alt : header1.swf



Mon12112017

Posledná aktualizácia14:21:49

Insitná tvorba Kovačickej trojky

altKým zakladatelia kovačickej insity boli takmer všetko roľníci a ich výtvarné motívy na obrazoch boli prevažne z poľnohospodárskeho prostredia, mladšia generácia tvorcov sa regrutuje už aj z iných povolaní a už na ich obrazoch vidieť čoraz viac nových motívov a tvorivých prístupov. Už niekoľko rokov svojským videním a tvorbou upútava pozornosť milovníkov insity Kovačická trojka a to nielen doma, ale najmä v zahraničí Pavel Hajko, Martin Markov (Marko) a Pavel Cicka.

altPo staršej, už nežijúcej generácii kovačickej insity, ktorú predstavovali Martin Jonáš, Ján Sokol, Martin Paluška, Michal Bíreš, Ján Garaj, Zuzana Chalupová a ďalší priekopníci, prišla postupne nová generácia tvorcov a dá sa povedať, že tento tvorivý ošiaľ zasiahol takmer celú Kovačicu. Insitné umenie Slovákov zo Srbska sa stalo pojmom, ktoré možno smelo pomenovať „insitnovýtvarným kovačickým fenoménom“. Píše sa o nich v najčítanejších svetových časopisoch a jednotlivci dostali svoj priestor aj v encyklopédii svetového insitného umenia. Každý z týchto tvorcov má svoj rukopis, vyvierajúci zo slovenských roľníckych koreňov a vrodeného inštinktu. Kým zakladatelia kovačickej insity boli takmer všetko roľníci a ich výtvarné motívy na obrazoch boli prevažne z poľnohospodárskeho prostredia, mladšia generácia tvorcov sa regrutuje už aj z iných povolaní a už na ich obrazoch vidieť čoraz viac nových motívov a tvorivých prístupov. Už niekoľko rokov svojským videním a tvorbou upútava pozornosť milovníkov insity Kovačická trojka a to nielen doma, ale najmä v zahraničí Pavel Hajko, Martin Markov (Marko) a Pavel Cicka.

altKohút Pavla Hajku spieva veľkú symfóniu života

Insitný maliar strednej generácie Pavel Hajko (1952) sa narodil práve v roku vzniku organizovanej skupiny a galérie naivných maliarov - vtedy všetko kovačických sedliakov. Za člena stálej galérie a teda medzi už afirmovaných maliarov, ho prijali roku 1981. Hajkovci patria medzi prvé rodiny, ktoré v roku 1802 prišli do týchto končín z Novohradu a založili terajšiu Kovačicu. Pokiaľ jeho predkovia sa živili roľníctvom, on si za svoje povolanie zvolil remeslo. altVyučil sa za stolára a tak sa jeho zručnosť prejavovala najskôr iba v práci s drevom. Postupne svoj talent prejavil, a to aj zásluhou povzbudzovania jedného z najznámejších kovačických insitných maliarov Martina Jonáša, aj v kreslení a maľovaní. Odvtedy sa úspešne venuje obidvom tvorivým kumštom. Fortieľ stolárskeho majstra prejavil napríklad aj v tom, že v jeho dome všetok nábytok pochádza z jeho zručných rúk. Ešte nedávno, keď nepracoval s drevom a chcel si odpočinúť, zobral do rúk štetec a paletu a keď pocítil, že maľovania má už dosť, prešiel do stolárskej dielne a pokračoval v začatej práci s drevom. V insitnej tvorbe má svoj štýl, kým ostatní maliari stvárňujú prevažne dedinský život a svet, on si vytvoril vlastný prístup a filozofiu, ktorá je iná ako v skutočnom dedinskom živote. Svoj prvý obraz namaľoval pred tridsiatimipiatimi rokmi a hneď na to o dva roky neskôr si zvolil za svoj ústredný motív svojich obrazov - kohúta. Toto domáce zviera, ktoré nechýba ani v jednom kovačickom dvore, ktoré jeho rodina tiež chová a od detstva aj dôverne pozná, ho vo svojej tvorbe úplne opantalo. A to nie náhodou, veď kohút je prepychový tvor a majstrovské dielo prírody. Túto nádheru prebral plne do svojej tvorby a od kohúta zobral bohatstvo krásy a vo svojom diele mu dal všetky farby a najväčšie hodnoty života. altKohút v ľudovom podaní mnohých národov je vták slnka a ohlasovateľ svetla. Svojim spevom zvestuje svetlo a tým príchod nového dňa. Aj preto na Hajkových obrazoch defiluje ako symbol nového dňa, bdelosti, plodnosti a mužnosti v rôznych situáciách a prostrediach.

