Níreďháza - Mesto za Tisou založili Slováci
Cesty za chlebom, ktoré podnikali Slováci za feudalizmu, sú veľmi kľukaté a majú veľa smerov. Pokiaľ sa poddaní Slováci natrvalo usadili v terajších strediskách Dolnej zeme, ale i vyššie položených stoliciach terajšieho Maďarska, mnohé rodiny podstúpili viacero sťahovaní. V polovici 18. storočia, keď Békešská stolica začínala byť pre tu usadených Slovákov veľmi tesná, mnohí Slováci hľadali nové miesta, kde bol dostatok zeme na obživu viacpočetných rodín. Vtedajšia
Sabolčská stolica mala takéto voľné miesta na pustatinách Níreďháza a Čerkes, ktoré patrili Károlyiovcom. A tak ich majiteľ vydal roku 1753 patent o podmienkach osídlenia svojich majetkov. Medzi nimi bol aj sľub, že prisťahovalci budú na tri roky oslobodení od platenia daní, a to tým, že budú platiť len po jednej zlatke. Ďalej, že im dá potrebné drevo, neskôr právo vystavať si kostol a držať svojho evanjelického farára. Na rozdiel od iných dolnozemských stolíc, Sabolčskú nespustošili Turci, ale vojská počas Rákócziho povstania. Na rozsiahlom území, ktorého časť gróf František Károlyi odkúpil od kráľovskej pokladnice, zostalo tu na ňom iba 90 rodín. Väčšiu časť úrodnej pôdy zaplavila voda a jediným rastlinstvom tu bola šachorina. Vyššie položené pozemky sa dali využiť na pastviská. Súhlas na osídlenie župy dostal gróf v apríli 1753 s upozornením, že župu môžu osídliť len katolíci. Keď sa mu katolíkov nepodarilo získať, vybral sa do Békešskej stolice, kde sa Slováci - evanjelici už tak rozšírili, že sa pre všetkých nedostalo dostatok vytúženej zeme a tak ich tam verboval na svoje majetky. Na tento účel si v Sarvaši našiel schopného impopulátora. Už v roku 1753 sa na tieto pusty poverenému organizátorovi, Slovákovi Jánovi Petrikovičovi, ktorý v Sarvaši začínal ako čižmársky majster, prihlásilo 83 rodín Slovákov zo Sarvaša, 43 z Poľného Berinčoka, 34 zo Slovenského Komlóša, 29 z Békešskej Čaby a 13 z Endrédu, dovedna 207 rodín slovenských 
poddaných a želiarov. S prvými osadníkmi odišiel hneď aj békeščabiansky evanjelický farár, pochádzajúci z Tomášoviec pri Lučenci Martin Vandlík (so svojim kantorom Medveckým), a tak spolu s Petrikovičom patrili k zakladateľom mesta a cirkevného zboru. Už v tomto roku na jeseň sa gróf obracia listom na stolicu, aby vedúci Békešskej stolice nezabraňovali osídľovaniu jeho majetkov v Sabolčskej stolici, lebo v tom čase títo Slováci i napriek tomu, že nemali ešte súhlas na osídlenie, už vysiali na pridelené pozemky ozimnú pšenicu. Časť z nich ostala tam aj cez zimu a časť sa potom vrátila domov do Békešskej stolice. Rozhodujúca časť prišla až na jar roku 1754.
