Parlamentné zastúpenie - Riešenie, ako pre koho?
Imrich Fuhl: Špeciálne špinavá robota ● Krátkozrakosť, nevôľa, neschopnosť a vlastné góly ● Plnoprávne parlamentné zastúpenie zostáva snom ● Nič neznamenajúci štatút „hovorcu“ bez hlasovacieho práva ● Bojkotovanie celého tohto nešťastného hókus-pokusu? ● Za akého kandidáta by sme asi radi hlasovali?
„Nečistá politická hra a krátkozrakosť - O zmarenom priamom zastúpení menšín v parlamente - „Oní-iní-menšinoví“ poslanci asi nikdy nebudú - V parlamente len ako turisti...“ - Autor tohto príspevku uverejňuje svoje úvahy na danú tému pod týmito a podobnými titulkami čoraz rezignovanejšie už viac ako dvadsať rokov. O večne zelenej téme, aké neprekonateľné ťažkosti by znamenalo dostať predstaviteľov našich národností do budapeštianskeho Parlamentu - samozrejme, nie ako turistov, ale ako poslancov - sa toho už premnoho povedalo a napísalo.
Špeciálne špinavá robota
„Politika je špinavá robota“ - hovorievajú často nielen jej obete a politické barančatá, ale aj takí ľudia, ktorí sa s politikou dostávajú do užšieho styku z pozície takmer všemohúcej moci. Zo strany neraz impotentných „kompetentov“, čertovských vlkov skrývajúcich sa za masky anjelských strážcov demokracie, skutočne zvyklo ísť o čosi úplne iné ako o zodpovedné (nedajbože spravodlivé) rozhodovanie alebo aspoň o dobromyseľnú, nevinnú hru nepoškvrnených Božích stvorení. Nie, ani autor týchto riadkov nie je natoľko naivný, aby od politiky očakával panenskú čistotu, ale nemôže si nepoložiť otázku: „Prečo musí byť tá naša politika rovno prostitútkou?!“. Ťažko sa mu totiž chce veriť, že by sa tá špeciálne špinavá robota nedala robiť aspoň trošku čestnejšie a svedomitejšie.
Žiaľ, aj tá údajne veľmi príkladná maďarská národnostná politika hrá (nie iba v súčasnosti, ale snáď odjakživa) nečistú hru. Jej podstatou je, aby sme mali všetko - nie však v praxi, ale viac-menej iba na papieri. Platí to o mnohých „výdobytkoch“ povestne výnimočného maďarského politikárčenia s vlastnými národnosťami a - ako inak - na ich úkor. 
Tu máme napríklad parlamentné zastúpenie so zvýhodneným mandátom - s tou chybičkou krásy, že v skutočnosti ho nemáme.
Štátotvorní činitelia, duch Ústavy, nedotiahnuté paragrafy zákona o národných a etnických menšinách a opätovné zisťovania Ústavného súdu o desaťročia trvajúcom protiústavnom stave... Vedeli sme, poznali sme, mali sme o tom svoju mienku, dali sme ju už x-krát najavo, súhlasili s nami najmä zahraniční, a navonok, formálne dokonca aj domáci politici. No a čo? Aj tak sa nič nedialo. Národnostná politická strana vraj u nás nemá šancu, o zvýhodnenom národnostno-menšinovom mandáte a plnoprávnom zastúpení v najvyššom zákonodarnom zbore sme prestali už aj snívať, Národné zhromaždenie sa kvôli nám nepretvorí na dvojkomorový parlament, úprimná politická 
vôľa - aj nami - zvolených poslancov na riešenie tejto otázky dlhé desaťročia nebola a vlastne nie je ani teraz. Vraj sme to nemohli myslieť vážne, že akýsi (vlastne ani nevieme, prečo) málolegitímni „oní-iní-menšinoví“ poslančíci budú hrať úlohu jazýčka na beztak preťaženej vážnej váhe... To ani keby svetové veľmoci či sám Pán Boh zasiahol.
