Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú...
Posolstvo zvonov a zvonenia
Zvony živých volajú, mŕtvych oplakávajú a blesky lámu
Prvé zvony boli malé a kované z plechu. Liatie zvonov začalo koncom 13. storočia a stále sa vyvíjalo, až dostalo svoju konečnú podobu na konci 15. storočia. Najstarší liaty zvon je však zaznamenaný už roku 1057. Slovensko patrí k tým krajinám, kde sa hlahol zvonov šíri už 
deväť storočí. Písomne doložená po roku 1124 je prítomnosť až troch zvonárov v kláštore v Bzovíku (Hont). V 10. storočí pápež Ján XIII. po prvýkrát posviacal zvon tak, že mu dal i meno a v tom čase bolo zavedené uvedené ranné, poludňajšie a večerné zvonenie ako znamenie k modleniu. Treba spomenúť, že nadprirodzené účinky zvonenia v čase blížiacich sa živelných pohrôm - búrky a k zaháňaniu zlých duchov - démonov sa objavili v 11. storočí. Neskoršie aj reformátor Martin Luther, nie však z príčiny povery, ale k povzbudeniu veriacich k modleniu, odporúčal zvonenie v čase búrky. To bolo zvykom v čase môjho detstva aj v mojej rodnej dedine - Pôtri.
V súvislosti s týmto kresťanským zvykom a symbolom sa vyvinulo zvonolejárstvo - remeslo zaoberajúce sa výrobou zvonov a náročnejších predmetov náboženského kultu a diel. Zvony sa zlievajú zo zliatiny medi s vysokým obsahom cínu (20 %). Prvé údaje o odlievaní zvonov na Slovensku pochádzajú z 13. storočia. Najvýznamnejšími strediskami sa stali najprv Košice a Spišská Nová Ves a postupne od prvej tretiny 18. storočia Levoča, Lučenec, Trnava, Banská Bystrica, Banská Štiavnica a Bratislava, kde je od konca 15. storočia do konca 19. storočia doložených 19 zvonolejárov. Niektorí zo zvonolejárov boli zároveň pre vojnové potreby aj delolejármi. Meno prvého majstra - zvonolejára na Slovensku pochádza zo Spišskej Novej Vsi, kde zakladateľom zvonolejárne prosperujúcej v rokoch 1357 - 1516 bol Konrád Gaal. Za feudalizmu sú na Slovensku doložené zvonolejárske dielne v Bardejove, Krompachoch, Dobšinej, Rožňave, Štítniku, Nemeckej Ľupči a vo Vlachove. Postupne ich počet klesal a v roku 1828 po jednom zvonolejárovi bolo v Bratislave, Trnave, Banskej Bystrici, Prešove a Košiciach. Ako prvé zanikli v 19. storočí dielne v Bratislave a Košiciach. V 20-tych rokoch 20. storočia zostali ešte dielne v Trnave a Prešove. Do 40-tych rokov 20. storočia existovala už iba dielňa bratov Fischerovcov v Trnave. Podľa slovenského kampanológa Juraja Spiritza na území Slovenska v 14. storočí až 19. storočí pracovalo 211 menovite doložených zvonolejárov.
