Lesk a bieda „slovenskej“ čabianskej klobásy
Už len rok chýba do roku 2018, kedy by si Slováci v maďarskej metropole Dolnej zemi (Békešskej Čabe) mali pripomenúť nielen trojsté výročie príchodu svojich roľníckych predkov, ale aj nimi založené, dnes už 63-tisícové mesto, ktoré je od roku 1950 aj sídlom Békešskej župy. Békešská Čaba a jej široké okolie je po zúrodnení ladom ležiacej pôdy, od začiatku osídlenia charakteristické rozvinutým poľnohospodárstvom a z toho dôvodu aj rovnako vyplývajúcimi roľníckymi tradíciami. Obilninárstvo a chov hospodárskych zvierat, najmä ošípaných, významne ovplyvnil v regióne celú potravinársku výrobu a preto Čabu nazývali aj komorou krajiny. Je 
doložené, že na začiatku druhej polovice 19. storočia žilo v tejto najväčšej dedine Európy viac ako tridsať tisíc Slovákov a stala sa tak najpočetnejším po slovensky hovoriacim strediskom vo svete.
Aj keď je dnes mesto hospodárskym, vzdelávacím a kultúrnym centrom župy, rurálny (vidiecky) charakter je tu stále prítomný. Vidieť to nielen na trhu a v starých častiach mesta, ale aj v spôsobe života mnohých jeho obyvateľov. Aj keď sa tu prevažná časť pôvodných slovenských rodín už dávnejšie asimilovala, približne dve tisícky obyvateľov mesta sa, našťastie, ešte stále hlási ku svojim slovenským koreňom, k slovenskej kultúre a tým aj k slovenským tradíciám. Pôdou pre túto činnosť je popri malom vplyve cirkvi najmä Dom slovenskej kultúry, na čele ktorého stojí zapálená Slovenka Anna Ištvánová. Práve v priestoroch tohto kultúrneho stánku Slovákov vznikla roku 1997 myšlienka založenia Klubu čabianskej klobásy a usporiadania jej festivalu. Čabianski historici, medzi nimi Július Dedinský a Ján Chlebnický, pozorujúci a zaznamenajúci život a prácu slovenských čabianskych roľníkov, sa okrem iného zaoberali aj výrobou a názvom dolnozemskej a špeciálne čabianskej „klbásy“. Vďaka ním môžeme povedať, že tento výrobok a názov prioritne patrí tu osídleným Slovákom a jej názov Čabianska klobása (niekde nesprávne uvádzaná Čabajská) je 
slovacikum a nie hungarikum.
V dňoch 19.- 22. októbra 2012 sa v tomto dolnozemskom meste, osídlenom Slovákmi, konal už šestnásty ročník Festivalu čabianskej klobásy. Po viacerých navštívených ročníkoch som sa ho spoločne s priateľmi zúčastnil aj tohto roku. Miestom jeho konania zostala mestská športová hala a k nej priliehajúci vonkajší priestor s postavenými veľkokapacitnými stanmi a voľnou plochou pre predajcov prevažne potravinárskych výrobkov. Festival čabianskej klobásy sa rokmi vyprofiloval na širokospektrálne gastronomické podujatie s medzinárodnou účasťou súťažných družstiev v príprave klobás. K jej príprave a súťaži slúži okrem športovej haly aj veľkoplošný stan, v ktorom sa tiesnia stovky súťažných družstiev. Aj v tomto roku ich bolo prihlásených viac ako päťsto. V 
ďalšom potravinárskom stane sú sústredení výrobcovia vystavujúci a ponúkajúci široký sortiment nimi vyrábaných výrobkov. Menší výrobcovia ponúkajú svoje výrobky v stánkoch postavených vo vonkajších priestoroch a každý rok ich pribúda. Týka sa to aj jedál maďarskej kuchyne. Sortiment a ponuka bola veľká, ale keby aj nákup bol taký, predajcovia by boli určite spokojnejší. Je len samozrejmé, že najväčšia ponuka bola aj tento rok v sortimente suchých a čerstvých klobás. Ich cena bola oveľa vyššia ako napríklad v sobotu na čabianskom „pľaci“, kde trhovníci a tiež predajňa mäsových výrobkov v blízkosti tržnice ponúkala klobásy rovnakej kvality aj o tretinu lacnejšie. Potvrdil to aj čabiansky roľník Pavol Likér, ktorý má na tržnici svoj stály stôl a ktorého na tom istom mieste vždy nájdeme. Napríklad kilogram suchej klobásy v ohraničenom priestore festivalu sa vyšplhal až do výšky päťtisíc forintov. Slovom ohraničený priestor uvádzam schválne preto, že od minulého ročníka organizátori festivalu vyberajú vstupné na každý deň osemsto forintov, čo sa mnohým návštevníkom nepáči. Medzi nimi najmä takým, ktorí súťažia, sprevádzajú a povzbudzujú členov súťažných družstiev. Organizátori však hosťom na toto ľudové podujatie, ktoré nenesie žiadne znaky hodnotných kultúrnych a sprievodných podujatí, neponúkli žiadnu pridanú hodnotu. Chýbal kompletnejší informačný a novinársky servis, sociálne zariadenia a iné služby. 
