http://www.oslovma.hu

Ku knihe Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku

Katarína Maruzsová Šebová: Pokúsila som sa zosumarizovať literárnovedné poznatky, čitateľské zážitky a pedagogické postrehy nadobudnuté pri skúmaní a sprostredkovávaní súčasnej prozaickej tvorby slovenských spisovateľov žijúcich v Maďarsku. ● Obraz života a mentality našej národnosti

https://www.facebook.com/media/set/?set=a.587304214701892.1073741893.147596498672668&;type=3

Dolnozemská tradícia
v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku

Katarína Maruzsová Šebová: Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku
- Dolnozemská tradícia v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku.
- Vydavateľstvo Ivan Krasko, Nadlak 2013, 228 s. - ISBN 9789731070865

V predloženej publikácii som sa pokúsila zosumarizovať literárnovedné poznatky, čitateľské zážitky a pedagogické postrehy nadobudnuté pri skúmaní a sprostredkovávaní súčasnej prozaickej tvorby slovenských spisovateľov žijúcich v Maďarsku. K tejto oblasti slovenskej literatúry ma priviedli kontakty so študentmi na Katedre slovenského jazyka a literatúry Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity a poznanie, že krásna literatúra je schopná viac než ktorákoľvek vedecká disciplína prispieť k sebapoznávaniu človeka. Osobitne to platí v prípade národnostnej literatúry, ktorá je obrazom života a mentality zobrazovanej menšiny a cez príbehy a postavy ponúka čitateľovi možnosť objaviť v nej odkazy týkajúce sa aj jeho vlastného života. Podľa mojich skúseností najoptimálnejšou metódou odhaľovania skrytých registrov literárneho textu je priama a cieľavedomá práca s ním. V dnešnej literárnej vede sa uplatňujú súčasne tri interpretačné postupy: kontextuálne, textuálne a intertextuálne.

Sama uprednostňujem intertextuálnu metódu a uplatňujem ju vždy, ak to daný text vyžaduje, respektíve dovoľuje. V tradičných dielach realistického modelu sa však najviac osvedčuje kombinácia týchto postupov, čo som sa snažila využiť aj v tejto práci, pri interpretácií vybraných prozaických diel. Formu interpretácie ako jednu z možností priblížiť vybraný segment tejto literatúry som uprednostňovala aj z toho dôvodu, že väčšina prác reflektujúcich tunajšiu literatúru má literárnohistorický charakter, ktorého hlavným zámerom je zachytiť vývinové tendencie literatúry.

O prozaickej tvorbe slovenských spisovateľov v Maďarsku sa vyjadrili už viacerí literárni vedci, z ktorých prvenstvo patrí Petrovi Andruškovi, ktorý vo svojej práci Literatúra Slovákov z Dolnej zeme (1994), v rámci dolnozemskej literatúry prvý zmapoval dejiny literatúry Slovákov v Maďarsku (1994: s. 27-66). Osobitne sa venuje tejto téme aj vo svojej publikácii: Súčasní slovenskí spisovatelia z Maďarska (2008), ako aj v ďalších knihách a štúdiách. Keďže v práci uplatňujem interdisciplinárny prístup, v mnohom mi boli nápomocné aj diela slovenských odborníkov v Maďarsku (Anna Divičanová, Anna Kováčová, Mária Žiláková, Alžbeta Uhrinová, Tünde Tušková, Andrej Krupa) zamerané na kulturológiu, literárnu vedu, jazykovedu a národopis.

Diela, ktoré som interpretovala, spája tematizovanie dolnozemskej tradície ^/[1], avšak umelecky sú realizované odlišným spôsobom. Podľa toho som zostavila aj štruktúru knihy, do ktorej som zaradila úvodnú štúdiu Ku knihe Kontúry prózy Slovákov v Maďarsku (Dolnozemská tradícia v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku), aby mohli čitatelia interpretované texty vnímať aj v tejto súvislosti. Do úvodnej časti jednotlivých podkapitol som začlenila aj krátke biografické a bibliografické informácie o autoroch, bez nároku na úplnosť.