Podobne ako Martin Jonáš, ktorý povýšil svoju tvorbu o výtvarnú filozofiu s príbehmi, aj on na svojich obrazoch vymýšľa rôzne príbehy, ktorého témy sa menia, ale kohút vždy zostáva. Hajkove kohúty sú stelesnením pohlavnej žiadostivosti a hašterivosti a na obrazoch hýria sýtymi a sviežimi farbami s odvážnymi erotickými motívmi. Na jeho obrazoch v popredí zostáva vždy tento pyšný polygamný dvorný vták, poradie tvorí idylická krajinka s dedinou a kostolnou vežou v diaľke. Podobne ako dielo Martina Jonáša, aj už doterajšie známe dielo Pavla Hajku je medzi odborníkmi pre jeho svojsky prístup a filozofiu tvorby vysoko hodnotené. altUviedli to o ňom viacerí výtvarní kritici zo Srbska a Slovenska. Pavel Hajko vystavoval svoje diela na viac ako dvadsiatich samostatných výstavách a sto kolektívnych výstavách. Z jeho obrazmi sa mali možnosť záujemcovia zoznámiť v Austrálii, Cypruse, Japonsku, Kanade, Malajzii, Španielsku, Taliansku, USA a samozrejme najviac na Slovensku. V krajine svojich predkov je častým hosťom, je podobne ako ďalší dvaja jeho kolegovia aj členom Detvianskej umeleckej kolónie a každoročne sa zúčastňujú na jej akciách a tvorbe v plenéri. V roku 2002 vyšla v Bratislave o Pavlovi Hajkovi reprezentačná farebná monografia, ktorej autorom je výtvarný odborník a zberateľ Ivan Melicherčík a fotograf Anton Fiala. Autor na konci textu zhrňuje:-„Hajko si vytvoril vlastnú tvarovú, farebnú i námetovú gramatiku, už tak typickú, že na každý jeho obraz možno razom ukázať a povedať - to je Hajko!. Jeho prototyp kohúta je bez výnimky kohút s rodným listom vystaveným v Kovačici.“ Pavel Hajko je insitným maliarom, čo má kresbu kohúta aj na svojej vizitke i pečiatke, maliar, ktorý sa ako jediný maliar v Kovačici podpisuje na svoje obrazy opačne, zrkadlovo - sprava doľava“.

altMaliar banátskych rovín Martin Markov „Marci“

Senianski Markovci v Kovačici. Takýto titul nesie z roku 1997 knižka autora univerzitného profesora Jána Marka, kovačického rodáka žijúceho v Novom Sade. Ján Marko v tomto priekopníckom genealogickom diele výskumno-štatistickou formou spracoval a zostavil dvestoročný rodinný rodostrom Markovcov od ich odchodu v roku 1785 z novohradského Senného na Slovensku, cez banátsky Bardán a Ečku až do Kovačice.

V júni roku 1785 prišli zo Senného do Bardánu na majetky grófa G.Buttlera spolu s ďalšími súkmeňovcami z Novohradu traja bratia, synovia Ondreja Marku - Juraj, Michal a Martin. Na banátskej Dolnej zemi sa rodina Markovcov za 210 rokov tak rozšírila, že v roku 1995 ich už bolo deväťdesiat a v priebehu vyše dvestoročného pobytu počas sedem pokolení sa ich v Banáte narodilo 305 potomkov - 168 chlapcov a 137 dievčat. Všetci dnes žijúci kovačickí Markovci majú v Martinovi Markovi jediného spoločného predka. Významnú úlohu zohrali kovačickí Markovci vo verejnom živote a vo svojich profesiách. Kým v prvých dvoch pokoleniach sa výlučne zaoberali poľnohospodárstvom, v ďalších pokoleniach nachádzame medzi nimi remeselníkov, úradníkov, učiteľov, právnikov, ekonómov, agronómov, inžinierov, profesorov...

