Alexander Kormoš: Nad zaniknutým časopisom SME
Maďarská politika vždy a presne vedela, čo nám škodí najviac... - ZSSUM od r. 2004 jestvuje už len na papieri, pretože bez sústavnej finančnej podpory nemôže ani normálne fungovať, ani sa rozpustiť... - Ja som vždy dobre a presne vedel, čo potrebuje na prežitie naša permanentne ubíjaná slovenská národnosť:
1. Národnostný zákon, ktorý zabezpečuje pre menšiny príslušné práva a rovnaké šance v každej oblasti život
2. Jednojazyčné slovenské školské inštitúcie od škôlky až po univerzitu
3. Nezávislú a samostatnú organizáciu Slovákov (SOS),
4. Nezávislú a samostatnú organizáciu spisovateľov (ZSSM)
5. Nezávislý a samostatný kultúrno-spoločenský časopis ( SME)
6. Nezávislé a samostatné národnostné vydavateľstvo (Vydavateľstvo etnikum a tlačiareň s. r. o.)
7. Nezávislú a samostatnú organizáciu národných menšín žijúcich v Maďarsku (ÚNMM)
8. Regionálne združenie Slovákmi obývaných lokalít
9. Všestrannú podporu od materského národa/štátu
Aj maďarská národnostná politika vždy a presne vedela, čo nám škodí najviac:
1. Národnostný zákon sa zrodil s veľkým oneskorením, a kým sa dostal doplatnosti, poviacerých modifikáciáchstal sa protinárodnostným zákonom.
2. Namiesto slovenských škôl nám dali maďarské (alebo dvojjazyčné) školy, v ktorých komunikačný jazyk je maďarčina.
3. SOS a SME pre absenciu finančnej podpory zanikli v treťom roku (1992) svojej
existencie, ZSSUM pre absenciu finančnej podpory od r. 2004 existuje už len na papieri
4. Vydavateľstvo Etnikum a tlačiareň s. r. o. bolo zlikvidované taktiež v treťom roku svojej existencie (1998) hrubým narušením národnostného a podnikateľského zákona.
5. Únia národných menšín v Maďarsku (ÚNMM) vznikla taktiež z mojej iniciatívy r. 1990 tak, že som zoskupil všetkých ľudí, ktorí predstavovali opozíciu bývalému vedeniu ich národnej menšiny. Stal som sa členom predsedníctva ako prvý podpredseda ÚNMM.
Predseda dr. Gheorghe Mihaiescu a Menyhért Lakatos, populárny spisovateľ rómskeho pôvodu, po oficiálnom zaregistrovaní organizácie, ktorá zastupovala vyše milióna občanov dvanástich menšín, sa osobne obrátili o podporu na vtedajšieho prezidenta MR, ktorý im navrhol, aby si žiadali finančnú podporu od tých národnostných zväzov, proti ktorým sa organizovala Únia národných menšín v Maďarsku. Čiže elegantným spôsobom odmietol ešte aj morálnu podporu pre UNMM.
6. Naša slovenská národná menšina vážnejšiu podporu od materského štátu mohla očakávať len od r. 1993, keď sakonečne utvoril samostatný a nezávislý slovenský štát.
Alexander Kormoš:
Nad zaniknutým štvrťročníkom SME
K založeniu časopisu SME nás viedli nasledovné zámery:
a) Zoskupiť našich literárnych tvorcov pre uskutočnenie cieľov, vyjadrených v jednotlivých rubrikách časopisu
b) Obrana práv národných menšín
c) Informácie z oblasti kultúrneho života Slovákov
d) Podporovať literárnu tvorbu mladých
e) Podporovať prekladovú tvorbu
f) Informácie z oblasti vzájomných medzištátnych vzťahov našich národov
g) Sústavné publikovanie recenzií kritík a komentárov o nových literárnych a národnostnopolitických publikáciách
h) Posilňovanie slovenského národného povedomia
i) Rozvíjanie národ(nost)ného sebapoznania a pocitu spolupatričnosti
j) Predstaviť čitateľom ukážky aj z literárnej tvorby exilových Slovákov
k) Predstaviť ukážky aj z literatúry Slovákov žijúcich vo Vojvodine a Rumunsku
l) Oboznámiť čitateľov s literatúrou ľudových spisovateľov pôsobiacich v Maďarsku medzi dvomi vojnami
m) Predstaviť našich insitných a akademických výtvarníkov
Mottom časopisu bol úryvok z Prológu Hviezdoslava, predneseného dňa 14. júna 1883 pri oslave pamiatky 25-ročného trvania Slovenského spolku v Pešťbudíne:
Sme, áno, sme! - A toto hlasné sme
je vlastne to, čo je, jak mudrc vraví.
Sme tu, a Boh dá, že i strváme...
Prvé číslo vyšlo v novembri 1988. Zodpovedným vydavateľom bola Mária Jakabová, generálna tajomníčka DZSM. Členovia redakcie I. Fuhl, M. Hrivnák, Š. Kraslán a G. Papuček si zvolili za šéfredaktora Alexandra Kormoša. Ilustrátori časopisu boli Andrej.Lehocký, Ondrej Lukovický, Ján Mušto a Michal Klbač.
SME
Sem sa všetci z rôznych ciest
do tej našej obce,
kto sa nedá za nos viesť,
zvykne vedieť, čo chce.
