V Nadlaku udelili Cenu Ondreja Štefanka 2012
Kultúrna a vedecká spoločnosť Ivana Krasku 16. marca v Nadlaku udelila Cenu Ondreja Štefanka dvom osobnostiam slovenského zahraničia, ktorí svojou činnosťou výrazne a dlhodobo prispievajú k rozvoju slovenského zahraničného sveta. Ocenení: Juraj Antal Dolnozemský a Imrich Kružliak.
Tohtoročnými ocenenými sa stali básnik a zberateľ hmotnej kultúry Slovákov v Maďarsku Juraj Antal Dolnozemský za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete a publicista, historik, prekladateľ, básnik katolíckej moderny Imrich Kružliak z Nemecka za príspevok k rozvoju a diverzifikovaniu kultúrneho života a spolkovej činnosti v slovenskom zahraničnom svete.
Súčasťou udeľovania Ceny Ondreja Štefanka bol aj medzinárodný seminár Svedectvá slovenského dolnozemského bytia - aspekty zo slovenskej dolnozemskej histórie a kultúrnej antropológie, ktorý sa uskutočnil v dňoch 16. - 17. marca 2012 v Nadlaku. 
Laureátom Ceny Ondreja Štefanka zablahoželali a v mene predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí (ÚSŽZ) Milana Vetráka poďakovali usporiadateľom za zorganizovanie medzinárodného seminára pracovníci ÚSŽZ, ktorí sa na seminári zúčastnili. Ako zaznelo v príhovore, samotný seminár, ale i plánovaný zborník prezentovaných prác budú nezanedbateľným prínosom pre poznanie slovenskej dolnozemskej kultúry v jej historických súvislostiach. Obidve podujatia akcentujú odkaz Ondreja Štefanka - organizátora slovenského života: stmeľovať a nie rozdeľovať Slovákov v zahraničí a takisto udať smer životu Slovákov na Dolnej zemi a v určitých momentoch i celému slovenskému zahraničiu.
Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí bude vždy podporovať aktivity, ktorých cieľom je prezentovať slovenskú kultúrnu históriu a kultúrnu antropológiu a starať sa o zachovanie kultúrneho dedičstva Slovákov. Na seminári sa zúčastnili a svoje vedecko-výskumné projekty a referáty predniesli vedeckí, kultúrni a spolkoví pracovníci zo Slovenska, Rumunska, Maďarska a Srbska. Cieľom seminára bolo prezentovať a zaznamenať najrozmanitejšie aspekty zo slovenskej dolnozemskej kultúrnej histórie a kultúrnej antropológie. Jednotlivé príspevky poukázali na rôzne momenty vývoja slovenskej dolnozemskej kultúry aj prostredníctvom málo známych historických dokumentov, rodinných záznamov, rodinných kroník, starých zvykov, obyčají, rukopisných záznamov a podobne. Prezentované práce plánujú organizátori vydať v zborníku. (uszz)
Ondrej Štefanko
Putovanie hrdzavou krajinou
Lejak sa sem dostavil znenazdajky. Spláchol špinu.
Okúpal malebné zátišia. Žalostnú krajinu nikto nepoľutuje.
Nikto sa nezmiluje nad hrdzou. Ani človek,
Ktorý si hrdzu nevšíma. Ktorý sa tam potuluje sám.
Alebo v dave.
Vrava mohutnie. Gestá sú čoraz nezaujatejšie.
Nezaujatý je aj tento stav očisty a vykúpenia.
Hrdza je všadeprítomná.
Kroky malátnejú. Aj voda zhora padajúca do prázdnych očí.
Človek ide svojou cestou. Hrdza za ním.
Nezaháľa. Jej zuby hryzú do okolia.
Jej pažravá papuľa sa človekom nenasýti.
Lejak neprestáva.
Človek tiež.
Ide svojou cestou. Slepý. Naverímboha
Pokračuje v púti. Bez očisty.
Bez vykúpenia.
Hrdzavá krajina tiež. Bez človeka.
Aj s ním.
Slovenský básnik z Rumunska
Pre Nadlak, slovenskú dedinu v Rumunsku, kde prežil väčšinu života, zostane nenahraditeľný. Amatérsky literárny krúžok premenil na Literárno-vedeckú spoločnosť Ivana Krasku a založil vydavateľstvo. Najúspešnejšie slovenské vydavateľstvo mimo územia Slovenska. Toľko kníh, publikácií a vedeckých zborníkov ako v posledných rokoch Nadlak a Slováci z Rumunska ešte nezažili.
