Sebaurčovacie právo pre slovenský národ
F. Juriga: Žiadame sebaurčovacie právo
pre slovenský národ!
Ferdiš (Ferdinand) Juriga (1874-1950) bol slovenský katolícky kňaz, politik, svojrázny predstaviteľ slovenského národného hnutia v Uhorsku na začiatku 20. storočia. V roku 1905 vstúpil do vysokej politiky. V stupavskom okrese bol zvolený za poslanca vo farbách „Slovenskej ľudovej strany“ a 
spolu s ďalšími šiestimi národne orientovanými Slovákmi zasadol do uhorského parlamentu. Poslancom bol až do roku 1918. V roku 1906 bol za národnobuditeľské články v „Katolíckych novinách“ odsúdený na dva roky žalára vo Vacove. V r. 1910 bol opäť zvolený za poslanca.
Na sklonku existencie Rakúsko-Uhorska, 19. októbra 1918 predniesol v uhorskom sneme prejav, ktorý sa právom pokladá za historický a revolučný skutok. V mene Slovenskej národnej rady odoprel uhorskému snemu právo rozhodovať o osudoch horného Uhorska (Felvidéku). Ani zákony ani vláda totiž neuznávali slovenský národ. Jurigovo vystúpenie vyvolalo pobúrenie na oboch stranách, keďže konal na vlastnú päsť a dekonšpiroval organizovanie Slovenskej národnej rady, ktorá mala oficiálne vzniknúť neskôr, až na zhromaždení v Martine 30. októbra 1918. Smelý prejav F. Jurigu vyvolal zdesenie v uhorskom parlamente. Ako to z niže uvedenej Jurigovej reči a pokrikov 
poslancov vysvitne, maďarskí politici do poslednej minúty neverili, že by sa Uhorsko mohlo rozpadnúť. Boj o národnostné práva pre národnosti Uhorska pokladali za nevlasteneckú činnosť, za vlastizradu, ktorá sa má prenasledovať a trestať.
Na Jurigov prejav odpovedal dňa 22. 10. 1918 uhorský ministerský predseda gróf István Tisza, ktorý veľmi vášnivo polemizoval aj s tým, čo Juriga nesmel spomenúť. Česko-slovenský štát nazval „fantasmagóriou” a o Slovákoch hovoril ako o „našich slovenských bratoch”, ktorí vraj „sú v prevažnej väčšine úplne verní a spokojní občania uhorského štátu...”
Niže uvedený Jurigov prejav z parlamentnej zápisnice z maďarčiny preložil do slovenčiny slovensky politik, ústredná postava medzivojnovej slovenskej politiky v Česko-Slovensku, Vavro Šrobár.
Vystúpenie Ferdiša Jurigu v uhorskom parlamente 19. októbra 1918
Ferdiš Juriga: Národná rada slovenského národa ako politická organizácia slovenského národa v situácii, ktorá vznikla následkom svetovej vojny, konštatuje:
Duch sveta svetovou vojnou odbremenil telo i dušu slovenského národa od veľkého kameňa, ktorý mu prekážal vstať z mŕtvych od roku 907, od bratislavskej bitky, v ktorej jeho právo na sebaurčovanie, historická štátnosť po smrti Mojmíra, ako i svätým Cyrilom a Metodom zasiate slovenské náboženské sebaurčovacie právo boli pošliapané a uložené do hrobu. Ako o tom aj stará, smutná pieseň hovorí: „Bratislava, Bratislava, tu zapadla Slávov sláva; tu pohanské hordy sa vztekali, slávsku chasu porúbali”. Ale Popoluška Slovenstva nezomrela, iba ako začarovaná princezná zdanlivo odpočívala a historickými tradíciami živiac nádej života často vzdychala: „Bratislava, Bratislava, tu zasvitne naša sláva, keď slovenské hroby sa otvoria, nový život nám utvoria!”
A vo svetovej histórii je prípadom jedinečným na dôkaz svedectva, že ten národ nezahynie, ktorý po tisícročí chce žiť, že čarovným slovom sebaurčenia sa zbavuje kameňa, spiaca Popoluška vstáva z driemot a slovenský národ zo srdca a duše volá: My po „Slove” a slove „Slováci”! My sme My! My sme Svoji! My sme národ svojej reči. A my sa nedáme, právo si žiadame! Na základe prirodzeného a historického práva žiadame naše sebaurčovacie právo, aby sme, ako žiada i kráľ Karol, ako národný kmeň si vytvorili svoju zvláštnu štátnu pospolitosť na území, kde sme sa usadili.