Slnko letí v ústrety
dotyčniciam viery,
spolok o lúč opretý,
do blankytu mieri.
Prísne nebo nad nami,
pod nohami váhy,
ohnivýmischodami
svedomie sa náhli.
Naše rezké tykadlá
nájdu pravdu svätú,
vieryhodné zrkadlá
predložíme svetu.
Poznámka: Kurzívou vysádzané slová sú názvy rubrík nášho časopisu:
Cesty, Dotyčnice, Váhy, Schody, Tykadlá, Zrkadlá
O písaní úvodníkov sme prijali zásadu, aby ich autorom bola podľa možnosti vždy iná osoba. Už aj tituly úvodníkov poskytujú čitateľovi dôležité informácie o zámeroch a postojoch redakcie, medzi ktorými figurujú predovšetkým obrana národnostných práv a demokratických zásad:
Č. časopisu: Autor a nadpis úvodníka:
1988/1 A. Kormoš: Sme a budeme!
1989/1 G. Papuček: Z kongresovej siene
1989/2 G. Mihaiescu: Situácia národností a úlohy národnostnej politiky
1989/3 M. Jakabová-Šingeľová: Poznajme svoje práva
1989/4 J. Bobák: Slováci v dnešnom Maďarsku
1990/1 I. Fuhl: Národné menšiny na rázcestí. Zásady pluralizmu a demokratizmu
1990/2 K. Palkovič: O pilíšskych Slovákoch
1990/3 Petícia česko-slovenských občanov proti odnárodňovaniu Slovákov v Maďarsku (Spracoval: I. Fuhl)
1990/4 O. Kníchal: Nové myslenie alebo zdravý rozum?
1991/10 J. Bobák: Slovensko a slovenčina v Česko-Slovensku
1991/11 J. Bobák: Hlas zo záhrobia
1991/12 R. Chmel: Slováci a Maďari z minulosti do budúcnosti
1991/13 M. Hrivnák: Konferencia slovenských spisovateľov a umelcov žijúcich mimo Slovenska
1992/14-15 A. Kormoš: Ako odstrániť prejavy krízy v živote Slovákov v Maďarsku?
Keďže štvrťročník SME bol v prvom rade časopisom literárnym, budem uvádzať básne, ktoré tematicky priliehajú do kontextu môjho koreferátu, aby som aj týmto spôsobom čím zreteľnejšie a stručnejšie vyjadril zásady autorov a redaktorov nášho časopisu. Verím, že aj živý slovenský duch je v týchto mojich básňach prítomný. Do časopisu prispievalo spolu asi 30 autorov: básnici, prozaici, prekladatelia, kritici, publicisti, výtvarníci atď. Niekoľkými básňami jediného autora sa pokúsim sprítomniť duch celého časopisu tak, ako sa zrkadlí more v jedinej kvapke vody. Pri tom však musím zdôrazniť obrovský význam tvorby všetkých autorov a redaktorov, bez práce ktorých by časopis nebol mohol vzniknúť, ani existovať.
Čia je Karpatská kotlina? Históriu a geografiu bývalého Uhorska formovali mnohoraké národy, ale rozhodujúcu úlohu tu zohrávali Sloveni (predkovia Slovákov).
Prof. Dr. Štefan Polakovič v svojom diele Naše korene v základoch Európy (MS,1994) o. i. píše: Všetky európske národy precitlivene hľadali prvé písomné prejavy vlastných rečí, lebo kde je reč, tam je aj národ. Niet národa bez reči a niet reči bez národa. Staroslovenčina ako prvá medzi európskymi jazykmi dosiahla prednosť v celej Európe, vďaka cyrilo-metodskemu dielu. Tento jazyk bol v kráľovstve Rastislava nielen liturgickým a náboženským jazykom, ale aj jazykom práva, súdneho rokovania a možno povedať, štátnej administratívy.
Večne budeš živý
Sprvu bolo Slovo, a
potom prišiel Ježiš,
Slovo Božie,
v ľudskom tele prišiel,
a z hrobu živý vzišiel.
Obetuj i život svoj
za Božieho syna,
Spasiteľa,
môžu ťa i mučiť, veď
pomsta by to chcela.
Sprvu bolo slovo, a
potom prišiel človek
s menom Sloven,
slovenčina, rodná reč,
kráľovná kráľovien.
Obetuj i život svoj
za slovenský jazyk,
poklad živý,
možno stokrát zomrieš, no
večne budeš živý.
Pilíšsky Santov 19. marca 2005
Jazyk
Sotva som otvoril na nebo oči,
už som mal v ústach slovenský jazyk.
Keď som sa začal po Zemi plaziť,
ešte som nevedel, prečo sa točí.
Poznal dvor a poznal som pažiť,
od nových vecí som nedostal z očí,
poznal som tajomstvá dedinských nocí,
začal som prísne po kráse bažiť.
Po kráse pravdy, po pravde krásy,
smrť sa mi hrozí od mala za to,
zo žíl mi stáča, vymáha zlato.
Navzdory strastne obchádzam frázy,
poslúcham pravdu slovenskej reči,
ktorá ma chráni, živí i lieči.