Súčasnosť nás vyzýva k znovučítaniu starších literárnych textov. Cieľom tejto práce je pokúsiť sa odhaliť nové, doteraz skryté, tradičnými interpretačnými postupmi neodhalené významy a súvislosti analyzovaných diel. Nazdávam sa, že nový pohľad by mohol oživiť záujem o tvorbu slovenských prozaikov v Maďarsku a sprostredkovať ich hodnoty. Obnovená čitateľská aktivita by mohla pozitívne ovplyvniť tvorivú aktivitu starších i mladších autorov. V tejto publikácii sa po prvýkrát objavujú spolu tvorcovia píšuci po slovensky a Pál Závada, autor píšuci po maďarsky, čo môže podporiť hru textov, vzájomne sa dopĺňajúcich a navzájom na seba pôsobiacich. Výsledkom dobrodružnej cesty literatúrou by mohli byť nové aspekty v ich hodnotení.

Táto práca sa cez interpretácie literárnych diel slovenských autorov žijúcich na maďarskej Dolnej zemi pokúša priblížiť čitateľovi svojrázny svet tohto regiónu, súčasne sa v rozboroch textov dotýka aj dejín tejto literatúry. Z toho dôvodu bude užitočné, ak sa stručne oboznámime so základnými pojmami dejín súčasnej slovenskej literatúry v Maďarsku. Už pri prvom pohľade na názov Dolnozemská tradícia v súčasnej slovenskej próze v Maďarsku sa môžu vynárať otázky, najmä u čitateľa, ktorý je menej informovaný o tejto špecifickej oblasti slovenskej literatúry. Pojmy „dolnozemská tradícia” a „súčasná slovenská próza v Maďarsku”, ako aj ďalšie termíny, ktoré sa vyskytujú v tejto knihe, patria do odbornej terminológie literárnej vedy skúmajúcej zákonitosti slovenskej literatúry, rodiacej sa a rozvíjajúcej sa na územiach rozprestierajúcich sa na južných končinách historického Uhorska, tradične nazývaných Dolná zem.

Pri vymedzení pojmov „slovenská literatúra”, „dolnozemská literatúra”, „slovenská literatúra v Maďarsku”, „súčasná próza Slovákov v Maďarsku” (tunajšia literatúra), „dolnozemská tradícia” sa opieram o odborné práce venované tejto problematike a publikované v monografiách, ako aj v štúdiách uverejnených v odborných periodikách a v zborníkoch. Na tomto mieste bez nároku na úplnosť uvádzam iba tie diela, z ktorých pri teoretickej časti vychádzam. Vypracovanie teoretického základu a terminologického aparátu fenoménu „dolnozemská literatúra” (a kultúra) sa viaže k menu hlavne týchto autorov: Andruška, Peter (1994; 2008), Divičanová, Anna (1999; 2002), Anoca, Dagmar Mária (2002; 2010), Harpáň, Michal (1999; 2004), Babiak, Michal (2004).

Dejiny slovenskej literatúry III. (Viliam Marčok a kol.; 2004, s. 440) do rámca celonárodnej slovenskej literatúry (materskej) popri literárnej tvorbe napísanej na Slovensku zaraďujú aj literatúry, ktoré vznikli mimo územia Slovenska, sú písané v slovenskom jazyku, alebo v jazyku daného štátu a spracúvajú slovenskú tematiku. V zmysle toho do korpusu celonárodnej slovenskej literatúry sa začleňujú aj tie diela, ktoré sa formovali v diaspórach, vytvorených v priebehu 18. - 19. storočia, v južných oblastiach bývalého Rakúsko-Uhorska. Patrí sem predovšetkým literatúra, ktorá vznikla a rozvíja sa aj v súčasnosti v dnešnom Maďarsku, Rumunsku a Srbsku. Literárna tvorba pochádzajúca z tejto oblasti sa tradične nazýva „dolnozemskou literatúrou”. Pod prívlastkom „dolnozemská” ^/[2] (literatúra) popri zemepisnom vymedzení miesta vzniku jednotlivých vetiev dolnozemskej literatúry možno v prvom rade vidieť duchovné hodnoty rodiace sa zo spoločných kultúrno-historických tradícií, pestované a rozvíjané generáciami potomkov niekdajších osadníkov, prichádzajúcich z dobového Horného Uhorska (dnešné Slovensko). Vývin týchto literatúr sa po rozpade monarchie uberal inými cestami, v závislosti od kultúrnopolitických podmienok nástupníckych štátov, ako aj od ich postojov voči národnostiam. Následkom toho jednotlivé literatúry pri zachovávaní spoločných a podobných kultúrnych tradícií nadobúdali aj špecifické vývinové znaky, a na základe toho toto literárne spoločenstvo, označované spoločným pojmom „dolnozemská literatúra”, možno charakterizovať aj ako „singulár v pluráli”^/[3], respektíve ako „podobnosť v odlišnosti.”[4] Jednotlivé vetvy dolnozemskej literárnej obce sa pritom začleňujú do rôznych kontextov (slovenský literárny a kultúrny kontext; kontext štátu, v ktorom daná národnosť žije; vlastný národnostný kontext; dolnozemský kontext), ktoré sa vzájomne prepájajú.

