Z Novohradu na Dolnú zem / Od Ipľa po Dunaj
Pred tristo rokmi sa začala migrácia Slovákov na Dolnú zem a Novohrad sa stal ohniskom najprv útekov slovenských poddaných na ceste do južnejších krajov Uhorska a po vydaní Tolerančného patentu panovníkom Jozefom II., aj koridorom ich slobodného sťahovania do najjužnejších stolíc Uhorska, teda na územie Veľkej uhorskej nížiny, ktorú nazývame aj Dolná zem.
Novohrad ohniskom migrácie Slovákov
v 17. a 18 storočí na Dolnú zem
Po vyhnaní Osmanov koniec l7. storočia bol v Uhorsku charakteristický tým, že sa nielen zvýšili bremená slovenského obyvateľstva vo všetkých severných stoliciach Uhorska, ale navyše náboženské prenasledovanie sprevádzané krutou rekatolizáciou dávalo poddaným dôvod popri hľadaní lepšieho života stať sa v novoosídlených krajoch aj slobodnejšími občanmi. V Novohrade počas tureckej okupácie a bojov bolo spustošených 43 dedín a 32 bolo vyľudnených. Počas znovuosídľovania, ktoré sa začalo v posledných desaťročiach 17. storočia, do spustnutých dedín začínalo prichádzať obyvateľstvo zo severnejších stolíc, Oravy, Liptova, Turca… Z týchto husto osídlených častí krajiny utekali od svojich zemepánov poddaní, ktorí sa na svojej strastiplnej ceste za chlebom a slobodou sústreďovali v Novohrade akoby do lievika a pokračovali na vytýčenej novohradsko-dolnozemskej ceste cez Peštiansku stolicu, Békešskú stolicu postupne až do Vojvodiny, čiže do Báčky, Banátu a Sriemu. Zistilo sa, že cez územie Novohradskej stolice prešlo po svojej dlhej púti na Dolnú zem najviac slovenských osadníkov. Žiada sa pripomenúť, že od konca 17. storočia, do začiatku 18. storočia migráciou a znovuosídlením na ľavej strane Ipľa, čiže na terajšom maďarskom území Novohradu, vzniklo 35 Slovákmi obývaných obcí. Z Novohradskej stolice sa z roku 1720 a 1723 zachovali okresné súpisy 
poddaných, ktorí ušli zo všetkých štyroch vtedajších okresov stolice (Lučenec, Fiľakovo, Modrý Kameň, Sečany). Okrem mena poddaného, ktorý ušiel, obsahujú aj mená svedkov čo útek dosvedčili, meno bývalého zemepána, údaj pred koľkými rokmi poddanský zbeh ušiel, kde sa usadil a meno nového zemepána.
Úteky so zamlčaním identity
Mnohí z nich si menili svoje priezviská, a to často od názvu obce z ktorej pochádzali, alebo z ktorej naposledy utiekli. Takto sa dodnes stretávame od ľavej strany Ipľa až po Dunaj pri Novom Sade s častými priezviskami napríklad Ábelovský, Madacký, Nedelický, Šuľan, Seňan, Brusnický, Strehovský, Strhársky, Potran, Lomen, Sklabinský, Ďarmotský..., ktoré 
vypovedajú o novohradskom pôvode. V období rokov 1715-1720 sa v niektorých dedinách vymenilo obyvateľstvo aj trikrát. Konkrétne príklady poznáme aj z práce archivárky Evy Szirácsikovej (Šalgótarján), ktorá sa najnovšie zaoberá aj útekmi z koháriovskych majetkov (Súpis z roku 1720), kde konkrétne napríklad uvádza, že Jána Ciriaka z Uhorského volali v Čéče (Csécse) Jánom Tottom, Mateja Fehéra v Ečegu Matejom Tottom, Ondreja Marka poznali v Záhorciach ako Príbelského, ale keď sa presťahoval do Kesegu, začal používať meno Čečko. Náboženské dôvody útekov priznáva vo svojich prácach aj Eva Szirácsiková. Dovedna zo všetkých štyroch okresov utieklo v uvedenom čase bezmála 1500 poddanských rodín, čo odpovedá počtu viac ako 7000 migrantov. Podľa súčasného územno-správneho členenia najviac poddaných zo slovenskej časti Novohradu ušlo z terajšieho okresu Veľký Krtíš, keď napríklad iba zo samotného Veľkého Lomu to bolo až 63 rodín, čo bola polovica obyvateľov a z Horných Strhár 38, Šule 27, Pravice 26. Uvedené skutočnosti nasvedčujú tomu, že sa Novohrad stal príchodom nových osadníkov najviac v tom čase obývaným, ale súčasne sa postupne stával aj kolískou vysťahovávania sa Slovákov na Dolnú zem, 
ktorá sa stála známa tým, že na jej území po odchode Osmanov zostali neobrábané komplexy pôdy. Tá bola v rukách zemepánov, ktorým chýbali pracovné sily na jej obrábanie a najmä jej skultúrnenie. Nasledovali ich verejné výzvy na možnosti osídliť ich majetky. Podobne postupovala aj kráľovská komora, ktorá za týmto účelom organizovala kolonizáciu spustošených a neobývaných oblastí. Do organizovaného osídľovania Dolnej zeme, sa významne zapojili ako impopulátori (agenti-osídľovatelia) viacerí Novohradčania.