Pilíšsky Santov 1978
Maďarskí revizionisti a iredentisti by si chceli prisvojiť celú Karpatskú kotlinu. Oproti tomu my vyhlasujeme mierové spolunažívanie, vzájomné porozumenie a historické zmierenie tu žijúcich národov a národných menšín - na základe nefalšovaných historických faktov a kresťanských zásad.
Porozumenie
Motto:
Najvyšší panuje nad kráľovstvom človeka
a že komu chce, tomu ho dá.
(Dán 4:22/c)
Kto druhému jamu kope,
sebe kope hrob,
kto susedom domy rúca,
zavalí ho strop.
Nespratník to nerozumie,
kým to pochopí,
môže sa stať, že sa stratí
z mapy Európy.
V spolupráci spolužiť je
veľké umenie:
pvinné je obojstranné
porozumenie.
Pilíšsky Santov 12. júna 2008
Národné povedomie je nepostrádateľnou podmienkou a základom ľudskej dôstojnosti. Národná kultúra nemôže byť otázkou trhovou. Globalizácia neznamená, že stratíme svoj národný charakter, lež práve ním máme obohatiť svetovú kultúru. Bez dôkladného národného sebapoznania nemôžeme poznať a porozumieť ani iných.
Ďalej citujem Š. Polakoviča: Výsledkom genetickej sily národov je ich kultúra, čiže duchovnosť, ktorej podstata aj napriek rozličnosti jej národných oblekov, je tá istá. Mnohorakosti národov zodpovedá mnohorakosť kultúr, všetky tej istej podstaty. Tieto kultúry sú tak pokladom národov, ako pokladom celého ľudstva. Univerzálna zrozumiteľnosť kultúr sa zakladá na ich duchovnom princípe.
Vatra
Prekrásne horí plameň jazyka,
vo vatre ducha praskajú slová.
Zhrievaj nám srdce, divná muzika,
prastaro-múdra, naveky nová.
Nijaký Bábel! - Polyfónia!
By sa reč každá v súlade skvela,
korme sa pravde, aby trónila:
Vatra je jedna - plameňov veľa!
Vo vetre krotkom vatra zbujarie,
víchor by ju však utíšil do tla,
spadla by z trónu žiarivá modla.
Dožičme s vatrou spievať fujare,
muzika hrej-hraj v slovenskej reči,
ako sa členom orchestra svedčí.
Pilíšsky Santov 1980
Odvaha či zodpovednosť?
Podnecovať plamene relatívnych právd,
od ktorých sa rozhorí vatra absolútnej pravdy,
je vecou nemalej odvahy
a ešte väčšej zodpovednosti.
Spoločný domov, spoločný záujem
Absolútna pravda je otázkou
zachovania existencie a pokroku
ľudskej spoločnosti na našej planéte.
(A. Kormoš: Aforizmy, Bp. 1997, 100).
Zachrániť!
Vypil som otravu deviatich morí,
víchor ma preháňal mukami sveta,
život môj predsa len za pravdu horí,
kým mi z úst nedoznie posledná veta.
Život je múdry, hoc logiku zmieta,
lež mimo života nenájdeš pravdy,
sústavne prináša slnečné letá,
trebárs ti nádeje zimami schradli.
Kdesi vždy spievajú zelené stromy,
niečo sa vždy rodí v objatí hniezda,
voľakde vždy horí tajomná hviezda.
Nech by i plienili jadrové hromy,
niečo sa vykľuje z prekliatej Zeme,
čo môže zachrániť bezradné plemä.
Pilíšsky Santov 10. apríla 1983
Citujem A. K. Dováľovú: „Človek si čím ďalej, tým ťažšie hľadá svoje miesto v krátkom pobudnutí na tomto svete v určitom čase a priestore. Nielen priebeh celej civilizácie, ale aj celosvetová skúsenosť, ako i veda poukazujú veľmi presvedčivo na to, že práve od sebadefinovania človeka, od jeho osobnej a sociálnej identity bude záležať, či budúca spoločnosť prežije ako civilizácia. (Nrodná identita u Slovákov v Nadlaku - psychologické aspekty. Slováci v zahraničí 22, MS, Bratislava 2005, str. 89).
Strom života
Strom života živia
dva hlavné korene,
ktoré sú pre život
človeka stvorené.
Ten prvý je viera
v Boha-Stvoriteľa,
viera v Pána Krista,
nášho Spasiteľa.
Ten druhý je vernosť
svojej rodnej reči,
presvedčme ho srdcom,
komu sa to prieči.
Bez toho prvého
sme duševne mŕtvi:
márne sú obety,
márne sú žertvy.
Bez toho druhého
sme duševne chorí:
Všetko nás domŕza,
všetko nás bolí.
Lež ak sú obidva
živé i zdravé,
naše skutky budú
takisto pravé.
Ak nám vzplanie v srdci
Kristova veleba,
strom nášho života
zamieri do neba.
Pilíšsky Santov 16 januára 2008
Poznanie, ktoré nám poskytuje umenie, má pedagogický význam.- píše Polakovič v knihe Obnova národa duchom Štúra. (76). - Tento druh poznania vyvolávajú v nás praví umelci.
Poslúchať
To nie básnik tvorí,
keď rýmy stružliká,
lež tá jeho báseň
vytvára básnika.
Každá jedna báseň
je nové poznanie,
poslúchať znamená
správať sa podľa nej.
Veď sama tá báseň,
ba i jej predloha,
všetko, čo je dobré,
pochádza od Boha.
