Nie sme šachové figúrky ani bábiky vo výkladnej skrini
Stávame sa terčom útokov, extrémisti si nás nájdu... - Zhoršovanie maďarsko-slovenských vzťahov má na nás vždy veľmi negatívny dopad... - Maďari na Slovensku sú vraj vynaložení takým silným atrocitám zo strany Slovákov, že je oprávnená otázka, či sa kvôli tomu konečne prebudí svedomie aktivistov Slovákov v Maďarsku...
Namiesto odpovede úvaha na margo otvoreného listu
Nie sme nijaké manipulovateľné šachové figúrky,
ani bábiky-figuríny vo výkladnej skrini.
Nech sa na nás kadekto s kýmkoľvek a čímkoľvek
začokoľvek kedykoľvek a akokoľvek neodvoláva!
Naši údajní spoločníci či osudoví bratia, Maďari na Felvidéku (pozor, ani náhodou nie na Slovensku!) sú vraj vynaložení takým silným atrocitám zo strany Slovákov, že je oprávnená otázka, či sa kvôli tomu po mnohoročnom mlčaní konečne prebudí svedomie aktivistov Slovákov v Maďarsku... - Keď ma upozornili na túto jednoznačnú provokáciu vyloženú na ultraradikálny až-až-maďarský portál kuruc.info bežne šíriaci nenávisť voči všetkým možným menšinám a väčšinám, ani ma nenapadlo brať to príliš vážne. Ba, celkom príjemne ma prekvapilo, že tentokrát z akejsi nebedlivosti-nedbalosti kuruckí redaktori akosi zabudli dosadiť na miesto „szlovák“ pre nich oveľa krajšie znejúce slovíčko „tót“. Pritom v ich rubrike Antimagyarizmus napríklad minister zahraničných vecí Slovenskej republiky figuruje len ako „tót külügyér“, slovenský veľvyslanec je zásadne „tót nagykövet“ a Slováci sa spomínajú jednoducho ako „tót tolvajok“ (čiže „tótski zlodeji“) a podobne...
Teda pokiaľ som sa s otvoreným listom adresovanom predsedovi Celoštátnej slovenskej samosprávy (mimochodom: nie menšinovej - ako sa v dokumente nesprávne uvádza) Jánovi Fuzikovi stretol iba na portáli kurucov, vôbec som nemal na mysli reagovať naň a ani trochu ma neprekvapilo, že nikde v tlači som nevidel odpoveď adresáta. Otvorený list, autorkou ktorého je predsedníčka strany Jobbik v Békešskej Čabe Tünde Szabóová Koczihová, sa však začal objavovať aj inde, spočiatku iba na stránkach jobbik.hu a sokkaljobb.hu, neskôr napríklad aj na „prvom maďarskom spravodajskom portáli na Slovensku“ felvidek.ma a na jeho facebookovskej stránke, čo je už predsalen iné kafé. Zarazila ma pritom najmä „objektivita“ tvorcov portálu Felvidék Ma, ktorí v úvode spomenutú nezmyselnú otázku či skôr výzvu pani Szabóovej Koczihovej adresovanú nielen Jánovi Fuzikovi, ale aj jeho kolegom (teda aj mne), hodnotia ako „oprávnenú“. Pekná to spoločnícka, menšinová solidarita zo strany našich vraj-osudových a pritom „čoraz hanebnejšími a podlejšími prostriedkami trýznených“ väčších bratov! Akosi veľmi rýchlo zabudli, že ani nie tak dávni, v marci tohto roku práve predseda CSS Ján Fuzik sľúbil lídrovi Strany maďarskej koalície (SMK) Józsefovi Berényimu pomoc „pri obhajobe niektorých záujmov SMK pri rokovaniach v slovensko-maďarských zmiešaných komisiách. V nich totiž SMK na rozdiel od CSS nemá zastúpenie.“
Zrejme všetci Slováci v Maďarsku si uvedomujeme, i keď neraz ťažko znášame: zhoršovanie maďarsko-slovenských vzťahov má na nás vždy veľmi negatívny dopad, no a akosi nezastaviteľne sa prehlbujúca hospodárska kríza nám nežičí ani z národnostného hľadiska. Napriek tomu, že sme maximálne lojálnymi občanmi nášho spoločného štátu, krajiny, na dnešnom území ktorej žijeme a ktorú zveľaďujeme najmenej tri stáročia (pokojne však môžeme hovoriť skôr o celom tisícročí), v prípade hľadania vinníkov zo strany extrémistov sa skôr či neskôr, ale o to istejšie stávame terčom útokov. A to by sme sa podľa všetkého mali tešiť, že zatiaľ ide „iba“ o verbálne, čiže slovné, ústne útoky. Napádať menšiny je síce veľmi lacnou, ale osvedčenou metódou choromyseľných paranoikov a krajných, bláznivých nacionalistov pri získavaní politickej koristi. Nemajme teda ilúzie, politickí dobrodruhovia a extrémisti si nás aj v budúcnosti nájdu. Pri každej možnej a nemožnej príležitosti. Zvalia na nás zodpovednosť za všetky súčasné či historické krivdy, bez ohľadu nato, či sú skutočné alebo iba domnelé a či my, ako Slováci v Maďarsku s danou záležitosťou máme vôbec niečo spoločné.