Poznáme presný zoznam prvých rodín, ktoré sem prišli z Békešskej stolice. Zo Sarvaša: Juraj 
Arnovský, Martin Babišovský, Andrej Baláž, Juraj Bauko, Matej Bata, Andrej Benko, Juraj Benko, Andrej Bezeg, Ján Biran, Ján Boďovský, Matej Boldižár, Štefan Bolha, Matej Bzovský, Ján Černík, Ján Červený, Martin Čikóš, Štefan Dobovaj, Andrej Fabo, Štefan Ferko, Martin Figura, Štefan Filo, Juraj Franko, Ján Gomboš, Michal Ďurík, Adam Ďuriš, Tomáš Ďuriš, Andrej Horňák, Adam Jesenský, Ján Kabaj, Juraj Kečkeš, Štefan Kiš, Juraj Kováč, Ladislav Kováč, Martin Krnjak, Juraj Kukura, Pavol Kurťan (Kirťan), Matej Kyseľ, Andrej Laco, Adam Lipták, Andrej Lukáč, Matej Mazár, Andrej Majtinec, Matej Mancel, Pavol Melich, Ján Méťošovský, Pavol Michalo, Andrej Mlynár, Juraj Moravský, Ján Moravský, Matej Moravský, Šimon Naď, Martin Nemčok, Peter Német, Andrej Petráš, Juraj Pivarči, Juraj Poljak, Andrej Rybár, Juraj Sásky, Matej Sekretár, Tomáš Slivka, Juraj Straka, Juraj Suchánsky, Ján Sunka, Ján Šimon, Matej Škriňár, Ján Šlosár, Adam Šuľan, Andrej Tarcali, Andrej Tomášovský, Martin Trabak, Andrej Tóth, Martin Tóth, Tomáš Tóth, Martin Ušák, Ján Vaľo, Andrej Varga, Juraj Vidoviansky, Ján Vrabec, Tomáš Vrbovský, Ján Zajac, Martin Zaturecký, Ján Zrak. Z Poľného Berinčoka: Andrej Babinský, Ján Babinský, Juraj Baláž, Matej Baláž, Štefan Baláž, Juraj Bánsky, Juraj Behan, Juraj Bobáľ, Ján Boldiš, Adam Čabjansky, Ján Černík, Matej Čordáš, Michal Drienovský, Ján Ďurčan, Ján Chovan, Ján Franko, Andrej Juhás, Pavol Kóša, Pavol Kováč, Juraj Krajči, Ján Kukučka, Pavol Lietavec, Martin Lomiansky, 
Andrej Madarás, Ján Matejov, Andrej Molnár, Lukáš Molnár, Matej Pál, Ján Palotaj, Martin Plešovský, Adam Rác, Ján Raus, Pavol Sikora, Matej Soljar, Matej Suchánsky, Pavol Suchánsky, Juraj Spišiak, Ján Tomka, Jakub Tóth, Ján Vaňarsky, Juraj Vaňarsky. Zo Slovenského Komlóša: Juraj Bala, Andrej Bobáľ, Martin Bogár, Ján Brokuta, Juraj Daniel, Ján Dlhoš, Martin Forgáč, Ján Hracký, Juraj Hracký, Juraj Ištván, Michal Ištván, Juraj Juhás, Michal Kecko, František Kiš, Martin Kuľhavý, Jakub Lakatoš, Juraj Lipták, Ján Medeš, Ján Mesároš, Jakub Mikučík, Abrahám Molnár, Ján Moťovský, Ján Perivský, Juraj Plešovský, Ján Rideg, Jakub Rimocaj, Matej Rivnár, Lukáš Spišák, Pavol Spišák, Matej Šarkaň, Ján Tojáš, Blažej Tóth, Matej Turčaň, Juraj Zajac. Z Békešskej Čaby: Peter Antal, Tomáš Bata, Šimon Bpbák, Martin Caban, Martin Čechov (Čech), 
Michal Čechov, Peter Číčeľ, Ján Debrovský, Juraj Duna, Juraj Erdéľ, Ján Irsaj, Štefan Jánovský, Martin Jaďuď, Štefan Kolimár, Ján Konček, Jakub Kubíni, Juraj Lipták, Andrej Maďar, Ján Mekiš, Lukáš Pohoranec, Ján Sabatka, Andrej Straka Martin Šajben, Abrahám Tóth, Juraj Vaľkovec, Peter Zahoranský Andrej Zeman, Andrej Zrak.
