej inscenácii v Terchovej. Koncom augusta vystupoval ako výrobca a hudobník na festivale ľudovej kultúry „Pražskom jarmoku“ v stovežatej Prahe. Od 7.septembra do konca októbra 2010 vystupoval v USA - v meste Chicago a v iných mestách, kde žijú Slováci. Na koncertoch hral krajanom na im známych pastierskych ľudových nástrojoch a zároveň predvádzal ich výrobu. Po návrate z USA odišiel do Švajčiarska a Nemecka, kde boli usporiadané workshopy, na ktorých sa záujemcovia - medzi nimi študenti - zaujímali o praktickú výrobu a hru na slovenské ľudové hudobné nástroje. Lehoťan Drahoš Daloš tam učil vyrábať hudobné nástroje a hrať na fujare. Potom doma v novom nefolklórnom programe „Slovenská modlitba“, filme o prírode Slovenska, hral na tradičných ľudových nástrojoch dopĺňať scenár filmu. Odvtedy sa zúčastnil na množstve akcií zameraných na zachovávaní ľudových tradícií z oblasti hudobného dedičstva.

Drahoš Daloš z Lehoty pri Nitre takto povýšil ľudové remeslo výroby a hry na pastierske hudobné nástroje na fortieľ vysokej umeleckej úrovni.

Text a foto: Ján Jančovic