Zoltán Szilássy: V Česku!
Ferdiš Juriga (pokračuje): Podobne požaduje i pre seba právo, aby celkom slobodne a bez akéhokoľvek cudzieho vplyvu sám mohol určiť svoje štátne umiestnenie a svoj pomer priradenia medzi slobodnými národmi.
Slovenský národ neuznáva oprávnenosť tohto parlamentu a vlády, aby sa považovali za zastupiteľstvo slovenského národa, lebo má tu len dvoch poslancov, hoci i na základe zastaralých pomerov by mal právo na štyridsať poslancov.
Slovenský národ neuznáva právo nijakého cudzieho faktora, aby zastupoval záujmy slovenského národa na mierovej konferencii, lebo zastupovanie záujmov môže zveriť len dvom zástupcom: slovenskému Národnému zhromaždeniu a Národnej rade slovenského národa. Okrem slovenského Národného zhromaždenia alebo okrem orgánov z jeho lona, v súčasnej dobe okrem Národnej rady slovenského národa nikto nemôže byť oprávnený, aby vo veciach, týkajúcich sa politického postavenia slovenského národa, vyjednávali o ňom bez neho, alebo rozhodovali proti nemu. (Krik.)
József Takács: Kde je tá rada, nikto nevie o nej. V Česku je?
Ferdiš Juriga (číta): Všetky uznesenia, alebo dohody, ktoré by vznikli bez súhlasu slovenského Národného zhromaždenia, alebo bez orgánu vyslaného z lona tohto zhromaždenia, v súčasnej dobe bez Národnej rady slovenského národa vyhlasujeme za ničotné a pre slovenský národ za nezáväzné. Po viac ako tisícročnom snivom náreku, ktorý tak prekrásne vyslzila naša bolestná pieseň „Nitra, milá Nitra, ty vysoká Nitra, ty slovenská mati! Čo pozerám na teba, musím zaplakati…”
Predseda: Napomína rečníka, aby citátmi nepredlžoval reč. (Výkriky: To je jeho báseň! Krik.)
Ferdiš Juriga: Čo je mojou povinnosťou predniesť dľa poverenia, to urobím. (Číta): „Ty si bola…” (Veľký krik.)
Károly Cserný: Treba mu odňať slovo! (Krik: Odstúpiť!)
Ferdiš Juriga: Ráčte dovoliť, aby som mohol čítať v mojej materinskej reči. K tomu mám právo. (Číta): „Ty si bola…”
Predseda: Musím upozorniť pána poslanca, že rokovacou rečou v uhorskom parlamente je maďarčina. Dlho som vás nechal citáty čítať. Ráčte tie citáty predniesť maďarsky. Snemovňa ich iste s trpezlivosťou vypočuje. (Pochvala z prava.)
Ferdiš Juriga: Konštatujem, že mi nedovolili… (Veľký krik, hluk a protirečenia z prava.)
János Hock: Mohli ste ho nechať, kto sa oň stará!
Aladár Balla: Zajtra bude to vo švajčiarskych novinách. Čo si tým (k Takácsovi) osožil maďarskému národu?
József Takács: Nech je!
Predseda: Žiadam pána Takácsa, aby sa zdržiaval pokrikov!
Ferdiš Juriga (číta): „Itt az idő, most vagy soha!” Slová našej krvi, syna Márie Hrúzovej, Alexandra Petőfiho naplňujú dušu našu a posilňujú ohňom našej hymny.
Požadujeme sebaurčovacie právo na život a na smrť. S nim žijeme a mrieme. Ako je ľudstvo mravne jednotné, tak žiadame jednotné sebaurčovacie právo pre slovenské kmene, pre slovenský národ, pre bratské slovanské národy, pre Srbov, Rusov a Slovincov, ktorí zo všeobecne známych príčin nemôžu sa ozvať v uhorskom parlamente, ale ktorí sebaurčovacie právo práve tak požadujú, ako my, ako všetky poddanské národy sveta.
Toto sebaurčovacie právo žiada slovenský národ pre všetky národy Hunnie, rovnako pre maďarský, pre germánsky, rumunský a izraelský národ… (Živý smiech), aby odpustiac a zabudnúc minulosť na základe slobodnej vôle mohli žiť v bratstve vedľa seba.
