štv11282024

Posledná aktualizácianed, 24 nov 2024 10am

Čriepky zo života Michala Francisciho (1905-1980)

franan01Národne uvedomelý Komlóšan pôsobil medzi Slovákmi v Cinkote a Békešskej ČabeDesaťročie redigoval Čabiansky kalendárStál na čele Antifašistického frontu Slovanov v MaďarskuPísal o nepriaznivom národnom položení Slovákov v MaďarskuBohatá dokumentačná a rukopisná pozostalosť

Národno-kultúrny pracovník, publicista, farár Michal Francisci sa narodil 2. 9. 1905 v Slovenskom Komlóši v roľníckej rodine otca Michala Francisciho a matky Anny Beňovej. Mal bratov Martina a Ondreja a sestry Annu a Alžbetu. Základné školské vzdelanie získal na miestnej evanjelickej cirkevnej škole. V rokoch 1917-1925 študoval na gymnáziách v Sarvaši a v Boňháde (Bonyhád). Po maturite pokračoval v štúdiu evanjelickej teológie v Šoprone, ktoré ukončil v roku 1929. Ako študent teológie túžil spoznať krajinu svojich predkov a v roku 1928 navštívil niekoľko miest na Slovensku a v Česku. V roku 1929 bol vysvätený za farára a hneď na to sa stal kaplánom v evanjelickom cirkevnom zbore v Cinkote, ktorého členmi boli Slováci. Po dvojročnom kaplánskom pôsobení medzi slovenskými evanjelikmi v Cinkote bol v roku 1931 pozvaný za seniorálneho kaplána po boku békešského seniora Ľudovíta Žigmunda Seberíniho v Békešskej Čabe. Nakoniec v roku 1934 bol v tomto najväčšom evanjelickom cirkevnom zbore v Maďarsku zvolený aj za riadneho farára.

Jeho pôsobenie medzi Slovákmi v Cinkote a v Békešskej Čabe nebolo náhodné. Michal Francisci bol rodeným Slovákom a svoju rodnú reč dobre ovládal slovom a písmom, a to platilo aj o bohoslužobnej reči. Senior Ľ. Ž. Seberíni vedel dobre, prečo si vybral k sebe práve tohto Komlóšana. To, čo si v tom čase nemohol z titulu svojej funkcie a častého napádania v slovenských záležitostiach dovoliť senior, prenechával na mladého národne uvedomelého Slováka. Michal Francisci už ako cinkotský kaplán začal písať prvé články do slovenských novín a časopisov. A keďže to boli články o nepriaznivom národnom položení Slovákov v Maďarsku, niektoré podpisoval pod pseudonymom Komlóšan. Svoje články franan02uverejňoval v Slovenskom týždenníku a Evanjelickom hlásniku. Jeho národno-kultúrne a publicistické aktivity boli v Békešskej Čabe široké. Už v prvom roku (1931) pôsobenia v Békešskej Čabe vydal knižočku o svojom rodisku s názvom Minulosť a prítomnosť našej dediny a v jej úvode píše: „Táto knižočka to chce, aby sme ju čím hustejšie čítali. Nie pre jej výbornosť alebo dokonalosť - veď to si nenárokuje - ale pre to všestranné poučenie, čo je v jej riadkoch zaorané; pre tú jej dobrú a statočnú snahu, ktorou sa usiluje vyzdvihnúť zo dna minulosti žitie našich predkov; ktorou sa snaží poznačiť všetko, čo jeden- každý o svojom rodisku vedieť má. Vysoko si cením dielo nebohého Pavla Gajdáča „Tótkomlós története“, ktoré z poverenia obecného výboru napísal, a jednako musím poznamenať, že ono svojmu okoliu nezodpovedalo. Že prečo ? Preto, lebo bolo po maďarsky napísané v tých časoch, keď to nijaký záujem ľudu komlóšskeho nevyžadoval, ak len nie osobná ctibaženosť dvoch - troch ľudí; preto, lebo nebolo čítané pre jeho schované úmysly, ktorým sa Komlóšania nikdy podmaniť nedali; preto, lebo je to kniha obsiahla, takže si ju len majetnejší vedeli zadovážiť a naposledy preto, lebo najnovšie udalosti našej dediny v sebe neobsahuje. Je toto síce tenučká knižočka, predsa chcela by poskytnúť každému to, čo ho práve zaujíma. Učili sme sa o Afrike, Ázii, Amerika, zoznámili nás so všetkými osady a mestami našej milej vlasti. Len jedinú nepoznáme „Svoju dedinu“, len o jednom nič nevieme: o svojom rodisku! Nuž tu je príležitosť: spoznávajte seba, poznávajme minulosť a prítomnosť svojej dediny!“

