Otec vrchov novohradských
Evanjelický farár, cirkevný historik, oduševnený národovec a podporovateľ slovenských národných podujatí a ústavov. Ako prvý testamentárne venoval základinu na založenie Matice slovenskej. ● Na jeho duchovnú prevahu rezignovali aj najväčší neprajníci slovenských národných a cirkevných snáh...
K 150. výročiu založenia Matice slovenskej
Farár z Turieho Poľa
prvý finančne podporil založenie MS
Významným, a to až štvorgeneračným evanjelickým farárskym rodom, ktorý v Novohrade zanechal 
výrazné stopy na cirkevnom a národnom živote, boli Petianovci (neskôr s priezviskom Petényi). Najznámejší z nich - farár, národný buditeľ Daniel Petian (1772 Polichno - 1828 Príbelce) bol od roku 1810 členom Tablicovej Učenej spoločnosti banského okolia, prispieval na výchovu slovenských vzdelancov a podporoval slovenskú tlač. Počas svojho farárskeho pôsobenia v Príbelciach dosiahol šľachtiteľské úspechy v ovocinárstve. Jeho bohatú knižnicu darovali potomkovia Matici slovenskej. Jeho synovcom bol zakladateľ vedeckej ornitológie a faunistiky v Uhorsku Ján Šalamún Petian-Petényi (1799 Ábelová -1855 Budapešť), o ktorom sme sa už pred časom zmienili.
Druhým jeho synovcom bol Juraj Natán Petian, cirkevný historik, národno-kultúrny pracovník a mecén. V tomto roku, kedy si celý slovenský národ pripomína 150. výročie založenia Matice slovenskej, uplynie v apríli 154 rokov od smrti tohto evanjelického farára, cirkevného historika, oduševneného národovca a podporovateľa slovenských národných podujatí a ústavov. Bol to práve on, ktorý ako prvý testamentárne venoval základinu na založenie Matice slovenskej. Je práve vhodný čas, aby sme si pri tejto príležitosti pripomenuli život a dielo tejto významnej 
evanjelickej osobnosti.
Juraj Natán Petian (20. 4. 1806 - 18. 4. 1859) pochádzal z významného slovenského novohradského rodu, ktorý popri svojej duchovnej činnosti plnil aj národno-kultúrne ciele medzi ľudom severného Novohradu. Podobne ako jeho predkovia, narodil sa v Polichne v rodine evanjelického farára Michala Petiana. Mal dve sestry a piatich bratov, z ktorých on bol v poradí druhý. Základné vzdelanie získal pri otcovi v rodnom Polichne a gymnaziálne štúdia absolvoval v Lučenci, Levoči a v Modre, kde v humanitnej triede mal naňho najväčší vplyv, podľa neho, „slávny“ Daniel Kanka. Filozofiu začal študovať na reformovanom gymnáziu v Lučenci a vo filozoficko-teologickom štúdiu pokračoval na lýceu v Bratislave. Po jeho skončení mu práve v 
roku 1827 zomrel otec a tak ako 21-ročný na žiadosť polichnianskych cirkevníkov, po vysvätení superintendentom Adamom Lovichom za farára, bol jeden a pol roka farárom vo svojom rodisku. V októbri roku 1828 bol pozvaný a zvolený vo vtedy najväčšej evanjelickej cirkvi v Novohrade - Turom Poli. V roku 1844 sa oženil a za manželku si vzal Máriu Goldbergerovú, dcéru farára Jána Goldbergera v Dačovom Lome, s ktorou žil v bezdetnom manželstve.
Natán Petian bol mužom statnej postavy, pevného charakteru a výborným rečníkom. Svojou osobnosťou a duchovnou váhou sa na cirkevných konventoch, kde sa už v tom čase presadzovala maďarčina, postavil na čelo zástupcov slovenských cirkevných zborov a do rokovania nebojácne prebojoval svoju materčinu. Na jeho duchovnú prevahu rezignovali aj najväčší neprajníci slovenských národných a cirkevných snáh. Osobnosť tohto významného novohradského Slováka priťahovala do jeho farského príbytku v Turom Poli viacerých slovenských rodoľubov z blízkeho a ďalekého okolia Novohradu, Hontu a Zvolena. Vítaným hosťom na turopoľskej fare nerobili problémy ani 
náročné krkolomné cesty, ktoré vtedy viedli do tejto vrchárskej dediny. Na milé stretnutia k tejto významnej osobnosti prichádzali poprední slovenskí národovci a priatelia na kočoch a vozoch pravidelne v deň 5. septembra na meniny Natána. V tento sviatok okrem zdravíc, nasledovalo spievanie národných pesničiek, medzi ktorými nikdy nechýbala Ábelovská a pokračujúce srdečné a vážne rozhovory o budúcnosti slovenského národného života trvali u tohto hostiteľa často až do skorého rána. Tieto stretnutia však neušli pozornosti neprajníkov. V jednom čase boli maďarské noviny plné výčitiek „o schôdzkach panslavistických“ na turopoľskej fare. Posledných päť rokov svojho života Natána Petiana trápila choroba, veril však, že sa dožije veku svojich predkov a preto na túto tému aj často vtipkoval. Aj keď sa časom zotavil, 
vlečúcej chorobe nakoniec 18. 4. 1859 podľahol. V čase návrhov na založenie Matice slovenskej v januári roku 1859, tri mesiace pred smrťou, na podnet svojho krajana, nadšeného horlivca Michala Algővera v závete ako prvý odkázal na založenie Matice slovenskej značný finančný dar - 9 000 zlatých. Týmto šľachetným činom sa mu splnila celoživotná túžba po založení celonárodnej slovenskej inštitúcie v časoch národnostného útlaku.
