alt : header1.swf



Wed01232019

Posledná aktualizácia07:12:37

Zomrel akademický maliar Tibor Nyilasi

nyilke01Kestúc smúti - V predvianočný deň prišla z kanadského Hamiltonu do pilíšskeho Kestúca smutná správa: V osemdesiatom roku svojho života zomrel rodák obce, uznávaný akademický maliar Tibor Nyilasi. Skonal v hamiltonskej nemocnici tíško, zmiernený so svojim osudom i ťažkou chorobou.

Kestúc smúti. Aj napriek tomu, že slávny výtvarník takmer pred šesťdesiatimi rokmi opustil svoje rodisko z obavy pomsty režimu a našiel si bezpečnejší domov v zámorí. Pravda, od roku 1966 až do tohto roku každé leto trávil a pracoval v rodnej obci. Kestúc oplakáva svojho slávneho rodáka. Zanechal tu po sebe dôstojnú stopu: jeho mozaiky, oltárny obraz kestúckeho kostola je najmonumentálnejšou oltárnou mozaikou v strednej Európe a steny tohto kostola zdobia tiež ním vytvorené podobizne sv. Cyrila a sv. Metóda.
nyilasinekrV osobe Tibora Nyilasiho odišiel do večnosti v mnohých krajinách Európy a Ameriky známy a uznávaný výtvarník. Jeho diela však na obidvoch kontinentoch v rôznych galériách a súkromných zbierkach naďalej budú hlásať výnimočný výtvarnícky talent a umelecký výkon nášho kestúckeho rodáka.
Posledná rozlúčka s Tiborom Nyilasim (ktorej termín ešte nie je stanovený) sa na žiadosť umelca bude konať na cintoríne v Kestúci.
Česť jeho pamiatke!

(Život a dielo T. Nyilasiho priblížime našim čitateľom článkom Zoltána Bárkányiho Valkána.)

„Kestúc je moje rodisko, moja dedovizeň...“

V kanadskom Hamiltone žijúci akademický maliar Tibor Nyilasi už vyše štyri desaťročia letné mesiace trávi v podpilíšskom Kestúci-Kláštori, kde má chatu s malým ateliérom. Prišiel sem i tohto leta, aj napriek ťažkej operácii srdca, trošku vychudnutý, ale plný tvorivej energie. A obohatený ďalším kanadským odborným nyilke02ocenením. Začiatkom tohto roku jeho olejomaľba „Ikonové postavy a formy“ získala prvú cenu múzea kanadského kraja Haldimand. Odborná porota spomedzi tridsiatich kanadských maliarov, ktorí sa na výzvu múzea zapojili do celoštátnej súťaže výtvarníkov, najvyššie ocenenie udelila Tiborovi Nyilasimu.

Stretli sme sa na chate umelca v Kláštori. Tu som našiel - ako som aj predpokladal - iba zlomok jeho životného diela. Umelec mi, samozrejme, mohol ukázať iba nepatrnú časť svojich obrazov, lebo kompletné dielo nemôže vidieť ani on sám. Prevažná väčšina jeho najlepších prác sa totiž nachádza na rôznych miestach zemegule. Záujemca, ktorý by ich predsa len chcel vidieť, by sa musel vydať na cestu povedzme z rodného Kestúca, z kostola sv. Klementa, kde sa na hlavnom oltári nachádza jeho monumentálna mozaika, znázorňujúca legendu sv. Klementa a podobizne sv. Cyrila a Metoda, a putovanie by skončil v Mestskej galérii v Hamiltone. Cestou by však absolvoval množstvo zastávok - v súkromných i štátnych zbierkach. Prvá by bola v neďalekom Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, v Maďarskej národnej galérii, v galériách v Dunajskej Strede, v Štúrove, ako i v rôznych súkromných zbierkach na Slovensku, v západnej Európe, ale umelcov akvarel by našiel aj v zbierke anglickej kráľovnej vo Windsori a monumentálnu mozaiku nyilke03v ministerstve zdravotníctva v kanadskom Ontariu.

Tibor Nyilasi od svojej prvej samostatnej výstavy v roku 1963 v Kanade doposiaľ vystavil svoje diela a získal si priazeň milovníkov výtvarného umenia na 58 samostatných a 72 kolektívnych výstavách v krajinách Európy i Ameriky.

- Výtvarnícky časopis Ateliér, ktorý vychádza na Slovensku, písal o vás ako o maďarskom výtvarníkovi slovenského pôvodu.