Literatúra Slovákov v Maďarsku je teda organickou súčasťou fenoménu „dolnozemská literatúra”, zároveň sa spolu so sesterskými literatúrami Slovákov v Rumunsku a v Srbsku zaraďuje aj do rámca celonárodnej slovenskej literatúry. Pri jej definovaní si možno pomôcť termínom, sumarizujúcim podstatu slovenskej literatúry v Rumunsku, čo je aplikovateľné aj pre slovenskú literatúru v Maďarsku, ktorú možno vnímať ako „literárny fenomén, ktorý vznikol a rozvíjal sa v radoch slovenskej menšiny žijúcej v Maďarsku a je súčasťou ich kultúry (respektíve subkultúry, t. j. menšinovej kultúry), ktorá sa začleňuje do viacerých kontextov.“ ^/[5] (Dagmar Mária Anoca: 2010, s.13)

V súvislosti s faktormi vytvárajúcimi svojráznu tvár dolnozemskej literatúry už boli spomenuté tradície, z ktorých sa napája táto literatúra. Ide predovšetkým o hornouhorské slovenské tradície, prinesené prvými kolonistami do novej domoviny (ľudová slovesnosť, ľudové zvyky a povery, viera, jazyk, historická pamäť, vedomie spolupatričnosti, postoj k životu, etické zásady, náboženské písomné pamiatky), ktoré možno vnímať ako východisko postupne sa formujúceho dolnozemského kultúrneho vedomia. Na tomto mieste však treba spomenúť, že slovenskí kolonisti prichádzali na Dolnú zem z rôznych oblastí svojej pôvodnej domoviny, hovorili rôznymi nárečiami, boli rôzneho vierovyznania ^/[6], spájala však ich väzba k rodnej zemi, k jej spoločným kultúrnym koreňom a vedomie spolupatričnosti. Ich dvojaký postoj k viere a k jazyku možno demonštrovať dvomi významnými pamiatkami náboženského písomníctva, reprezentujúcimi dve vierovyznania a dva jazyky. Ide o evanjelický spevník Cithara sanctorum (Juraj Tranovský, Levoča, 1636), a o katolícky spevník Canthus Catholici (Benedikt Szöllősi, Levoča, 1655), ktoré si prví osadníci už mohli priniesť so sebou, a ktoré v ich živote mohli byť prioritnou duchovnou oporou v novom prostredí. Je všeobecne známe, že slovenskí katolíci odmietli používanie českého jazyka a vzhľadom na to, že v tomto období ešte neexistoval slovenský spisovný jazyk, zostavovateľ spevníka z češtiny prebraté piesne výrazne slovakizoval. Tým naznačil odlišnú jazykovú a národnú orientáciu katolíckych Slovákov. Po uzákonení prvej spisovnej slovenčiny Antonom Bernolákom na podklade západoslovenského nárečia (1790), katolíci tento jazyk, nazývaný aj „bernolákovčina”, prijali za svoj. Iná je situácia v súvislosti s Citarou sanctorum (Tranoscius), písanou jazykom Kralickej Biblie. Slovenskí evanjelici od vzniku tohto prekladu (1593) prijali a používali biblickú češtinu, „bibličtinu” za svoj bohoslužobný a spisovný jazyk. Napokon spoločným jazykom pre veriacich oboch konfesií sa stala spisovná slovenčina, zakladajúca sa na stredoslovenskom nárečí, uzákonená Ľudovítom Štúrom (1843).