Pilíšsky Santov 10. februára 2007
Prísľuby Ježiša
Lásky a času tu
nikdy nie je dosť,
smrť nám nedovolí
zabúdať budúcnosť.
Zabúdať milostné
prísľuby Ježiša,
nad nami bez nich len
ničota veží sa.
Bez nich je človek len
stratená sirota
v kozmickej samote,
márnosti života.
Pilíšsky Santov 10. februára 2007
Zadosťučinenie
Stratený raj, to je
popieranie Boha,
vypichnuté oči,
odseknutá noha.
Stratený raj, to je
stratená mladosť,
stratené zdravie,
stratená radosť.
Za tie naše straty,
útrapy a strachy,
jedine pán Boh nám
učinil zadosť.
Pilíšsky Santov 10. februára 2007
Pokračujem v citovaní Š. Polakoviča: Slovenský národ silou započatého národotvorného procesu ukladal do svojho kolektívneho podvedomia mnohoraké obsahy, ktoré boli výsledkom jeho duchovných skúseností o prítomnosti Božej v živote človeka, o prírodných javoch ročných období a o ľudskom spolunažívaní, zlom i dobrom. Tieto obsahy každý z nás v sebe nosí i dnes (doma i v zahraničí) aj proti svojej vôli, obyčajne ako blažiacu istotu národného bratstva, čím je daný základ spolupatričnosti. Carl Gustav Jung, švajčiarsky psychológ, obsahy kolektívneho podvedomia nazval archetypmi... Prítomnosť Boha v živote človeka sa stala základným obsahom slovenskej národnej duše, ako to vyplýva z toho čo národ cez stáročia vytvoril a nám zanechal v rozprávkach, legendách, piesňach, prísloviach a ľudových zvykoch. Nie menej je isté, že obsahom nášho národného podvedomia sú aj zážitky z obdobia cyrilometodského (štátnosť, kresťanstvo a slovenský jazyk). Smäd po spravodlivosti a vyššej životnej úrovni sú častým obsahom slovenskej ľudovej slovesnosti. Ľudskosť je ďalším archetypom slovenským... Všetky zvyky, obyčaje, tradície a postoje nás predurčujú natoľko, že nemôžeme nebyť Slovákmi.
Nie náhodou figurujú v posledných číslach nášho časopisu heslá:
Slováci v Maďarsku Existujú! Súlad Musí Existovať, lebo SMEjeden národ, jedna duša, jedno telo! A navyše SMEStúpenci Modernej Európy! Kto sa dôkladnejšie začíta do hocktorého čísla nášho časopisu, ľahko sa presvedčí, že tieto heslá nie sú iba púhou deklaráciou, ale nepopierateľnou skutočnosťou.
Po revolúcii v Španielsku vojenský generál prehlásil:Verím, že náboženstvo je pre patriota to najdôležitejšie. Lebo kto nemiluje Boha, nemôže milovať ani rodinu, ani vlasť. Prvý slovenský prezident Dr. Jozef Tiso, dve hodiny pred popravou píše v testamente:„Odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady Za Boha a národ“.
J. C. Hronský tvrdí, ženárodný cit je i modlitbou, ako určitým druhom modlitby je umenie.
Za Boha a národ
Otče náš milostivý,
požehnaj nás pevnou vierou,
aby sme boli vernými služobníkmi
Tvojej svätej vôle.
Bože, daj nám dobré zdravie,
aby sme boli smelými bojovníkmi
Tvojej svätej pravdy.
Bože, daj nám toľko múdrosti,
aby sme dokázali správne myslieť,
hovoriť a činiť, ako
Tvoji verní služobníci
a smelí bojovníci.
Otče náš všemohúci, posilni nás
Tvojím svätým Duchom,
aby sme víťazne vstúpili
do Tvojho večného
kráľovstva nebeského.
Vieme, že
nie preto si nám daroval
materinský jazyk,
aby nám ho Satan
vytrhol z úst.
A nie preto si nám daroval
rodnú zem,
aby nám ju Satan
vytrhol spod nôh.
Pilíšsky Santov 1990
Brnkot gitary
Každý ma opustil
na staré kolená,
jedine gitara
pre mňa je stvorená.
Doposiaľ ma živil,
materinský jazyk,
ktorý nedovolil
dušu moju skaziť.
Teraz brnkám struny
zodratej gitary,
keď sa rodnou rečou
uživiť nedarí.
Čo sa ani básňou
nedá už vyjadriť,
to dokáže hudba:
piesňou sa pomodliť.
Smútok, strach i tieseň
zdolať sa podarí
jedine brnkotom
zodratej gitary.
Pilíšsky Santov 9. apríla 2008
Poznámka:Ako penzista som diaľkove vyštudoval na vysokej škole teologickej odbor spev a hudba. Od tej doby na hudobnej základnej škole vyučujem hru na gitare v Pilíšskom Santove a v Pilíšskom Číve, kde popri klasickej hudbe nacvičujem s mojimi žiakmi slovenské a maďarské ľudové piesne, a tiež aj populárnu hudbu.
