V oblasti národnostnej politiky sa Maďarsko už dlho riadi pravidlom „Zlodej kričí: Chyťte zlodeja!”
Utajená kritika Budapešti
Maďarskí politici za ten čas niekoľkokrát napadli Slovensko za prístup k menšinovým jazykom, ale nepovedali ani slovo o kritike Rady Európy, ktorá vyzvala Maďarsko na „zlepšenie finančnej situácie vzdelávania v menšinových jazykoch”. Výbor expertov v hodnotiacej správe predloženej Výboru ministrov RE totiž skonštatoval nedostatočné financovanie menšinových škôl v Maďarsku, vyzval ich na podporu založenia ďalších menšinových materských škôl (vrátane tých so slovenským jazykom) a kritizoval, že „vzdelávanie v slovenčine takmer neexistuje”. Rovnako je na tom nemčina, rumunčina a slovinčina. V roku 2007 sa ukončilo tretie kolo monitoringu plnenia záväzkov vyplývajúcich zo spomínanej charty. V rámci tohto procesu expertný výbor RE hodnotil aj nás, ale Slovensko v oblasti vzdelávania v maďarskom jazyku takto nekritizoval. Dopyt po vzdelávaní v menšinových jazykoch totiž považuje za uspokojený. Výbor dokonca vyjadril uznanie slovenským orgánom za opatrenia, ktoré prijali v rámci vyučovania maďarčiny a v maďarčine na univerzitách a ďalších inštitúciách vyššieho vzdelávania. V Maďarsku majú smernicu o národnostnej výchove, ktorá určuje dva typy materských škôl. V jednojazyčných výchova prebieha zväčša v národnostnom jazyku, v dvojjazyčných v maďarskom a národnostnom. Nariadenie však neurčuje pomer ich používania, takže za dvojjazyčnú sa považuje aj škola, kde sa po slovensky rozpráva napríklad len pol hodinu denne. V zmysle tohto predpisu funguje jediná jednojazyčná materská škola - pri slovenskej základnej škole v Budapešti. Ostatné sú dvojjazyčné.
Slovenská škola neexistuje
Základné školy, v ktorých sa vyučuje slovenčina, zriadili v deviatich župách. Najviac žiakov sa učí slovenčinu v Komárňansko-Ostrihomskej, v Békešskej a Peštianskej župe. Jednojazyčná škola je však opäť jediná - v Budapešti. Po slovensky sa na nej vyučuje dejepis, zemepis, slovenská vzdelanosť, vecné učivo, spev a hudba, kreslenie, technika a telocvik. Dvojjazyčné školy fungujú v Békešskej Čabe, v Novom Meste pod Šiatrom, v Sarvaši a v Slovenskom Komlóši. Ale po slovensky sa v nich deti učia iba na hodinách slovenského jazyka a literatúry, resp. slovenskej vzdelanosti. A to len na štyroch hodinách týždenne! Vlani na jeseň poskytol slovenský spisovateľ žijúci v Maďarsku Gregor Papuček rozhovor Tlačovej agentúre SR. Opísal v ňom otrasné podmienky cielenej asimilácie Slovákov maďarským štátom. V tejto súvislosti upozornil, že skutočná slovenská škola v Maďarsku v podstate neexistuje a znalosť slovenčiny väčšiny ich žiakov je na veľmi nízkej úrovni. Nuž, medzi maďarskou školou na Slovensku a slovenskou v Maďarsku vlastne nie je nijaký rozdiel - na oboch je jediným komunikačným jazykom maďarčina.
Büfé namiesto bufetu
Papuček upozorňuje, že školský zákon síce od roku 1985 umožňuje zriadiť si hoci aj čisto slovenské školy, ale negarantuje im nijaké podmienky - priestory, financie, pedagógov. V Maďarsku totiž nejestvuje príprava učiteľov na také odbory, akými sú fyzika, matematika, chémia či zemepis. Zákon v skutočnosti menšinám nijako nepomáha v budovaní vlastného školstva, čo sa považuje za základný predpoklad na rozvoj každej národnostnej menšiny. Dokonca aj tzv. slovenské školy sú v skutočnosti mimo reálneho dosahu slovenských samosprávnych orgánov, lebo oficiálne patria územným samosprávam, v ktorých však Slováci nemajú nijaké zastúpenie, takže v „slovenských” školách reálne nemôžu nič ovplyvňovať. Príkladom je už spomínaná budapeštianska základná škola. Podľa Papučka dostala slovenská samospráva už dávnejšie oficiálne vyrozumenie, že nefiguruje medzi organizáciami, ktoré majú prístup k štatistickým údajom o tejto škole. Organizácia slovenskej menšiny takto nedostáva informácie, podľa ktorých by mohla zodpovedne posúdiť, do akej miery spĺňa výchovné zariadenie požiadavky Slovákov - rodičov žiakov. V praxi to vyzerá tak, že budapeštianska samospráva, v ktorej niet Slovákov, rozhoduje o personálnom obsadení vedenia školy, ktoré potom nie je nútené napríklad tlačiť na pedagógov, aby ako komunikačný jazyk v maximálnej miere používali slovenčinu, takže často znie aj na slovenských predmetoch maďarčina. Riaditeľka školy na žiadosti slovenskej samosprávy údajne reagovala takto: „Ja nie som povinná brať ohľad na vaše žiadosti, nie vy ste moji chlebodarcovia.” Takže Slováci si nedokážu vybojovať ani to, aby sa nápis BÜFÉ vo vnútri školy zmenil na BUFET!
