alt : header1.swf

Sun03262017

Posledná aktualizácia12:09:06

Zostala verná sebe a slovenskej tradícii

kovcizi1Alžbeta Čížiková (nar. 7. 4. 1936) je svetoznámou reprezentantkou kovačického insitného umenia, pokračovateľkou tvorby M. Jonáša a M. Palušku. „Maľovanie pre mňa veľa znamená, lebo pri ňom cítim uvoľnenie a potešenie. Keď zasadám za stojan a začínam tvoriť, všetky moje trápenia zostávajú bokom...“

Prvou maliarkou v Kovačici je Alžbeta Čížiková

Do Kovačice, dnes už mestečka ležiaceho v srbskom Banáte, prišli po strastiplnej ceste za chlebom prví slovenskí poddaní roľníci v čase feudalizmu pred dvesto rokmi. Usadili sa v rámci organizovanej kolonizácii na, po Turkoch spustošenej pustatine, kde zo začiatku okrem roľníčenia mali za povinnosť zabezpečovať aj hraničiarsku službu. Svojim umom a pracovitosťou v mnohom prekonali okolité domáce obyvateľstvo. Zásluhou slovenskej
inteligencie - učiteľov a farárov, ktorých na základe zmluvy s vrchnosťou mali už od začiatku osadenia medzi sebou a mohli slobodne vyznávať aj svoju vieru, napredovali aj vzdelanostne a v tradičnej kultúre. Slováci od svojho príchodu do týchto končín si starostlivo uchovávali všetko čo charakterizovalo ich národnú príslušnosť. Udržali si tiež svoje evanjelické vierovyznanie, vďaka aj ktorému dodnes si zachovali svoju reč, piesne, hudbu, zvyky, obyčaje a tradičné výtvarné umenie, ktoré sa v rôznych podobách prenášalo z pokolenia na pokolenie. Popri iných tvorivých činnostiach, najväčšieho úspechu, a to aj za hranicami štátu dosiahli naši krajania v insitnom maliarstve, ktoré tu má vyše päťdesiatročnú tradíciu a v ktorom aj ženy našli svoj výtvarný prejav.
Stála galéria kovačických insitných umelcov má aj po smrti jej zakladateľov dvadsať stálych členov a mnohí ďalší, desiatky mladších a starších, neorganizovaných skúšajú svoje nadanie v tomto kumšte. Kovačica je v tomto smere vyhľadávaným miestom turistov, pretože sa stala svetoznámym mestom insity. Okrem stálej galérie sú tu aj ďalšie súkromné galérie a tak pre mnohých autorov sa toto povolanie stalo veľmi výnosným. Záujem turistov zo Srbska a zahraničia o tento druh umenia a zároveň kúpu obrazov, podnecuje, že sa tomuto naivnému umeniu venuje čoraz väčší počet obyvateľov Kovačice, ale aj iných susedných Slovákmi osídlených obcí, ako je napríklad aj Padina a v ostatnom čase aj v Hložanoch v Báčke. Okrem desiatok mužov medzi terajšími maliarkami, členkami stálej galérie z Kovačice, ktorými sú Alžbeta Čížiková, Katarína Kožíková, Eva Husáriková, Zuzana Vereská, Eva
Svetlíková, si
prvé miesto zasluhuje aj prvá v poradí uvedená, teda Alžbeta Čížiková, ktorá bola prvou maliarkou už v roku 1954. V tom istom roku ako 18 ročná sa stala o prvej úspešnej výstave v Belehrade členkou stálej Galérie insitného umenia v Kovačici. Jej prácu posudzoval jeden z najznámejších, vo svete najuznávanejší Martin Jonáš, keď ju prijímal ešte vtedy do výtvarnej odbočky Kultúrno-umeleckého spolku Pokrok a potom osobne dohliadol a usmerňoval ju v tvorbe. Dá sa povedať, že Alžbeta Čížiková je žiačkou a pokračovateľkou tvorby dnes už nežijúcich umelcov Martina Jonáša a zakladateľa kovačického insitného maliarstva Martina Palušku. Keď som ju pred časom navštívil, mala za sebou namaľovaných stovky obrazov a práve vtedy v Belehrade absolvovala svoju tridsiatu samostatnú výstavu.
