alt : header1.swf



Mon09162019

Posledná aktualizácia05:49:01

Ľudové umenie Sloveniek spod Čerháta

altRegión Novohrad na obidvoch stranách Ipľa je bohatý na ľudové tradície, kroje, zvyky a obyčaje. Na maďarskej strane pod pohorím Čerhát žijú, pestuje a zachováva si svoju tradičnú kultúru nielen maďarská etnická skupina Polovcov, ale aj tu viac ako tristo rokov v troch desiatkach obcí žijúci Slováci. Národopisné hodnoty novohradských Slovákov na ľavej strane Ipľa doteraz výrazne predstavuje od Maďarov v mnohom líšiaci sa predovšetkým ľudový odev a to najmä ženský. Aj keď v spôsobe života došlo najmä za predchádzajúce storočie k významným zmenám, čo malo vplyv aj na kroje obidvoch národov, Slováci si svoju identitu zachovávajú práve strihom, farebnosťou, formou a nosením svojich krojov.

Najlepšie to možno vidieť a posúdiť najmä na národnostných festivaloch. Veľká vďaka patrí viacerým novohradským slovenským ľudovým umelkyniam, ktoré zhotovujú a obliekajú bábiky do krojov, ktoré sú pre jednotlivé obce typické. Zachovávajú týmto pre budúce generácie neoceniteľné kultúrne dedičstvo svojich slovenských predkov. V tejto reportáži predstavujem takéto štyri umelkyne zo štyroch Slovákmi obývaných obcí.

altMiestna folklórna skupina Rozmarín vo Veňarci (Vanyarc) už štvrťstoročie šíri s veľkými úspechmi slovenské kultúrne dedičstvo po celom Maďarsku a dobre ju poznajú aj v niektorých regiónoch na Slovensku. Vo všedných dňoch, pri slávnostných príležitostiach a vo sviatočné dni môžu návštevníci tejto štatútom vymenovanej slovenskej národnostnej obci obdivovať tradičný veňarský kroj. Z rozprávania starších Slovákov a pomocou starých fotografií sa podarilo Veňarčanom spracovať ľudové oblečenie z odstupu približne z konca 19. storočia. Zmenšenú podobu pekného veňarského kroja opatruje expozícia histórie krojovaných báb, umiestnená vo Veňarskom ľudovom dome, ktorý je majetkom Slovenskej samosprávy v obci Veňarec. Na dvadsiatich bábikách môžu návštevníci obdivovať v tejto ojedinelej zbierke dobových sviatočných šiat zmeny v oblečení, ktoré sa najnápadnejšie prejavujú v čoraz výraznejších farbách a v kratších sukniach. Takmer všetky kroje vystavených bábik zhotovila Judita Lásková-Špániková. Táto ľudová umelkyňa, ktorá len nedávno umrela, pochádzala z roľnícko-remeselníckej rodiny. Kým matka bola roľníčka, otec bol obuvníkom a zapáleným Slovákom. - Otec lepšie a veľa čítal, viac po slovensky ako po maďarsky. Napríklad odberateľom slovenského týždenníka Ľudové noviny bol od ich vychádzania. Prečítal v nich každú literu, navyše so slovenčinou sa pravidelne stretával ako evanjelický kantor a aktívny folklorista. Spolu s Ankou Hudecovou bol zakladateľom Pávieho krúžku a sám hral na citare. Po ňom som zdedila vzťah a cit k slovenskej ľudovej kultúre - vyznala sa mi pred časom Judita Lásková. altSpolu s manželom Pavlom Láskom boli členmi folklórneho súboru Rozmarín, ktorý sa zameriava na zachovávanie novohradských tancov, piesní a ľudových zvykov. Táto ľudová umelkyňa pracovala ako hospodárka v materskej škole, potom dôchodkyňa zhotovila vyše 50 krojovaných bábik a práve z nich tvorí stálu expozíciu vo Veňarskom ľudovom dome jej 20 rôzne oblečených bábik. Ďalšie sa nachádzajú u zberateľov a jednotlivcov v Maďarsku a v zahraničí. Svoj tvorivý kumšt predstavila na viacerých výstavách doma a v zahraničí. Na veňarských bábikách je látka šiat na bábikách je zo zachovalej originálnej textílie. Pôvodný materiál je väčšinou zo zamatu, glotu, pamoku, modrotlače, hodvábu. Vzory, farebné nášivky, naskladané sukne, zástera, boli v minulosti vo Veňarci v tmavom tóne. Až po roku 1940 sa prešlo na viacfarebnosť a pestrosť. - Usilovala som sa o hodnovernosť, historickú vernosť a podľa možnosti a vedomostí zachovať na všetkých typoch krojov aj štýlové znaky. Niektorým domácim ľuďom sa to zdá ešte samozrejmé, lebo napríklad ženy nad 60 rokov nosia ešte aj vo všedných dňoch kroj. Väčšine obyvateľov sa však kroje páčia a tešia sa z takejto zbierky. Aj mňa to napĺňa hrejivým pocitom, lebo v tom vidím sebarealizáciu -povedala mi pri návšteve vo Veňarci, vtedy ešte aktívna veňarská folkloristka a tiež členka Zväzu Slovákov v Maďarsku Judita Lásková-Špániková.

