Chceme a máme čo dať deťom
Slovenčinu vyučujú v Santove dvaja: riaditeľka Katarína Kormošová a on. Pod ochrannými krídlami pána učiteľa vyrástlo za posledných 27 rokov niekoľko generácií Santovčanov. Má dve dcéry a syna. Staršia dcéra Noémi (19) bola stálou účastníčkou recitačných súťaží, ktoré neraz vyhrala, Nora (16) sa tiež úspešne prezentovala na rôznych súťažiach a Matúš je druhákom. „Ja pokojne zaspávam aj pri pomyslení, že sa mi dobre podarili hodiny. Možno, že máme každodenné finančné ťažkosti, ako všetci pedagógovia v Maďarsku, ale táto dráha nie je o peniazoch. Táto dráha je o duši, o tom, že chceme a máme čo darovať deťom,“ hovorí Ľ. Papuček. Najväčšiu radosť má z toho, keď ho zastavia bývalí žiaci niekoľko rokov po absolvovaní základnej školy, že by chceli zložiť štátnu skúšku zo slovenčiny a potrebujú k tomu jeho pomoc. Každý rok ho dvaja-traja vyhľadajú s takouto prosbou.
„Na strednej škole som mal veľmi dobrého maďarčinára, ktorý dokázal odhadnúť človeka na prvý pohľad. Do strednej školy som chodil do Ceglédu, chcel som sa stať asistentom zverolekára. Museli sme vedieť všetko, čo robí zverolekár v praxi, len sme nemohli určovať diagnózu, ani predpisovať lieky. Začiatkom osemdesiatych rokov však už bolo zrejmé, že táto profesia nebude mať perspektívu. Čoraz viac zverolekárov si zriaďovalo súkromnú prax, kde nepotrebovali asistentov, všetko si robili sami. Asistentov mali iba zverolekári v družstvách. Vtedy som si uvedomil, že by bolo lepšie byť učiteľom. Prihlásil som sa teda na ostrihomskú vysokú školu, o ktorú v tom čase prejavil záujem dvojnásobný počet uchádzačov. Bol som medzi prvými siedmimi, ktorých prijali v tom roku na slovenčinu. Mojou prednosťou bolo, že som používal a dodnes používam slovenčinu denno-denne. Vyrástol som v Mlynkoch a so svojimi rodičmi som hovoril po slovensky. Po maďarsky som sa naučil v škôlke, dovtedy som nevedel ani slovo,“ hovorí.
Vysokú školu pedagogickú v Ostrihome skončil roku 1985, ale prax má už od roku 1983. Počas štúdií si totiž privyrábal vyučovaním slovenčiny v mlynskej základnej škole. Patril k prvému ročníku poslucháčov, ktorí sa dostali na semestrálnu študijnú stáž na pedagogickú fakultu nitrianskej univerzity. Ako hovorí, od nich záležalo, ako bude pokračovať táto spolupráca. Vzhľadom na to, že existuje dodnes, asi dobre využili ponúknutú možnosť. Medzičasom ukončil aj ročné štúdium informatiky, pár rokov ju vyučoval, ale nadnes má dosť hodín aj zo slovenčiny.
Po skončení štúdií sa rozhodol ostať dva roky v rodných Mlynkoch, ale srdce ho ťahalo na Santov, kde sa roku 1985 oženil. S manželkou Katkou tam dostali služobný byt, čo im značne pomohlo pri rozbiehaní spoločného života. Jeho manželka je učiteľkou materskej školy a vlani získala vysokoškolský diplom.