V Kovačici vyjadrila svoju túžbu prvýkrát samostatne vystavovať aj v krajine svojich predkov - Slovensku, čo sa jej potom podarilo niekoľkokrát a mal som možnosť sa takmer vždy s ňou stretnúť. V roku 2004 prišla pri príležitosti svojej päťdesiatročnej tvorby na vernisáž svojej výstavy do Martina a Bratislavy na svoju už päťdesiatu ôsmu individuálnu výstavu so štyridsiatkou obrazov znázorňujúcich zašlé časy svojej milovanej dediny. Nie náhodou ústrednou témou týchto dvoch výstav bolo výstižné pomenovanie - Zamilovaná do rodiska. A čom hovorí maliarka o svojich začiatkoch ? - Už ako malé dievča som začala spontánne narábať ceruzkou a ako každé dieťa chcela som obľúbené veci namaľovať. Bývali sme uprostred dediny, kde sme vlastnili aj krčmu a tak som mala veľkú príležitosť sledovať svadobné sprievody. Mladá nevesta bola vždy oblečená v slovenskom ľudovom kroji a ja som ju celou cestou až k sobášu sledovala a potom som si tento obraz namaľovala na tabuľku. V tom čase sme ešte nemali písanky a bolo mi veľmi ľúto, že som si namaľovaný obrázok musela vždy zotrieť. Vtedy to všetko začalo - spomína na svoje začiatky Alžbeta Čížiková.
- Veľa som podchytila od zakladateľa naivného maliarstva v Kovačici Martina Palušku, s ktorým sme boli rodina. Pamätám sa, že prvé olejové farby som dostala, keď som mala štrnásť rokov a vtedy som nimi namaľovala prvý výkres s kvetmi. Boli to tulipány a narcisy. Námety mojej tvorby vyvierajú zo spomienok mladosti, sú návratom do pokojného pestrofarebného dedinského života. Takto prenášam na plátno obrazy z voľakedajšieho života, ktoré už zanikli. Sú to najmä svadobné zvyky, práca na poli, žatva, kukurica, slnečnica, banátske roviny, plody zeme, ktoré charakterizuje zlatistá farba -. Na otázku, aké obrazy a témy jej obrazov sa návštevníkom najviac páčia, odpovedala, že je to príroda a poľné práce v nej.
Zo zvykov a obyčajov sú to svadby. A ako hodnotí jej tvorbu „učený“ akademický maliar, ako sa vraví Slovák telom i duchom Martin Kizúr, bývalý kustód Stálej galérie naivných maliarov v Kovačici, od roku 1991 žijúci a tvoriaci v Austrálii: - V súvislosti s dielom Alžbety Čižíkovej musím spomenúť Martina Palušku, ktorý spolu so Sokolom, Bobošom a Bírešom boli zakladatelia Kovačickej školy naivného umenia a po určitom odstupe rokov sa práve ona po nich stála predstaviteľkou výnimočného a špecifického insitného realizmu, zobrazujúci dedinskú každodennosť a pospolitosť. V jej diele sa prejavuje aj učiteľský vzťah Martina kovcizi6Jonáša, ale pripomínam, že s hľadaním vlastnej cesty. V porovnaní s tvorbou Kavačičaniek (Chalupovej, Kožíkovej, Husárikovej), vnáša do maliarstva idylický pokoj. Používa etnografickú faktografiu a scénický obraz, ako spomienku na minulosť. Nostalgicky si pripomína dievčenské hry, oberačky, spracúvanie konopí, svadby, tanečné večierky, poľné práce a v zime najmä sánkovačky. Poetika jej maliarstva nesie pečať štýlovej čistoty a večnej nostalgickej túžby za hodnotami z vlastnej minulosti, detstva a mladosti zanechaných na nejakom chodníku, na ktorý sa znovu a znovu vracia.