altaltNa slovenskej pravej strane Ipľa sa takým obciam, z ktorých už ďalej cesta nevedie a cestovateľ sa z nej musí vrátiť, sa hovorí, že sa z nich aj žobrák vracia (Horné Strháre) alebo že tam líšky oznamujú dobrú noc (Zombor). Takou Slovákmi obývanou obcou pod Čerhátom na ľavej strane Ipľa je Bokor. Cestou od Šalgótarjánu a odbočkou pred Pastúchovom (Pásztó) kľukatou cestou na Čerhátske pohorie, v polovici cesty medzi Cserhátszentivánom a Herencsényom, ma odbočkou cesta priviedla do 5 km vzdialeného Bokoru, o ktorom som vedel, že sa tam v čase feudalizmu osídlili Slováci. Táto dedinka učupená medzi horami nemala nikdy viac ako tristo obyvateľov a podľa úradnej maďarskej štatistiky do roku 1930 prevažná väčšina jej obyvateľov sa hlásila za Slovákov. V roku 1900 z celkového počtu 270 obyvateľov sa v Bokori za Slovákov prihlásilo ešte 217, ale už v roku 1930 v dôsledku štatistickej maďarizácie tam vykázali iba 43 Slovákov. A to aj napriek tomu, že v obci aj vtedy prevažná väčšina obyvateľov hovorila medzi sebou iba po slovensky. Moje rozhodnutie dostať sa do tejto dedinky kde končia všetky cesty bolo pevné, a to aj napriek tomu, že z oblakov nebezpečne visela prichádzajúca búrka. Dozvedel som sa, že autom sa už z Bokoru ďalej ísť nedá, iba ak pešo alebo koňmi cez horu a dostať sa napríklad do ďalšej Slovákmi obývanej obci Terany (Terény). Do tejto tichej dedinky učupenej v doline pohoria Čerhát som prišiel keď práve skončil pohreb a podľa informácie domácich smútočnú rozlúčku so zosnulou vykonala vtedy farárka Hilda Guľačiová-Fabuľová z Terian. Tú som však už v dedinke nezastihol, iba rozchádzajúcich sa účastníkov pohrebného karu. Boli to väčšinou mladí ľudia, ktorí už neovládali slovenčinu, ale pochopili, že mi treba pomôcť a tak ma dcéra Márii Hegedüšovej-Minárikovej ochotne odprevadila do matkinho domu. Nasledovalo srdečné privítanie a radosť panej domu, že sa môže dobre porozprávať v rodnej reči so Slovákom z druhej strany Ipľa. - V našej dedine žije teraz už iba približne 130 obyvateľov, a to väčšinou pôvodne Slovákov. Žiaľ po slovensky sa môžem porozprávať už iba s mojimi rovesníkmi a tých je u nás už len pár. Aj dnes sme pochovali moju tetu, matkinu 86-ročnú sestru, ktorá ma vychovávala, lebo matka mi zomrela keď som mala iba 7 rokov. Vydala som sa do Pastúchova, kde som žila s manželom Maďarom takmer 40 rokov a tam som sa veru nemala s kým rozprávať po slovensky. Takúto možnosť som mala iba na trhu či jarmoku, na ktoré k nám prichádzali Slováci z okolitých Slovákmi obývaných obcí. Posledné roky však už žijem s manželom a deťmi v rodnom Bokori. Ja sa však vždy hlásim za Slovenku, a to aj pri sčítaní ľudu, aj teraz som vypĺňala dotazník za menšinového voliča. Som veľmi rada, že ste prišli, že sa môžeme porozprávať, veď túto možnosť tu máme minimálne, veľmi mi chýba komunikácia v slovenčine. Ja si uchovávam všetko, čo je slovenské po mojich predkoch. Sama, a to len tak pre svoje potešenie, ale i pre zachovanie slovenských tradícií v Bokore spracúvam krojované bábiky - rozhovorí sa. altPotom ma uviedla do prednej „chiži“, po slovensky zariadenej izby, kde okrem iných slovenských ľudových pamiatok má vystavených 15 veľkých a 4 malé krojované bábiky, ktoré zostrojila v novohradskom bokorskom štýle. Zhotovila ich tak ako si pamätala, keď slovenské ľudové oblečenie, najmä u žien sa v dedine bežne nosilo. Bábiky zhotovené touto ľudovou umelkyňou predstavujú napríklad nevestu, mladého zaťa, družbu, družičky, malé dievča, dospelé dievča, ženu po výdaji, staršiu ženu, „mamovku“... Celá izba je zariadená v dobovom štýle, čím pripomína muzeálnu expozíciu na tradičný spôsob bývania. Napríklad posteľ je v miestnosti ustlaná na vysoko, kde okrem dvoch „duchien“ (perín) je vystavených 9 vyšívaných podhlavníkov a na perinách sú položené vyšívané stuhy a plachty s háčkovanými ozdobami. Steny zdobia umiestnené vyšívané nástenky, na stole vyšívané ručníčky, na inom mieste „klinovník“ (uterák) a skrine zaplnené s rôznymi doplnkami a tradičnou vyšívanou bielizňou. V miestnosti nechýbajú ani iné dobové doplnky, fotografie, obrazy a napríklad aj svadobný „fokoš“ (svadobná valaška) s rôznofarebnými stuhami. - Čo vidíte, to je všetko slovenské, väčšinou pochádzajúce od matky a starej matky. Je o to záujem, ale ja z toho nič nepredám, je to veľká pamiatka na mojich slovenských predkov, ktorú chcem zachovať pre budúce generácie, aby mladí takto názorne videli ako žili a obliekali sa bokorskí Slováci. Ľutujem, že sa v škole nemali možnosť učiť po slovensky, len čo to podchytiť od nás starších. Ja nikdy nezradím svoju národnosť a môj manžel je tolerantný človek, ten nemá nič proti mojej slovenskosti a tradíciám, ktoré tu zachovávam. Dobre si zvykol na toto prostredie a slovenské povahy tunajších ľudí -povedala miochotná hostiteľka.