Novohradčania pomohli založiť Békešskú Čabu
O veľkom množstve neobrobenej pôdy v Békešskej oblasti sa dozvedeli podnikaví poddaní 
so slobodným sťahovaním a vybrali sa do týchto končín. Boli to Novohradčania Ján Duna z Mýtnej, Ján Sekerka - Ďurkovje (Ďurkovič) z Hradišťa a ich súkmeňovec Jakub Valent (inak Belanka) z hontianskych Čeloviec. Roku 1717 sa prihlásili u kráľovského komorského prefekta v Segedíne a „prosili o dovolenie, aby sa jak oni, tak aj ich ostatní evanjelickí súkmeňovci, čo za nima prísť majú, na Čabe osadiť mohli“. Cesta týchto impopulátorov bola úspešná a domov sa vrátili s povolením usadiť sa. Roku 1718 pod ich vedením prichádzajú do Békešskej Čaby prví osadníci z Malohontu, Novohradu a Veľkého Hontu a už v prvom roku tu evidujú 46 rodín s 230 členmi. Medzi najvýznamnejšie prvé osobnosti v dejinách Čaby patril Ján Haan, čabiansky evanjelický farár, autor a propagátor moderného spôsobu hospodárenia, narodený roku 1779 v Ábelovej a potom jeho syn farár a historik Ľudovít Haan, narodený roku 1818 v novohradskom Šamšonháze.
Podobne ako do Békešskej Čaby prichádzajú prví Slováci na výzvu Harruckerna roku 1722 do neďalekého Sarvaša. Priamo v slovenskej časti Novohradu prebiehali v tom čase vypočúvania a súdne procesy s utečencami. Máme k dispozícii zápisnice z vypočúvania útekov poddaných z Ábelovej (Jána Mravíka), 
Veľkého Lomu (Pavla Ďurču), ktorí sem smerovali. O prevahe Novohradčanov v Sarvaši svedčí aj to, že prvým richtárom bol roku 1722 Ján Kúdela z Uderinej. Sarvaš bol známy tým, že v jeho chotári ešte roku 1900 bolo stovky „sálašov“- samôt na ktorých žila a pôdu obrábala polovica obyvateľov z dvadsaťtisícoveho mesta Sarvaš. Donedávna tam stál ešte najtypickejší Bakuľov šor (rad, ulica), pomenovaný podľa majiteľa menom Bakuľa. Táto rodina tu žila šesť generácii. Naposledy tu býval Ondrej Bakuľa (pôvod z Málinca) so svojou manželkou Alžbetou, rodenou Čankovskou. Rok po príchode Slovákov do Sarvaša prichádzajú roku 1723 do Békešskej oblasti prví slovenskí obyvatelia do Poľného Berinčoku (Mezőberény). Z prvých osadníkov sa v zozname z roku 1760 nachádzalo ešte 23 rodín, ktoré pochádzali z Novohradu.
Aj keď Sabolčská stolica nestála na hlavnej novohradsko-dolnozemskej trase Balašské Ďarmoty - Pešť - Asód - Albertirša - Solnok - Subotica - Nový Sad, ale mesto na pôde patriacej zemepánovi Károliovi - Níreďházu spoluzaložili roku 1753, Károlim poverený organizátor, sarvašský čižmársky majster Ján Petrikovič a békeščabiansky evanjelický farár Martin Vandlík, pochádzajúci z Tomášoviec. Už prvý rok sa im prihlásilo 83 rodín Slovákov zo Sarvaša, 43 z Poľného Berinčoka, 34 zo Slovenského Komlóša, 29 z Békešskej Čaby a 13 z Endrédu, dovedna 207 rodín slovenských poddaných a želiarov.
Matej Čáni z Málinca sa zaslúžil o príchod Slovákov do Petrovca
Panstvo vo Futogu v Báčke sa po vystriedaní niekoľkých majiteľov stalo roku 1744 majetkom bratov Čarnojevićovcov. Nie je doteraz známe, že ako sa vtedy dostal do týchto končín opäť Novohradčan - doteraz všade v literatúre uvádzaný Málinčan so slobodným sťahovaním Matej Čáni, ktorý prisľúbil Čarnojevićovcom, že im do tohto miesta s nedostatkom pracovných síl privedie slovenských poddaných. Ten už na jar roku 1745 priviedol na vtedajšiu pustatinu Petrovec (Petrovác) sľúbených prvých osadníkov. Aj tu sú prví slovenskí obyvatelia novozaloženého Petrovca pochádzali najviac z Novohradu a Hontu. Aj ich ďalší rodáci, ktorí sa už 
skôr, ako je už z predchádzajúceho textu známe usadili v Peštianskej stolici, ktorá ako sa ukázalo stala sa prechodnou stanicou Slovákov, ktorí sem prišli v početnom zastúpení.
