Dva domovy - jeden v duši, druhý v srdci
Krst básnickej zbierky Váha ľudskosti od Jozefa Medveďa z Gbeliec sa nekonal v Gbelciach ako by sa dalo očakávať. Rodiskom týchto spomienkových motívov je Brezno, odkiaľ autor pochádza a sem sa právom vrátilo aj jeho poetické slovo o breznianskom detstve. - Ako (si) vážiť ľudskosť - Potichu, pokorne, skromne...
Útulná čajovňa na breznianskom námestí núka všakovaké chute. Priateľské, odovzdané, aj váhavo ľudské. Aj tunajší Hron, hoci iba „väčší potok“ tu má akúsi čerstvejšiu vôňu ako na konci svojej púte a zem je tu studenšia a drsnejšia, ale vari o to viac vonia ľudskou podstatou. Aj preto sa stala symbolom krstu uvedenej spomienkovej poézie za prítomnosti autorových najbližších príbuzných a priateľov.
Ako (si) vážiť ľudskosť
Jozef Medveď: Váha ľudskosti
Jozef Medveď básnickou zbierkou Váha ľudskosti potvrdil, že má dva domovy - jeden v duši, druhý v srdci, oba na zemi. Svoju vnútornú spojitosť k terajšiemu domovu v Gbelciach na južnom Slovensku knižne „stelesnil“ v predošlej zbierke Piesne potoka Paríž. Dnes prichádza tento ojedinelý a vzácny slovenský autor na juhu Slovenska so svojím pozbieraným domovom z Brezna. Zatína do „živej doliny“, zobúdza „priestor... snom k lesu pripútaný“, pára „scenáristom zošité rudohorské dielo“, len aby sa mohol občerstviť vodou z jeho prameňa. Vážiť (si) ľudskosť sa musel učiť už vo svojej breznianskej mladosti, ale on jej to nezazlieva, lebo aj k chudobe si našiel cestu skromnosti. Preto dnes už „nedrobí krajec na tichú modlitbu“, ale víťazoslávne vzdáva hold svojej rodnej „milej“ - breznianskej krajine. V skutočnosti sa však neubránime jeho dvojexpozícii. Krajinné útvary nám modelujú tvar človeka, jeho oči na stopkách bodliakov majú 
úmysel stať sa svedomím a jeho vráskavá tvár vychodená krokmi mnohých generácií našou pamäťou. A za každým úprimným snažením človeka, keď ešte visí opar jeho dychu nad dávno pokosenou lúkou a v komornom prítmí horehronských vrchov sa hrbia drobné obydlia, balansujeme nad pôvabom krajiny. Lebo krása divokosti prírody čmára častokrát ešte drsnejšie osudy našich najbližších. Čitateľovi však nie je dovolené objavovať ich skrýše cez súcit a zármutok, ani cez pochmúrne predstavy o prežitom príbehu tejto básnickej zbierky, ale cez prirodzenosť dejov našich náhodných osudov, tak úzko a tajomne spätých s krajom. Jozef Medveď je proste natoľko súčasťou svojej matky - krajiny, že keď do nej vkročí, stane sa neviditeľným. A v takomto skupenstve žiadostivo k nej vzhliada, bez reptania prijíma matkine nádielky a ona mu na oplátku vracia svoje deti, naposledy sa pohojdá v kolíske svojich mladíckych zdaní a výmenou tajomstiev svojej intimity spečaťuje pokrvné priateľstvo s ňou. A pritom všetkom si veselo spieva a smelo maľuje zamračenej oblohe fúzy popod nos. Ak to čitateľ dokáže spolu s ním, najmä mladý čitateľ, pochopí, že niet krajšieho príkladu vzťahu rodáka k svojej vlasti ako táto poetická ukážka nerozlučnej dvojice (trojice). Pretože Jozef Medveď vstupuje do prírody ako pútnik do svätyne, ktorý sa pred jej bránami najprv vyzlečie z času, strasie sa malicherností ľudstva, až potom vojde, tak potichu, pokorne a skromne, že ani my neodoláme jeho túžbe stať sa jej neviditeľnou súčasťou.