Po týchto prvých prisťahovalcoch neskôr prichádzali ďalší Slováci priamo zo Slovenska. Podľa zistenia etnografa a historika, níreďházskeho rodáka Michala Markuša, výlučne z Novohradu pochádzali tieto rodiny s týmito priezviskami: Ambruš, Antal, Bartók, Baláž, Brtka, Blcha, Čižmár, Dudáš, Ďuriška, Farkaš, Fiľo, Fizeľ, Figura, Galád, Gáfrik, Gallo, Greguš, Huraj, Kerdík, Kliment, Kolimár, Kočiš, Kolár, Kóša, Kyseľ, Laco, Laurenčík, Macko, Mánik, Marko, Markuš, Motoška, Mikuš, Molnár, Očovan, Oravec, Paulík, Pivarči, Salaj, Sekerka, Šajban, Šárkaň, Šimko, Šuľan, Varga, Vrabec (Nyíregyházi Szlovák „Tirpák“ nyelvjárási és néprajzi emlékek, Nyíregyháza 1977, s. 169). Pri väčšom počte vyskytujúcich sa rovnakých priezvisk uvádza tento autor aj prímená. Pri rozšírenom priezvisku Kováč je to prímeno Kováč - Hostišovský (Hostišovce), Kováč - Sebedinský (Sebedín), Kováč - Zeleniansky (Zelené), pri priezvisku Bánsky - Pokorácky (Pokoradz), priezvisku Varga - Lackovský (Lackov), Varga - Vecan (Veča), 
priezvisku Galád - Točnický (Točnica), priezvisku Tancura - Krtíška (V. Krtíš)..., čiže prímeno podľa pôvodného bydliska.
Na jar roku 1754 po definitívnom súhlase osídlenia Níreďházy tu bolo už 476 rodín Slovákov, ktorí obsadili pozemky na 12 uliciach. Tí, ktorí prišli z rovnakého miesta, stavali si obydlia na jednej ulici. Aj rodiny v príbuzenskom vzťahu obsadzovali pozemky na jednom mieste chotára, čím takto vznikali celé zväzky pozemkov s hospodárskymi budovami. Na organizované osídľovanie sa Károlyimu podujal už spomínaný čižmársky cechmajster Ján Petrikovič zo Sarvaša, ktorý práve najviac svojich súkmeňovcov sem do tohto novozakladajúceho mesta priviedol zo Sarvaša. V novorodiacom sa meste za Tisou takto už roku 1754 vzniká prvá slovenská ulica, ktorá dodnes 
nesie názov Sarvašská. Keďže Petrikovič bol najatý organizátor osídľovania neobsadenej pôdy, putoval aj po stoliciach terajšieho Slovenska. Podarilo sa mu postupne naverbovať na osídlenie Níreďházy aj niekoľko rodín Slovákov z terajšieho stredného a východného Slovenska. Takto vznikla v Níreďháze a jej okolí zvláštna etnická skupina Slovákov, ktorá svojim spôsobom života a nárečím je všeobecne známa ako Slovák - Tirpák. Ako uvádza jazykovedec Pavol Ondrus, podmienky pre miešanie nárečí tu boli najväčšie. Prvú skupinu prisťahovalcov predstavovalo už spomenutých takmer 500 sarvašských, berinských a čabianskych rodín. Z nich skoro polovicu tvorili Sarvašania, príslušníci centrálneho novohradského nárečia a zhruba druhú polovicu Berinčania a Čabania, nositelia veľkohontiansko - ipeľského - malohontianského nárečia. V druhej vlne sa sem prisťahovalo okolo sto rodín. Z nich skoro polovicu predstavovali príslušníci zvolenského nárečia a druhú polovicu zhruba v rovnakom počte nositelia hontianskeho, novohradského a gemerského nárečia. V tretej vlne sa sťahovali najpravdepodobnejšie Slováci z gemerskej nárečovej oblasti a tiež i z východného Slovenska, najmä Spiša a Šariša a veľká časť z nich bola gréckokatolíckeho náboženstva. V tomto významnom meste za Tisou sa prihlásilo 