Text Tranoscia si v kruhu evanjelických Slovákov žijúcich na Dolnej zemi (v Maďarsku napr. v Békešskej Čabe, v Sarvaši, v Slovenskom Komlóši; v Rumunsku v Nadlaku, v Srbsku v Petrovci) do dnešných dní zachováva postavenie ich spoločného kultúrneho kódu, nesúceho príchuť dávnej domoviny. Tradícia Tranoscia, ako aj Funebrálu (spevník pohrebných piesní) sa popri bohoslužobných príležitostiach objavuje aj ako literárny motív. Podľa Dejín slovenskej literatúry I. Canthus Catholici sa nestal takou obľúbenou a živou knihou ako Cithara sanctorum ani v literárnom, ani cirkevnom zmysle (Stanislav Šmatlák: 1999, s. 260). O pravdivosti tejto poznámky svedčí aj každodenná skúsenosť, podľa ktorej vo vedomí Slovákov žijúcich v Maďarsku sa tento kancionál nestotožňuje s obrazom tunajších slovenských katolíkov. Z toho vyplýva, že nespĺňa úlohu ich etnického a kultúrneho symbolu v takom zmysle, ako je to v prípade Tranoscia. Na jazykových ostrovoch obývaných katolíckymi Slovákmi (napr. Santov, Mlynky, Kestúc, Čív) nositeľmi etnickej a jazykovej identity sú aj dnes živé pamiatky ľudovej viery: apokryfné modlitby a mariánske piesne (Anna Divičanová: 2001, s. 47-53).

Slovenskí kolonisti boli otvorení voči kultúram, s ktorými sa dostávali do bezprostredného kontaktu, a s ktorými si navzájom vymieňali niektoré elementy, aby ich zabudovali do svojho kultúrneho systému. Zo vzájomne sa prepletajúcich multikultúrnych zložiek sa tak formovala dolnozemská kultúrna tradícia, ktorá popri spoločných črtách vynikala aj špecifickými znakmi v závislosti od miestnych kontaktov (Slováci žijúci v Slovenskom Komlóši sa napríklad dostali do kontaktu s maďarskou, židovskou a rómskou kultúrou). Nad týmto procesom sa zamýšľa Pál Závada vo svojom románe Milota (2002), keď pod zámienkou kultúrnych dejín svetového včelárstva vykresľuje aj rozvoj svetovej kultúry a literatúry, a v ich rámcoch uvažuje aj o dolnozemských kultúrnych hodnotách.

Pre tradíciu je vo všeobecnosti charakteristické, že iba vtedy rozvíja svoj vplyv v plnom rozsahu a pôsobí inšpiračne na kultúrne pohyby danej society, ak sa stáva súčasťou jej života, pravda, v obnovenej, dnešným pomerom prispôsobenej forme. Jedným z možných terénov obnovy tradícií je krásna literatúra, v našom prípade súčasná slovenská próza v Maďarsku. Autori tejto prózy etnické symboly dolnozemskosti nachádzajúce sa už väčšinou iba vo výlohách múzeí vyjímajú zo statickej polohy a pokúšajú sa o ich uvádzanie do pohybu vo funkcii epického motívu ako dejotvorného činiteľa. Nakoľko sa to však realizuje v textoch, a v akej miere sa obohacuje a dopĺňa významová sieť traktovaných symbolov (motívov) v analyzovaných prózach, závisí predovšetkým od autorskej stratégie. Na tieto otázky sa pokúša odpovedať aj táto práca. Tým sme sa dostali k predmetu nášho uvažovania, k literatúre Slovákov v Maďarsku, a v jej rámci k súčasnej próze tunajších autorov.

