http://www.oslovma.hu

Poznámky k demografii Slovákov v Maďarsku

L. Deák: - Ak východiskové číslo pre r. 1880 (300.000) postupne zvýšime príslušným prirodzeným prírastkom, dostaneme sa pre r. 1946 k číslu najmenej pol milióna Slovákov. - „Maďarská štatistika nezachytila slovenský pôvod, ale pocit národnej príslušnosti“ - Znižovanie počtu a príťažlivá sila väčšiny

(Slovenský národný archív, SĽ, krab. 76)

Pri určovaní skutočnej sily slovenského živlu v Maďarsku
nemôžeme sa pridržiavať dát maďarskej národnostnej štatistiky,
spoľahlivé informácie nám môžu poskytnúť jedine neúradné pramene.

Ladislav Deák

Poznámky k demografii Slovákov v Maďarsku

Maďarská vládna delegácia r. 1919 na Mierovej konferencii v Paríži vo svojich memorandách adresovaných veľmociam, usilovala sa znížiť počet Slovákov v Maďarsku na najnižšiu mieru. V jednom z memoránd z 20. novembra 1945 sa uvádza, že Slováci v Maďarsku tvoria iba jednu sedminu počtu Maďarov na Slovensku (teda asi 90.000)¹, v druhom memorande zo 6. mája 1946 sa uvádza na jednom mieste 110 tisíc, na druhom 120 tisíc². Je pozoruhodné, že ani v jednom z úradných podaní sa neuvádzajú čísla, získané sčítaním ľudu v r. 1941, pri ktorom sa Slovákov našlo na trianonskom území podľa materinskej reči 75.920 a podľa národnosti iba 16.689. Jednako tieto dáta publikuje maďarský Štátny štatistický úrad dôsledne i v najnovších publikáciách³.

Pri dátach, uvádzaných na parížskej Mierovej konferencii vychádzajú maďarské pramene z výsledkov sčítania v r. 1930, pri ktorom sa popísalo 104.819 Slovákov⁴. Pokles počtu proti r. 1920 (141.918) sa vysvetľuje asimiláciou intelektuálov a zmenšovaním sa slovenských ostrovov v maďarskom etniku. Z hľadiska tejto maďarskej expozície prichodí skúmať správnosť metódy a ňou získaných dát, zistiť skutočný počet Slovákov z neoficiálnych prameňov a naznačiť teritoriálne a pomerné rozloženie slovenského živlu v dnešnom Maďarsku.

Problematika maďarskej národnostnej štatistiky väzí jednak v ťažkostiach, daných definíciou o národnosti, jednak v tom, že od prvého počiatku sa dala do služieb maďarizačnej politiky. Cieľom maďarskej národnostnej štatistiky bolo sledovať proces asimilácie inonárodných osôb a takto „proces zjednocovania inonárodných skupín so skupinou maďarskou v jeden politický národ”⁵.

Toto stanovisko nemohlo zoslať bez vplyvu na oficiálnu formuláciu národnosti a jej definíciu pre sčítacích komisárov. V r. 1890 sa hovorilo ešte proste o materinskej reči, ale už sa naznačilo, že „keď dieťa hovorí inou rečou ako jeho rodičia, treba na sčítacom lístku dieťaťa naznačiť túto inú reč”⁶ V r. 1910 sa pod materinskou rečou už mala rozumieť reč, ktorou sčítaná osoba najradšej hovorí. U detí, ktoré sa v škole naučili inú, od reči matky odlišnú reč, bolo treba už naznačiť túto inú reč. Tieto definície a inštrukcie mali byť ústupkom pred náporom veľkomaďarských nacionalistov, v mene ktorých riaditeľ budapeštianskeho štatistického ústavu J. Körösi už pred prvým maďarským sčítaním v r. 1880 žiadal zisťovať len subjektívnu národnosť. Körösi odôvodňoval svoj návrh priamym poukazovaním na stále mohutnejšie sa rozširujúcu snahu stmeliť cudzie kmene s maďarskounárodnosťou. Zisťovanie len materinskej reči nemôže podľa Körösiho zachytiť veľký počet týchto osôb, čo majú cudziu materinskú reč, no sú už dobrými národovcami. Týmto sa vraj zakrývajú výsledky procesu stmeľovania⁷.