Nezostalo nám iné, museli sme sa zmieriť s tým, že ak chceme vidieť zvnútra tú prekrásnu budovu, ktorú - ako je to všeobecne známe - stavali (aj) naši predkovia, či nás uznávajú za štátotvorných činiteľov a či teoreticky máme právo na parlamentné zastúpenie, či nie... - musíme sa zahrať na turistov, na vopred ohlásených, riadne registrovaných návštevníkov. No a aj keď takto „tatam tájďeme do teho Orságházu“, svojho slovenského poslanca, akéhosi nášho novodobého Ondriša Áchima bez vlastnej strany, ale zato so zvýhodneným, pozitívne diskriminujúcim mandátom tam naďalej nenájdeme. V tej krásnej budove ako Slováci zato aspoň jednu pamätnú tabuľu alebo akési nie príliš monumentálne mini-memento by sme si určite zaslúžili. Nielen o tom, že koľko slovenských staviteľov, robotníkov 
priložilo ruku k tomuto obdivovanému dielu, ale aj o tom, že sme tu kedysi mali svojich Slovákov (boli časy, boli...) a že aj potom sme v zmysle Ústavy v tomto parlamente mali byť zastúpení.
Nevôľa, neschopnosť, krátkozrakosť a vlastné góly
Dlhodobá totálna nevôľa a neschopnosť riešiť parlamentné zastúpenie našich národností... - už aj pre maďarskú politickú elitu to začalo byť očividne viac než trápne. Stále sa iba vyhovárať, posúvať zodpovednosť doprava-doľava, z vlády na opozíciu a opačne - podľa toho, komu ako sa práve darí striedačka a kopačka... O tzv. vysokej lopte ani nehovoriac, ktorú by trafil aj slepý súper, veď ponúkajú ju (neobrazne povedané) na tácni. Potom aj tie vlastné góly musia byť boľavé, 
a nielen pre aktuálne nešťastného hráča na trávniku, ale pre celý tím a aj pre fanúšikov. Na malo-veľkom maďarskom a najmä európsko-svetovom politickom ihrisku sa teda kvôli takejto malichernosti dostávať na lavicu obžalovaných nijako nemôže byť záujmom zodpovedných činiteľov našej krajiny, v ktorej sme doma prakticky odjakživa a ktorej sme vraj štátotvornými činiteľmi. Najmä ak tí nie vždy zodpovední činitelia chcú brať vážne tzv. všemaďarské národné záujmy a nemienia aj takýmto spôsobom škodiť „odtrhnutým častiam národného tela“, teda Maďarom žijúcim v okolitých štátoch.
Z času na čas sa teda aktuálna parlamentná väčšina akože pochlapí a snaží sa nájsť nejaké riešenie na ten prekliaty problém zvaný parlamentné zastúpenie v Maďarsku žijúcich národností. Právom sa to dalo očakávať aj od terajšej, revolučne ladenej, unortodoxne konzervatívnej, pohodlne dvojtretinovej väčšiny Národného zhromaždenia, ktorej nerobí ťažkosti bez ozajstných konzultácií so zainteresovanými a bez vypočutia si argumentov inak zmýšľajúcich bleskovo prepísať takmer celú legislatívu vrátane ústavy. (Iba v zátvorkách poznamenávam, že zrejme ten mladistvý švung je jediným charakteristickým znakom, ktorý v dnešných, národniarsky orientovaných fideszákoch zostal z čias, 
keď sa ešte hrdo hlásili k hodnotám liberalizmu a demokracie bez prívlastku.)
Plnoprávne parlamentné zastúpenie zostáva snom
Pri riešení parlamentného zastúpenia národností malo ísť nielen o také technické záležitosti, že voľba národnostného poslanca sa môže viazať k miestnym zoznamom menšinových voličov a že v prípade národností bude celá krajina jedným volebným obvodom, ale najmä o stanovenie zvýhodneného mandátu, o plnoprávne parlamentné zastúpenie národností a o to, aby národnostní poslanci boli volení a nie delegovaní. Zmenou ústavy a volebného zákona sa však oprávnené očakávania nenaplnili, na plnoprávne parlamentné zastúpenie naďalej nemáme reálne šance, naďalej zostáva iba 
snom, no a hovoriť o adekvátnom spôsobe volieb národnostných poslancov za takých okolností, keď iba celoštátna samospráva (volený zbor) tej-ktorej národnosti má právo zostaviť kandidačnú listinu, keď teda ide jednoznačne o úplné ignorovanie občianskej sféry a uplatnenie princípu delegovania či skôr kooptovania, svedčí prinajmenšom o svojskom ponímaní demokratických volieb, podstatou ktorých je predsa možnosť slobodného výberu spomedzi kandidátov (aspoň teoreticky) s rovnakými šancami. Toto nám ponúkajú ako riešenie? Riešenie, ako pre koho?