roku 1839 za Slovákov 13 210 osôb a roku 1880 - 9 211 osôb. Aj vplyvom odnárodňovacej politiky to bola ešte vtedy stále väčšia tretina obyvateľov mesta. Evanjelická cirkev tu mala do polovice 19. storočia rozvinuté slovenské školstvo. V roku 1783 sa spomína učiteľ Martin Johanides a neskôr viacerí učitelia, ktorí učili chlapcov a dievčatá v osobitných triedach. Prvý a druhý ročník dievčat učil Štefan Kubačka, chlapcov Ľudovít Máčanský, dievčatá tretí ročník v jednej triede Ondrej Rusa a v druhej Ľudovít Bocko, chlapcov tretí ročník v jednej tretej triede Karol Mráz a v druhej Július Verner, dievčatá v štvrtom ročniku Ľudovít Štoffan a chlapcov Andrej Ruhmann, dievčatá v v piatom a šiestom ročníku Július Szenty a chlapcov Štefan Pazár. Na tani Antal učil Ján Mráz, tani Benko Eduard Droppa, tani 
Ujteleki Gustáv Béler, tani Šoškúti Daniel Schön, tani Šuľan Jozef Vietoris, tani Šípos Aurel Nandrássy, tani Nádaši Samuel Gabrieny, tani Mándi Aurel Petrikovič, tani Halmoš Ľudovít Prístavka. V roku 1886 založili vyššie gymnázium a jeho prvým riaditeľom bol Jozef Martinyi. V tom istom roku intelektuálna spoločnosť založila mestské kasíno, kde v jeho vedení prevládali učitelia a evanjelický farár Henrich Geduly. V roku 1784 evanjelickým farárom bol Samuel Schmal, 1789 Ján Šulek, 1804 Samuel Nikolaj, 1855 Daniel Farbaky, 1861 Ján Bartholomaeides. V roku 1824 vykonal superintendent Potiského dištriktu Pavel Jozeffy kanonickú vizitáciu a uviedol, že tunajšia evanjelická cirkev má 10521 členov (rozumej prevažne Slovákov).
Po zoznámení sa so spôsobom života tunajších Slovákov, ako i z dostupných prameňov sa možno dozvedieť, že pomenovanie tunajších Slovákov Tirpák je bežné a nie je už žiadnou prezývkou, ako sa to dosť často najmä na Slovensku po presídlení Slovákov objavovalo. Medzi prvé písomné zmienky o trpákoch (pomaďarčene tirpákoch) patrí zbierka Písně swětské lidu slowenského w Uhřích, ktorej prvý zväzok zozbieral a vydal v Pešti roku 1823 Pavel 
Jozef Šafárik. Predhovor k nemu napísal Ján Kollár a mimo iného v ňom charakterizuje slovenské nárečie, ktoré vtedy rozdelil na sedem hlavných a tri podnárečia, medzi ktorými je aj trpácke. Doslovne o ňom píše: „Tak řečené trpácke nářečí v Hontě, ti kdož je mluví, trpáci slují od slovce teprv, ktoré oni chybně trpov vyslovují, ser místo sýr, švo místo čo, drelej místo dríve, puný (plný), masvo (máslo), pvatiti (platiti) a t.d. říkají“. Čiže ide vlastne o nárečové slovo „trpou“ vo význame časovej príslovky „teraz“.
Podobne ako iní slovenskí poddaní, aj níreďházski Slováci museli veľa prekonať, kým sa vykúpili z robotných povinností a je iste zaujímavé, že medzi Slovákmi - prisťahovalcami na dnešné územie Maďarska boli roku 1812 prví, ktorí sa zbavili pút poddanstva. Roku 1872 sa Níreďháza stala 
stoličným mestom. Tunajší Slováci boli výlučne roľníci a v dnešnom vyše stotisícovom meste už len muzeálne zbierky, pár bádateľov, Sarvašská ulica, ako aj symbolicky pomenovaná jedna z ulíc po jednom zo zakladateľov - Jánovi Petrikovičovi nesú znaky o bývalom spôsobe života a vôbec života tu usadených Slovákov. Dávno sú už preč aj časy, keď po uliciach mesta premávali pracovné i parádne dvojkolesové taligy (nazývané fígerky) níreďházskych Slovákov. Slúžili ako dopravné prostriedky pre potreby gazdovskej rodiny, ale mnohí si zarábali v meste ako „taligáši“ prepravujúci cestujúcich po uliciach mesta. Vozil sa na nich začiatkom 20. storočia napríklad pôtorský rodák Koloman Boďa, ktorý tu študoval na učiteľskom ústave a ktorý mi o týchto Slovákoch veľa rozprával.