Keď hovoríme o slovenskej literatúre v Maďarsku, nemôžeme nespomenúť profesora Lászlóa Sziklaya (1912 - 1987), ktorého meno je úzko zviazané s kultúrnymi dejinami Slovákov v Maďarsku. Ako zakladateľ Katedry slovenského jazyka a literatúry (1949 Budapešť), v súčasnosti existujúcej v rámci Pedagogickej fakulty Gyulu Juhásza Segedínskej univerzity a ako jej charizmatický pedagóg, má rozhodujúci vplyv nielen vo formovaní slovenskej inteligencie, ale aj v oživovaní a v znovuobjavovaní hodnôt dolnozemskej slovenskej kultúrnej tradície. Preto Katedra vedená profesorom Sziklaym znamenala pre Slovákov žijúcich v Maďarsku oveľa viac než bežná vysokoškolská inštitúcia, a to aj z toho dôvodu, že z nej vytvoril jedno z najvýznamnejších centier dolnozemskej kultúry, a v rámci toho aj akúsi dielňu pre výchovu a vzdelávanie mladých ľudí slovenskej národnosti. Profesor Sziklay svojou osobnou zanietenosťou, ako aj nekaždodennou rozhľadenosťou profesora literatúry inšpiroval a viedol svojich študentov k poznávaniu a úcte k dolnozemským tradíciám, ako aj k tvorbe vedeckého, či umeleckého textu v materinskom jazyku. Nie náhodou práve aj jeho pričinením odštartoval z tvorivej dielne katedry legendárny zborník Hrušky mamovky Špiakovej (1955), ktorý obsahuje prvé písomné pokusy nádejných mladých básnikov, prozaikov a vedcov. Medzi autormi tohto zborníka sú aj niektorí vtedajší študenti katedry: Pavol Samuel, k menu ktorého sa viaže povestná balada Hrušky mamovky Špiakovej; Pavol Bača, autor príspevku o nárečí svojho rodiska, ktorý ako dlhoročný pedagóg katedry v tejto oblasti jazykovedy sa stal uznávaným odborníkom; Ján Chlebnický, v tom čase ešte maturant čabianskeho slovenského gymnázia, člen krúžku slovenskej literatúry vedeného profesorkou Helenou Ružičkovou. Na jej podnet začal písať prózu, ktorej sa potom upustil a ako absolvent katedry sa venoval učiteľskému povolaniu a neskôr sa aktivizoval ako redaktor a vedecký pracovník Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku v Békešskej Čabe. V priekopníckych povojnových rokoch, keď sa slovenská národnosť v Maďarsku následkom asimilačnej kultúrno-edukačnej politiky maďarskej politickej elity v medzivojnovom období ocitla v stave odcudzenosti od svojho jazyka a kultúrnych tradícií, nadobudli škola a učiteľské osobnosti, ktoré dokázali predviesť študentom skutočné hodnoty ich kultúrneho dedičstva a nabádali ich k aktívnej účasti na jeho tvorbe a rozvíjaní, veľký význam. Prirodzene, úloha pedagóga vo formovaní sebapoznávania mladých ľudí je v každej dobe veľmi dôležitá, najmä v súčasnosti, keď sa v globalizovanom svete strácajú jedinečné hodnoty národných a národnostných kultúr.

Prvý zborník formujúcej sa mladej slovenskej inteligencie možno pokladať za akýsi medzník medzi ľudovými spisovateľmi medzivojnového obdobia a medzi autormi knižne debutujúcimi v zborníku Výhonky (1978). O súčasnej slovenskej próze v Maďarsku možno hovoriť od vyjdenia tejto antológie, v ktorej sa knižne prvýkrát uviedli aj dvaja zakladatelia súčasnej slovenskej prozaickej tvorby, Michal Hrivnák a Pavol Kondač, ako aj traja básnici, Gregor Papuček, Alexander Kormoš a Juraj Marík. Neskôr sa k nim pripájali aj ďalší autori, ktorí sa na jednej strane časopriestorovo a tematicky opierali o kultúrne tradície Slovákov žijúcich v Maďarsku (Zoltán Bárkányi Valkán, Andrej Medvegy, Michal Bernula, Ildika Fúziková a Imrich Fuhl), na strane druhej vychádzali z inej inšpiračnej bázy (Mária Fazekašová, Oldřich Kníchal), zakladajúcej sa na tradíciách a osobných zážitkoch z bývalého Československa.