Po Martinovej línií sa jeho potomkovia okrem iného venovali hudbe, keď mali aj svoj orchester. Do tejto línie ako pokračovateľ rodu s tvorivým nadaním patrí aj insitný maliar žijúci v susednej Padine Martin Markov „Marci“ (1954), ktorému srbský matrikár v Pančeve v rodnom liste zapísal na miesto priezviska Marko - Markov. Niekoľko obrazov tohto maliara sú zaradené aj v spomínanej knihe a umocňujú tak tvorivosť tohto rodu.

Padinský insitný maliar je pôvodne vyučený zvárač a je členom stálej galérie insitného umenia v Kovačici, ktorá má teraz dvadsať žijúcich členov a jej nepredajný fond predstavuje už takmer päťsto diel. Tento zrelý maliar strednej generácie namaľoval prvý obraz roku 1977 a maliarstvu sa naplno venuje od roku 1979. Odvtedy namaľoval viac ako tisíc obrazov a svoj výstavný debut mal v roku 1981 v súčasnom bydlisku. Okrem Srbska, kde svoje obrazy vystavoval hlavne v Belehrade, samostatné výstavy mal aj v zahraničí. A to najmä na Slovensku, kde jeho obrazy obdivovali v Bratislave, Žiline, Modre, Topoľčanoch... Okrem individuálnych výstav jeho obrazy videli obdivovatelia insity na desiatkach kolektívnych výstavách po celom svete, napríklad v Kuala Lumpure, Chicagu, Paríži, Tel Avive, Sydney, Melbourne, Montreale, Ottave, Washingtone...

altPodobne ako ďalší maliari kovačickej insity, aj jeho inšpiruje rozsiahla banátska rovina a kolorit, ktorý mu od mladosti až po tieto časy poskytuje život a práca Slovákov žijúcich v týchto dolnozemských priestoroch. Aj keď sa aj v Banáte mnohé zmenilo, najmä keď teraz už aj sedliak inak hospodári a používa aj modernú poľnohospodársku techniku, Martin Markov maľuje ešte tradičný spôsob hospodárenia, ako sa na život a prácu hmlisto z mladosti pamätá alebo si ich vysníva. Väčšinu jeho obrazov tvoria krajinkárske motívy, na ktorých takmer okrem jemu typických osamelých stromov, v popredí umiestňuje banátskeho sedliaka pri rôznorodej činnosti, často v prítomnosti domácich zvierat. Kým ešte v popredí takmer nikdy nechýbajú aj charakteristické plody Dolnej zemi - tekvica, kukurica a slnečnica, pozadie tvorí horizont, ktorému dominuje nielen diaľava, ale aj jeho hĺbka nad banátskym nebom. Z poľných plodín zaujal v roku 1995 vytvorený autorský cyklus tekvice ako ochrankyne prírodných bohatstiev, s ktorým očaril na Tekviciáde v meste Kikinda. A čo prvé medzi jeho krajinkárskymi výjavmi upúta, to sú ním na obraze stvárnené, zaujímavé, že pre Slovákov v Banáte nie typické biele chalúpky s červeno-hnedou strechou s dvomi oknami. Toto všetko názorne vyjadruje rozprávkové stvárnenie jeho obrazov a naznačuje, že Martin Markov vyznačujúci sa vypracovaným zmyslom pre detail, by bol aj vhodným ilustrátorom tlačí. Známy dolnozemský výtvarný kritik Vladimír Valentík okrem iného v jednom z autorských katalógov napísal: „Martin Markov je technicky vyspelý maliar so zmyslom pre proporcie a s pocitom perspektívy. Jeho maľby poznávajú kompozičné plány ako v klasickom akademickom maliarstve. Teda nejde o maliara, ktorý naivne rieši ilúziu priestoru, ale to robí s určitými poznatkami. Na jeho olejomaľbách farby sú pôsobivé a presvedčivé. Dominujú však rôzne tóny hnedej, od okra až po zlatožltú“.