Charakteristickým znakom tu na okolí usadených Slovákov bol aj ich špecifický salašnícky spôsob života. Okolité salaše - samoty sa vyznačovali tým, že boli postavené v chotároch nie ojedinele, ako je typické na Dolnej zemi, ale tvorili skupiny, kde stálo 10 - 15, niekedy až 50 domov a nazývajú sa bokry. Vždy sú pomenované po jednom z obyvateľov tohto skupinového osídlenia, pravdepodobne po jeho prvom obyvateľovi. Aj napriek tomu, že tento 
spôsob života a bývania vymiera, mnohé bokry si ešte zachovali svoju približnú tvár. Žijú a bývajú v nich väčšinou starší ľudia a dá sa s nimi ešte s ťažkosťou dorozumieť po slovensky - trpáckym nárečím. Niet sa čo čudovať, keď sa tu prestalo vyučovať po slovensky už na konci 19. storočia, ale aj napriek tomu sa v roku 1880 za Slovákov hlásilo ešte stále 9211 osôb (z celkového počtu 24102). V roku 1890 medzi volenými zástupcami mestskej rady nachádzame priezviská Hibian, Garaj, Mikec, Otšovský, Zomborský, Hrenko, Dvorský, Pivník, Prok, Hric, Huraj, Markuš, Palic, Kosec, Šajben, Smolár, Palatic, Marko, Tisovský a v roku 1893 Račko, Zomborský, Garaj, Meško, Lipták, Kováč, Sedlák, Nikelský, Huraj, Bukovinský, Sokol, Smolár, Kolimár, Mikovič, Fábry, Palic, Janovský, Tomášovský, 
Lentvorský. Župné mesto sa každým rokom rozrastalo a v roku 1890 už v ňom žilo 30100 obyvateľov, z ktorých bolo 14600 evanjelikov, 6200 rímskych katolíkov, 3460 gréckokatolíkov, 3300 reformovaných, 2500 izraelitov a 40 iných.
Štrnásť kilometrov pred Níreďházou sa nachádza obec Veľký Čerkes. Založili ju Slováci, ktorí sa sem sústredili z okolitých sálašov - bokrov, ktorých tu bolo v minulosti vyše 60. Po svojom rodisku a okolitých salašoch ma ochotne pred dvoma desiatkami rokov sprevádzal bývalý učiteľ slovenčiny na tunajšej Všeobecnej škole Jozef Pokorácky. Môj mladý sprievodca študoval na Vysokej škole pedagogickej v Segedíne, kde je Katedra slovenského jazyka a literatúry. Učil vo svojej rodnej obci a denne tam dochádzal z Níreďházy, kde si zakúpil byt. Keďže táto Slovákmi obývaná oblasť je už dlhšie najviac postihnutá asimiláciou, nemal veru ľahkú úlohu, čo bolo badať na každom kroku a nakoniec, keď nemal už koho vyučovať, zostal natrvalo v meste. Keď sa niektorého z pôvodných Slovákov v Níreďháze a okolí na ulici spýtate, ako sa volá, jeho priezvisko vám prezradí slovenský pôvod, prehovorí aj pár 
slovenských trpáckych slov, ale to je zo znalosti slovenčiny často všetko. A tak jediným slovensky komunikujúcim sú už iba najstarší obyvatelia bokrov, ale aj tých je už málo. A bokrov okolo Veľkého Čerkesu, kde žijú pôvodní prisťahovalci - Slováci je 19. Pár ich je pri obci Nyírtelek, ale väčšina v okolí mesta. Napríklad Beľušov, Tomášovského, Šuľanov, Vajdov, Račkov, Vrbovského, Markov... Jeden z najbližších, ktorý som pred rokmi navštívil, bol Beľušov bokor. Agresívne správanie troch brechajúcich psov za ohradou domu mi nedovolil vstup už vtedy k najstaršej obyvateľke, ktorá nesie zhodné meno ako táto usadlosť. Len o dva domy ďalej stál pred bránou svojho salaša staručký roľník - Pavol Sudický, ktorý ma ochotne pustil do svojho kráľovstva, kde sa narodil nielen on, ale aj jeho predkovia. Najprv 