Pravda, normálny človek nehľadá konflikty, ba snaží sa im radšej predísť, z času na čas ale môže nastať situácia, keď jednoducho nemôžeme nezdvihnúť hodenú rukavicu. Naše taktné mlčanie by totiž spomínané nežičlivé sily mohlo v niektorých prípadoch iba povzbudiť. Nehovoriac o tom, že uviesť veci na pravú mieru je aj našou povinnosťou. Jednak z úcty k našim predkom, jednak aby si nikto nenamýšľal, že s nami už všetko môže... Aj keď sme ako národnosť z hľadiska identity a aj materinského jazyka už značne zoslabnutí, zato si to ešte môžeme rázne vyprosiť. Nie sme totiž nijaké manipulovateľné šachové figúrky, ani bábiky-figuríny vo výkladnej skrini, ktoré sa dajú podľa potreby preobliekať za čokoľvek. Nech sa na nás kadekto s kýmkoľvek a čímkoľvek začokoľvek kedykoľvek a akokoľvek neodvoláva!
Pozrime sa, kto nás to tu berie na zodpovednosť za niečo, s čím naozaj nič spoločné nemáme a ako vo svojom otvorenom liste zavádza verejnosť. Ak jej dobre rozumiem, predsedníčka békeščabianskeho Jobbiku by vlastne chcela, aby sme sa dištancovali od svojej slovenskosti a aby sme na príklade svojho „národnostného blahobytu“ demonštrovali, že maximálne tolerantné Maďarsko ako štát prijímajúci inakhovoriacich prišelcov a´la národnosti na jeho území je (ako inak, na rozdiel od Slovenska) pozemným rajom, nebom na zemi pre národnosti, menšiny či národnostné menšiny. Pochopiteľne, mohli by sme dlho a z rôznych aspektov porovnávať starostlivosť dvoch štátov o menšiny žijúce na ich území, aj o efektívnosti tradične príkladnej maďarskej národnostno-politickej praxe by sme sa mohli rozpisovať... Obávam sa však, že Tünde Szabóová Koczihová a podobne zmýšľajúci ľudia by z výsledkov takejto analýzy nijako neboli nadšení.
Nechcem byť príliš osobný, ale koniec-koncov práve vlastné slová čabianskej líderky Jobbiku prezrádzajú najviac nielen o jej zmýšľaní, ale aj o spomínanej povestne príkladnej maďarskej národnostnej politike uplynulých desaťročí. Sama seba tentokrát definuje ako „békeščabiansku občianku hrdú na svoje slovenské korene“. Odhliadnuc od toho, že „čabianske občianstvo“ sa zatiaľ akosi nikde neeviduje a oficiálne neuznáva a aj od toho, že vlani, pri svojom nešťastnom útoku na čabianskych Slovákov sa ešte vydávala za „Slovenku žijúcu v Békešskej Čabe“, nemali by sme sa ju náhodou opýtať, či vôbec ovláda slovenčinu (v jej ponímaní „tótčinu“). A keď ju neovláda, ako bez štipky výčitiek svedomia a kúska hanby znáša, že sa natoľko vzdialila od reči svojich predkov, na ktorých je vraj tak hrdá? A či vôbec vie, čo je príčinou toho, že „staré ženy miešajú do tótskej reči maďarské slová“? Ako je to, že v Békešskej Čabe jej nevadí „babylonsky zmätok“, presnejšie to, že potomkovia Slovákov už nehovoria po slovensky? No a nakoniec, či by ako osoba hrdá na svojich slovenských (pardon, „tótskych“) predkov namiesto vykrikovania iredentistických hesiel pred Konzulátom SR nemala niečo podniknúť aj v záujme zachovania slovenského jazyka a kultúry v tejto údajnej bašte slovenskej menšiny žijúcej v Maďarsku? Čo všetko urobila doteraz v záujme zveľaďovania slovenského národnostného života vo svojom meste?