- Ja som nikdy nikde nepopieral ani nezamlčoval svoj slovenský pôvod. Naopak, som hrdý na svojich kestúckych slovenských predkov, ktorým vďačím za svoj život a ktorí niesli priezvisko Nida. Meno si dal pomaďarčiť starý otec pravdepodobne medzi dvoma svetovými nyilke04vojnami. O tomto nemám žiadny dokument. Viem však, že moja teta a strýko z otcovej strany si písali meno Nyida Rozália a Nyida József. Súdiac podľa ypsilonu si myslím, že nejaký veľký Maďar, miestny notár, pred prvou svetovou vojnou alebo po nej sa v duchu vtedajšej násilnej maďarizácie „zabával” prepisovaním slovenských mien obyvateľov Kestúca podľa maďarskej abecedy.

- Čo znamená pre vás rodný Kestúc?

- Všetko. Kestúc je moje rodisko, moja dedovizeň. Tu, pod Pilíšom sa narodili moji rodičia, starí rodičia a prarodičia. A tu som sa narodil aj ja, tu som prežil dvadsať rokov. Napriek tomu, že vyše päťdesiat rokov som občanom Kanady, pre mňa Kestúc a jeho okolie znamená vlasť. Vôbec nepreháňam, keď tvrdím, že mňa Kestúc vystrojil na cestu, jemu vďačím aj za to všetko, čo som v živote dosiahol. Dnes už s dobrým srdcom myslím aj na neľahké roky detstva a dospievania.

Veru, na tie roky Tibor Nyilasi dodnes nemôže zabudnúť. Už ako malý školáčik vynikol kresliarskym talentom, ale na nyilke05ďalšie štúdium na strednej škole nemohol ani len pomyslieť. Socialistický priemysel si vyžadoval odborných robotníkov, jeho odvelili za sústružníckeho učňa do Csepelu a potom do Ostrihomu. Ako osemnásťročný začal pracovať v ostrihomskej továrni na výrobu obrábacích strojov, ale on túžil po vzdelaní a preto sa zapísal na diaľkové štúdium do strednej priemyselnej školy. Sústružníctvo ho nikdy nezaujímalo, ale tým viac ho lákalo umenie: výtvarníctvo, herectvo, hudba a spev. V roku 1955 sa prihlásil na Vysokú školu herectva, kde na dvoch prijímacích skúškach uspel, ale na tretiu pre udalosti r. 1956 už neprišiel rad. Po porážke revolúcie spolu s priateľom, vyslúženým pohraničníkom, ktorý dobre poznal cestu do Rakúska, sa ľahko dostal do kasární vo Viedenskom Novom Meste.

- Ako každý mladý, aj ja som túžil po slobode, - hovorí umelec. - Spolu s dvomi či tromi nyilke06desiatkami kestúckych chlapcov, ktorí sa báli pomsty komunistov, sme opustili rodisko. Ako len prenáramne plakala moja mama a prosíkala, aby som nikde nešiel. Musel som odísť, aj ja som sa bál. Niekoľko mesiacov som pobudol v mestečku Ried, kde som mladých rakúskych chlapcov učil ľudové tance, ktoré som si osvojil ešte v kestúckom ľudovom súbore. Odtiaľto som sa dostal do Francúzska a po krátkom čase mi úrady umožnili preplaviť sa loďou do Kanady, kde v meste Hamilton žila sestra môjho otca. Ona mi získala prvú prácu, stal som sa pomocným robotníkom v jednom záhradníctve. Po niekoľkých mesiacoch som odcestoval do Toronta, kde žila skupina maďarských emigrantov-hercov, ku ktorej som sa pridal a stal som sa ich pomocníkom. Projektoval a zhotovoval som kulisy, vystupoval som s nimi ako herec, nakladal batožinu, slovom robil som všetko, čo len bolo treba. Vystupovali sme pred Maďarmi žijúcimi v Kanade. Žili sme teda kočovným životom. Iba poznamenám, že medzi hercami boli aj dnes známe osobnosti, ako komik Imre Pongrácz alebo herečka Piri Vaszaryová. Mne najviac pomohla operná speváčka a klaviristka Margit Hajdúová, ktorá sa starala o mňa ako o vlastného syna.

Kočovný život T. Nyilasiho narušila vážna pľúcna choroba. Dostal sa do sanatória v Bratforde, kde strávil poldruha nyilke07roka. Po vyliečení ostal v sanatóriu ako pomocný robotník a neskôr ošetrovateľ. Primár doktor Start si všimol jeho kresliarsky talent, veď bývalý pacient rad-radom kreslil portréty pacientov a tie sa mu pozdávali. Nakoľko aj on sa zaujímal o výtvarné umenie, maľoval akvarely, pozval T. Nyilasiho na študijnú cestu do Japonska a neskôr ho dal zapísať na Výtvarnícku vysokú školu Ontario v Toronte (Ontario College Art).