Závažným nedostatkom nového volebného zákona je, že parlamentné zastúpenie národnostných komunít rieši na úkor uplatňovania základných politických práv príslušníkov menšín. Úprava podľa nového volebného zákona [č. CCIII z roku 2011] je v rozpore so zásadou dvojakej identity, ktorá je údajne jedným so základných postulátov maďarskej národnostnej politiky. Ak sa niekto zaregistruje ako národnostný volič, bude ukrátený o možnosť vyjadriť sa k volebným programom rôznych politických strán [§ 12, ods. 2 bod a, b]. Občan zaregistrovaný na zoznam národnostných voličov totiž stratí právo hlasovať na stranícke listiny. Je postavený pred dilemu a musí si vybrať: buď 
chce hlasovať na stranícku listinu, a tým ovplyvniť politické a mocenské pomery v parlamente, od ktorých závisí smerovanie spoločenského, politického, ekonomického vývoja Maďarska (napríklad výška jeho platu, dôchodku, pracovné príležitostí, podmienky pre vykonávanie živnosti, dane, ceny potravín, sociálne a nemocenské zabezpečenie, vzdelávanie jeho detí a podobne.), alebo bude hlasovať na národnostného kandidáta, s ktorým ho síce spája etnická súdržnosť, ale nevie, ako sa tento ním zvolený zástupca zachová pri hlasovaní o veciach, ktoré presahujú horizont otázok spojených s národnostnou problematikou. Keďže národn(ostn)é povedomie príslušníkov v Maďarsku žijúcich národností zďaleka nie je až také silné ako povedomie etnických Maďarov v susedných štátoch, je iluzórne očakávať, že by sa vo veľkom počte zaregistrovali na listiny 
národnostných voličov.
Nič neznamenajúci štatút „hovorcu“ bez hlasovacieho práva
Našim národnostiam aktuálne ponúknutý, presnejšie vnútený model nezaručuje plnoprávne zastúpenie národností v parlamente. V preambule volebného zákona je síce uvedené, že „národnosti žijúce v Maďarsku sú štátotvorným prvkom a ich právom uznaným v Základnom zákone je zúčastniť sa práce Národného zhromaždenia“. Formulácia „zúčastniť sa práce parlamentu” však môže znamenať rovnako štandardné poslanecké miesto ako aj prakticky takmer nič neznamenajúci štatút „hovorcu“ bez hlasovacieho práva [§ 18 ods. 1].
Viacerí odborníci na menšinovú problematiku sa zhodujú v tom, že zákonodarcovia takýmto riešením vopred zakódovali neúspech volieb národnostných poslancov, lebo odvrátia národnostných občanov od hlasovania na kandidačné listiny zostavené celoštátnymi samosprávami. Kandidáti aj v prípade početnejších menšín (napríklad nemeckej) budú mať mizivú šancu získať plnohodnotný parlamentný mandát. Tento model okrem spomenutej dilemy môže mať aj ďalšie negatívne následky. Napríklad postaví proti sebe politické strany a národnosti, lebo urobí z nich konkurentov, ktorí 
súťažia o tie isté hlasy. Hrozí teda, že politické strany začnú agitovať v národnostných osadách proti národnostným listinám.
Čo sa stane, ak kandidát národnostnej listiny neuspeje? Samozrejme, nebude poslancom. Môže zastupovať svojich voličov len ako tzv. hovorca, bez hlasovacieho práva. Takýto výsledok potom môže poriadne znechutiť národnosti, veď ich voličské hlasy sa vlastne stratili, ale zato môže byť ideálny pre zákonodarcov. Predstavitelia menšín konečne už budú prítomní v parlamente, v otázkach, ktoré sa bezprostredne týkajú národnostného života sa občas (ak im to väčšina dovolí) môžu dostať aj k slovu, najmä však bude možné ich ukazovať svetu, vykladať do vitríny našej preslávenej národnostnej politiky, bez najdôležitejšieho, teda hlasovacieho práva zasahovať do tzv. 
vysokej politiky však nebudú mať možnosť.
Bojkotovanie celého tohto nešťastného hókus-pokusu?