Tünde Szabóová Koczihová vo svojom otvorenom liste tvrdí, že maďarský národ vynakladá veľkú a príkladnú starostlivosť o tu žijúce menšiny. Toto tvrdenie by sa patrilo podložiť, napríklad odpoveďami na nasledujúce jednoduché otázky:
- V koľkých našich Slovákmi obývaných osadách a v koľkých hodinách sa vyučuje slovenčina?
- V koľkých Slovákmi obývaných lokalitách Maďarska sa na mestskom úrade dohovorí príslušník slovenskej národnosti vo svojej materčine?
- V koľkých Slovákmi obývaných obciach sa konajú pravidelne (aspoň týždenne raz) cirkevné obrady v slovenskom jazyku a koľko farárov v Maďarsku ovláda slovenčinu?
- V koľkých našich slovenských osadách je dostupný signál rozhlasového a televízneho vysielania materskej krajiny?
Predsedníčka Jobbiku v Békešskej Čabe to myslí naozaj vážne, že dvojakú kultúrnu identitu Čabänov najviac dokazuje klobása? Okrem klobásy a prítomnosti Generálneho konzulátu SR skutočne nič viac ju v tejto súvislosti nenapadlo? Nemohla by nám radšej uviesť:
- Koľko verejných priestranstiev je v meste pomenovaných po významných slovenských osobnostiach (Kollár, Štúr, Hurban, Štefánik, Hviezdoslav, J. Smrek, E. B. Lukáč, atď.), koľko sôch, pamätných tabúľ pripomína tieto osobnosti v meste, aké slovenské sviatky sa oslavujú v Békešskej Čabe a podobne?
Je to možné, že Tünde Szabóová Koczihová nevie o tom, že ňou ospevovaná idyla ničím nerušeného rozkvetu slovenského živlu v Békešskej Čabe v 20-tych a 30-tyh rokoch minulého storočia bola narušovaná rôznymi represiami zo strany orgánov maďarskej štátnej moci, prenasledovaním ľudí, ktorí organizovali slovenské ochotnícke divadlá, slovenské jazykové kurzy a udržiavali kontakty s materskou krajinou, ba zo strany štátu úplne cynickým spôsobom za prejavenie svojej slovenskosti naši Slováci museli znášať aj finančné tresty o. i. prispievaním na tzv. revizijný fond? Pokiaľ by naozaj nemala ani tušenie o horthyovskom období, v centre pozornosti ktorého stála „svätá vec maďarizácie“, tak sa o tom aj po maďarsky môže dočítať napríklad v knihe Lóránta Tilkovszkého „A szlovákok történetéhez Magyarországon 1919-1945“ alebo v štúdii Štefana Tótha „Szlovák nemzetiségi törekvések a két világháború között“.
Život príslušníkov slovenskej národnosti v Békešskej Čabe a jej okolí a v ďalších oblastiach Maďarska ani v súčasnosti nie je taký idylický ako to vo svojom liste tvrdí miestna predsedníčka Jobbiku. Spomeňme si aspoň tie najdôležitejšie incidenty vyvolané za posledné roky extrémistami a namierené proti Slovákom v Maďarsku:
- V júni 2010 čabianski Slováci boli zasypaní výhražnými a obscénnymi esemeskami a mailmi v súvislosti s ich zájazdom do Paríža, na ktorý získali peniaze z európskych zdrojov. Podľa stanoviska Svetového zväzu Maďarov účastníci zájazdu chceli narušiť spomienkovú akciu tohto zväzu organizovanú pri príležitosti výročia podpísania mierovej zmluvy v Trianone. (Vyhrážajú sa čabianskym Slovákom - Čo sa stalo v Trianone?) Tünde Szabóová Koczihová aj pri tejto príležitosti sa pasovala za Slovenku a predviedla exemplárny príklad netolerantnosti, keď požadovala potrestanie Anny Ištvánovej a jej odstránenie z verejného života Békešskej Čaby: A békéscsabai Jobbik közleménye a Versaillesban gyűlölködő csabai szlovákok ügyével kapcsolatban.