Aj keď v ďalšej novohradskej obci Bodoň (Kétbodony) majú svoje Dedinské múzeum, v ktorom je možnosť zoznámiť sa so spôsobom života a práce obyvateľov v minulosti, vrátane spôsobu bývania, odievania, používania predmetov, expozície náradia a náčinia používaného obyvateľmi v minulosti, Ján a Mária Kováčovci ma však prekvapili svojimi zbierkami, ktoré sa rozmiestneným a množstvom, môžu považovať aj za rodinné múzeum. Obidva domy, starší a nový sú jednotlivými starožitnými exponátmi zaplnené a usporiadané podľa funkčnosti. - Môj záujem a láska k zbieraniu a uchovávaniu starožitností sa viaže na spomienky a život, ktorý žili a lopotili v ňom naši predkovia a na ktorý sa sama nielen pamätám, ale z veľkej časti sme ho aj vykonávali a precítili - vyznala sa zo svojej záľuby v tomto staršom veku Anna Kováčová-Badinská. Starší prízemný dom, stojaci hneď vedľa nového, je na dvore celý zariadený a naplnený predmetmi, náradím a náčiním, vrátane spôsobu bývania a vybavenia miestností pôvodným zariadením. V jeho prednej izbe okrem ustlaných postelí sú aj figuríny oblečené do bodoňského kroja a tiež rôzne doma tkané a vyšívané textílie. Novší modernejší dom s viacerými miestnosťami, ktoré obývajú len dvaja naši hostitelia, je ako živé múzeum, a to z toho dôvodu, že popri všetkých miestnostiach - kuchyni, obývačky, spálni, v ktorých je patričná dobová výzdoba a uložené predmety z minulosti, v ďalšej miestnosti sú rozložené krosná, za ktoré pani domu stále tak ako v minulosti aj teraz sadá a tká textílie rôznych foriem a vzorov (koberce, gobelíny nástenky, uteráky...). Je len samozrejmé, že v prijímacej hosťovskej izbe nechýbajú vitrínky so starými slovenskými evanjelickými tlačami (Tranosciusom, funebrálmi...) a s vlastnoručne vyrobenými krojmi na bábikách, ktoré predstavujú pôvodný bodoňský ženský, mužský a detský kroj. Zachovanie tohto dedičstva v obci bližšej k pohoriu Beržeň je o to cennejšie, že v nej už ani najstarší nehovoria svojim materinským jazykom a už len takéto pamiatky pripomínajú, že tu dlhé roky žili Slováci. Žiaľ o ich pomaďarčovanie už od konca 19. storočia sa najviac pričinil slovenský učiteľ Gejza Pohanka, pôvodom z Turca, ktorý si zmenil priezvisko na Csővári a po ňom aj jeho syn učiteľ Dezider Csővári.