Vidno, že so svojim učiteľom Ľudovítom Ž. Seberínim dobre spolupracoval aj pri vydávaní diel a nakoniec sa stal aj pokračovateľom Seberínim založeného Čabianskeho kalendára. Michal Francisci vydal v roku 1935 spoločne s Ľ. Ž. Seberínim publikáciu Dolnozemskí slovenskí spisovatelia. Samostatne vydal ešte v roku 1933 titul Na každý deň jedno porekadlo a v roku 1936 Slovníček k Tranosciu. Napokon opäť po Ľ. Ž. Seberínimu a Gustávovi Seberínimu redigoval v rokoch 1936-46 obľúbené ľudové čítanie Čabiansky kalendár. Michal Francisci bol presvedčeným a národne uvedomelým Slovákom a toto svoje presvedčenie a cítenie prejavoval verejne pri každej príležitosti. I keď sa ako farár nemohol angažovať v politickej oblasti, v čase vrcholiaceho maďarského šovinizmu stal sa sympatizantom a podporovateľom Strany slovenskej národnej jednoty a udržiaval spojenie s jej poprednými predstaviteľmi. Víťazný postup oslobodzujúcej armády a tým blížiaca sa porážka fašizmu povzbudila Slovákov žijúcich v dolnozemskom priestore, ktorý tam patril medzi prvý oslobodený. Tam však Michal Francisci nemohol chýbať. Na konci októbra 1944 stál na čele delegácie, ktorá v mene dolnozemských Slovákov prerokúvala otázku budúceho postavenia Slovákov a Slovanov v novom Maďarsku. Počas boja za oslobodenie Maďarska aktívne pomáhal armáde, organizoval pomoc raneným a chorým vojakom, pripravoval pre nich kultúrne programy (J. Bobák).

franan03
Od januára 1945 intenzívne pracoval na budúcom postavení Slovákov a Slovanov v Maďarsku, ako delegát sa zúčastňoval na spoločných stretnutiach, pracoval v komisii na vypracovaní Memoranda Slovanov v Maďarsku, ktorého ustanovujúci zjazd sa konal 18. 2. 1945 v Battonyi, obci ležiacej neďaleko rumunskej a juhoslovanskej hranice. Práve tam bol Michal Francisci zvolený za prvého predsedu Antifašistického frontu Slovanov v Maďarsku. Okrem duchovnej činnosti mu takto pripadla zodpovedná funkcia - zabezpečiť Slovákom a Slovanom rovnoprávne ľudské a národnostné práva v Maďarsku. Po oslobodení k tomu využíval všetky svoje duševné i fyzické sily. O úlohách a budúcom programe píše v časopise Sloboda, súčasne rediguje a vydáva „Kalendár, Ročenka, Čítanka“. Pre svoju národnopolitickú a demokratickú činnosť je neustále osočovaný a napádaný (J. Bobák). V rámci dohody o výmene obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom sa v roku 1947 presídľuje, tak ako desaťtisíce Slovákov z Maďarska, s celou svojou rodinou na Slovensko.

Od začiatku presídlenia pracuje ako duchovný medzi presídlencami na južnom Slovensku. Aj jeho posledným miestom, kde pôsobil ako zborový farár, boli Slovákmi z Maďarska osídlené Horné Saliby pri Galante. Tam pôsobil od roku 1958 až do odchodu na dôchodok v roku 1970. Zanechal po sebe bohatú dokumentačnú a rukopisnú pozostalosť. Michal Francisci umrel 8. 6. 1980 v Arlesheime (Švajčiarsko), pochovaný je v Bratislave. Jeho životný príbeh je podrobne zachytený v knižke s názvom Čriepky zo života dolnozemského farára ev.a.v. Michala Francisciho, ktorá vyšla v roku 2012 a jej autormi sú Michal Hronec a Michal Francisci ml.

Ján Jančovic

franan04

Použitá literatúra:
Bobák, J.: Slováci v zahraničí 16/1990, s. 136-138. MS Martin 1990.
Hronec M., Francisci M.: Čriepky zo života dolnozemského farára ev.a.v. Michala Francisciho. Eko-konzult, Bratislava 2012.