A známa srbská výtvarná teoretička a kritička Koviljka Smiljkovičova okrem iného dodáva: - Čížiková vytvára tematický cyklus o živote predkov, o slnečných pšeničných lánoch alebo poliach pod kryštálovo bielou snehovou prikrývkou, o tradičných prácach a obyčajoch, ktoré znamenajú úplné prejavenie sa zrelého individuálneho maliarstva, ako rovnoprávneho člena kovcizi7najznámejších kovačických maliarov. Jednota talentu a jemná lyrická senzibilita prejavuje sa v plnej miere v líčení výrazu rodiska. Hoci jej obraz obsahujú čudesnú náladu uniknutého idylického života jedného sveta, ktorý mizne, jej obrazotvornosť a imaginácia neodňali tomu svetu autentickosť a identitu. Preto o nej možno povedať, že ona ako umelec nevytvára krásy života, ale že mu privoláva krásu žitia, ktorú nám nesebecky núka stvárnenú na obrazoch - Najnovšie o diele svojej krajanky známy výtvarný kritik z Báčskeho Petrovca Vladimír Valentík v katalógu vydanom k jubilejnej päťdesiatročnej výtvarnej tvorbe maliarky napísal: „Výtvarný svet insitnej maliarky A. Čížikovej je veľkolepým pamätníkom ľudskej usilovnosti. Ona na svojich obrazoch znázorňuje život zašlých čias banátskej slovenskej dediny. Je to život podmienený striedaním sa ročných období a im prislúchajúcich prác, ktoré sa cyklický opakujú: žatvy, spracúvanie konopí, oberačky, lámačky...Ťažký život a tvrdá práca sú však na maľbách ľahké, veselé a hýriace sa farbami a krásou. Óda pracovitosti je na jej obrazoch kovcizi8všeprítomná a znalecký líčená teplými farbami, dojímajúcimi sa páčivosťou. Idylizácia prítomná v jej umeleckých výjavoch je vlastne maliarskou oslavou mozoľnatých dlaní našich predkov“.
Kovačická prvá insitná maliarka, denne zasadajúca so štetcom a paletou pred stojan, dnes jedna z najstarších a najskúsenejších Alžbeta Čížiková, v ktorej tvorbe vždy dominovali olejomaľby, vyznačujúce sa bohatým koloritom od jasných a čistých farieb po jemné odtiene, neskôr úspešne uplatnila aj nové techniky s pastelmi. Jej doterajšie dielo, ktoré je aj oslavou práce a umu slovenských predkov je veľmi bohaté (namaľovala viac ako tisíc obrazov) a nachádza sa v rôznych krajinách sveta, a to rovnako v galériách ako aj a v rukách zberateľov. Okrem iného hodnotenia výtvarná odborníčka Milica Maširevičová výstižne vyjadrila, že Alžbeta Čížiková „Zostala verná sebe a slovenskej tradícii“. Patrí medzi tých umelcov vo svojej krajine, ktorá veľakrát darom svojich obrazov podporila a naďalej sponzorsky podporuje akcie humanitného charakteru. O jej úspešnom diele svedčia aj viaceré domáce a zahraničné ceny a uznania. Alžbeta Čížiková, ktorá sa venuje maľovaniu s veľkým entuziazmom a do svojej tvorby vnáša idylický pokoj o svojej tvorivej práci povedala: Maľovanie pre mňa veľa znamená, lebo pri ňom cítim uvoľnenie a potešenie. Keď zasadám za stojan a začínam tvoriť všetky moje trápenia zostávajú bokom - povedala mi pri mojej ostatnej návšteve v Kovačici v septembri roku 2008. Jej výtvarný svet je jej srdce.

Text a foto: Ján Jančovic