Na druhej strane výber a produkcia hudobných skupín bola taká hlučná, že pri konzumácii jedla, vína a posedení s priateľmi nebolo počuť ani vlastného slova. Pritom aj my dobre poznáme, že Maďarsko má toľko typických ľudových hudobných skupín, ktoré sa práve hodia pre takéto podujatia. Dostať pred súťažou zoznam súťažiacich a čísla ich stolov, to bolo nad možnosti aj pre informátorku-tlmočníčku Juditu Príbojskú, učiteľku zo slovenského gymnázia. Dnes by už vzhľadom k prístupu a používaniu elektronických systémov nemal byť problém pred súťažou vydať aj menší katalóg. Neviem, či mestu do budúcnosti stojí výber vstupného za to, že im to môže ovplyvniť menšiu účasť návštevníkov. Oproti vlaňajšku sa táto javila menšia. S istotou to však vedia organizátori. To by v opačnom prípade jeho organizátori mali pripraviť pútavejší a hodnotnejší scenár programu.
Najväčší počet zahraničných súťažných družstiev a návštevníkov vôbec je tu pravidelne zo Slovenska. Dobre o tom už roky vedia aj organizátori, pritom nemajú snahu, aby o tomto podujatí vydali, čo len nenáročný informačný materiál v slovenčine. Návštevníci zo Slovenska prichádzajú sem nielen jednotlivo, ale aj autobusovými zájazdmi. Videli sme tu autobusy s poznávacími značkami z Trebišova, Nových Zámkov, Komárna, Galanty a postretali ľudí, najmä potomkov presídlencov zo Sládkovičova, Nesvád, Horných Salíb, Topoľčian, Bratislavy-Ružinova a tiež študentov manažmentu kultúry a regionalistiky z Nitry. Súťažiacich Slovákov z rumunského Nadlaku sprevádzala skupina fanúšikov, ktorá sa prišla občerstviť Zlatým bažantom do Slovenskej reštaurácie, ktorá je súčasťou Domu slovenskej kultúry, okolo ktorého sa grupovali skupiny návštevníkov zo Slovenska.
Keď však píšem o dolnozemskej, tradične Slovákmi pripravovanej čabianskej klobáse, ktorú v nedávnej minulosti už pri vstupe do športovej haly úspešne svojim výkladom a prezentáciou dobre predstavovali najstarší členovia Klubu čabianskej klobásy Pavol Žíroš, Pavol Krajčo, Ondrej Laurinec, to ako by sa postupne strácali. Namiesto nich tam bolo dievča, ktoré ani nevedelo, prečo tam za pultom stojí. A že tam stánkom, informáciami a svojou prezentáciou činnosti absentovala Slovenská samospráva Békešskej Čaby, to je ten najväčší obraz biedy dodržiavania a prezentovania tradičných hodnôt čabianskych Slovákov. Kde inde ako na takomto mieste by miestni Slováci mali predstavovať dedičstvo svojich predkov. Nebyť Domu slovenskej kultúry a jeho činnosti, máloktorý návštevník, a to aj zo Slovenska, by sa niečo mohol dozvedieť, že tu ešte žijú Slováci a dávajú aj týmto o sebe vedieť. Nečinnosť miestnych Slovákov v tomto smere je nepochopiteľná.
Text a foto: Ján Jančovic
Viac dní ako klobás - Platilo v rodine roľníka
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/187-archiv-historia-archiv-historia/551-viac-dni-ako-klobas-platilo-v-rodine-ronika
