Zo Slováka všecko vystane, aj magyar költő
V polovici 19. storočia Pešť a okolie boli silno slovenské, celé dediny či mestské štvrte. ● Zastavte sa hocikedy pri soche Sándora Petőfiho (A. Petroviča) v Medickej záhrade v Bratislave, vždy tam nájdete kytičku, venček so stuhou vo farbách maďarskej trikolóry. A nielen pri tejto soche a nielen v Bratislave.
Maďari majú dobrý zvyk nezabúdať na svoje korene. Aj keď sú to niekedy korene presadenej či domestifikovanej byliny ako v tomto prípade. Darmo, komu česť, tomu maďarská sláva! „Odkukal“ som túto maďarskú „spôsobilosť“ a prefarbil som ju na bielo-modro-červeno. Snažím sa obdobne uctiť osobnosti a udalosti dávneho i nedávneho slovenského života najmä z obdobia spoločného uhorského priestoru.
Zo Slováka sa môže stať všetko, ešte aj maďarský básnik
Leto 2014 ma zaviedlo na Kerepešský cintorín v Budapešti. Dnes je to cintorín na Fiumeiskej (Rijeckej) ceste. Je to ten istý, len sa do neho vchádza z druhej ulice. Uvedené pohrebisko je vrcholový cintorín maďarskosti a maďarstva. Nájdete tam veľkolepé mauzóleá F. Deáka i L. Kossutha (Ľ. Košúta), hroby umelcov, vedcov. Sú tam pochované aj obete vojen a či len revolúcií, alebo individuálneho politického vzdoru. Pripomínajú si uhorských jakobínov. Revolúciu v meruôsmom roku. Veľká časť cintorína je „obsadená“ hrobmi sovietskych vojakov z druhej svetovej vojny, ale aj z roku 1956. Nezabúda sa ani na maďarské obete z jesene roku 1956. A to na obidvoch stranách - revolučnej i kontrarevolučnej. Nájdete tam hrob Jánosa Kádára, ale aj Józsefa Antalla. A množstvo hrobov známych i menej známych, velikánov i ľudí, ktorí sa snažili prežiť svoj život bez veľkých slov v každodenných drobných radostiach a strastiach. Skutočná učebnica dejepisu!
V sektore 17/1 sa nachádza pomník/hrob, ktorý symbolizuje veľkosť i malosť, slovenstvo i maďarstvo, rodičovskú lásku i synovskú ľahostajnosť, skresľovanie či naopak nachádzanie pravdy. Taká kamenná minca s dvomi stranami. Je to hrob rodičov hore spomínaného Šanka, hrob manželov Petrovičovcov. V maďarskom panteóne je Petőfi usadený na veľmi vysokom poste. Oprávnene! Jeho poézia je „čtivá“, jeho zástoj pri zrode revolúcie 15. marca 1848 neprehliadnuteľný. Pomníky, busty, pamätné tabule, námestia, ulice, kultúrne domy sú po ňom pomenované snáď v každej maďarskej obci. (V Bratislave je Petőfiho ulica v Podunajských Biskupiciach.) Priam symbolicky pôsobí aj tajomnosť jeho smrti v záverečných revolučných bojoch v roku 1849 na území dnešného Rumunska. Zomrel vtedy, nezomrel? V každom prípade napomohla zrodu legendy. Legendy, ktorá je medzi Maďarmi stále živá. Tajuplnosť Petőfiho odchodu medzi nesmrteľných vyjadruje aj hrobový pomník Petrovičových rodičov.
Nie som kunsthistorik, neviem vysvetliť, čo tým autori chceli povedať. Skôr ma zaujali niektoré detaily. Je to hrob rodiny Petrovičovcov. Rodičov Štefana a Márie a brata neskoršieho velikána Petőfiho. A vlastnej rodiny Petőfiho Šaňa (samozrejme bez neho), jeho ženy a syna. Treba podotknúť, že Petőfi svoje zmaďarizované priezvisko používal asi posledné tri roky svojho života, jeho rodičia priezvisko Petrovič užívali až do svojej smrti. Pomník je venovaný predovšetkým rodičom. Ústredný text (asi na tardošskom kameni) maďarsky pripomína: Najmilovanejší otecko, Najmilovanejšia mamička. Na ľavej strane z čelného pohľadu sú vyblednuté a ťažšie čitateľné dáta: Petrovics István 1791-1849, Hrúz Mária 1791-1849, Petőfi István 1825-1880 (druhý syn). Na pravej strane je vytesané: Petőfiné Szendrey Júlia 1830-1868 (manželka nášho velikána) a Petőfi Zoltán 1848-1870 (ich syn). Na najvyššom bode pomníka sedí dravý vták. Ako vravím, nie som odborník na umenie, avšak dúfam, že je to orol tatranský a nie turul. Bolo by to pravdivejšie voči Petőfiho rodičom. Na pomníku môžete neustále vidieť pripomienky úcty a hrdosti na revolučného básnika - kvety a vence maďarsky orámované.