altJednou v rade Slovákmi osídlených obcí v južnom Novohrade je aj Guta (Galgaguta). Prví osadníci sa v nej ocitli už na konci 17. storočia a pochádzali prevažne zo severnej časti stolice, ďalší neskôr z Hontianskej a Zvolenskej stolice, ktorí po dlhšom putovaní a zastávkach mohli mať pôvod aj z Oravy, Turca, Liptova... a všetci boli evanjelikmi. Práve náboženstvo formulovalo aj spôsob ich roľníckeho života, materiálnu duchovnú kultúru a zachovanie jazyka. Aj keď si presídlení Slováci svoje životné podmienky museli vytvárať v novom prostredí a v mnohom sa prispôsobiť hospodársko-spoločenskému poriadku, svoje tradičné duchovné hodnoty si zachovali až podnes. Medzi ne patria jazyk, zvyky a obyčaje, ľudový odev a piesne. Proces prudkej asimilácie je však neúprosný a tú sa snažia v Gute prostredníctvom Slovenskej samosprávy zastaviť, okrem iného aj zapájaním najstarších žijúcich Slovákov, a to zbieraním a šitím tradičných gutianskych krojov, zbieraním a zapisovaním piesní, nacvičovaním starodávnych tancov, detských hier, rozprávok. Za týmto účelom založili Ženský krúžok na zachovávanie starožitností obce. - Chceme, aby staršie ženy, ktoré sa ešte bežne vo sviatok a piatok obliekajú do ľudového odevu a tieto kroje aj šijú, pomáhali mladším, ktorí vystupujú v súbore a to najmä pri obliekaní, úprave a tiež svojimi radami ako čo najdlhšie zachovať gutianske tradície. Medzi ne patrí Zuzana Bartošová-Horňáková, ktorá zbiera kroje, zhotovuje krojované bábiky, maľuje kraslice a taniere. Alžbeta Antaličová šije kroje a dohliada na obliekanie mladých. Podobnou činnosťou sa zaoberá aj Zuzana Ujváryová-Puškeľová - vysvetlila predsedníčka Slovenskej samosprávy v Gute Zuzana Bánova - Bartošová. Gutiansky kroj vyrába a oblieka na bábikách podľa všetkých vekových skupín Terézia Bartošová-Danielisová, ktorú v tomto článku predstavujem. Podľa J. Zólymiho v kroji slovenských novohradských dedín Guta patrí do Banskej skupiny (Bánk, Banka), kde patrí ďalších 11 obcí. altPre ženský kroj tejto skupiny je podľa tohto autora charakteristická drobná riasená sukňa, na spodku lemovaná červenou látkou. Nad bielymi, priliehavými opleckami s úzkymi rukávmi nosia vizitku, ktorá je pri drieku väčšinou rozšírená. Biele plátené oplecko, vizitka a zástera sú zdobené rovnakou výšivkou. Širokými drdolovými hrebeňmi dajú čepcu charakteristickú hranatú formu. Gutianka Terézia Bartošová-Danielisová mi predstavila až 11 bábik, na ktoré zhotovuje svojou trpezlivosťou a