Je iste zbytočné poukazovať na metódy, ktoré zaujatí maďarskí sčítací komisári na základe definície a inštitúcií mohli používať pri určovaní národnosti. Prechmatov sa dopustili menovite u málo uvedomelých príslušníkov inonárodných skupín, detí, žiakov a všetkých tých, ktorí z hocijakej príčiny boli závislí na maďarských vrchnostiach, zemepánoch a podnikateľoch. Komisárom pomáhala aj slovná hračka „maďarský a uhorský”, ako napr. v slovenskej dedine Šivetica v Gemerskej župe, kde sa v r. 1880 všetci občania zapísali za Maďarov, keď im tamojší farár vysvetlil, že veď žijú v Uhrách, že sú teda „Uhri”. Pri sčítaní v r. 1890 farár už tam nebol a celá obec sa objavuje v štatistike ako slovenská⁸.

Podobné skoky zrejme rovnako motivované vidíme aj v iných obciach Maďarska. Obec Šámšon (Sámsonháza) v Novohradskej župe mala v r. 1880 absolútnu väčšinu slovenskú. Túto si zachovala podľa všetkých sčítaní do r. 1920, kedy sa celá obec prihlásila za maďarskú. V r. 1930 je celá obec ale zase slovenská. V obci Tárnok v Belohradskej župe dosiahli Slováci v r. 1860 skoro 50 % obyvateľstva. V r. 1890 už len 7 %, v r. 1900 stúpli zasa na 75 % a v r. 1930 klesli na 3 %. Takýchto príkladov nedôslednosti je veľa: Abod, Irota, Mucsony, Ózd, Pálfalva, Rakaca v Boršodskej župe; v obci Hasznos v Hevešskej župe, Horné Peťany (Felsőpetény), Guta (Galgaguta), Keszeg, Kóspallag, Nežany (Nézsa), Novohrad (Nógrád), Šápov (Nógrádsáp), Potvorce (Patvarc), Szátok, Suchý Potok (Szúpatak) v Novohradskej župe; Jača (Acsa), Asód, Čomád (Csomád), Čemer (Csömör), Čuvár (Csővár), Ečer (Ecser), Pilis, Tápiósáp, Vácbottyán, Újfalu (Váckisújfalu) v Peštianskej župe, atď... Sám štatistický úrad tieto nemotivované skoky a úchylky vysvetľuje okolnosťou, „že v niektorých krajoch znalosť maďarskej reči sa brala za kritérium maďarstva a s prílišným optimizmom bola aj iná časť obyvateľstva po maďarsky hovoriaceho, lež inej materinskej reči, vykázaná za Maďarov”⁹.

Prvé uhorské sčítanie zaznačilo na území dnešného Maďarska 213.240 osôb slovenskej materinskej reči. V tomto čase bola maďarizácia už v plnom tempe a podľa uvedeného oficiálneho priznania niet pochybností, že sčítací komisári započítali v maďarizačnej horlivosti mnoho Slovákov do rubriky Maďarov. Stačí porovnať Aszalayho mapu z r. 1840 a tesne pred rokom 1880 vyjdené demografické diela¹⁰ výsledkami sčítania z r. 1880, aby sme si túto skutočnosť overili.

V Zadunajskú a v severných župách dnešného Maďarska bolo v r. 1880 o 76 obcí menej, než ich ako slovenské zakreslil na svojej národnostnej mape z r. 1773 prof. Alexander Petrov. Pri pomernom zastúpení slovenského živlu, ako sme ho našli sociografickým výskumom v r. 1946, malo byť v týchto obciach o 45-50 tisíc Slovákov viac, než sa našlo v r. 1880. S korekciou¹⁰ tendenčnej zmeny materinskej reči u tých, ktorí žili v ostatných obciach slovenských a miešaných, dostaneme najmenej 300.000 osôb ešte so zachovalou slovenskosťou. Ak toto východiskové číslo pre r. 1880 postupne zvýšime príslušným prirodzeným prírastkom (nepočítajúc ani s ďalšou emigráciou zo severných slovenských žúp do r. 1914, ale zato s 10-15 % asimilačnou stratou), dostaneme sa pre r. 1946 k číslu najmenej pol milióna Slovákov¹¹.

Oficiálny obhajca maďarskej národnostnej štatistiky Alojz Kovács sa usiloval podoprieť úradné dáta ešte i dátami o znalosti reči. Podľa maďarských správ hovorilo okrem Slovákov v r. 1920 ešte 245.000 a v r. 1930 233.000 osôb po slovensky¹². V snahe nepripustiť, aby sa v týchto dátach hľadali Slováci, Kovács tvrdí, že sú to maďarskí utečenci, ktorí v r. 1918-1924 opustili Slovensko¹³. Správne proti tomu uvádza maďarský sociológ R. Braun, že utečenci spravidla nepriznávajú znalosť reči starej vlasti, ktorú museli opustiť. Ilustruje toto tvrdenie na prípade Slovákov v Budapešti a uzatvára: „Je isté, že v ich počte (t. j. v počte po slovensky hovoriacich Maďarov sa skrývajú nesprávne zarátaní Slováci”¹⁴.