Insitný maliar Martin Markov s prívlastkom „maliar banátskych rovín“, ktorého rozpoznávacím ikonografickým znakom jeho krajinomalieb sú lastúra a stromy s obnaženými dekoratívnymi vetvami, vstúpil do druhej polovice svojho plodného tvorivého života a jeho štýl, usilovnosť a talent mu predpovedá veľké úspechy a záujem o jeho tvorbu. Tento padinský maliar počas maliarskych ciest a výstav po Slovensku, nikdy nezabudne na svojich rodákov a prostredníctvom svojich stykov s inštitúciami a jednotlivcami pomáha darom zabezpečovať pre miestnu knižnicu slovenské knihy. Stalo sa to už niekoľkokrát, za čo sú mu rodáci veľmi vďačný a túto jeho iniciatívu si vysoko vážia. V týchto dňoch maliar čelí nástrahám vážnej choroby.

altMaliar humorných dedinských a oddychových scén

Pavel Cicka (1961) a je absolventom Strednej poľnohospodárskej školy v Pančeve a v jeho maliarskej tvorbe prevládajú humorné a vážne dedinské a oddychové scény. Tak ako jeho predkovia ostal zemitým roľníkom a tak ako s oduševnením maľuje, tak zúrodňuje aj svoje polia. Nakoniec tento fakt presviedča aj v jeho tvorbe. altNa svoj umelecký talent upozornil učiteľov už na základnej škole, kde ilustroval žiacky časopis. Prvé jeho obrázky sa objavili v roku 1978 a na prvej výstave počas vojenskej základnej služby. Po návrate z vojenčiny mu pomocnú ruku poskytli najstarší kovačickí maliari Martin Paluška, Martin Jonáš a Ondrej Pilh a tak v roku 1986 sa stal členom Galérie naivného umenia v Kovačici. V jeho maliarstve dominuje banátska rovinatá krajina. Vybájenú rovinatú krajinu zobrazuje obvykle s hlbokým horizontom a ľudskou postavou. Ľudské postavy a hodnoty zobrazuje v práci a pri oddychu, najčastejšie pri rybolove. Tak ako ostatní kovačickí insitní maliari aj on je majster štetca, ktorý ovláda základné princípy maliarskeho umenia. Magickú, neskutočnú atmosféru Cickovej krajiny obohacuje čisté a luxusné sfarbenie. Okrem obľúbených scén z rieky a rybolovu vidíme na jeho obrazoch dedinské motívy, medzi ktorými nechýbajú hudobníci, vinice a vinohradníci, pšeničné a jesenné polia. Významné miesto v jeho tvorbe patrí koňom, ktoré stavia do popredia obrazu a často sú v kúzelnej a nereálnej pozícii a v červenej farbe na bielom podklade. Podobne aj na strechách jeho domov je pri letných motívoch vždy prítomná červená farba. Tá bije do očí aj pri oblečení postáv. altNa horizonte dominuje modrá farba riedená do tyrkysová s bielou dekoráciou a motívmi rastlín. Poľovníci, rybári, hudobníci, opilci a postavy zúčastňujúce sa na rôznych dobrodružstvách pri veselých a smutných príležitostiach sú na ním zobrazenej scéne zrozumiteľné všetkým milovníkom jeho tvorby. Tak isto je to keď na jeho plátne vidíme maľované pávy na konáre stromov, gágajúce husi, či ulovené ryby alebo kŕdeľ vtákov. Letné, či zimné motívy, všetky sú okúzľujúce nielen hýrivými farbami, ale aj svojim námetom, ktorý svojsky zobrazuje pracujúcich, dovolenkujúcich a zabávajúcich postáv.

Pavel Cicka okrem množstva kolektívnych výstav spolu so svojimi dvoma kolegami podieľal sa viacerých maliarskych kolóniách a tiež ako spoluautor spoločných monumentálnych obrazov, takými sú napríklad obraz na Veľvyslanectve SR v Belehrade, na min. kultúry SR v Bratislave, Devíne...

Text a foto: Ján Jančovic