Pozdechovská dielňa v Pešti
Medzi najvýznamnejšie slovenské osobnosti v tejto oblasti, ktoré pracovali mimo územia Slovenska, patril Jozef Pozdech (1811 - 1878 Pešť), rodák z Hrnčiaroviec pri Trnave. Kováčskemu remeslu sa vyučil vo Voderadoch, potom ako tovariš chodil po predpísaných vandrovkách po Uhorsku. Keď sa natrvalo presťahoval do Pešti, roku 1863 si tam postavil dom s dielňou a zapojil sa do slovenského národného života. Mal šesť dcér a jedným jeho zaťom bol podnikateľ, politik a publicista Ján Nepomuk Bobula, vydavateľ Slovenských novín v Pešti. Druhým zaťom bol Ján Thury, ktorý najprv pracoval u svokra a neskôr ako jeho pokračovateľ mal so synom samostatnú zvonolejársku firmu. Jozef Pozdech bol zvonolejárom, výrobcom kováčskych mechov a poľných vyhní, vynálezcom nového zostavenia zvonov a zvonovej stolice z kovaného železa. Do veží kostolov v Uhorsku zhotovil - zlial desiatky zvonov a postavil niekoľko zvonových stolíc. Signatúru s jeho menom nesie na slovenských kostolných vežiach veľké množstvo zvonov. Jozef Pozdech kooperoval pri osadzovaní zvonov aj s inými zvonolejármi. V roku 1875 takto osadzoval zvony na veži evanjelického kostola v Modre - Kráľovej, ktoré vyrobila firma Walser. Za svoje inovačné úsilie vo zvonolejárstve a osádzaní zvonov získal na mnohých umeleckých a priemyselno-hospodárskych výstavách nejedno ocenenie nielen v mestách Uhorska, ale aj vo Viedni, Paríži a Moskve. Najcennejšie získal na Svetovej výstave v roku 1873 vo Viedni - záslužný zlatý kríž s korunou a medailu za pokrok. Počas vojen, najmä počas prvej svetovej vojny veľké množstvo zvonov v Uhorsku zrekvírovali na vojnové účely. Z pravidla na vežiach kostolov ponechávali cirkvám z troch iba jeden zvon a tam, kde mali 4-5 zvonov a mali pritom šťastie dva zvony. Veľa žiaľu a sĺz vyronili cirkevníci za odobraté zvony, na ktoré často obetovali svoje posledné úspory. Vysviacka nových zborov bola vždy veľkou udalosťou pre cirkvi a tak na druhej strane lúčenie sa so svojimi zvonmi odobratými na vojenské ciele boli nepríjemnou a smutnou udalosťou. V evanjelických cirkevných zboroch sa k tejto udalosti konali smútočné bohoslužby. Farár a literát Martin Rázus pri tejto príležitosti roku 1916 zložil tri pesničky formou básní na nápevy piesní z Tranosciusa. Pesničky vyšli samostatne tlačou a dostali ich všetky cirkevné zbory.
Zvonenie je umenie, zvonári a zvonolejári sú umelci
Na veži pôtorského evanjelického kostola, ktorá stojí oddelene od kostola a bola postavená počas reformácie roku 1599, boli pred prvou svetovou vojnou štyri zvony, ktoré pochádzali od zvonolejárov banskobystrického Preisa, lučeneckého Michala Heidenbergera a Benjamína Štefanidesa. V cirkevnej knihe pôtorských inšpektorov sa našiel z roku 1831 takýto zápis: V máji roku 1826 pukol veľký zvon, ktorý cirkev dala znovu odliať u Miša Heidenbergera v Lučenci. Starý zvon vážil 4 centy a 25 kg a cirkev žiada, aby nový mal 4,5 centa. Podľa kontraktu sa platilo za každý funt starej matérie 8 grajciarov a za novú matériu zliatu v ohni jednu zlatku. Spolu sme zaplatili 295 zlatých a navyše za korunu a obitie a za remeň na srdce 25 zlatých.“ Potom neskôr, roku 1835 za srdce do veľkého zvona zaplatili 
100 zlatých a 50 grajciarov. V týchto rokoch sa za pohrebné zvonenie platilo cirkvi od jedného pulzu za dospelého 12 grajciarov a za deti polovica. Veľa historicky cenných odobratých zvonov pre účely prvej svetovej vojny pochádzalo na Slovensku najmä od Jozefa Pozdecha a jeho zaťa Jána Thuryho a, samozrejme, ešte skôr od bratov Fischerovcov, ktorých dielňa bola založená už v roku 1630. Rodina Fischerovcov (Fridrich Viliam Fischer) prišla do Trnavy v polovici 19. storočia zo Saska. V Trnave mal zvonolejársku dielňu aj Aloiz Kurbel. V gemerskej dedine Sása odobrali pre vojenské účely dva z troch zvonov a nechali len najmenší. V roku 1924 miestna evanjelická cirkev objednala u trnavského zvonolejára Alojza Kurbela dva chýbajúce zvony. Väčší má nápis K Bohu volám, k Bohu žehnám. Ev.Jána III,18. Lial Alois Kurbel v Trnave 1924. Na strednom je nápis Zloba vojny vzala, láska amerických bratov dala. Lial Alois Kurbel v Trnave 1924.