hospodáril súkromne, potom dvadsať rokov pracoval v družstve ako murár a tesár. V minulosti hospodáril na 9 hektároch zeme a pestoval obilniny, strukoviny, zemiaky a choval 5 - 6 kráv, 20 ošípaných, 3 - 4 kone. Potom už ako dôchodca vlastnil iba polhektárovú záhumienku okolo domu a na rozsiahlom dvore a v pôvodných hospodárskych budovách choval ošípané, husi a sliepky. On ešte hovoril veľmi dobre - spolu aj s manželkou - po slovensky a potešilo ho, že sa mohol popýšiť svojim malým hospodárstvom a porozprávať sa s hosťom zo Slovenska. Dvojrečovosť bola v ich rodine samozrejmosťou, ani si často neuvedomovali, akou rečou sa medzi sebou a obyvateľmi bokru rozprávali, navyše v ostatnom období je veľký prílev cudzích aj na tieto samoty. Zo slovenských rodín tu vtedy žili Ciriakovci, Sudickí, Beľušovci, Pokorácki, Banskí, Palicovci. Aj tu, ako vôbec v celej níreďházskej aglomerácii, na zánik rodného jazyka vplývalo nielen prostredie, ale aj rôzne maďarizačné metódy. Jednou z nich bola napríklad pri prijímaní zamestnanca do štátnych a obecných služieb podmieňovaná zmena slovensky znejúceho priezviska za maďarské. Takto sa v Níreďháze zo Zraka stal Pápai, z Bieleho Fehér, z Trstianskeho Nádaši, z Kvaku Kövesdi, z Vitáľa Váczi, z Kaňuka jeden Kálvári a druhý 
Kútvolgyi...
Predsedom Poľnohospodárskeho družstva vo Veľkom Čerkesi bol dlho Ján Tomášovský. Ostal bývať v zmodernizovanom rodičovskom dome v usadlosti Tomášovský bokor, pomenovaný po predkoch jeho rodiny (pôvod z Tomášoviec pri Lučenci), kde som ho navštívil. Veľmi ochotne sa ma ujala jeho matka Ilona Tomášovská, s ktorou som sa dobre porozprával v materčine a mrzelo ju, že pre jej vnuka, ktorý vtedy navštevoval hodiny slovenčiny, jej rodný jazyk bol veľmi ťažký a mala obavy, či ho aj v tomto prostredí využije.
Do vymierajúcej generácie níreďházskych Tirpákov patril vtedy starček Ján Husársky, ktorí si 
v čase mojej návštevy zachoval živý trpácky jazyk. Jeho rodičia prišli sem z východoslovenskej (šarišskej) nárečovej oblasti, ako sluhovia. Aj on najprv slúžil na bokroch u bohatých gazdov. Potom žil a pracoval v meste. - Na svoju tirpáčtinu som hrdý. Do svojho 40. roku som žil na tirpáckej samote a slúžil u gazdov, potom ako pomocník v budove gymnázia. V manželstve sa nám narodilo 12 detí a dnes je naša rodina 79 členná. S manželkou som žil 62 rokov. Človek nesmie stratiť chuť do života a humor. Aj teraz, keď vstanem, spravím si telesnú a psychologickú očistu, otvorím si noviny a pozriem správy o úmrtiach a keď sa tam nenájdem, hneď si zatykám: No, Jano, môžeš začať deň - s takýmto humorom a rozprávačským talentom nás obdarúval jeden z vtedy žijúcich Tirpákov, ktorí sa hrdo hlásili k slovenskému pôvodu.
Dnes na maďarskej Dolnej zemi sa všeobecne zaužívalo, že trpák - Tirpák je výlučne príslušník slovenského pôvodu, žijúci v Níreďháze a na okolí a tvorí zvláštnu etnickú skupinu. Hanlivý význam tohto pomenovania sa už dávno vytratil a namiesto predsudkov tejto skupine Slovákov venujú vedci i spisovatelia mimoriadnu pozornosť. Zadosťučinením pre potomkov pôvodných slovenských prisťahovalcov je napríklad aj to, že tu jeden z najobľúbenejších druhov chleba 
predávajú s názvom „tirpácky chlieb“.