Do Banátu prišli prví Slováci roku 1782 z Novohradu, Hontu, Peštianskej a Békešskej stolice. Už na budúci rok 1783 si sem na odporučenie superintendenta Jána Čerňanského a seniora Martina Gerengaja povolali evanjelického farára z Pôtra, Mateja Barániho, ktorý v Pôtri účinkoval 16 rokov a na území Banátu sa stal vôbec prvým evanjelickým farárom.
Pôtorský farár založil v Banáte prvú slovenskú evanjelickú cirkev
Tento hneď po svojom príchode ešte v Novom Komlóši založil prvú slovenskú evanjelickú 
cirkev v Banáte a inicioval výstavbu kostola. Z Nového Komlóša sa onedlho Slováci pod vedením Barániho sťahujú na majetky Gabriela Buttlera na Bardán. Gróf Barániho požiadal o sprostredkovateľskú misiu, aby mu pomohol osadiť novozískané panstvo. Matej Baráni prijal túto sprostredkovateľskú úlohu, ale najprv žiadal, aby gróf Buttler vopred zmluvne garantoval svojim budúcim osadníkom - poddaným určité výhody a výsady, ako záväzné podmienky na usadenie. Potom na základe uzavretého 14 bodového kontraktu 30. septembra 1784 medzi grófom G. Buttlerom a farárom Matejom Baránim začal organizovaný príchod Slovákov najskôr do Bardánu a potom aj celého Banátu. Farár Matej Baráni počas svojho dlhého účinkovania v Pôtri dobre poznal pomery v celom novohradskom senioráte a tak pri osadzovaní nového územia sa obrátil predovšetkým na svojich súkmeňovcov v tomto regióne. Aj z toho dôvodu najväčší počet Slovákov prišiel sem práve z Novohradskej stolice.. Aj tu v novozriadenom obecnom predstavenstve prevládajú Novohradčania a dokonca druhým v poradí učiteľom sa tu stal Ján Račko, ktorý sem prišiel s viacerými poddanými ako krajčírsky majster z Brusníka, kde bol tiež učiteľom. Pomery ako boli na Bardáni sa opakovali aj tu. Panstvo si aj tu hľadelo len svoj prospech a tak po dôkladnom zvážení opustili aj 
Ečku a usadili sa roku 1802 na pustatine Kovačica a tu ukončili svoje banátske putovanie. Slováci v Banáte majú aj z tohto dôvodu prevažne novohradský pôvod.
Konferencia v Lučenci rozšírila obzor účastníkov
Nielenže Novohradská stolica stála v ohnisku veľkej migrácie ľudí, ale sama svojimi osobnosťami, či už impopulátormi, učiteľmi a farármi prispela k vzdelanosti, rozvoju slovenskej kultúry a zachovania národného povedomia, aj preto si v tejto problematike zasluhuje mimoriadnu pozornosť. Aktuálne to nielen pochopilo, ale aj zorganizovalo podľa 
projektu Emílie Mázorovej, Novohradské múzeum a galéria v Lučenci, keď najprv 1. októbra 2015 pripravilo konferenciu, ktorej hlavnou témou bola Dolná zem a región Novohrad a mala v jej úvode aj slávnostný charakter, keď boli prítomným účastníkom dievčatami predstavené novohradské a dolnozemské báčske kroje. Potom po dobu viac ako dvoch týždňov, na tú istú tému boli prednesené samostatné prednášky odborníkov, zaoberajúcich sa touto problematikou. Na konferencii k hlavnej téme prednášali Ján Botík „Dolná zem a dolnozemskí Slováci“, Ján Jančovic „Cesty Slovákov z Novohradskej stolice za chlebom a slobodou na Dolnú zem“, Milina Sklabinská „Slováci v srbskej Vojvodine“, Miroslav Kmeť „Historici z Dolnej zeme“. Potom až do 16. októbra mali samostatné prednášky pre rôzne skupiny záujemcov, 2. 10. 2015 Milina Sklabinská „Slováci v Srbsku z aspektu kultúry“, 4. 10. Ján Jančovic „Výrazné stopy a pečať Novohradčanov zachované od minulosti po prítomnosť v Maďarsku, Rumunsku a v Srbsku“, 11. 10. Ján Botík „Luteranizmus a Dolná zem“, 12. 10. Ján Botík „Všedné a sviatočné dni Slovákov na Dolnej zemi“, 16. 10. Ján Jančovic „Od Ipľa po Dunaj - putovanie slovom a obrazom autora po trase sťahovania Slovákov z Novohradu na Dolnú zem“.