Pre tých, čo ho poznali bližšie, sa zdalo, že Ondrej je večný človek.
Večne plný nápadov, energie, a hromového hlasu, ktorý z neho robil nenapodobniteľného recitátora a zároveň majiteľa zádumčivého pohľadu, ktorý skrýval ťažko pochopiteľné svety. O niekoľko dní mal oslavovať 59. narodeniny. Literárna tvorba Ondreja Štefanku je na Slovensku málo známa, podobne ako tvorba ostatných dolnozemských autorov z Rumunska, Maďarska, Vojvodiny, no Ondrej tento „údel” znášal statočne. Bol hrdý na to svoje a na to naše. Slovenské, a predsa iné. Netajil sa, že pre členov národnostnej menšiny ponorených do kontextu iného, väčšinového národa nie je dobré byť odkázaný iba na kultúru materskej krajiny. Štefanko ako jeden z prvých krajanov hovoril o myšlienke trojkontextovosti slovenských umelcov z tohto kúta Európy. V prvom rade ide o kontext materskej krajiny, lebo nie nadarmo sme my, narodení mimo domoviny praotcov, hrdí, že sme si viac ako desať generácií zachovali reč a identitu predkov. Vždy sme lačno čítali akúkoľvek slovenskú tvorbu zo Slovenska. Druhý kultúrny kontext, o ktorom hovorieval Štefanko, je vplyv rumunskej kultúry na formovanie umeleckého videnia sveta literárne nadaných Slovákov z tejto krajiny. Čo nie je na škodu, veď rumunská literatúra už dávno obohatila dedičstvo svetovej tvorby. Inšpiráciu väčšinovou kultúrou iného štátu Štefanko zdôrazňoval aj v prípade Slovákov z Vojvodiny a Maďarska. Cez ktorých sa dostávame do tretieho kontextu literárnej inšpirácie. Do kontextu menšiny, ktorá v špecifickom prostredí a čase zhmotňuje vlastné kultúrne prejavy. Vytvára originálne zázemie na vznik hodnôt, ktoré by mimo tohto kontextu slovenskú literatúru ako celok neobohatili. Štefanko mal potrebný nadhľad a zmysel pre realitu, aby si uvedomil, že tvorba Slovákov z Rumunska neovplyvní učebnice slovenskej literatúry, ale ako dával najavo, to ani nebolo ich snahou. Ich tvorba predovšetkým bola a je signálom, že ešte sú, že pretrvávajú a uvedomujú si silu slova. Niektorí krajania sami seba nazývajú „šunkou v sendviči” - vtesnaní medzi kultúru krajiny predkov a kultúru štátu, kde žijú. Práve v tomto smere je nedopísaná báseň života Ondreja Štefanku najväčšou tragédiou, lebo bol to on, kto šunkovosendvičové názory vyvracal a snažil sa dokázať, že hoci sme malí počtom, dokážeme byť veľkí duchom. Bol spoluautorom Slovníka spisovateľov Dolnej zeme a bol to on, ktorý univerzálnou publikačno-výskumno-organizačnou činnosťou, svojím spôsobom bytia a silou presvedčivosti pozdvihol tvorivého ducha dolnozemskej tvorivej spoločnosti. Na rumunskú literatúru „útočil” prekladmi diel slovenských a českých autorov. Vincent Šikula, Anton Hykisch, Pavel Vilikovský, Miroslav Válek, Bohumil Hrabal, to je iba niekoľko mien.
Štefanko neúnavne a veľa čítal a snažil sa to prečítané, esteticky a umelecky pútavé odovzdávať ďalej - prekladal z viacerých jazykov a vďačne aj diela autorov menšinových kultúr. Túto črtu v ňom spoznali mnohí. Imrich Fuhl, slovenský básnik z Maďarska o Štefankovi napísal: „Predstavoval typ romantického búrliváka, ktorý veľkolepým gestom stotožňoval svoj život s poéziou a žil pre ľudí. Bol moderným básnikom a zároveň všedným človekom, ktorý dobre poznal hranice a miery sveta, čo v sebe nechcel za každú cenu nájsť výnimočného hrdinu, ale predovšetkým človeka, ako sú iní.” Štefanku môžeme označiť za hlavný hnací motor dolnozemskej literárno-umeleckej spolupráce, vďaka nemu vznikli pozoruhodné umelecké projekty presahujúce hranice jedného štátu. Rozvíjal cezhraničnú spoluprácu, ešte keď tento termín nepatril medzi obľúbené termíny politikov, organizoval podujatia umelcov zo Slovenska, Rumunska, Maďarska a bývalej Juhoslávie.