Úrady, nápisy, omše v maďarčine
Gregor Papuček varuje, že týmto spôsobom sú slovenské školy iba maskovacím manévrom, ktorý v skutočnosti neslúži na prospech národnostnej menšiny, ale práve naopak, na ďalšie odnárodňovanie detí a ich asimiláciu do maďarského prostredia. Nenaučia sa dobre po slovensky, a tak sa len utvrdzujú, že ich hlavným komunikačným jazykom má byť maďarčina. Slovenčina sa pre nich stáva druhou, hoci aj nie celkom cudzou rečou. Slovenský duch a povedomie tu nie je náplňou výchovy detí slovenských rodičov. Papuček pre TASR otvorene popísal, ako ťažko sa v Maďarsku žije so slovenčinou, a to aj na tzv. zmiešanom území: „V Maďarsku sú len maďarské úrady, v nich sa komunikuje takmer výlučne po maďarsky. Môže sa stať, že v dedine so zmiešaným obyvateľstvom na úrade pracuje miestny Slovák, ktorého dobre poznám a prihovorím sa mu po svojom. Ale úraduje sa všade po maďarsky. Oznamy sa zverejňujú obyčajne len v maďarčine aj tam, kde žijú i Slováci, zriedkakedy dvojjazyčne.” Lekára, s ktorým by sa dalo komunikovať po slovensky, Papuček ani nepozná. Podobne to vyzerá s pamätníkmi: „Pomníky stavali alebo dali stavať úrady, tie boli vždy maďarské, a také sú aj ich texty. Aj mená Slovákov sú písané po maďarsky, Lajos, István... a priezviská bývajú skomolené maďarským pravopisom - Visnyovszky, Krnács.” Slováci sa iba vo výnimočných prípadoch dostanú k možnosti byť na slovenskej omši: „V niekoľkých mestách - v Budapešti, Slovenskom Komlóši, Sarvaši, Békešskej Čabe sa ešte vyskytnú bohoslužby v slovenčine, v Budapešti katolícke raz mesačne, evanjelické raz do týždňa. Na týchto miestach Slováci radi chodia na slovenské bohoslužby. Prirodzene, aj všade inde by chodili radi, keby kontinuita už dávno nebola zanikla.”
Nebezpečná hra s ohňom
Vo svetle týchto skutočností je každá kritika pomerov národnostného školstva na Slovensku provokáciou, ale nedávne slová prezidenta Sólyoma idú ešte ďalej. Napriek dodatočnému „vysvetleniu” oslabovanie učenia slovenského jazyka v maďarských národnostných školách na Slovensku - tak je to zrejmé z celého kontextu vystúpenia v srbskej Vojvodine - môže viesť k dezintegrácii Slovenskej republiky. Spoločný jazyk je totiž kľúčovým zjednocujúcim prvkom každého spoločenstva. Aké pevné asi môže byť spolužitie ľudí, ktorí sa nedokážu ani len dohovoriť? Aké väzby môže človek cítiť ku krajine, v ktorej si nevie prečítať noviny, pozerať televíziu a počúvať rozhlas, v ktorej nedokáže bez prekladu rozumieť hlavným politickým predstaviteľom? Ak Maďari u nás nebudú rozumieť a hovoriť po slovensky, budú sa tu stále viac cítiť ako cudzinci a za svoj skutočný domov budú považovať Maďarsko. Pravdaže, presne k tomu vedie i Sólyomova požiadavka, aby sa učili z učebníc vydávaných v Maďarsku. Podľa maďarských učebných osnov, podľa maďarských pravidiel, maďarského výkladu dejín a súčasnosti. Napríklad o tom, že Trianonská zmluva bola nespravodlivým trestom pre Maďarov, ako to opäť pripomenul prezident Sólyom. Hrozba revízie Trianonu má určité opodstatnenie aj podľa Iva Samsona zo Spoločnosti pre zahraničnú politiku. A presviedčanie Maďarov na Slovensku, že žijú na území nespravodlivo odtrhnutom od Maďarska, môže takúto hrozbu len zväčšovať. Maďarský prezident už nehrá len s národnostnou kartou, ale v rukách zviera horiacu fakľu. Presne tú, ktorou vlani podpálili nacionálni extrémisti slovenskú zástavu na ulici v Budapešti.