- Menšinový výbor mestského zastupiteľstva v Békešskej Čabe sa v novembri 2008 obrátil výzvou na obyvateľov mesta, aby sa zdržiavali činov, ktoré by mohli zvyšovať nevraživosť medzi národmi a zhoršovať spoluprácu medzi štátmi, respektíve aby sa v školských inštitúciách uskutočnili besedy o živote a postavení národnostných menšín. Mestská organizácia strany Jobbik odmietla myšlienku „popularizácie úlohy slovenskej menšiny v živote mesta ako neopodstatnenú, (...) takúto iniciatívu považuje za prehnanú“. (barikad.hu)
- V uplynulých rokoch sa vyskytli nespočetné prípady, keď budovy, v ktorých sídlia inštitúcie Slovákov v Maďarsku alebo slovenské tabule s názvami Slovákmi obývaných lokalít sa stali terčom protislovenských provokácií. V roku 2009 neznámi páchatelia „vyzdobili“ budapeštianske sídlo Zväzu Slovákov v Maďarsku nápisom: „Zomriete, slovenskí sráči! - Preč s Trianonom! - Death for Slovakia!“. V prvých dňoch septembra 2009 tiež neznámi páchatelia zastriekali tabule so slovenským názvom na príchodových cestách do obce Medeš (Medgyesegyháza) „No Fico“. Začiatkom februára 2010 neznámi páchatelia odcudzili tieto očistené a opätovne vyvesené tabule. Koncom septembra 2010 taktiež neznámi páchatelia nasprejovali na dvojjazyčnú, slovensko-maďarskú informačnú tabuľu pred miestnym Slovenským pamiatkovým domom v meste Orosláň (v Komárňansko-Ostrihomskej župe) šesťcípovú Dávidovu hviezdu a súčasne tam nalepili aj dvojjazyčný text v tomto znení: „Ma nyelvtörvény / holnap? - Dnes jazykový zákon / a čo bude zajtra?” V novembri 2008, po futbalovom zápase DAC-Slovan v Dunajskej Strede sa udiali podobné provokácie v Mlynkoch, Santove, Békešskej Čabe a Ečeri.
V niektorých Slovákmi obývaných lokalitách Maďarska sa podobné incidenty vyskytli už aj v roku 2008. V pilíšskych slovenských obciach v auguste 2006 neznámi páchatelia podobným spôsobom zhanobili slovenské názvy osád a o niekoľko dní neskôr bola poškodená aj tabuľa označujúca sídlo Slovenskej samosprávy XVII. obvodu Budapešti.
Na jar 2001 sa objavili protislovenské nápisy v Békešskej Čabe na stene Domu slovenskej kultúry: „Slovenskí nacisti“, „Fašistickí Slováci“ a „Obesiť slovenského nacistu“. Obscénne červené a modré nápisy boli aj na neďalekom kvetinárstve, aj na stene oproti miestnej škole s vyučovacím jazykom slovenským, ba aj v meste Gyula, kde nežijú Slováci, ale príslušníci nemeckej a rumunskej menšiny. Páchatelia týchto provokácií doteraz neboli vypátraní.
Nijako nás nepotešuje skutočnosť, že nielen Slováci sú terčom prejavu rôznych foriem intolerancie voči menšinám, a teraz nemám na mysli vyslovene ozbrojené útoky na Rómov a ich vraždy. Koncom októbra 2009 v mestečku Battonya (v Békešskej župe) neznámi útočník rozbil okno na dome obývanom rumunskou rodinou a do poštovej schránky vhodil list s nákresom mapy veľkého Uhorska s odkazom: „Rumunskí naničhodníci, nestačilo vám Sedmohradsko? Vnikáte nám aj na tento malý kúsok územia? Nedáme vám pokoj do tej doby, pokiaľ sa v Karpatskej kotline budú vyskytovať Rumuni!... Preč s Trianonom!” (beol.hu).
V decembri 2009 poslanci obecnej samosprávy v Medeši (Medgyesegyháza) prerokovávali žiadosť rumunského ortodoxného cirkevného zboru o bezplatné poskytnutie stavebného pozemku na výstavbu kostola. V tejto súvislosti miestna organizácia strany Jobbik v otvorenom liste zaujala stanovisko, podľa ktorého výstavba rumunského kostola by sa mala povoliť len v tom prípade, ak budú obnovené hranice medzi Maďarskom a Rumunskom spred 4. júna 1920, tzn. pred podpísaním trianonskej mierovej zmluvy. (nol.hu)