Páči sa mi tento zvyk. Mne ako osobe, našej rodine a Miestnemu odboru Matice slovenskej v Petržalke. Preto pri našich potulkách doma i v zahraničí využívame možnosť vzdať „slovenskú úctu“ alebo aspoň spomienku konkrétnej postave alebo dejinnej udalosti. Stalo sa tak aj v tomto prípade. Prečo? Nuž preto, že Petőfiho rodičia boli Slováci, rodinný život prebiehal v slovenčine. A pomník na kerepešskom cintoríne je práve ich hrobom. V polovici predminulého storočia Pešť a okolie boli silno slovenské, celé dediny či mestské štvrte. Aj Petrovičovci skúšali životné šťastie na veľkej uhorskej nížine. Otec Štefan pochádzal z Vaďoviec neďaleko Starej Turej. Matka Mária Hrúzová z dedinky Necpaly v Turci. Slovenský pôvod, slovenské kraje. A dieťa sa prihlásilo k Maďarom! Bola to jeho osobná voľba a nikomu nemôžeme zazlievať jeho voľbu identity. Niektorí maďarskí obdivovatelia Petőfiho majú s tým problém. Ako je to možné, že zo slovenských koreňov môže byť Maďar? Preto sa snažia spochybniť slovenskosť jeho rodičov. Z jeho otca robia Srba. (Lepší Srb ako Slovák! Pritom ešte nikto nevidel Srba luterána hovoriť slovensky.) A matka vraj spievala mu v kolíske maďarské uspávanky!
Aj dnešní maďarskí historici Demmel a Kollai okrem iného píšu: „Petőfiho predkovia boli Slováci. Jeho otec bol členom rodiny Petrovičovcov južnoslovanského pôvodu (!!!), ale materinský jazyk Štefana Petroviča bol nepochybne slovenský. Matka Sándora Petőfiho, Mária Hrúzová, sa narodila v početnej slovenskej rodine v Turčianskej stolici, po maďarsky hovorila so slovenským prízvukom. (...)“ Zaujímavým spôsobom opisujú jeho voľbu maďarskosti a dôvody: „V maďarskom prostredí Kiskőrösu (Malého Kerešu) a neskôr Kiskunfélegyházi sa však rodina dostala do viacjazyčného prostredia a napokon nastúpila na cestu k asimilácii. (Moja poznámka - otec a matka ani náhodou!) Materinským jazykom malého Petőfiho bola teda už maďarčina (!?!?), do ktorej sa občas miešali aj slovenské slová. (Podľa všetkého sú náznaky, že Petőfi si až do konca svojho života zachoval znalosť slovenského jazyka.) Avšak rozhodujúce bolo, že jeho jazyková, duševná a kultúrna socializácia sa udiala v maďarskom prostredí, „a keď vedomie národnej príslušnosti začalo svitať v hlave dieťaťa, pripojilo sa samozrejme k maďarskému národu”. (predchádzajúci citát dávam na všeobecnú známosť - a bez komentára, urobte si každý sám svoj záver) „Petőfiho maďarskosť sa v školách len potvrdzovala - a to ani nie prostredníctvom učiteľov, ako skôr čítaním literárnych a historických prác alebo prostredníctvom študentských spolkov. Ako poznamenal v jednom rozhovore jeho slovenský učiteľ v Asóde, Štefan Koreň: „Vidíte, brat môj, zo Slováka všecko vystane, ešte aj magyar költő.“ (Teda: Zo Slováka sa môže stať všetko, ešte aj maďarský básnik.) Veru pre slovenskosť ho nenadchli ani ďalší jeho učitelia a školitelia ako Daniel Lichard v Banskej Štiavnici či Ján Kollár v Pešti. Zdôrazňujem, bola to jeho voľba, na ktorú mal právo. Problém, ktorý by sme nemali prehliadať, bola jeho značná netolerantnosť voči nemaďarským národnostiam, či predovšetkým jazykový nacionalizmus. Mnohí sa to snažia ospravedlňovať jeho radikálno-demokratickým svetonázorom. „Sášu“ nemusíme mať radi, ale potešme sa jeho poéziou, najmä v Smrekových prekladoch.
My sme sa predovšetkým zastavili pri hrobe jeho rodičov a stuhou slovenskej trikolóry sme vyjadrili úctu k ich životu. Petrovičovci boli súčasťou množstva často bezmenných či skôr nepoznaných ľudí, ktorí žili svoj život v práci a malom šťastí v dobe, ktorá sa neskôr nazývala prelomovou. Navyše žili svoj život v čase snahy časti uhorských vládnucich elít o vytvorenie jednonárodného maďarského národného štátu. Zložitosť spoločenského vývoja ilustruje práve to, že syn Petrovičovcov sa v tejto dejinnej metelici rozhodol pre opačnú stranu ako jeho rodičia a tak vstúpil do histórie. Ale s ním do histórie vstúpili aj rodičia: otec Petrovič a matka Hrúzová. A ak pôjdete Budapešťou spomeňte si na nich - cintorín s ich hrobom je neďaleko Východnej (Keleti) železničnej stanice, kde končia rýchliky zo Slovenska. Plánik cintorína s vyznačením rodinného hrobu dostanete na vrátnici cintorína.