Vážnym problémom je aj to, že kandidačnú listinu môžu zostavovať len celoštátne národnostné samosprávy, čo bude mať za následok vylúčenie konkurenčného boja medzi etablovanými uchádzačmi a ich konkurentmi. Neblahé následky takejto situácie, koncentrácia moci spojená s autokratickým vedením a riadnym kusom arogancie sa odrážajú aj na celkovej činnosti Valného zhromaždenia Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku, kde tesný víťaz už v druhom volebnom cykle berie všetko, 51-percentná väčšina poslancov nielenže vytlačí z rozhodujúcich pozícií svojich konkurentov, ale sama rozhoduje naozaj o všetkom. Mohli by sme mať ilúzie, že v prípade zostavenia našej spoločnej kandidačnej listiny pre voľby slovenského poslanca parlamentu to bude inak, za pokus to určite stoji, ba je to našou povinnosťou, reálne sa to ale, žiaľ, nedá očakávať. Úprimne sa teda pýtam: v prípade opätovného odmietnutia pokusu o dohodu čo zostáva tej našej ignorovanej takmer-polovičke? Zrejme iba bojkotovanie celého tohto nešťastného 
hókus-pokusu...
Za akého kandidáta by asi radi hlasovali naši Slováci?
Ak by sa raz predsa stal zázrak a Slováci v Maďarsku by dostali reálnu šancu zvoliť si svojho parlamentného poslanca, mohli by sme pokračovať v tom spoločnom hlasnom uvažovaní, ktoré sme začali a veľmi rýchlo aj prerušili pred 15 rokmi, keď to nakrátko vyzeralo s tým našim zastúpením v Národnom zhromaždení celkom nádejne. Svoje predbežné predstavy si v tých časoch začali zosúlaďovať najmä vedúci predstavitelia prevažnej väčšiny našich slovenských občianskych organizácií s celoštátnou pôsobnosťou. Vtedy sa síce ešte nevedelo, či zodpovednosť za stanovenie slovenskej listiny bude na pleciach spoločenských organizácií alebo celoštátnej samosprávy, ale snáď nebude od vecí, ak si pripomenieme podstatu ich vtedajších nezáväzných rozhovorov. Nejde tu totiž o žiadne tajomstvá, iba o zopár spoločných východiskových bodov a požiadaviek, o niekoľko myšlienok o tom, za akého kandidáta by asi radi hlasovali naši Slováci.
Predstavitelia našich občianskych organizácií vychádzali z toho, že v otázke parlamentného zastúpenia treba nechať bokom partikulárne záujmy, potrebné je maximálne možné zomknutie síl. Táto otázka by teda mala spájať a nie rozdeľovať našich Slovákov a aj našich slovenských činiteľov, zmýšľajúcich, pochopiteľne, nie vždy a o všetkom rovnako. Rôznorodosť názorov by v žiadnom prípade nemala viesť k neochote nájsť rozumný kompromis, slúžiaci nie 
individuálnym či skupinovým záujmom, ale čím širšiemu kolektívu, podľa možnosti všetkým našim Slovákom. Ďalším východiskovým bodom bola oprávnená požiadavka, aby národnostné záujmy nemohli byť podriadené záujmom politických strán, aby menšinové politizovanie bolo nezávislé od straníckeho. Bolo by iluzórne myslieť si, že zastúpenie Slovákov v Maďarsku v najvyššom zákonodarnom zbore samo o sebe vyrieši naše problémy, v nezanedbateľnej miere však môže napomáhať ich riešenie. Ak sa raz toho dožijeme, náš parlamentný poslanec bude mať možnosť informovať širokú verejnosť o našich problémoch, môže získať morálnu a inú podporu pre naše záležitosti a v neposlednom rade vyvolať určité sympatie voči Slovákom v Maďarsku. Pokiaľ ide o osobné črty nádejných kandidátov, väčšina z nás dozaista súhlasí s očakávaním, aby išlo o autonómne osobnosti, patrične priebojné a zároveň schopné spolupracovať (aj s tými, s ktorými nesúhlasia), pochopiteľne, taktné, sympatické a ovládajúce náš materinský jazyk na úrovni. Vítané by mali byť aj isté rétorické schopnosti, bez ktorých sa dobrý politik sotva zaobíde a iste nezaškodí, ak sa náš človek dobre orientuje v zložitom svete politiky... - a mohli by sme pokračovať. Chceli by sme veriť, že aj v tom prípade, ak naše úvahy o parlamentnom zastúpení zostanú aj na ďalšie desaťročia v teoretickej rovine, iba na papieri, teda, že ani v tom prípade neboli celkom zbytočné.
Imrich Fuhl
vedúci Klubu poslancov Spolu, člen Valného zhromaždenia
Celoštátnej slovenskej samosprávy v Maďarsku
Odznelo na konferencii ZSM
„Ako ďalej, Slováci v Maďarsku?“
v Mlynkoch 1. decembra 2012