Večné turbulencie - Cez zelené oko večnej krajiny
Skúsenému autorovi poézie Jozefovi Medveďovi žijúcemu na južnom Slovensku sa podarilo v tomto roku pokrstiť tri básnické zbierky. Jednou z nich sú aj Večné turbulencie, večná téma lásky, ako inak, prefiltrovaná cez zelené oko večnej krajiny. ● Nepretržitý čas poznávania ignorujúci vek zmyslov
Ľudský portrét a jeho prejav miesi Jožko Medveď z plodov prírody a darov existencie - raz ľudské údy hľadá a zbiera stratené na okolí v krajine časopriestoru ako suveníry, inokedy pátra v dimenziách bytia. To všetko spája len preto, aby z nich povstala drahá bytosť. Akoby si sama príroda, obťažkaná rodiskom ľudského pokolenia priala odľahčenie. A on, jej doživotný inventár, poslúchne, najprv pozorne a opatrne zo všetkých strán obracia uschnutý brezový list, vybavuje si vôňu konvaliniek, sťahuje bocianov zo zimovísk, až potom ich so všetkou dôstojnosťou spojí do medziľudskej náklonnosti naprieč celým životom. Veď krajina 
a ľudské jestvovanie ponúka svojský spôsob koexistencie predmetov a duchovna a Jožko Medveď im tentokrát naozaj vášnivo pomiešal prislúchajúce kompetencie a vlastnosti.
Mladosti sa prizerá múdrosťou skúseností, s odstupom času a veku zhovievavo a láskavo, ba dakedy aj s úsmevom, ale už nezúčastnene, takmer si nevšíma straty lásky, možno zámerne dovolil času odniesť staré drámy mladosti, dôverne nazerá pod spodnicu intimity a necudne rozopína zmyselnosti gombíky. Zahľadený iba do nebies príde akousi náhodou k plotu. Za ním už len hĺbka rastie, a tam sa zastaví, aby nazrel konečne aj do svojho vnútra. Vlastná hranica jestvovania ho prinúti časom zadržať dych a rátať hodnoty lásky. Prvá z rozpálených sŕdc s najväčšou silou príťažlivosti vzťahu (a tejto zbierky) a úzkostnej až bolestnej potreby jeho prítomnosti a istoty, prichádza matka. Od tohto momentu akoby už aj myšlienky obnažili svoju podstatu. Ich otec nadväzuje debatu so zrelosťou, kontakt so srdcom napadnutým skromnými otázkami, s časom, čo chvíľami dýcha aj za nás a spomienkami, s ktorými sa dá trochu žiť. Nežiada, nevyčíta, nehnevá sa, iba mĺkvo hladí zmyselné vrásky, túžobne prijíma láskavé dary, ktoré opatruje na starosť a opätuje vzájomnú náklonnosť spolunažívania s otázkou: Koľko vášne máme na dnes, dve kocky ráno do čaju?“
Poézia Večných turbulencií ako nepretržitý čas poznávania ignorujúci vek zmyslov je jeden z najvážnejších zásahov do duše čitateľa zo všetkých doterajších zbierok od tohto autora.
Margaréta Vyšná
Dva domovy - jeden v duši, druhý v srdci
http://www.oslovma.hu/index.php/sk/archiv/186-archiv-literatura/1051-dva-domovy-jeden-v-dui-druh-v-srdci
Jozef Medveď
Pri brode
Uteká potok popri ceste
prehĺbenom údolí
sa voda s prachom pomieša
a prívetivý čas na čas dovolí
vzniknúť zmesi čo nás zdrží
pri návrate zo školy
I Boh uhnietol lásku z hliny
V páľave obedného slnka
vlnka na vlnke žblnká
Tvoje prsty pohladili koláčiky
Krása sa diví poctou dojatá
nad čarovným darom sily dievčaťa
ukázať teplú sklovinu zubov
Zázračné blato dospievania
zaznamenalo odchádzajúce stopy
nášho detstva do tajov dospievania
Rande s anjelom
Za hlavu si uložila ruky
pozerala k nebu neviazaná
Štrkový breh zanesený chrastím
ometá voda Dunaja
Mlčíme pri cítení
turbulencií krídel
skrytých večerom
Vzácnu samotu uchovanú pre nás
chápeme ako to len my vieme
Štebotavé lastovičky usilovne
zbierajú blato zo zeme
Začali stavať hniezdo predvčerom
Inšpirujú nás usilovnosťou
cielenou
Kĺzavo letia hodiny blaženosti
kým naplnia odmerku stupnicou šťastia
Svit dňa nás ničím nepohostí
a naše navlhnuté šatstvá svedčia
že sme sa túlali priestorom tušenia
v zátoke večného hľadania
Hľadanie kľúčov
Pieseň čo kráča v galérii stromov
je krásna i keď sa bezdôvodne usmieva
Slnko na púti k mamke domov
stráca silu na schodoch veľkého hradu
a zvedavé hviezdy sa ticho zakrádajú
aby nás posmelili
keď nastúpi ticho
Zo sna vykríkla uzimená vôňa
júnová noc nečakane ožila
Rosa pomáha suchému letu
trávam hrebene vlhčí
lúky skropila
My sa zabárame do seba
v zelenej vlhkej nádeji
Prepáč
som neskúsený nesmelý