Základnou bunkou spoločnosti je rodina. Ak sú bunky choré, ani telo, čiže spoločnosť nemôže byť zdravá. Rodina je k svetu otvorená, čo znamená, že je to kolektív schopný na prijímanie. Základom života je nezištná láska. Rodina je školou a cvičišťom lásky. Náš život pochádza z lásky rodičov. Hovoriť a usmievať sme sa naučili od matky. Za ozajstného človeka nás vychováva láska iných. Bez rodiny nemôžeme vybudovať spoločnosť milujúcu deti. Bez rodiny sa nemôžeme pripraviť na život. V rodine sa naučíme, čo je to domov, tu sa naučíme byť zodpovednými jeden za druhého. Bez rodiny sa nemôžeme cítiť naozaj doma. Dobrá rodina je dejiskom vzájomného porozumenia a dôvery. Rodina je ozajstným pevným bodom vo svete a istým útočiskom. Podľa M. Válka domov sú ruky, na ktorých môžeš plakať. Podľa Gy. Illyésa svet existuje preto, aby sme sa v ňom niekde cítili doma.
Dvojica dvojíc
Človek je vlastne čarovná dvojica,
spojený život ženy a muža.
Človek je rodič, potomok rodiča,
zjarmená krv a slobodná duša.
Človek je Nemaďar, alebo Maďar,
človek je ľudstvo, černoch, či beloch,
ktorý sa v zrkadle prírody zbadal,
sotva sa zjavil na večných brehoch.
Človek to spoznal, veď nie je opica:
v osudnom hniezde jadrových hromov
máme len jeden jediný domov.
Človek a domov je divná dvojica,
splynuté bytie hmoty a ducha,
odkedy srdce na Zemi búcha.
Pilíšsky Santov 1978
Trojica trojíc
Zhlboka korenia
tri divy stvorenia,
prekrásne tri rody
zázračnej prírody:
Tajomstvo počatia,
studnica dojčaťa,
pramenná praruža
rozvitá pre muža.
Koruna stvorenia
z božského koreňa,
polotvor bez ženy,
s ňou celok vznešený.
Hviezdnatý kvet očí,
slnečný plod nocí,
zušľachtená ruža,
spln ženy a muža.
Zhlboka korenia
tri divy stvorenia,
prekrásne tri rody
zázračnej prírody.
Pilíšsky Santov 1979
Vladimír Mináč nám pripomína:Božechráň, aby sme spôsobili krivdu, zabudnúc na krivdy
vlastné. V tej chvíli by sme stratili svoju národnú opodstatnenosť, svoj najvnútornejší zmysel. Nie moc, ktorá je pominuteľná, ale duch, ktorý trvá, to je naša cesta, náš zmysel, náš osud.
Na dvoch brehoch barikády
Motto:
„...aby ste boli soľou, ktorá sa nesype do oka, ani do rany,
ale ktorou sa solia vybrané jedlá strednej Európy,
je vašou povinnosťou, aj vaším zmyslom.
(Vladimír Mináč)
Nepotrebujeme mosty,
ak nás spoja rieky samy,
ak nás spoja drahé kosti
našich predkov oplakaných.
Letí pieseň okrídlená,
nezaviazne v zašlých vinách,
letí pieseň, páru nemá
v podkarpatských domovinách.
Nepotrebujeme mosty,
múdry Dunaj všetko zriadi,
buďme hostia našich hostí
na dvoch brehoch barikády.
Letí pieseň okrídlená,
nezaviazne v zašlých vinách,
letí pieseň, páru nemá
v podkarpatských domovinách.
Budapešť 1988
Ako predseda Slobodnej organizácie Slovákov (SOS) r. 1990 som bol pozvaný na valné zhromaždenie MS v Rimavskej Sobote. Uvádzam svoj tamojší príhovor s nadpisom Materský národ - materský štát (SME/90/3/120):
Vážené zhromaždenie, dámy a páni! Dovoľte, aby som sa úprimne poďakoval za pozvanie na toto historické stretnutie Slovákov - v mene redakcie štvrťročníka SME, resp. v mene členov Slobodnej organizácie Slovákov (SOS), založenej t. r. v znamení demokratického pluralizmu. Tento časopis, ktorý vychádza od r. 1988 popri týždenníku Ľudové noviny ako jediný časopis Slovákov v Maďarsku, redigujeme v druhom, až treťom úväzku za veľmi úbohých podmienok, bez akejkoľvek štátnej dotácie, kým maďarská menšina na Slovensku vydáva okolo 25 maďarských časopisov. Ešte otrasnejšie by bolo takéto porovnanie v oblasti školstva alebo zastupiteľstva v parlamente. Vážení krajania, dovoľte, aby som uviedol citát z článku uverejneného v našom časopise pod titulom Spoločné hľadanie spoločnej pravdy, čo je môj skromný referát o dialógu slovenských a maďarských spisovateľov za okrúhlym stolom v Budapešti 17. mája 1989. Tento dialóg by mal aj v budúcnosti pokračovať, lebo ak sa partneri navzájom nevypočujú, lež obaja si len svoje hudú, môže to viesť ku katastrofe. Z takých partnerov sa totiž ľahko môžu stať protivníci, ba i nepriatelia. Budem teda citovať Istvána Käfera, maďarského filológa, ktorý v tomto dialógu, hovoriac o Slovákoch o. i. povedal: „… toto je jediný národ na svete, ktorý žije v našom susedstve, a nikde nemá svoju materskú krajinu. To znamená, že tisíc rokov žil v Uhorsku bez toho, že by sa mohol pozerať na Prahu, na Bukurešť alebo Záhreb.” Ak je to pravda, čo tvrdí I. Käfer, tak kam sa mali dívať Slováci žijúci na území dnešného Maďarska? Kde mali oni materskú krajinu? Samozrejme, nikde. My Slováci v Maďarsku, odpísaní dvoma štátmi, pretože sme sa nepresídlili v r. 1947 do Československa, kde sa Slováci ocitali často v horšom položení ako tamojšia maďarská menšina, - kde sme my mali materskú krajinu? Asi nikde! Iba po nežnej revolúcii sme začali naozaj cítiť, že už máme svoj materský národ, ale ešte stále necítime, že by sme mali aj svoj materský štát. Dúfame, že raz sa aj toho dožijeme. Ďakujem za pozornosť!
