Zomrel ľudový básnik Anton Drevenka
10. januára 2024 nás po krátkej chorobe navždy opustila emblematická osobnosť pilíšskych Slovákov, ľudový básnik, jedinečný tvorca viac tisíc vo svojej rodnej slovenčine písaných, ako aj maďarských básní, Anton Drevenka. Narodil sa r. 1929 v chudobnej slovenskej želiarskej rodine v Pilíšskej Čabe. Jeho otec skoro zomrel, mal dvoch súrodencov. Základné vzdelanie získal vo svojej rodnej obci, za 
strojného zámočníka sa vyučil v Budapešti, neskôr v Ostrihome skončil odborné učilište banícke. Niekoľko rokov pôsobil ako pohraničník, potom pracoval na viacerých miestach ako vedúci pracovnej čaty. Žil v Pilíšskej Čabe.
Poézii sa pravidelnejšie začal venovať až po odchode do dôchodku. V jeho veršoch sa odráža úcta a láska k ľuďom a ich práci, ako aj vrelý vzťah k rodnému kraju. Ako sám napísal o svojej tvorbe, písal preto, aby objavil a tlmočil čo najviac krás života. Anton Drevenka patril medzi najaktívnejších členov, zakladateľov miestnej organizácie Zväzu Slovákov v Maďarsku, bol nositeľom titulu Čestný občan Pilíšskej Čaby. Bol spoluautorom literárnej antológie pilíšskych slovenských 
autorov Pod Pilíšom – tam je náš svet (2008). Jeho prvá samostatná básnická zbierka vyšla v roku 2006, ďalšie v roku 2021, a to hneď tri hrubé zväzky s celkovým počtom 1286 knižných strán. Podľa znalcov slovenského písomníctva v Maďarsku básnickú tvorbu Antona Drevenku môžeme vnímať aj ako „pokračovanie snažení tzv. slovenských ľudových „písmakov“ z tej našej väčšej Čaby na Dolniakoch z prvej polovice minulého storočia“. Podľa nášho, žiaľ, už tiež nebohého slovenského aktivistu v Pilíšskej Čabe Júliusa Kučeru: „Anton Drevenka síce nie je Sándor Petőfi ani Attila József, ale aj to dobre vieme, že on je náš a teda pre nás je predsa len tak trocha S. Petőfim a A. Józsefom“.
Z vyznania Antona Drevenku pre týždenník Slovákov v Maďarsku v roku 2019: „Svoje spomienky chcem zachovať pre moju užšiu rodinu. Jednoducho sa snažím vzdať česť ľudskosti a práci, ako aj zveľadiť moju užšiu domovinu, Pilíšsku Čabu, zvečniť jej okolie i dianie v ňom. Slovenčina tu pomaly končí. Tí starší, ktorí ju ovládajú, pomaly vymierajú, a mladí už po slovensky nehovoria. Ani ja nepoznám pravopis, lebo som nemal možnosť chodiť do slovenskej školy a tak som sa ho nemal kde naučiť. Dávnejšie tu žilo asi dvesto Slovákov, medzi sebou sme hovorili po slovensky. Slovenský jazyk sa tu začal vytrácať v dôsledku veľkej asimilácie, ale aj presídľovacej akcie po druhej svetovej vojne.“
Posledná rozlúčka s Antonom Drevenkom bude 19. januára 2024 o 15. hodine na pilíšskočabianskom cintoríne.
Česť jeho pamiatke!
Z archívu:
Anton Drevenka: Slovenské dedinky okolo Pilíša
https://www.oslovma.hu/index.php/sk/literatura/162-literatura2/1352-anton-drevenka-slovenske-dedinky-okolo-pilia
Anton Drevenka: Túžba po speve (v prednese autora - video)
https://www.facebook.com/watch/?v=860072344091743
http://www.luno.hu/index.php/component/search/?searchword=Drevenk&searchphrase=all&Itemid=9999
https://www.oslovma.hu/index.php/sk/search1332318146?searchword=Drevenk&searchphrase=all
Z básnickej tvorby Antona Drevenku
Túžba po speve
Keď sa Slováci niekde zídu,
začnú spievať. Tak sa sluší.
Aj dávne, aj terajšie piesne
majú uložené v duši.