„Maďarská štatistika nezachytila slovenský pôvod, ale pocit národnej príslušnosti“ - hovorí maďarský znalec K. Vígh a dodáva: „Znižovanie počtu menšín netreba hľadať len v príťažlivej sile väčšiny, ale v nacionalisticko-šovinistickom aparáte meštiackej spoločnosti, ktorá znemožnila politický, hospodársky a sociálny vývin menšín“¹³. O. Bethlen chápe odpor susedných štátov proti maďarskej národnostnej štatistike a priznáva, že pri sčítaní v r. 1941 sa rozhodne uplatnil vplyv štátneho aparátu¹⁶.

Zo všetkých uvedených dôvodov vyplýva, že pri určovaní skutočnej sily slovenského živlu v Maďarsku nemôžeme sa pridržiavať dát maďarskej národnostnej štatistiky, ale že spoľahlivé informácie nám môžu poskytnúť jedine neúradné pramene. Z týchto prameňov na prvom mieste je súpis osôb, prihlásených v r. 1946 v rámci výmeny, dohodnutej medzi československou a maďarskou vládou¹⁷. Československá presídľovacia komisia (ČsPK) vo svojej náborovej akcii získala 98.835 prihlášok Slovákov na presídlenie. Výsledky súpisu v porovnaní s dátami maďarských štatistík z r. 1930 a v porovnaní s dátami z r. 1941 prinášame podľa maďarského administratívneho rozdelenia v osobitných tabuľkách.

Nesprávnosť maďarských údajov z r. 1930 a 1941 dobre vidieť v porovnaní s údajmi na presídlenie prihlásených. V severných župách Maďarska sa prihlásilo skoro dva razy toľko Slovákov na presídlenie ako ich udáva sčítanie z r. 1930, skoro trojnásobok vzhľadom na údaje o materinskej reči z r. 1941 a šestnásť ráz viac, než uvádzajú maďarské údaje v r. 1941 o počte Slovákov podľa národnosti¹⁸. Ale čiastočné výsledky z obcí ozrejmujú nesprávnosť maďarských údajov ešte lepšie. Pre ilustráciu uvádzame niekoľko obcí (tabuľka č. 1).

Porovnaním údajov sme zistili, že na území Maďarska je 308 obcí, v ktorých maďarská štatistika z r. 1930 neuvádza ani jediného Slováka, z ktorých však na presídlenie sa prihlásilo dovedna 3.698 Slovákov. Okrem toho napočítali sme ďalších 410 obcí, v ktorých sa dovedna prihlásilo o 30.190 viac Slovákov, než ich tam uvádza úradný prameň z r. 1930.

Z počtu na presídlenie prihlásených nie je možné správne usudzovať skutočný počet Slovákov v Maďarsku. Sociografickým výskumom sme zistili, že Slováci sa zachovali v celých masách etnicky pomerne neporušení, ba i jazykovo čistí v oblastiach, kde podľa úradných maďarských údajov sme nemali nájsť po nich ani stopy. Na Nížine sa izolovali svojím salašníckym systémom, v horách severných žúp sa zachovali v závetrí, i keď na nízkej sociálnej a kultúrnej úrovni. Československá presídľovacia komisia pokladala preto za potrebné vykonať súpis všetkých Slovákov aspoň v tých obciach, v ktorých sa predpokladal väčší počet Slovákov. Súpisom vykonaným v 416 obciach sa zistila prítomnosť 473.556 Slovákov. K nim treba pripočítať ešte 5.494 prítomných podľa maďarských údajov v tých obciach, z ktorých sa nezískali prihlášky na presídlenie a v ktorých sa ani súpis nekonal¹⁹.

Že skutočný počet Slovákov v Maďarsku je značne vyšší, než nám nahovárajú maďarské údaje z r. 1930 a 1941 vyplýva z porovnania čísiel v tabuľke č. 2. Z pôvodných 178 slovenských obcí sa podľa údajov maďarskej štatistiky zachovalo do r. 1880 iba 102. I z nich sa do r. 1910 „pomaďarčilo” 69 a do r. 1930 mali mať Slováci väčšinu už len v 19 obciach. Skutočnosť je iná. Súpisom v r. 1946 sa zistilo, že Slováci tvoria väčšinu ešte stále v 147 obciach, z ktorých väčšina (85) leží v severných župách v blízkosti česko-slovenských hraníc. V ďalších 31 obciach, podľa A. Petrova slovenských, ešte koncom 18. stor. sa slovenská väčšina vplyvom prisťahovalectva maďarského živlu a asimilačnými stratami znížila na menšinu (tabuľka č. 3).