Veľký časový posun, viac ako dvadsať rokov medzi vznikom oboch zborníkov akoby signalizoval, že proces vzniku a kvalitatívneho vývinu slovenskej literatúry v stopách prvého zborníka nebude mať priamočiary priebeh. Stretávame sa tu so zaiste typickým javom známym v literatúrach stredo-východo-európskeho priestoru, ktoré (napríklad slovenská, česká, srbská, slovinská, maďarská, rumunská) do roku 1918 kvôli nepriaznivým historickým podmienkam zaostávali za vývinom vyspelejších západných literatúr. Tieto literatúry sa negatívne javy oneskorenia snažili tlmiť umelým zásahom do prirodzených literárnych pohybov, napríklad uvedením takých žánrov do svojho literárneho systému, ktoré v ňom ešte neboli zastúpené. Vo väčšine prípadov však išlo o unáhlený pokus, nakoľko ešte daný literárny organizmus nebol na takej úrovni vývinu, aby sa v ňom tieto pokusy ujali a mali aj pokračovanie. ^/[7] Nazdávam sa, že táto tradícia sa mohla spontánne uplatňovať aj v prvej polovici 50. rokov minulého storočia, keď Demokratický zväz Slovákov v Maďarsku (DZSM) s cieľom urýchliť sebauvedomovací proces slovenskej národnosti vypísal literárnu súťaž, na ktorú očakával pôvodné slovenské texty rôzneho druhu a žánru. Túto iniciatívu možno len chváliť, lebo rozčerila stojaté vody slovenského života. Pritom treba zvážiť aj skutočnosť, že nádejní súťažiaci sa okrem tvorby ľudových autorov z medzivojnového obdobia nemali o čo oprieť. Fakt, že do súťaže napriek tomu prišlo viacero prác, svedčí o záslužnej činnosti slovenských stredných škôl (Budapešť, Békešská Čaba), a už spomínanej Katedry slovenského jazyka a literatúry v Segedíne. Boli to však prvé neisté kroky v dejinách slovenskej literatúry v Maďarsku, usmerňované a výrazne podporované pedagógmi, výsledkom čoho bola už spomínaná antológia Hrušky mamovky Špiakovej. Knižka dlhú dobu bola ojedinelým svedectvom o literárnych ambíciách tejto komunity, súčasne bola aj dôkazom toho, že nie je možné vyhnúť sa určitým vývinovým fázam literatúry. Tomu nasvedčuje aj skoro štvrťstoročné obdobie prípravy málopočetnej generácie nových autorov, príležitostne od 70. rokov publikujúcich hlavne na stránkach Ľudových novín a nastupujúcich koncom tohto istého desaťročia v zborníku Výhonky.