Alexander Kormoš, predseda SOS a šéfredaktor časopisu SME
(Poznámka: Vtedy ešte nikto nevedel, že o tri roky vznikne samostatný a nezvislý slovenský štát.)
Nad Dunajom
Obidvom krásnym brehom
podávať srdce na dlani,
krvavým orlím perom
obidva povzniesť nad rany.
Víchor ma z brehov ráňa,
nechce ma pustiť do cieľa,
neotvára sa brána,
sťaby sa nikdy nechcela.
Za bránou nad Dunajom
premávka mostom vymiera,
posmieva sa mi Riviera.
Predsa som inotajom
na oboch brehoch veľrieky,
storakým kliatbam naprieky.
Budapešť 1985
Redaktori a autori časopisu SME okrem literárnej tvorby vykonávajú mnohoraké povinnosti, lebo vrstva uvedomelej slovenskej inteligencie v Maďarsku pre absenciu slovenských škôl je veľmi tenká. Ak chceme pokojne spávať, musíme sa podujímať mnohorakých aktivít, ako nejakí amatérski polyhistori, pri čom všetkom ako poslední Mohykáni svojej menšiny, máme stále úbohejšie možnosti pre voľné dýchanie. Napriek tomu však Slováci v Maďarsku stále existujú (i keď mnohí so silnými poruchami identity), aj ich literatúra, aj jej autori existujú, len nemá kto sponzorovať ich organizácie a publikácie. Ich demokratické organizácie, ktoré vznikli po zmene režimu, momentálne nie sú v stave, aby mohli podať žiadosť o podporu. Bez minimálnych financií nemôžu ani fungovať, ani rozpustiť sa. Katastrofa je už tu, lebo dorast slovenských autorov a čitateľov pre absenciu slovenských škôl vôbec nie je zabezpečený. Napr. v Slovenskom Komlóši nedávno namiesto slovenského gymnázia založili maďarské gymnázium.
Krídla na klinec
Atmosférické poruchy
tu znemožnili let,
chudobné pero do ruky
a krídla na klinec!
Na vlnách družby sa hojdá
tá neprístupná loď,
pohla sa macocha-pôda,
nuž opatrne choď!
Vykúp sa, duša, vo víne,
a odkry si rany,
aj to čo je, sa pominie
zo sebaobrany.
Po schodoch stúpam dohora,
čo nikdy neboli,
zdanlivosť hádžem do mora,
no nič ma nebolí.
Budapešť 1975
Záblesky Slova Božieho
Naša krásna slovenčina
úhorom leží neobrábaná.
V zakliatej doline hemžia sa
morom nakazené hlodavce.
Nič nového pod Slnkom.
Všetko sa točí okolo osi
svetovej nákazy.
Z ruky oráča vypadol bič, aj opraty.
Kone s pluhom zjašene
cválajú po nociach.
Nad pustou krajinou
zbesile škriekajú
desivé mraky najatých démonov.
V prekliato hustej noci
iba nachvíľku zaburáca občas
hromový záblesk
Slova Božieho.
Pilíšsky Santov 1992
Znova citujem Š. Polakoviča: V kultúrach je skrytá podstata národov. Jej tvorcami sú tvorcovia umenia v najširšom zmysle slova. Pretože kultúra je duchovnosť, tí ktorí sa búrili proti materialistickému ateizmu, boli trestaní. Ktorí sa nebúrili, stali sa využívanými lokajmi politickej moci.
Chlieb náš každodenný
Ten, komu najatí čerti zobrali
aj poslednú možnosť sebaobrany,
darmo si počíta nespočetné rany,
keď mu pasce kladú služobníci strany.
Nedajú mu zomrieť, ani žiť v pokoji,
namiesto chleba mu vnucujú okovy.
Olúpili ho aj o právo na prácu,
splnili vražedné pokyny z palácu.
Srdce mu krváca, duša mu plače,
zabili slobodu slova a tlače.
Zástupy zradcov pľujú mu do tváre,
zákerne rúcajú posledné oltáre.
Za tie vytúžené judášske mince
kladivom bijú mu do čela klince.
Čertovské zásluhy takto si získajú,
ochotne tancujú, ako im pískajú.
Pilíšsky Santov 26. februára 1999
Dištanc
Nechce sa nám tak tancovať,
ako nám vy hudiete,
musíme sa dištancovať,
lebo vy húsť neviete.