Konštatujem, že toto je vôľa celého slovenského národa. (Hluk a pokriky.)
Zostavil: Zoltán Bárkányi
Zdroj - Vavro Šrobár: Osvobodené Slovensko.
Pamäti z rokov 1918-1920, str. 110-113, Praha, 1928.
Ferdinand Juriga ako prvý rečnil v Uhorskom sneme po slovensky
Dňa 12. októbra 1874 sa v Gbeloch narodil katolícky kňaz, národovec, politik a publicista ThDr. Ferdinand Juriga. Na začiatku 20. storočia patril medzi dôležité postavy slovenskej politiky. Ferdinand Juriga sa po prvýkrát v histórii uhorského snemu 19. októbra 1918 prihovoril jeho poslancom po slovensky. Hovoril o požiadavke priznať sebaurčovacie právo pre slovenský národ. V mene Slovenskej národnej rady odoprel uhorskému snemu právo rozhodovať o osudoch horného Uhorska (Felvidéku). Zákony ani vláda totiž neuznávali slovenský národ. Historici ho považujú za svojrázneho predstaviteľa slovenského národného hnutia v Uhorsku. Mal svojskú povahu a rád prezentoval svoje názory. V kostole namiesto sutany kázal občas v ľudovom kroji.
Ferdinand Juriga patril k zakladateľom Slovenskej ľudovej strany (1905 - SĽS, 1925 - HSĽS), napriek tomu ho z nej v roku 1929 vylúčili. Často sa dostával do sporov s jej predsedom Andrejom Hlinkom. Na rozdiel od neho bol zástancom rozsiahlejších reforiem v cirkvi. F. Juriga sa usiloval zlepšiť sociálne pomery na Záhorí. Zakladal potravné a úverné družstvá, z ktorých najvýznamnejšie bolo Ústredné odpredavačstvo zeleniny v Zohore (1911). Vo Vajnoroch zriadil Spolok na kŕmenie ošípaných (1910), v Stupave dielňu na kvasenie kapusty a i. V roku 1909 sa stal správcom Ľudovej banky v Bratislave (vznikla v roku 1907). V snahe podporiť svoje družstevné aktivity založil v roku 1912 Záhorskú ľudovú banku v Zohore (s jej pomocou vybudoval mlyn), postupne mala filiálky v Šaštíne a Bratislave. S kňazom F. Tománkom založil ešte v roku 1911 Sereďskú 
ľudovú banku. Popri tom bol v rokoch 1922-1925 v správnej rade Lombardnej banky v Bratislave.
Po získaní doktorátu teológie (1898) sa stal Juriga kaplánom vo Veľkej Mani. V tom istom roku bol i kaplánom v Budapešti, v roku 1900 v Leviciach, v roku 1901 v Palárikove. Tu založil spolok striedmosti, podnecoval mládež pre vec slovenského národa, čo sa nepáčilo miestnemu grófovi Károlyimu, a preto ho v septembri 1902 preložili do Bratislavy. Bol kaplánom v Blumentálskom kostole. Stal sa členom výboru Spolku sv. Vojtecha (1905). Inicioval preklad Svätého písma do spisovnej slovenčiny. V apríli 1905 ho vymenovali za administrátora, potom za farára vo Vajnoroch. V roku 1923 sa stal farárom v Dolnej Strede nad Váhom, v roku 1924 ho vymenovali za asesora v Trnave.
Juriga začiatkom roku 1918 ako prvý oživil myšlienku SNR, ktorá by reprezentovala slovenské záujmy. Dňa 30. októbra 1918 sa aktívne zúčastnil na deklaračnom zhromaždení v Turčianskom sv. Martine, ktoré rozhodlo o začlenení Slovenska do československého štátu. Tu ho zvolili za člena SNR a jej výkonného výboru. O pár dní neskôr ho vymenovali za poslanca revolučného Národného zhromaždenia ČSR v Prahe. Ferdinand Juriga vypracoval prvý návrh autonómie Slovenska, ktorý klub slovenských poslancov odmietol. Bol spolutvorcom obrannej organizácie ľudovej strany Rodobrana. Od roku 1930 býval v Karlovej Vsi ako penzionovaný katolícky farár (suspendovali ho), stiahol sa z politického a verejného života. Naplno sa venoval činnosti v Slovenskej lige, ktorá sa starala o Slovákov na národnostne zmiešanom území. V rokoch 1922-1939 bol jej podpredsedom. (vtedy.sk)