V Kobeliarove, rodisku Pavla Jozefa Šafárika je ranogotický evanjelický kostol z 13. storočia, roku 1664 prestavaný renesančno-barokovo. Na veži po odobratí zvonov počas prvej svetovej vojny, po jej skončení boli tunajší evanjelici nútení zabezpečiť si všetky tri zvony. Prvý veľký dali vyrobiť roku 1921 u brnianskeho 
zvonolejára R. Manouška. Ten má názov „Budiš verný až do smrti, dám tebe korunu života. Z milodarov v Amerike pracujúcich spolubratov. Roku Pane 1921“. Druhý má daroval Vasiľ Bilanský a má názov v azbuke a text v preklade: „VASIL“ tento zvon obetoval na slávu Božiu Vasiľ Bilanský, rodom z Slobody Dolinskoj..., roku pána 1929“.
Dnes je už v celej Európe iba približne desať zvonolejárskych firiem. Je to už iba zvyšok malých rodinných firiem, ktoré si svoje remeslo odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. V našom najbližšom okolí zvony odlievajú ešte Dittrichovci v Brodku u Přerova. Zvony sú zliate z bronzu, zo spomínanej zliatiny, ktorú vynašli už pred 5000 rokmi. Táto zvukonosná zliatina je pevná, ľahko sa zlieva a je mimoriadne zvučná. Dokonale zliaty zvon si zachová zvuk na jeden alebo aj dve minúty, čo možno v blízkosti zvonenia dobre pozorovať. Cín dáva 
medi zvučnosť, ktorá by bola inak hluchá. No množstvo tohto kovu musí byť v zmesi presne vymerané, pretože priveľa cínu by spravilo zvon príliš krehkým. Z pravidla na zvonoch sú nápisy, z ktorých sa dozvedáme nielen mená výrobcov - zvonolejárov, ale aj mená farárov a hlavných cirkevných činovníkov, richtárov, zemepánov, darcov a tiež rôzne citáty. Nápisy na Slovensku najčastejšie okrem slovenčiny písané v latinčine, maďarčine a nemčine podávajú takto stručnú históriu zo života obcí. Jeden z často používaných v latinčine a rovnako v slovenčine: „Vivos voco, mortuo plango, fulgura frango“ (Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky lámem). Napríklad rímskokatolícky farský kostol sv. Petra a Pavla v Trstíne má od roku 1927 vo veži päť zvonov, ktoré sú dielom Fischerovcov z Trnavy. Každý zo zvonov má svoje meno: prvý Peter a Pavol, druhý Cyril a Metod, tretí Panna Mária, štvrtý Martin a piaty najmenší (umieráčik) Jozef. Názov na zvone Mária je vo veršoch: „Zvoňte zvony, kde je viera, / zvoňte, kde už odumiera, / združte k úcte Márie, / synov celej Slávie.“
Najrozšírenejším európskym zvonom je zvon s ladením v molovej stupnici, ktorého základný akord znie najčastejšie melancholicky. V parížskej katedrále Notre Dame je najväčší zvon 14 tonový. V Anglicku medzi najväčšie zvony patria: Long Tom v Oxforde a známy Big Ben s hmotnosťou 13 760 kg. Medzi najväčšie v Nemecku patrí zvon Gloriosa z Erfurtského dómu, odliaty v 15. storočí so spodným priemerom 245 cm a váhou 13 ton. Pravdepodobne najväčším vyzváňajúcim zvonom na svete je 15 tonový zvon z kostola St. Francis de Sales v Cincinnati v USA. Suverénne najväčšie zvony odlievali v cárskom Rusku a Číne. Ich veľkosť umožnil odlišný spôsob upevnenia a zvonenia. Najväčším zvonom z roku 1735 v 
histórii sa stal moskovský Cár kolokol s priemerom 6 metrov a váhou 200 ton.
Zaujímavá a rozmanitá je aj história zvonov
Na šoproňskom sneme konanom roku 1681 bolo evanjelikom v Uhorsku dovolené postaviť v každej stolici dva artikulárne chrámy. Podmienkou bolo, aby boli postavené na okraji obce, vchádzalo sa do nich z chotárnej strany a neskôr postavená veža mohla stáť iba oddelene od chrámu. Takýto evanjelický kostol vo Zvolenskej stolici začali roku 1725 stavať z dreva v Hronseku. Tridsať metrov od neho postavili aj drevenú zvonicu. Boli v nej tri zvony, z ktorých jeden 3 centový darovala cirkvi Estera Beneová, druhý, menší /1 centový/ bol liaty roku 1724, ale práve ten zrekvírovali počas prvej svetovej vojny na vojenské ciele (výrobu kanónov). Potom zostali na zvonici dva zvony.