- Moje štúdium na vysokej škole plne hradilo ministerstvo zdravotníctva, - pokračuje umelec. - Aj toto zariadil doktor Start, ktorého som právom pokladal za svojho druhého otca. Vysokú školu som skončil s vyznamenaním a myslel som si, že sa predo mnou otvorí celý svet. Žiaľ, dostal som sa do dielne, kde sme kreslili a tlačili iba plagáty. V r. 1966 bola svetová výstava v Kanade a pri tejto príležitosti založili Múzeum Niagara, kde chceli predstaviť boje nyilke08Angličanov a Francúzov proti praobyvateľom. Tam som dostal prácu, a to sochársku, zhotovoval som postavy Indiánov a kone v životnej veľkosti. Nakoľko som poctivo a usilovne pracoval, dostal som finančnú odmenu, čo mi umožnilo, aby som konečne navštívil svoje rodisko.

Tibor Nyilasi po získaní diplomu na výtvarníckej vysokej škole vo svojich štúdiách pokračoval na univerzite v Toronte, na odbore pedagogiky, aby mohol vyučovať výtvarné umenie na stredných školách. Po štúdiách na dlhší čas odcestoval do Nemecka, aby si popri technike maľovania akvarelov osvojil aj majstrovstvo tvorby kamenných nástenných mozaík. Mozaika ako prastará umelecká technika ho očarila. Dodnes za svoje hlavné dielo pokladá už spomínanú mozaiku hlavného oltára v kestúckom kostole.

Tibor Nyilasi popri vyučovaní na stredných školách usilovne tvoril a jednu za druhou usporadúval samostatné výstavy. Pre neho nezabudnuteľnou sa stala v r. 1970 výstava v Dedinskom múzeu v rodnom Kestúci už aj preto, lebo to bola prvá jeho výstava v Maďarsku. Taktiež za významnú pokladá výstavu v Múzeu B. Balassiho v Ostrihome, ktorá sa uskutočnila pomocou kanadskej vlády. S radosťou spomína aj na výstavu v r. 1979 v Mestskej galérii v Hamiltone, prostredníctvom ktorej sa stal známym aj v Kanade a priniesla mu aj členstvo v Spolku kanadských akvarelistov.

- Akvarelisti maľujú väčšinou krajinky, ale vaše obrazy vyžarujú mimoriadnu dynamiku, pohyb a ľudskú vitalitu.

- Mňa vždy zaujímalo ľudské telo, jeho anatómia a hlavne rozmanitosť ľudských pohybov a správania. Je to nevyčerpateľný prameň pre moju tvorbu. nyilke09nyilke10Skicár je mojím nerozlučným druhom, beriem ho všade so sebou, aby som ho použil aj v tých najneočakávanejších situáciách, aby som si načrtol práve to, čo vidím, čo upúta moju fantáziu: vo vlaku, v čakárňach, v reštauráciách, na ulici a inde, robím to ako opravdivý paparazzi, iba ja namiesto fotoaparátu „lovím” ceruzkou. Tieto postrehy, spontánne kompozície mi slúžia potom ako témy mojich akvarelov.

- Deväť rokov ste na dôchodku. Ako vám plynú dni?

- Pri rozlúčke s mojimi spolupracovníkmi sa ma opýtali, čo budem robiť na dôchodku. Zaplavím celý svet mojimi akvarelmi, povedal som im. A pracujem ako diabol, neminie deň, aby som nemaľoval. V Kanade práve tak ako i v Kestúci, kde od r. 1966 dodnes trávim letné mesiace.

Kestúc od r. 1966 ťaží z talentu svojho rodáka. T. Nyilasi nezištne pomáha svojmu rodisku a Kestúčanom. Desať rokov tu viedol výtvarnícky tábor pre deti a mládež a bol aj iniciátorom a vedúcim dvoch medzinárodných výtvarníckych plenérov. Kostol sv. Klementa zdobia jeho tri už spomínané mozaiky. Umelec, keď je doma, spieva v kestúckom slovenskom speváckom zbore a vystupuje s ním všade, kam ho len volajú. Tibor Nyilasi je od roku 2001 laureátom vyznamenania „Za Kestúc” a je čestným občanom svojho rodiska.

Zoltán Bárkányi Valkán

nyilke11