J. Medveď: Cesta ku hniezdam / O. Berta a my
Recenzie dvoch kníh Jozefa Medveďa ● Prospešné spolužitie obrazu a slova ● Ondrej Berta a my - Priateľská a dlhodobo tvorivá spolupráca gbelčianskeho autora s fotografom a tlačiarom z Nových Zámkov ● Zbierka z leporela spomienok alebo portrét tradičnej slovenskej krajiny - Charakter vlasti našich otcov
Prospešné spolužitie obrazu a slova
Jozef Medveď: Ondrej Berta a my,
vydal Az print spol. s r. o., Nové Zámky 2014
Priateľská spolupráca gbelčianskeho autora Jozefa Medveďa (65) s fotografom a tlačiarom Ondrejom Bertom z Nových Zámkov je dlhodobo tvorivá. V prípade zbierky s názvom 
Ondrej Berta a my však nejde iba o technickú stránku spolupráce pri tlači básnickej zbierky, ale najmä o prejav uznania Bertovho fotografického svedectva.
Výsledkom je vzájomné prospešné spolužitie obrazu a slova oboch autorov. Presne tak, ako nám ho ponúka sám života a tak, ako ho vo svojej celoživotnej tvorbe podáva prostredníctvom svojho objektívu Ondrej Berta. U Jozefa Medveďa trochu nevšedná orientácia, pretože ho poznáme najmä ako básnika prírody, napriek tomu sebavedome prekračuje doterajšie hranice dôvernej poetickej krajiny a ocitá sa v medziach bytia človeka, v existencii ľudskej hmoty a energie. Všeobecné významy a symboly nášho jestvovania nadobúdajú konkrétne kontúry a jednoduché a príťažlivé definície, ako modely, s ktorými sme ochotní stotožniť sa. Prostý a prirodzený človečenský prejav šťastia, medziľudských vzťahov a duchovných zážitkov, však nebráni hĺbke ich poetického výrazu. Najmä tam, kde sa najviac dotýkajú citového prostredia autora. Predstavy opustených vecí a zmysly z našej dávnej reality navodzujú ten zvláštny stav mysle, ktorému sa hovorí clivota. Pre vonkajších pozorovateľov prináša zrelé obdobie človeka protiklad k vzdialenej pestrej realite, pre jeho súčasníkov je však plný vzájomného pochopenia v smútku a samote. Akoby už ani na veselosť nezostalo sily. V spleti tejto rozmanitosti ľudského bytia je všadeprítomná zmyselnosť, niekedy natoľko tajomná, že ani samotná myseľ nedokáže o nej viesť monológ a predsa sa prejavuje navonok ako samozrejmá súčasť ľudstva.
Pestrý výber tém zbierky budí dojem autorovej vyrovnanosti, čitateľa však pokúšajú nevypovedanými a nezodpovedanými nástojčivými otázkami a konfrontáciami s vlastnými predstavami. A to je najlepší spôsob ako chápať túto slovnú a obrazovú symbiózu ľudského prežívania.
Zbierka z leporela spomienok alebo portrét tradičnej slovenskej krajiny
Jozef Medveď: Cesta ku hniezdam, vydal Jozef Medveď, Nové Zámky 2014
Jozef Medveď, nedocenený autor básnického slova v novozámockom regióne na slovenskom juhu pochádza z Brezna. Rodinu si však založil v Gbelciach pri Štúrove, v blízkosti prírodnej rezervácie Parížske močiare. Stal sa ich profesionálnym ochrancom na celý život a autorom mnohých poetických myšlienok o nich. V roku 2009 získal cenu ministra životného prostredia SR za tridsaťročnú aktivitu ochrany prírody. Doposiaľ vydal osem básnických zbierok. Jozef Medveď vidí, píše a rozmýšľa prostredníctvom prirodzenej krajiny nedotknutej ľudskou činnosťou.
Jozef Medveď sa pohybuje v spomienkových obrázkoch svojho detstva s takou istotou, akoby ešte vždy stál vo dverách medzi minulosťou a prítomnosťou. Jeho básnická zbierka Cesta ku hniezdam sa kľukatí pomedzi kopce k Mazorníku, mestskej časti Brezna. Vtedy ešte nie celkom mestskej, ale vidieckej, tvoriacej nerozlučný zväzok s krajom pod vrchom Mazorník. A s jeho obyvateľmi s osobitnými črtami a citlivým vnímaním národného života, spojení dedičstvom predkov a spoločným domovom.
Návrat do mladíckych rokov už autora neznepokojuje, trpkosť zmizla, úsmev zostal. Občas sa ešte vynoria plytké výčitky z detstva pri Hrone, ale najmä z augustových udalostí 68 - ho roku a jeho obetí - nech sú kdekoľvek, prekonávajú čas aj priestor. Život na Mazorníku si však aj tak šiel svojou cestou prežitia kontrastu a všednosti - jesť bolo treba aj so smútkom, či neslobodou. To silné puto, čo sa viazalo na rodnú zem, mazornícke spoločenstvo a domácich pomocníkov človeka sa ukázalo ako životaschopná motivácia. Dobové šťastie malo jednoduchú podobu - dostatok skromného jedla, úroda na poliach, zmysluplnosť v tradíciách a záujem o jej aktuálne podoby, ale aj nové pracovné možnosti na výstavbe a prevádzke veľkých plánov ako bol zrod mostov a výrobných podnikov. Len z takéhoto lona mohli vzísť popredné osobnosti Mazorníka a zmysel pre umeleckú činnosť, hodné oslavy a vzdania pocty aj v tejto knižke.
Krajinu a jej ľudské spoločenstvo možno opísať storako a stále nie sú vyčerpané všetky opisy jej podôb. V tomto snažení môžeme vidieť úlohu, ba priam poslanie Jozefa Medveďa. Opätovne nás presviedča, že súžitie s prirodzenosťou svojho okolia je to najlepšie, čo človek môže pre seba urobiť. Pretože portrét typického slovenského prostredia dreveného „kolovratu“ a úrodných „políčok“ v tvorbe sa nenávratne vzďaľuje a ich súčasní autori sú poslednou jej autentickou generáciou. Z tohto pohľadu básnická zbierka Cesta k hniezdam zaujala svoje jedinečné miesto v súčasnej predstave o charaktere vlasti našich otcov.