Časopis pre zábavu a poučenie Sokol v roku založenia Matice slovenskej pri spomienkovom článku o štedrom matičnom darcovi napísal: „Deň 18-tého apríla 1859 bol ten deň, v ktorom pre časnosť túto zachladlo jedno z najvernejších, najšľachetnejších sŕdc, ktoré kedy bilo v národe za národ. Rozplakali sa naše novohradské vrchy, v údoliach ozvali sa žiale, Javorie a Lysec zavinuli svoje temená do smútočnej rúšky - bo sklonil ku spánku smrti svoju hlavu, otec vrchov novohradských, otec ľudu rodinného, brat bratov - nemá rovného...“ Jeho mramorovaná mohyla sa podľa článku vypínala na polnočno-východnej strane, v ohrade chrámu s priliehavým nápisom.
Roku 1951 Turie Pole zmizlo z mapy Slovenska
Starobylá obec Turie Pole počas pôsobenia Juraja Natána Petiana mala viac ako 1 200 obyvateľov. Po vzniku Československej republiky zriadili vtedajšie štátne orgány v katastri obce Turie Pole a Lesť vojenské cvičisko. Po druhej svetovej vojne vydali československé štátne orgány o týchto dvoch obciach radikálne rozhodnutie. V rokoch 1950-51 v záujme zriadenia vojenského výcvikového priestoru ministerstva národnej obrany prikázali všetkým obyvateľom týchto obcí vysťahovať sa. Z Turieho Poľa nedobrovoľne odišli posledné rodiny 16. mája 1951 a všetci boli nútení hľadať si nové príbytky po celom Slovensku. Podľa možnosti si na prvom mieste hľadali nové bydliská v evanjelických obciach. Rozhodujúca časť z nich sa usadila v obciach 
novohradského, hontianskeho a zvolenského seniorátu, ale s potomkami sa možno stretnúť napríklad aj v Mojmírovciach, Nevericiach, Kyneku, Výčapoch, Opatovciach v nitrianskom senioráte. Dňa 1. júla 1950 obec Turie Pole (podobne aj Lešť) vo vtedajšom okrese Modrý Kameň úradne zanikla a ako celok bola začlenená do vojenského obvodu s názvom Lešť, ktorý teraz zahrňuje aj bývalú obec Turie Pole. Posledné rozlúčkové bohoslužby sa konali 25. februára 1951 s kázňou lovinobanského farára Juraja Strelca, rozlúčkovej reči seniora Ľudovíta Hrdličku, miestneho farára Ladislava Juríka a za presbyterov sa lúčil Tomáš Baľov. Posledné zvonenie z veže kostola odznelo 24. apríla 1951. Podanú žiadosť rodákov na Ministerstvo národnej obrany v Prahe na zachovanie kostola v pôvodnom stave s umožnením stretnutia rodákov v ňom raz v roku (s návštevou cintorína) pri príležitosti pamiatky zosnulých, ministerstvo zamietlo. Po štyridsiatich rokoch, niekoľko dní pred sviatkom Všetkých Svätých, v roku 1991 bolo pôvodným obyvateľom obce povolené prvýkrát sa stretnúť na mieste, kde stála ich obec. Žiaľ, ľuďom ostalo už len hádať, kde stál ich dom, alebo iné obecné stavby, preto že z domov nezostali už ani ruiny. Z najväčšej pamiatky - evanjelického kostola zostala síce ruina, ale pôvodný mramorový náhrobník, ktorý dala postaviť v roku 1859 Natánovi Petianovi manželka a ani pamätník, ktorý mu v roku 1923 
slávnostne odhalili predstavitelia Matice slovenskej pri ohrade kostola, sa nezachoval. Tak ako všetky objekty, aj tieto sakrálne a pamätné objekty sa stali v nedávnej minulosti necitlivým terčom zbraní na vojenských cvičeniach. Miesto posledného odpočinku jednej z významných slovenských osobností štúrovského obdobia ostalo takto nepriazňou spoločnosti zabudnuté. Roku 1951 Turie Pole takto zmizlo aj z mapy Slovenska.