Zvony Slovákov na Dolnej zemi
Peknú tradíciu zvonov a zvonenia si udržiavajú Slováci na Dolnej zemi. Najznámejšou dominantou Slovákmi obývanej Békešskej Čaby v Maďarsku je veľký evanjelický kostol, ktorý sa dodnes považuje za najväčší evanjelický kostol v Európe, keď pojme naraz do svojho vnútra 4000 veriacich a podľa pamätníkov boli aj také slávnostné príležitosti, keď sa v ňom tiesnilo takmer raz toľko ľudí. Hneď oproti veľkému kostolu stojí na mieste bývalého prvého kostola, postaveného už v roku 1723, čiže po piatich rokoch príchodu prvých Slovákov (1718), zakladateľov mesta, terajší malý kostol. Tento bol roku 1745 prebudovaný z pálených tehál a roku 1773 doplnený dvoma priečnymi krídlami a tak naraz pojme 1800 veriacich. O desať rokov neskôr pristavili k nemu aj vežu v románskom slohu, ktorá má barokovú pavlač, na ktorú sa vychádza z miestnosti, kde sa v minulosti zdržiavali službu konajúci hlásnici - zvonári, ktorí navyše z ochodze sledovali mesto a chotár v nepretržitej požiarno-bezpečnostnej pohotovosti. Počas služby zvonári bývali „na turni“ (vo veži), nad zvonmi mali byt, kde sa striedavo zdržiavali celých 24 hodín. V miestnosti, ktorú mi na tejto veži pri mojej návšteve sprístupnil správca - zvonár Juraj Bohuš, sa nachádza zachovaná pec, v ktorej si hlásnici a zvonári v zime prikurovali. Rovnako mi tento, ešte pomerne dobre po slovensky hovoriaci Slovák, sprístupnil aj vstup na ochodzu, odkiaľ som mal možnosť fotografovať a pozrieť si panorámu mesta a širšieho okolia. Vo veži malého kostola veľa rokov boli štyri zvony, ale v rokoch prvej svetovej vojny jeden zvon zrekvírovali na vojenské ciele. Z terajších troch je najznámejší a najväčší takzvaný Maríkov zvon. Meno dostal od svojho darcu. Pavel Marík v roku 1873 na jeho zhotovenie daroval ako člen cirkevného zboru 3200 forintov a z nich potom nasledujúci rok zhotovili zvon, ktorý váži 36 metrických centov. Zvon pochádza z peštianskej Pozdechovskej dielne. Maríkov zvon má na jednej strane tento slovenský text: „Když líbi hlas zwonu / Proniká oblohu / Srdečne, nábožne vzdýchni / K pánu Bohu“ a na druhej strane: „Zwon tento cirkwi Evang. B. Čabánské daroval Pavel Marík s prwow manželkou Mária Ondrejčík a s druhow Helenow Poliak. R.P. 1874“
Veža malého kostola je doteraz najcharakteristickejšou architektonickou stavbou tohto 70-tisícového župného mesta. V tejto veži bolo umiestnené prvé zvonoradie v meste a ich hlas možno dobre rozlíšiť v každodennom koncerte viacerých zvonov mesta Békešská Čaba. Veľký „Maríkov zvon“ je najväčším evanjelickým zvonom v celom Maďarsku a aj najmilším zvonom čabianskych evanjelikov.