Publikovaním Výhonkov sa začína nová etapa dejín slovenskej literatúry v Maďarsku. Antológia už samotnou svojou existenciou prestupovala hranice obyčajnej knihy a stala sa nielen prameňom inšpirácie jej autorov a ďalších, neskoršie nastupujúcich literátov, ale aj akousi „literárnou matkou”, o ktorú sa opierali a z ktorej vychádzali. Jej pozitívne účinky sa prejavili takmer v každom segmente menšinovej kultúry. Autori popri vlastnej tvorbe reflektovali diela svojich súputníkov, sledovali literárne pohyby doma a v zahraničí, nadväzovali kontakty s literátmi zo Slovenska, ako aj z vojvodinskej a rumunskej Dolnej zeme. Prekladali, organizovali literárne stretnutia, pri DZSM založili Literárnu sekciu (1981), čím vytvorili inštitucionálne podmienky pre vývin tunajšej slovenskej literatúry (Združenie slovenských spisovateľov v Maďarsku; Združenie slovenských spisovateľov a umelcov v Maďarsku). Zakladali almanach ZROD (1983) a kultúrno-spoločenský časopis SME (1988), ktoré napĺňali svojimi príspevkami. Prvé desaťročie po vydaní Výhonkov bolo obdobím prudkého rozmachu, čo do počtu básnikov a prozaikov, aj čo do počtu samostatných zväzkov jednotlivých autorov. Nešlo však iba o kvantitatívny rast, zaznamenať možno aj kvalitatívny vývin literárnych textov. Svedčí o tom aj zbierka próz Pramene, vydaná v roku 1982. Autorov v tomto období charakterizoval mladistvý elán, dôvera vo vlastné sily a v umelecký potenciál, v čom ich posilňovali pozitívne ohlasy z domova, aj zo Slovenska. Literatúru vnímali ako celonárodnostnú záležitosť, pripisovali jej popri poznávacej, aj národnobuditeľskú úlohu. O tvorivom eláne prozaikov tohto obdobia svedčí celý rad samostatných autorských zbierok krátkej prózy: Michal Hrivnák: V prúde času (1981); Tulipány (1986); Nadišiel čas (1988), Imrich Fuhl: Korene sú pod zemou; Prvý sneh; Návrat (1981), Pavol Kondač: Onemelá izba (1983), Andrej Medveď: Starý strom nepresadíš (1986), Zoltán Bárkányi Valkán: Vzplanutie (1987), Oldřich Kníchal: Predjarie (1989). V týchto rokoch sa zrodili aj prvé slovenské romány, autorom ktorých je Pavol Kondač: Hrboľatá cesta (1984); Neskorý návrat (1987). Po období nádejných tvorivých iniciatív však paralelne so spoločenskými premenami po roku 1989 nastal zlom v doterajších snaženiach a začali sa roky stagnácie literárneho vývinu. Vznikli však aj v 90. rokoch pozoruhodné diela (Oldřich Kníchal: Kráľovstvo z iného sveta (1990), Mária Fazekašová: Vôňa Fidži s hamburgerom (1991), Ildika Fúziková: Mám miesto v srdci (1994), Zoltán B. Valkán: Návrat (1998), Michal Bernula: Prekliate časy (1998), ale o predchádzajúcom tvorivom úspechu sa už nedá hovoriť. O príčinách stagnovania literárneho vývinu uvažovali viacerí odborníci (Andruška, Peter: 2002, s.143-146; Oldřich, Kníchal: 2006, s. 162-166; Wlachovský, Karol: 2006, s. 33-41), ale aj autori, ktorí rozoberali aktuálnu literárnu situáciu (Hrivnák, Michal: 2002, s.110-119, Papuček, Gregor: 2006, s.130-135, Kormoš, Alexander: 2005, s. 5).

Nazdávam sa, že príčiny tohto stavu možno hľadať aj v skutočnosti, že vedúci predstavitelia literárneho života združení okolo časopisu SME (Alexander Kormoš, Gregor Papuček, Michal Hrivnák, Imrich Fuhl) v týchto rokoch svoju pozornosť obrátili na národnostnú politiku, do ktorej sa púšťali s podobnou aktivitou a elánom ako v predchádzajúcom období, keď rozhýbali literárny život. V novej spoločenskej situácii sa dostávala u nich do popredia žurnalistika, nakoľko väčšinou boli novinármi, redaktormi. Aj k otázke literatúry pristupovali z aspektu politiky a príčiny jej stagnácie a klesajúceho záujmu čitateľov o ňu vysvetľovali mimoliterárnymi argumentmi. Odvolávali sa na nedostatok štátnej podpory, na ľahostajný a neprajný postoj maďarskej politiky a istých vrstiev slovenskej národnosti, ako aj na to, že v Maďarsku neexistujú jednojazyčné slovenské školy, ktoré by vychovávali čitateľov slovenskej literatúry a starali by sa o udržanie literárne činného dorastu. V ich argumentačnej stratégii však úplne absentovala problematika aktuálnej tvorby literárneho textu a s ňou súvisiace otázky. Odvolávali sa iba na úspechy predchádzajúceho obdobia a nevšímali si nové výzvy, na ktoré mali umelecky reflektovať. Zdá sa, akoby v rokoch tvorivej expanzie už všetko, čo pokladali za dôležité, a na čo im stačili ich sily, vydali. Navyše, z tematického a formálneho aspektu vyčerpali svoje možnosti, ich prioritné témy (rodný kraj, dedinský život, národnostné bytie) sa vyprázdnili a volali po nových umeleckých postupoch. V snahe zachovať si svoje etnické zamerania sa však uzatvárali do ulity jazyka, čím sa nechtiac vymkli z literárnych pohybov doby a z tejto uzavretosti sa nedokázali vytrhnúť až dodnes. Prenesenie záujmu z oblasti literárnej tvorby na národnostno-politické dianie súvekého obdobia by sa dalo vysvetliť aj pocitmi neistoty a bezradnosti, ktoré mohla vyvolať nová spoločenská situácia. Súčasne s poklesom literárnej tvorby sa však rozvíjali rôzne publicistické žánre (otvorený list, petícia, polemika).

