S. Činčurák - Náboženský spisovateľ z Pivnice
Dolnozemský rodák pôsobil na Slovensku štyridsať rokov ● Bol misijným pracovníkom Modrého kríža ● Často odchádzal aj medzi Slovákov do okolia Níreďházy ● Zo 75 príspevkov - príbehov zo života približne 50 zostalo v rukopise ● V roku 2013 uplynulo 130 rokov od narodenia spisovateľa Samuela Činčuráka
Samuel Činčurák sa narodil 28. júla 1883 v Pivnici v Báčke vo viacpočetnej maloroľníckej rodine. Ako dvojročný sa presťahoval roku 1885 s rodičmi do Iloku, kde v rámci ukončovania vnútornej kolonizácie dostala rodina na pravej strane Dunaja lepšiu a lacnejšiu zem. Otec mu zomrel v mladom veku, keď mal osem rokov. Samuel Činčurák mal troch bratov a dve sestry. Po smrti jeho vlastného otca dvaja bratia a sestra boli samostatní, ďalší slobodný brat a sestra odišli do služby a on ako z nich najmladší ostal pri matke. Matka si popri malom gazdovstve privyrábala v Iloku ako „pôrodná baba“. Túžbou mladého Samuela 
bolo vyučiť sa za strojníka, akým bol jeho najstarší nevlastný brat Štefan (Ištók) Hodolič v Pivnici. Keď sa mu to nepodarilo, vyučil sa v Iloku za zručného kolára. Medzi tým aj po vyučení veľmi často chodil vypomáhať bratovi ako pomocník strojníka, neskoršie aj samostatne ako strojník pri mláťačke do rodnej Pivnice. Už v roku 1901 pri návšteve sestier Royových v Iloku pozorne sledoval ich vystúpenie o duchovnej a sociálnej práci. Začiatkom októbra 1903 narukoval do Stoličného Belehradu (Székésfehervár) a na jar roku 1905 sa vrátil do Iloku. Okrem kolárskej tovarišskej práce pomáhal opäť bratovi, ktorý sa vrátil z Barbetonu (USA), pri mlátení. Popri tom sa naďalej zúčastňoval na podujatiach, ktorých cieľom bolo prostredníctvom zo začiatku abstinentského vnútromisijného spolku evanjelickej cirkvi Modrý kríž, neskôr jedného z hnacích motorov duchovného prebudenia národa a sociálnej starostlivosti o postihnutých a sociálne odkázaných.
Misijnú a evanjelizačnú činnosť na Slovensku a na Dolnej zemi šírili evanjelisti. Pri evanjelizácii Jánom Roháčkom prijal šírený program za svoj aj Samuel Činčurák a zhromaždenie sa presťahovalo do jeho rodičovského domu. V rokoch 1906-1908 pobudol na novozaloženej misijnej škole pre juhovýchodnú Európu v Katoviciach a Hausdorfe v Sliezku. Jeho túžbou bolo dostať sa k svojim na terajšie Slovensko, najmä na Starú Turú a poznať sa so sestrami Royovými. To sa mu aj podarilo a zásluhou nich a kníhkupca Jána Chorvátha dostal sa na uvedený ústav v snahe zdokonaliť sa vo vzdelaní a 
jazykoch. Nakrátko sa vrátil domov na Dolnú zem a roku 1912 natrvalo zakotvil na Slovensku, keď sa oženil so Zuzanou Betinovou z Ozdína v okrese Poltár, kde žil a tvoril plných štyridsať rokov. V rokoch 1914-1918 ako vojak prešiel rozsiahlym frontom prvej svetovej vojny. Mal päť detí a okrem toho, že sa s rodinou zaoberal roľníctvom, v obci stál aj na čele evanjelickej vnútromisijnej odbočky Modrý Kríž. Pre sociálnu a dobročinnú činnosť pracovali v obci mnohí aktívni členovia odbočky. Ich výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahli aj to, že v Ozdíne nebola napríklad ani krčma. Samuel Činčurák bol až do smrti evanjelistom a misijným pracovníkom Modrého kríža a popri tom aj aktívnym členom evanjelického cirkevného zboru. Bol mimoriadne pracovitý a to rovnako pri práci na rodinnom hospodárstve ako i vo svojom širokom misijnom obvode od Lučenca po východné Slovensko. Často odchádzal aj medzi Slovákov žijúcich v Sabolčskej župe - v okolí Níreďházy. Aj jeho zásluhou sa štyritisíc Slovákov z tejto oblasti presťahovalo po druhej svetovej vojne na Slovensko. Túto celú východnú oblasť navštevoval hlavne v zimných mesiacoch.
V literárnej tvorbe Samuela Činčuráka prevažuje náboženská tematika. Delí sa na krátke prózy, rozprávky pre deti, romány a biblické výklady. Začínal uverejňovať kratšie práce v náboženských časopisoch (Svetlo, Večernica, Betanie) a súhrn jeho prozaickej tvorby vyšiel od roku 1909 do roku 1948 knižne v štrnástich tituloch. Debutoval svojráznou novelkou, povesťou z cigánskeho života s názvom Džavro (1909). O rok neskôr 
vydal detskú rozprávku Malý plátenkár (1910), ďalšie rozprávky O kaprovi (1929), Čo brezička prežila (1930), O zajačkovi (1931). Žiada sa pripomenúť, že väčšina jeho diel vyšla a to aj za pomoci sponzorov v ozdínskom vydavateľstve, ktorým bolo „Sdruženie mládeže spolku Modrého kríža“. Z románovej tvorby najvýznamnejší sú Tajní vrahovia (1928), Stratená a nádejná a Nové Slovensko. Poslednou jeho literárnou prácou bola v roku 1948 vydaná biblická poviedka Cesta k šťastnému životu, ktorú vydal vlastným nákladom. Rozsiahla bola aj jeho publicistická činnosť. Zo 75 príspevkov - príbehov zo života približne 50 zostalo v rukopise. Hodnotný sa zdá denník (dva zošity) z 51-mesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny, ktorý výstižne zachytáva priebeh vojny a úlohu samotného autora a jeho veliteľa, ktorému Samuel Činčurák bol osobným sluhom. Jeho spracovanie a vydanie by odhalilo veľa zaujímavých postojov, príbehov a udalostí, ktoré Samuel Činčurák ako „pucák“ vysokého dôstojníka počas štyroch rokov na fronte pozoroval a prežil.
Dolnozemský rodák, spisovateľ Samuel Činčurák zomrel 14. 11. 1952 v Rimavskej Sobote, pochovaný je v Ozdíne.