Byť v Slovákmi obývanom Nadlaku v Rumunsku a nepovšimnúť si jedinečnosť a nevyjsť na vežu kostola, kde už dvesto rokov dodržiavajú tradíciu zvonenia a hlásnickej služby, je ako byť v Paríži a nevidieť Eiffelovu vežu. Aj tá patrí k svojráznosti a jedinečnosti mesta. Na nadlackej turni dodnes pretrváva trúbenie z ochodze kostolnej veže. Tento zvyk, ktorý tu udržiavajú zvonári od príchodu Slovákov, spočíva v tom, že zo začiatku štyria a teraz už iba dvaja zvonári držia službu celých 24 hodín a zdržiavajú sa v zariadenom byte vo veži kostola, v ktorom majú aj posteľ, kachle, konvektor, stolík, skriňu, telefóny, tlač a iné vybavenie. Každú štvrť, pol a celú hodinu vychádzajú na ochodzu a trúbia vždy inou trúbou (podľa jej hlasu) na všetky strany mesta. Okrem tejto hlásnej služby v 72 metrov vysokej veži, do ktorej vedie 154 kľukatých schodov, prebieha aj tradičné zvonenie, ktoré je od roku 1981 elektrifikované. Vo veži sa nachádzajú štyri zvony, na ktorých sú slovenské nápisy. Počas prvej svetovej vojny im boli rekvírované tri najväčšie zvony, ktoré všetky pochádzali z dielne Bedricha Seltenhofera zo Šoprone. Tie boli po skončení vojny nahradené novými od rodiny Benčíkovej, Miklovicovej a Zelenákovej. Najväčší 1400 kg Benčíkovský pochádza z 
roku 1926 od firmy Schieb a Kauntz Sibiu, druhý 650 kg Zelenákovský z roku 1968 od INST BIBLIC Bukuresta a tretí 400 kg Miklovicovský bol vyrobený roku 1924 u výrobcu FERRO a AGRICOLA - Sibiu. Štvrtý, ktorý jediný bol ponechaný, je 180 kg, vyrobený v Šoprone, nazývaný Dovaľovský z roku 1887 má nápis „Obetoval Pavel Dovaľ s manželkou Máriou Babják. Ulil Bedrich Seltenhofer a syn v Šoprone R.P. 1887“.
K čomu slúžil a doteraz slúži tento tradičný nadlacký zvyk? To mi už v roku 1983, keď som prvýkrát vystúpil na túto vežu, vysvetlil zvonár - trubač Pavel Došniak. V minulosti stáli v osade, neskôr meste a už spomenutých odľahlých „sálašoch“ domy pokryté slamou, čo bolo najčastejšie príčinou požiarov. Popri tom sa ľudia poväčšine zdržiavali na poliach a požiare a povodne, ktoré spôsobovala rieka Maruša, bolo potrebné nejakým spôsobom obyvateľstvu oznamovať. Z tohto dôvodu vtedy cirkev volila štyroch zvonárov, ktorí strážili vo dne - v noci mesto a celý rozľahlý chotár, ktorý bolo z veže dobre vidieť. Zvonením dávali najavo, že je všetko v poriadku. Dodnes sa zvoní ráno o štvrtej, a to na počesť toho, že prvá skupina Slovákov pred dvesto rokmi dorazila do osady skoro ráno o štvrtej hodine. Mnohých obyvateľov to síce ruší, ale tunajší Slováci 
nemienia od tejto tradície ustúpiť. Ďalej sa zvoní na obed o 12.00 hod. a večer o 21.00 hod. Okrem ranného, poludňajšieho a večerného zvonenia na každú stranu odtrúbili malou trúbkou štvrťhodinu a veľkou trúbkou celú hodinu. Zvony boli elektrifikované roku 1981. Dovtedy dostával každý zvonár-hlásnik od každého domu za slamienok kukurice alebo pšenice. Keď bol občan štátnym zamestnancom alebo remeselníkom, vyplatil hodnotu naturálií v peniazoch. Dnes sú zvonári platení cirkvou a mestom v peniazoch. Ak zvonári-hlásnici zistia, že niekde vznikol požiar, zvonia pomocou povrazov srdcom na bok zvona. Aby ľudia a požiarnici vedeli, v ktorom sektore horí, zvoní sa nasledovne: keď horí v prvom, všetky zvony bijú na bok raz, ak v druhom - tak všetky zvony bijú na bok dva razy a takto až po piaty sektor. Navyše majú vo vežovom byte čiernu zástavu, ktorú vztýčia tým smerom, kde horí. Pri piatom sektore vedia, že horí mimo mesta, v chotári.
Na Slovensku máme zaujímavý príbeh so zhotovením zvonov pre nový evanjelický kostol v Revúcej, ktorý stavali v predvojnovom období, roku 1938. Podľa došlých ponúk vybrali si zvonolejársku firmu Františka Egryho z Malých Gejoviec pri Užhorode. Revúcka cirkev mu odovzdala 8 centov vážiaci materiál zo starých zvonov a objednala zhotovenie štyroch zvonov. V kritickom roku 1938 sa situácia skomplikovala tým, že počas mobilizácie a po viedenskej arbitráži Malé Gejovce pripadli do Maďarska a začali prieťahy. S veľkými ťažkosťami dostali prvý zvon na Štedrý deň 1938, ďalšie dva po colných ťažkostiach 8. apríla a najväčší 19. apríla 1939.