Ak sa zamyslíme nad súčasnou prozaickou tvorbou Slovákov v Maďarsku, a platí to aj pre poéziu až na malé výnimky, prvé, čo v súvislosti s ňou môžeme konštatovať, je malý počet autorov, jej neveľký rozsah a tvorivý útlm, pretrvávajúci najmä od začiatku 90. rokov. Dnes sa na jej tvorbe podieľajú vlastne iba traja autori: Michal Hrivnák, Oldřich Kníchal a Zoltán Bárkányi Valkán. Tvorbu Pavla Kondača možno už pokladať za uzavretú, veď autor sa od vydania svojho druhého románu odmlčal. Uvedení aktívni prozaici sú už viac ako sedemdesiatroční a na obzore tunajšej slovenskej prózy sa zatiaľ neprihlásili mladé talenty. Zo spomenutých autorov v súčasnosti je najaktívnejším Zoltán B. Valkán, ktorý ako najmladší zo spomenutej trojice, upozornil na seba v nedávnej minulosti hneď tromi samostatnými zbierkami drobných próz: Vianoce tetky Karovej (2009), Pivnica (2011) a Jabloň (2013). Po dlhšej prestávke sa aj Michal Hrivnák ujal znovu slova a prihlásil sa knižkou nových próz László Sziklay - skutočnosť a legenda (2000). Svoje nové, rozsiahlejšie texty Na periférii (2005), Corpus delicti (2006), Akt (2011) uverejňuje na stránkach Ľudových novín. Oldřich Kníchal sa v súčasnosti venuje viac spomienkovej próze, z ktorej uverejňuje ukážky v Ľudových novinách (2008). Ide však iba o ojedinelé osobné prínosy do slovenskej literatúry v Maďarsku, a preto záujemcovia o ňu nie náhodou majú dojem, že táto literatúra stagnuje, nemá vnútornú silu sa obnoviť a zatiaľ sa nehlásia ani noví autori, ktorí by sa stali v budúcnosti nositeľmi tejto úlohy. V tejto situácii nám ostáva možnosť siahnuť po tej literatúre, ktorú títo autori v zenite svojej umeleckej tvorivosti vytvárali, a ktorou prispievali k vzniku súčasnej slovenskej literatúry v Maďarsku. Pritom si všímame aj nové diela autorov, ktorí sa aj v súčasnosti podieľajú na formovaní tunajšej literatúry a u ktorých zisťujeme znaky odklonu od tradičného modelu prózy.

Napokon mi ostáva príjemná povinnosť poďakovať sa všetkým, ktorí ma akokoľvek podporovali v tom, aby táto kniha vznikla.

Katarína Maruzsová Šebová

Ilustrácie: Ján Mušto - Linoryty
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory/724-odiiel-hada-nekonena-maliar-jan-muto

^[1]/ Do knihy som zaradila aj autorov (Oldřich Kníchal, Mária Fazekašová), ktorých inšpiračnou bázou nie je dolnozemská tradícia. Viedla ma snaha poskytnúť celkový obraz o súčasnej slovenskej próze v Maďarsku.