O všeličom nám rozprávajú,
aj boj, aj žiaľ sa skrýva v nich.
Niektoré blízo k slzám majú...
Nedá sa ich naučiť z kníh.
Snáď len škovránok takto spieva,
má spevom plný zobáčik,
z bohatstva toho si vyberá
spev móresný, nie iba krik.
A odkiaľ majú to nutkanie
ten pustý život ozdobiť,
polepšiť si svoje okolie
dať mu bohatší kolorit?
Tu žijú v týchto vrchoch dávno,
tu chránia svoju duchovnosť.
Zlú náladu si odháňajú,
a piesní majú k tomu dosť.
Sú citlivejší, srdečnejší,
viac lásky chcú, aj viac dajú.
Naši Slováci pod Pilíšom
preto tak pekne spievajú.
Hľadáme predkov
Hľadáme predkov, kde môžu byť,
ich hroby, aj zem zlatá,
ktorá ich zakrýva, žiť kde mohli,
niekde tu na okolí azda?
A potom niektorí odišli
svoju novú Vlasť si hľadať.
Už v cudzine sa dreli, blúdili,
kým sa mohli u nás skladať.
Bohatá zem, aj vrchy pekné.
Všetko opustené ich čakalo.
Tisíc robôt - čas rýchlo ubehne -
„Ľudia, dajme sa do toho!”
A tak si domy už postavili,
znela v nich ľúbosť aj sila,
všetkým robotám sa priučili,
aby vyžila rodina.
Už niektorým aj dobre išlo
to najpilnejšie: jedlo mali.
No o pár rokov nové zlo prišlo,
svoj jazyk si zabúdali.
Tak hľadáme si našu slovenčinu.
- Tu rástli naše korene -
Tie krásne slová, tú reč prepeknú,
tu našli sme tie pramene.
Nehaňte ľud taký, akým sme my,
že si hľadáme korene.
Myslím aj dúfam, že s vami
slovenčinu si nájdeme!
Stratené hroby
Stratené hroby, trávou zarastené,
ležia v poliach a všelikde.
Všetko je iné a roztratené,
tak je to na celom svete.
Naši chlapci v ruskej zemi spočinuli,
u nás Nemci, Rusi ležia.
A inde turecké, rakúske kosti;
nad nimi vetrík i čas bežia.
O život prišli, museli padnúť,
keď mladosť búrila im v duši.
Za svoju Vlasť mreli milovanú,
meno hrdinské im sluší.
Doma ich čakali mamičky, sestry,
na príchod ich sa radovali.
A v susedných domoch šumné devy,
ktorým raz ľúbosť sľubovali.
No všetko preč je, ostali rumy,
jak zdrapy mrakov na nebi,
keď vietor vanie a dážď šumí
a všetko stíchne na zemi.
Tie časy už dávno odišli,
len v pamäti rastie horký kvet.
Hroby sú stratené a zarastené,
ich slávu zvestuje nám svet.
Slovo mládeži
Nemyslite si, že v rozpuku mladosti
iba vy túžite po troške veselia,
aj my starší, práve tak sme chceli
rozptýliť všetky svoje trápenia.
V pamäti sa mi stokrát zjavujú
rozpomienky, čo pozlátil dlhý čas,
ako let jarných lastovičiek
sprevádzajú ma v tom svete krás.
Pred očami a v ušiach mi zuní
tých dávnych dejov znenie.
Bol to majáles či juniáles, ktovie.
Preludov krásnych sladké chvenie.
Aj tá vrtká, po živote hladná blondínka,
čo ma očarila ako svätý obraz,
po ceste života ma odprevadila,
akoby to bol z neba rozkaz.
Však aj iní, dnes už starí, medzitým ustali,
prežili život podľa svojej viery.
A ako dobre, že všetko sa tak stalo,
že v dávne kroky aj dnes každý verí.
Dnešok je dielom našich činov
a vaším zase budúcnosť.
Pokoj a láska nech je vaším hosťom
a všetko nech rieši len schopnosť!
Dnes juniáles radostný nech vám
tiež dodá veľa síl k tomu.
V denných pretekoch budúcnosť sa tvorí.
Postavte pevný základ toho domu!