Budapešť 1992
Bože, odpusť im, lebo nevedia, čo činia
Kto za pravdu zhorí,
toho smrť má
tisíckrát väčšiu cenu než
mizerné životy
všetkých jeho vrahov.
Najpodlejší
vrahovia pravdy
nie sú medzi nepriateľmi,
ani medzi protivníkmi,
lež medzi zradcami.
Keď sa Judáš išiel obesiť,
povedal si:
Nemal som sa
nikdy narodiť!
Pilíšsky Santov 1992
Potrebné je osvetliť jedinú schodnú cestu v spolunažívaní Slovákov a Maďarov doma i v zahraničí: zmierenie, vyrovnanie, vzájomné porozumenie. Napr. spoločne vydať učebnice dejepisu z nefalšovanej histórie oboch národov, vydať zbierku slov, ktoré Maďari prevzali zo staroslovenského jazyka a taktiež vydať slovník slov, ktoré Slováci prevzali z maďarčiny a porovnať ich počet a zistiť z ktorých oblastí spoločenského života a z ktorého obdobia ony pochádzajú. Ďalej, vydať slovník zemepisných názvov na dnešnom území oboch štátov a jasne poukázať aj na to, že geografické názvy, ako napr. Skalica, Žilina, Krásna Hôrka, Bystrica, Dražkovce, Malý Inovec, Topoľčany, Teplica, Ostrihom, Vyšehrad, Čierny Hrad, Tichoň, Jáger, Miškovec, Suchý Potok atď. majú očividne slovenský pôvod, ale ich ekvivalenty v maďarskom jazyku neznamenajú nič. Potrebné je pre našu menšinu zaviesť jednojazyčné slovenské školské inštitúcie od škôlky až po univerzitu. A nie v poslednom rade, vydať naše liteárne rukopisy, ktoré čakajú na vydanie už viac desaťročí. Už je najvyšší čas všetko na svoje miesto položiť, namiesto mnohorakých klamstiev, omylov a poloprávd konečne vysloviť úplnú prvadu, nielen čo sa týka ozajstného postavenia Slovákov v Maďarsku, ale aj čo sa týka otázky reciprocity v zaobchádzaní s menšinami.
Otvoriť cestu
Obchodiť naše rodné polia,
znova objaviť všetky končiny,
zahojiť rany, čo nás bolia,
pokračovať, kde iní skončili.
Napĺňať ďalej naše sýpky,
bedlivo zbierať skromnú úrodu,
nepozerať sa naň tak z výšky,
otvoriť širšiu cestu k národu.
Rozrobiť úhorové plochy,
pripraviť pôdu väčšej úrode,
s nádejou hľadať pokrok v národe.
Prideliť takým z našej trochy,
ktorí nemajú z plodov skoro nič,
všetko na svoje miesto položiť.
Pilíšsky Santov 1983
Sila národa spočíva predovšetkým v kultúre pospolitého ľudu. Stabilizátorom ozajstnej demokracie je koniec-koncov kultúra. Kultúrne faktory sú ajzákladnými zdrojmi hospodárstva. Podľa modernej ekonómie k vytvoreniu jednej jednotky národnej produkcie je potrebné použiť 3 jednotky fyzického a 10 jednotiek duchovného kapitálu. Avšak kultúra je zdrojom a udržovteľom nielen hospodárstva, ale aj morálky. Teda ekonomický faktor každého rázu odôvodňuje, že kultúru treba sledovať s neuveriteľne veľkou pozornosťou. Investujme do nej peniaze, lebo kultúra bezprostredne vytvára hospodárstvo a cez morálku koná to isté sprostredkovane. Slušná úroveň kultúry vo vyspelej spoločnosti v dlhšom časovom intervale oslobodí spoločnosť od obrovských nákladov.
Zoči-voči Slovensku
(Na pamiatku 4. svetového festivalu
slovenskej mládeže v rakúskom Semmeringu)
Zlostné vetry zhášali sviečky,
hmla sťa pliaga stierala most.
V ranených srdciach spievala vernosť,
na dušiach krotkých bujnel vzdor.
Na skalu pršali chlapské slzy,
z rajskej pamäti vzlietol spln.
Za vodou Dunaja v čiernom rúchu
vystrela ramená rodná zem:
Vráťte sa naspäť, orlie siroty,
vráťte sa do hniezd otčiny!
Hainburg (Braunberg) 14. júla 1989
Poznámka:Na tomto svetovom festivale z celého komunistického bloku Slovákov zastupoval jedine ľudový spevácky zbor z Pilíšskeho Santova s názvom Studienka pod vedením Alexandra Kormoša. (Ján Fuzik tam bol prítomný ako reportér slovenského vysielania Maďarskej televízie). Jeden deň výletníci odcestovali autobusovým zájazdom zo Semmeringu do Hainburgu (k česko-slovenským hraniciam), kde vystúpili na horu Braunberg, odkiaľ mohli vidieť bratislavský most na Dunaji. Niektorí zapaľovali sviečky a mnohí plakali.
V podpilíšskom hájku
(Spieva sa na nápev ľudovej piesne Láska, Bože, láska)
V podpilíšskom hájku
studienka si spieva,
do nášho potôčka
sviežu nádej lieva.
V podpilíšskom hájku
bystrá voda tečie,
blýskajú sa vlnky
ako ostré meče.
Bystrá voda tečie,
v tichom, pustom poli,
plače biela skala,
že ju srdce bolí.