Po druhej svetovej vojne v rámci výmeny obyvateľstva sa v rokoch 1946 - 1948 presídlilo z Níreďházy na Slovensko 4506 Slovákov, a to najviac do okresu Levice. Väčšina z nich sa usadila na dolnom toku Hrona v obciach Hontianska Vrbica, Sikenica, Kalná, Lok, Dolná Seč, Horná Seč a Jur nad Hronom. Už niekoľko rokov sa striedavo každý rok, vždy v inej z uvedených obcí stretávajú presídlení Slováci z Dolnej zemi, aby si na spoločnom posedení pripomenuli prácu, zvyky a celkový život svojich predkov na dolnozemskej rovine.
Ján Jančovic
Foto: Imrich Fuhl, autor a archív
Jur nad Hronom - Hlásia sa k svojim „tirpáckym“ predkom
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/185-archiv-nazory-archiv-nazory/898-hlasia-sa-k-svojim-tirpackym-predkom
Níreďházu budovali na prelome 19. a 20. storočia v eklektickom slohu podľa projektu architekta Ignáca Aplára. Z tohto obdobia pochádzajú všetky tunajšie významné stavebné pamiatky. Najväčší rozvoj zaznamenalo mesto po príchode železnice v roku 1858 a po ustanovení za sídlo Sabolčskej župy v roku 1876. Vyrástli tu budovy štátnych inštitúcií, škôl, pošty, divadla, hotelov a reštaurácií. V roku 1911 začala v meste premávať električka (zrušená r. 1969). V medzivojnovom období rozvoj mesta stagnoval, privilegovaný bol neďaleký Debrecín. Níreďháza sa rapídne rozrástla v 60. a 70. rokoch 20. 
storočia (z 56 tisíc obyvateľov r. 1960 na 108 tisíc r. 1980). Dnes je spolu s Debrecínom a Miškovcom úspešne sa rozvíjajúcim strediskom severovýchodného Maďarska, zaujímavou dovolenkovou destináciou s hudobnými podujatiami a rôznymi festivalmi. Z turistického hľadiska je príťažlivá najmä rekreačná časť Sóstógyógyfürdő s termálnymi kúpeľmi, moderným akvaparkom a druhou najväčšou zoologickou záhradou v Maďarsku.
Žiaľ, tu sa asi najviac v celom Maďarsku asimilovalo slovenské obyvateľstvo. Aj štatistické údaje z konca 19. storočia poukazujú na neprimerane rýchlu asimiláciu. Kým v roku 1880 tu žilo ešte 9211 Slovákov, v roku 1890 4184 a v roku 1900 to bolo už len 940. V roku 2001 sa v Níreďháze k slovenskej národnosti prihlásilo už iba 77 obyvateľov. Pred komunálnymi a miestnymi národnostnými voľbami v roku 2010 na slovenský voličský zoznam sa prihlásilo 132 voličov. Podľa výsledkov sčítania ľudu v roku 2011 z celkového počtu 119 746 obyvateľov 214 ľudí sa hlásilo za Slováka.
V meste pôsobí slovenská národnostná samospráva a vyslaní učitelia zo Slovenska tu vyučujú aj slovenský jazyk, donedávna to bolo v jednom zo sálašov (Mandabokor) a v neďalekom Veľkom Čerkesi (cca 14 km vzdialený Nagycserkesz). Pred niekoľkými rokmi sa z oboch škôl vyučovanie slovenčiny presunulo do dvoch základných škôl v centre mesta: do evanjelickej školy a do Základnej školy č. 12 (na ulici K. Vécseyho). Dopravu okolo 60 žiakov zabezpečuje špeciálny školský autobus. Slovenské tradície a piesne sa snažia svojimi vystúpeniami šíriť medzi obyvateľstvom Páví krúžok Slovenskej národnostnej samosprávy v Níreďháze a detský folklórny súbor Nezábudka, ktorý pôsobí pri Evanjelickej základnej škole v Níreďháze.