Zvony v presídleneckých cirkevných zboroch
Z povojnového obdobia sú známe pekné príklady zabezpečenia a inštalácie zvonov pre presídlených evanjelikov z Maďarska. V Leviciach dopravu zvona vítali zhromaždení občania kyticami, vencami a ozdobnými stuhami už na hraniciach mesta. Ovenčený zvon stovky veriacich sprevádzali celým mestom až na 
nádvorie chrámu, kde sa pri tejto príležitosti uskutočnila domáca slávnosť. Vtedy prvýkrát vystúpil aj hudobný krúžok repatriantov. Slávnosť posvätenia zvona vykonal 11. júla 1948 senior Samuel Bobáľ a kázeň mal ľubietovský farár Ctibor J. Handzo. Nápis na jednej strane tohto pamätného zvona: K sláve Božej z milodarov veriacich - ev.a.v. cirkev v Leviciach 1948 s kalichom. Na druhej strane pod symbolom kríža je biblický nápis: Hlasem svým k Hospodinu volám (žalm 142,2).
Druhý pekný a zaujímavý príklad z tohto obdobia je zo Senca. Aj tam sa vtedy do tohto mesta a jeho okolia presídlili z Maďarska stovky evanjelikov a mesto Senec sa na Slovensku stalo jedno z dvoch miest, kde úrady po roku 1948 povolili postaviť evanjelický kostol z pôvodne desať prisľúbených. Keď v roku 1952 s ťažkosťami dokončievali vežu, na kostolné zvony im už prostriedky neostávali. Vtedy prišla pomoc z Maškovej (Novohrad), kde bol počas druhej svetovej vojny granátmi zasiahnutý kostol s vežou. Výsledkom tohto vojnového pustošenia bolo, že dva zvony sa rozbili a jeden zostal zázrakom nepoškodený. Keďže v roku 1951 bola neďaleká celá novohradská obec Lešť prinútená z dôvodu zriadenia vojenského výcvikového priestoru vysťahovať sa, domy a kostol boli zdemolované, zvony zo svojho kostola Lešťania zvesili a odovzdali ich Maškovčanom. Oni zase dva poškodené zvony darovali a jeden neporušený dali do úschovy seneckým evanjelikom. Senčania zničené zvony s úradným povolením dali preliať znárodnenému podniku Fischerovcov, ktorý mal už vtedy názov Hospodársky a všeúčelový kombinát mesta Trnava. A čo je najzaujímavejšie, že na preliatí týchto zvonov posledný raz v živote spolupracoval bývalý majiteľ tohto zvonolejárstva, na Slovensku dobre známy zvonolejár 84-ročný A. Fischer, ktorý po tejto práci onedlho v roku 1952 zomrel.
Zvonenie patrí do koloritu života
Zvony sa neodlievali iba na náboženské účely, čiže ich používanie sa neobmedzovalo iba na cirkevné obrady. Ako signálne hudobné nástroje mali dôležitú časomernú a oznamovaciu funkciu v každodennom živote dedín a miest. Ohlasovali požiare, povodne a burcovali k ich pomoci, ďalej príchod vzácnych hostí i vpád nepriateľských vojsk. Ešte v nedávnych desaťročiach sa im pripisovala nadprirodzená sila vytvárať svojimi znejúcimi korpusmi účinnú zvukovú bariéru proti búrkam a víchriciam, ktoré ohrozovali úrodu na poliach a život obyvateľov. Aj dnes, najmä na vidieku vyzváňanie zvonov patrí do celkového rámca a koloritu života. Zvony sa stali našimi spoločníkmi cez celý život, šíriace svojim hlaholom úseky ľudskej existencie, od kolísky až po hrob. Pekný názov Zvony nesie napríklad cirkevný spevokol zo Slovákmi obývanej obce Selenča v srbskej Vojvodine, ktorý je dobre známy aj z vystúpení na Slovensku. Padinské zvony nesie názov časopis slovenského evanjelického cirkevného zboru v Padine (Banát). Z novodobej histórie - a to veľmi čerstvej - je známe, že 14. apríla roku 2005 v 38 obciach Revúckeho okresu o druhej popoludní sa na desať minút rozzvonili zvony a sirény. Združenie miest a obcí Stredného Gemera týmto chcelo upozorniť vládu a parlament na prehlbujúcu sa zaostalosť regiónu.