Biela skala, neplač,
ešte nie sme zbití,
veď si pomôžeme
v tomto klamnom bytí.
Ešte nie sme zbití,
ani nebudeme,
veď sme verné deti
našej rodnej zeme.
Veď sme verné deti
našej drahej matky,
kto si chráni svoje,
nech má život sladký.
V podpilíšskom hájku
studienka si spieva,
do nášho potôčka
sviežu nádej lieva.
Pilíšsky Santov 1985
Znova a znova sa stvorme
(Táto báseň bola mottom 5. svetového festivalu slovenskej mládeže v Martine,
keď bola uverejnená na titulnej strane časopisu Zahraničný Slovák)
Letím k svojej večnej dievčine
s odvekým mučivým smädom,
vychutnávať slasti liečivé,
odolné storakým jedom.
Letné slnko pláva nad nami,
pod nami volajú hroby,
rodná zem nás drží na dlani
na prahu desivej doby.
Hoc nás mrzké časy splodili,
držme sa verne i svorne,
znova a znova sa stvorme.
Každý krok náš sliedia mohyly,
do ktorých orieme brádzy,
sejeme plamene pravdy.
Pilíšsky Santov 1987
Základný model komunikácie je informácia vychádzajúca od podávateľa k príjemcovi. Ale v živote našej národnej menšiny pre jazykové bariéry a iné prekážky obsah informácie ostáva príjemcovi neznámy. Literatúra Slovákov v Maďarsku sa nedostala do rúk čitateľov, lebo ani maďarská vláda, ani jej predĺžená ruka - Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku sa nepostarala o rozširovanie literatúry písanej v slovenskom a demokratickom duchu. Ale naopak: silou-mocou ju skrývala pod akousi hnusnou mericou, ako nežiadúcu pravdu. Aj keď sa náhodou dostala do rúk niektorých čitateľov, pre absenciu slovenských škôl, čiže pre slabé jazykové znalosti jej sotva rozumeli.
Kde je chyba?
Motto:
Bez čitateľov niet literatúry,
a bez slovenských škôl niet čitateľov,
ani spisovateľov.
Preslávení mudrlanti,
výrobcovia nepodarkov
v továrni na výrobu
rozhlasových prijímačov,
kde je chyba, povedzte?!
Vychválení návrhári,
čo sa tak často hrdíte
vašimi stále novšími a
novšími zhoršovákmi,
kde je chyba, povedzte?!
Mnohonásobne vyznamenaní
sabotéri výroby prijímačov,
čo z nich vykrádate
importované súčiastky,
kde je chyba, povedzte?!
Svedomite pripravení,
a z výroby predsa
ďaleko odstrčení odborníci,
aj vás sa spytujem,
kde je chyba, povedzte?!
Lebo kto má doma
dobrý prijímač,
dávno vie, že chyba nie je
v mojom vysielači.
Budapešť 1982
Pre nedostatok financií časopis SME po 14-15. dvojčísle musel zaniknúť. Bolo to r. 1992. V prvom čísle bolo zastúpených 14, v 13. čísle 20 a v poslednom dvojčísle 26 autorov. Rukopis posledného dvojčísla bol hotový a zredigovaný ešte r. 1992, avšak vyšlo až r. 1997. Že prečo, to je odôvodnené v článku A. Kormoša Protimenšinový anachronizmus (SME/14-15, s. 178).
Záverom nech nás povzbudzujú známe slová Ľudovíta Štúra: „Neopúšťajme sa, bratia slovenskí! Toto musí byť teraz heslo sväté nášho života! Aby sme sa ale neopúšťali, musíme mať pevnú, nezlomnú dôveru k našim silám, k nášmu životu. Vtlačme si jeden každý do duše tú pravdu svätú, že nikto nám k šľachetnejšiemu, k vyššiemu životu nepomôže, jesli si nepomôžeme my sami. Lebo kto sám sa neopúšťa, nebude opustený.“
Pilíšski Slováci
(Spieva sa na nápev známej pilíšskej ľudovej piesne Pilíški mládenci)
Pilíšski Slováci veselo spievali,
spev sa im ozýval po celom chotári.
/:Ale tiež aj za chotárom,
známi sú vo svete po speve prekrásnom.:/
Pilíšski Slováci na horách plakali,
chceli si zaspievať, ale im nedali.
/:Vstaňte smelo, paholáci,
neplačte, spievajte, pilíšski Slováci.:/
Pilíšski Slováci pokoja nemali,
praskali nebesá, skaly sa pukali.
/:Bráňme, ratujme si právo,
aby sme nežili na svete nadarmo.:/
Keď si zaspievame v Pilíšskej doline,
veru nás počujú na Veľkej rovine.
/:Spievaj, veselo si spievaj,
postav sa medzi nás, kamarát, nemeškaj.:/
Pilíšski Slováci na márach ležali,
ale sa za živa pochovať nedali.
/:Spievaj, veselo si spievaj,
postav sa medzi nás, kamarát, nemeškaj.:/
Pilíšsky Santov 17. júna 2007
Moje piesne
bizarná kytica
nervových vláken
natrhaných
v krvavom poli
zabitej mladosti
a zviazaných
belasou stužkou
nezlomnej viery
v rozkvet našich
rodných polí
Pilíšsky Santov 1978