umením miestny ľudový odev a tým aj názorne na bábiky oblieka do gutianskeho kroja všetky vekové skupiny. Výrobou miniatúrnych krojov sa zaoberá od malička. Ako väčšina žien v obci aj ona pochádza z roľníckej rodiny a po začiatočných rokoch súkromného roľníčenia, desať rokov pracovala aj na poľnohospodárskom družstve. Keď však v roku 1962 jej preťažená noha nevydržala namáhavú fyzickú prácu, podstúpila operáciu. Odvtedy ako sama hovorí, aby zabudla na chorobu, sa častejšie zaoberá výrobou krojov na bábiky a vyšívaním ručníkov, a to vraj aj „na dva boke“. Veľa jej výrobkov má svojich majiteľov nielen v Maďarsku, ale aj v mnohých iných štátoch, ktoré dostávajú ako dar významné osobnosti, ktoré navštívia obec a cirkevný zbor. Teta Zuzana mi vyložila vzorky svojich krojovaných bábik na gauč a rad radom mi vysvetľuje, čo je pri ktorej charakteristické na jej oblečení. - „Toto je diovča, čo ešte nechodí do kostola, nemá sviatočný vyšívaný ručník, ale iba ručník na „delací deň“. Ďalšie je diovča po konfirmácii, má holú hlavu, učesaná je vo štvormo, vrkoč má s ružovou stužkou, v kostole mohla iba stáť. Mladá nevesta bola vždy v bielom, vence mala s lesklými klasmi a pártu so stužkami. Mladý zať bol v čiernom klobúku s pierkom s dvomi bielymi a dvomi červenými vyšívanými stužkami, vyšívanou zásterou, na prsiach čierneho kabáta mal pierko. Žena v strednom veku bola oblečená v tmavosivom rúchu, čepiec mala pod bradu, tabličky (ľapuške) na hrdle,podobne ako má evanjelický farár. Namiesto pasentky zafku (blúzku) a modré štrinfle. Mladý muž nosil lajblík, vyšívanú košeľu, súkenný klobúk, vo sviatok s vyšívanou stužkou a na „delací deň“ s čiernou stužkou - a tak výrobkyňa krojovaných bábok pokračovala vo vysvetľovaní špecifík gutianskeho kroja ďalej podľa vystavených bábok. Na otázku: Koľko priemerne trvá výroba jedného kroja na bábiku odpovedala, že dva týždne, ale pri súrnej objednávke dokáže vypäť svoje sily a urobí ho za týždeň. Všetko však záleží od náročnosti toho ktorého kroja, veď vraj treba geceľu zberať, stužky vyšívať, gombíky zháňať a prišívať, šlingovať, samostatne šiť čepce, klobúk, ručne vyšívať...., a to si vyžaduje veľa práce a času. Terézia Bartošová-Danielisová to aj napriek svojmu veku a podlomenému zdraviu to robí s veľkým entuziazmom, lebo si uvedomuje, že tak zachováva pre budúce generácie kultúrne dedičstvo svojich slovenských predkov, ktorí osídlili južný Novohrad pred tristo rokmi.

Text a foto: Ján Jančovic

altaltalt