„Slovenčinu vyučovať je čoraz ťažšie, lebo po slovensky vedia už iba starí rodičia detí. Keď ideme na zájazd a sadneme si do autobusu, iba najstarší hovoria plynule po slovensky,“ sťažuje sa pán učiteľ. Napriek tomu slovenčina sa zo Santova nevytráca: v autobuse ňou hovoria aj absolventi základnej školy, keď chcú niečo zatajiť pred svojimi spolucestujúcimi či spolužiakmi zo susedného Verešváru. Hoci ich slovenčina nie je najčistejšia a nehovoria gramaticky správne, predsa ju používajú. Na veľkú radosť pre učiteľa, ktorý ich vyučoval šesť rokov. Podobnú pýchu zažil začiatkom školského roka počas týždňového pobytu v Škole v prírode, ktorá bola podľa Ľ. Papučka veľmi osožná pre santovské deti. Napriek tomu, že celý deň museli komunikovať po slovensky a mali prísny denný režim, na konci pobytu sa vypytovali, kedy môžu prísť nabudúce. Týždeň v Hronci priniesol však pre santovské deti aj iné prekvapenie: doteraz panovala medzi nimi povera, že deti z Mlynkov vedia lepšie po slovensky. V Hronci sa mohli presvedčiť, že nie sú na tom natoľko zle ani ony. „Roky im hovorím, že znalosť slovenčiny nezáleží od toho, kto koľko vie, ale aj od toho, kto je aký smelý ozvať sa,“ tvrdí pán učiteľ.
Spievať začal už ako začínajúci učiteľ v Pávom krúžku v Mlynkoch. Keď sa presťahoval do Santova, niekoľko rokov nespieval a chýbalo mu to, preto vstúpil do folklórnej skupiny Studienka, ktorej členkou bola aj jeho manželka. Postupne sa stali členmi Studienky aj dievčatá a nedávno - na znovuotvorení santovského kultúrneho domu - aj najmladší Matúš. Noémi má aj vlastný kroj, ktorý si rada oblieka na vystúpenia. Napriek tomu sa ešte nestalo, že by boli všetci piati naraz na javisku. Stredná dcéra je totiž hanblivá a už nie je členkou skupiny.
Minulý rok sme mali možnosť navštíviť hodinu slovenčiny v prvej triede, ktorú viedol pán Papuček. Prekvapila nás mimoriadne bohatá slovná zásoba žiakov a ich aktívnosť na hodine, na ktorej sa zaoberali časťami ľudského tela, zariadením domu, farbami a číslami. Vnímavosť a aktívnosť žiakov je naozaj potešujúca a ako nám povedal pán učiteľ, deti sa s radosťou púšťajú do osvojovania si nových vedomostí. Zrejme im je najlepším príkladom sám pán učiteľ, ktorý ovláda minimálne 30 vyčítaniek, pomocou ktorých vyvoláva žiakov, ale aj množstvo ľudových a detských piesní, ktoré si hocikedy s nimi rád zaspieva.
Ako sa žije Mlynčanovi v Santove? Je všeobecne známe, že medzi obyvateľmi týchto dvoch obcí vládne akési súperenie. „To je omyl. Vie o mne každý, odkiaľ som, aj ma nazývajú Papučárom, Mlynčanom, ale myslím si, že ma majú radi, prijímajú ma ako svojho,“ hovorí a dodá, že jeho prezývka figuruje aj v jeho e-mailovej adrese. „Keď som mal otca aj mater Slovákov, tak aj ja musím byť Slovák. Nesmie to závisieť od toho, či z toho vyžijeme alebo nie. Pred trinástimi rokmi sme pochovali otca. Môj otec sa volal Papuček a aj ja som „Papučár“. Veľmi by som sa hanbil, keby som musel povedať, že nie som Slovák. Môj otec nespieval v pávom krúžku, ani v žiadnom zbore. On spieval v šenku (v krčme), ale veľmi rád. Niekedy, keď sa stretnem s Mlynčanmi, napríklad na plese pilíšskych Slovákov, mi povedia, že tú-ktorú pieseň ešte spievali s mojím otcom. Ešte sa pamätám na jeho obľúbené piesne. Keď prídem k jeho hrobu, aj mu poviem, že sa za mňa nemusí hanbiť. Ba jeden Papučár zostane aj po mne: z našej rodiny každý mal len dcéry, náš Matúš je jediný chlapec,“ dodá hrdo.