Ako vidieť z tabuľky, nie je ani etnické zloženie a rozvrstvenie Slovákov tak nepriaznivé, ako by to vyplývalo z maďarských údajov. Zo 473,556 Slovákov skoro tretina žije v obciach s 50-80 %-nou slovenskou väčšinou. Vyše polovice slovenského živlu žije teda vo vlastnom etnickom prostredí, kde je daná dobrá záruka ich zachovalosti etnickej. Do akej miery je prirodzeným asimilačným procesom porušená etnická zachovalosť Slovákov vo väčšinovom prostredí maďarskom a menovite v mestách, je ťažko posúdiť. Skutočnosť ale, že sa na presídlenie prihlásili Slováci aj z obcí, kde od prvého počiatku tvorili iba zlomok obyvateľstva, a že po slovensky ešte i dnes vedia, nasvedčuje o etnickej rezistencii aj vo väčšinovo cudzom prostredí.

Tabuľka č. 1

Tabuľka č. 2

Tabuľka č. 3

Poznámky a literatúra

^1.Aide - memoire: La situation des Hongrois dans la deuxieme Tchécoslovaquie.

^2.Le probléme de la minorite hongroise de Slovaquie.

^3.Magyar statisztikai zsebkönyv, roč. 1946 a 1947.

^4.Magyar statisztikai közlemények, ú. s. zv. 83

^5.Porov. Ung. stat. Mitteilungen, N.S. zv. 27.

^6.Ung. stat. Mitteilungen, N.F. zv. I.

^7.Budapest nemzetiségi állapota és magyarosodása, Bp. 1882.

^8.Slovenská čítanka, Štolc - Praha, str. 61.

^9.Ung. stat. Mitteilungen. N S. zv. 27.

^10.J. Aszlay de Szendró, Mapa generális topographico-ecclesiastico- ethnographico-statistica Regni Hungáriáé... Viedeň 1830-1838. Mapa v porovnaní s inými súčasnými etnografickými prácami spracovaná J. Svetoňom v čp. Náš národ, roč. II. č. 3.

^11.Je iste pozoruhodné, že Dr. Beneš už v r. 1919 na Mierovej konferencii v Trianone uviedol číslicu 630.000 Slovákov. Conférencc de la paix 1919-1920. Recueil des actes de la conférence. Partie IV. Paris 1923, str. 30.

^12.Journal de la Société Hongroise de Statistique, 1934, str. 51.

^13.Magyar statisztikai szemle, roč. 1938. str. 390.

^14.Századunk, roč. 1933, str. 187.

^15.Társadalmi Szemle, I. roč. str. 546.

^16.Társadalmi Szemle, I. roč. str. 112.

^17.V zmysle dohody o výmene obyvateľstva, uzavretej medzi československou a maďarskou vládou umožnilo sa členom Čs. presídľovacej komisie vstupovať do styku so všetkými osobami, ktoré sa mohli pokladať za osoby slovenskej alebo českej národnosti, teda tieto osoby aj zisťovať. Súčasne s prihlasovacou akciou vykonal sa aj súpis osôb slovenskej a českej národnosti v obciach s pozoruhodnejšou slovenskou menšinou. Súpis vykonali členovia ČsPK v spolupráci s miestnymi znalcami buď zostavením menných zoznamov hláv rodín s udaním počtu členov domácnosti, buď nepriamo osobitnými protokolmi, podpísanými miestnymi občanmi.

^18.Údaje publikované v Štatistických správach, roč. I. str. 33. a ďalej sú údaje predbežné a preto v niektorých výsledkoch odlišné.

^19.Súpis sa vykonal v 416 obciach. Väčšina týchto obcí bola buď priamo alebo dotazníkovou akciou preskúmaná aj sociograficky a tak výsledky súpisu overené aj kvalitatívnym výskumom. Kritériom národnosti bola znalosť slovenčiny a slovenský pôvod.

Prevzaté zo 14-15. dvojčísla (s. 88)
kultúrno-spoločenského štvrťročníka SME (1988-1992),
ktorý pre absenciu finančnej podpory zanikol.

Diela Ladislava Deáka
v Celoštátnej cudzojazyčnej knižnici
(1056 Budapest, Molnár u. 11.,
Tel.: +36 (1) 318-3688)